Ráno Nahlas 🎙

Je odporné, ako sa tu niektorí ľudia snažia dostať do nohavíc celej transrodovej a nebinárnej komunite. Riešia niečo, do čoho ich absolútne nič nie je pretože my neriešime, čo tam majú oni a boli by sme radi, keby sa o to nezaujímali ani oni a nedehumanizovali nás tým, hovorí nebinárna Emlyn. Ako sa tu žije nebinárnym ľuďom na Slovensku? Som nebinárny človek, to znamená, že som mimo kategórii muž a žena. Nie som ani v jednej z nich, skôr sa cítim mimo týchto kategórii. Takto definuje svoju identitu Emlyn Hlavová. Svoju nebinárnosť objavovala postupne, dnes sa však vo svojej identite cíti dobre a spokojne. Nespokojná je ale so situáciou, ktorej nebinárna a transrodová komunita musí na Slovensku dnes čeliť. Ako pripomína, rodová identita nesúvisí so sexualitou a kategórie rod a pohlavie si nemožno zamieňať. Hovorí o veľkej neinformovanosti, množstve predsudkov, ale aj o strachu, ktorý cíti aj ona osobne, a to zvlášť, po dvojnásobnej vražde v Teplárni na Zámockej ulici. Ako sa teda v jej prípade rodila nebinárna identita, kedy si uvedomila, že sú jej rody muža a ženy tesné a ako sa ona sama v kategórii rodov vlastne definuje? A čo z tejto nebinárnosti vlastne vyplýva pre ňu samotnú, ale aj pre jej okolie a nás ostatných? Ako vníma situáciu nebinárnych ľudí na Slovensku, čomu komunita, ku ktorej sa hlási, musí čeliť a čo by im pomohlo aby sa tu cítili lepšie? No a napokon, prečo podľa nej treba zmeniťaj naše občianske preukazy? “Pokiaľ už musí byť v občianskom preukaze kategória “pohlavie", tak potom tam pridajme aj kolónku pre “rod”, ale otázkou je, či je vôbec dôležité mať v dokladoch kolónku pohlavia a nezmeniť ju radšej na kolónku rodu, hovorí. Emlyn Hlavová v Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Už skoro štyridsať tisíc potvrdených obetí, stovky tisíc zranených, ale napríklad aj po šiestich dňoch od zemetrasenia živí pod sutinami. Rovnako „deti bez mien“, lebo nedokážu pre šok prehovoriť a zostali bez rodín. Na druhej strane aj prípady rabovania a násilia. Aj z takéhoto Turecka sa len v horizonte hodín vrátila Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá z postihnutých oblastí informovala Slovensko. Čo videla a zažila – prerozpráva aj nám. Spúšť. Katastrofa. Výrazy, ktoré spomína ako prvé, keď hovorí o svojej skúsenosti z Turecka po zemetrasení. Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá sa vrátila z Turecka postihnutého zemetrasením. „Videli sme to v meste Antakija v provincii Hataj. To je hádam to najsilnejšie, čo si odtiaľ v pamäti odnášam. To mesto je prakticky zrovnané so zemou“, spomína reportérka, ktorá z postihnutej oblasti týždeň prinášala správy. „Videla som tam ulice, ktoré už ulicami nie sú. Mapy tam už jednoducho nefungujú. Ulice, s ktorými sa v nich počíta, tam dnes jednoducho nie sú. To zemetrasenie tam prinieslo totálnu deštrukciu“. „Videla som autá, ktoré skaza ponaťahovala do najrozličnejších smerov“, opisuje. Až surreálne tam podľa reportérky Weissovej vyznievali momenty ticha. Boli potrebné na detekciu možného života pod sutinami. „V prostredí neustáleho zavíjania sirén boli momenty, keď všetko stíchlo, aby bolo možné započuť prípadné signály života spod zavalených domov“, spomína Soňa. „A počuli sme ich. Ešte teraz mám z toho zimomriavky“, rozpráva rozhlasová reportérka len hodiny po návrate z epicentra nešťastia. „Pred očami mám zakryté telo, ktoré záchranári vynášali zo sutín. Rovnako vidím motorku, ktorú sme prekračovali, lebo bola zasypaná.“ „Vidím tých ľudí, ktorí nám chceli rozpovedať svoje príbehy, napriek tomu, že boli vo veľkom žiali. A rovnako vidím tých, čo neboli schopní povedať vôbec nič, lebo boli v šoku.“ „Vidím aj tých, čo zostali a boja sa vrátiť do svojich domov, hoci aj po otrasoch stoja. Presunuli svoj život do áut, tam sedia celé dni a čakajú, čo sa stane“. V takýchto podmienkach žijú aj rodiny s malými deťmi. „To je ešte oveľa komplikovanejšie. Videla som takto ženu s dvoma malými deťmi. Hovorila, že im zostali len prikrývky a hračky, nič iné“, rozpráva Soňa. Všimla si tiež, že v postihnutej oblasti sú miesta, kde ešte stále nedorazila štátna pomoc. Aj ľudia sa sťažujú, že „sú ponechaní sami na seba“. „Niektorí experti kritizujú, že štátna pomoc sa distribuuje na základe podpory vláde“, hovorí reportérka Soňa Weissová. „Nevidela som tam vôbec pomáhať vojakov. A to ide o druhú najväčšiu armádu v Nato. Armáda tam nezasahovala, armáda tam nepomáhala. Nevideli sme vôbec, že by tureckí vojaci rozdávali jedlo.“ Vysvetlenie pre to nemá. Napriek tomu je podľa nej situácia v Turecku lepšia ako v Sýrii. „Stále myslím na to, že v prípade Turecka ide o región, kde sa pomoc – hoci aj choaticky – raz dostane. Ale je tu Sýria, kde pomoc miestny režim limituje, a tam tí ľudia ani to nemajú. A to je neskutočné!“ - opisuje Soňa Weissová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Toto určite nie je to Slovensko za aké sme v Novembri 89 štrngali. Po Nežnej revolúcii sme asi urobili chybu v tom, že sme boli príliš benevolentní voči tým, ktorí v minulom režime najviac škodili , či už to boli vysokí funkcionári ŠTB alebo vysokí funkcionári Komunistickej strany, hovorí herečka Eva Pavlíková. Podľa nej komunistická mentalita, ako i systém “našich ľudí”, pretrval v nás až dodnes. Nerozumiem ako môže vzniknúť nenávisť na základe sexuálnej orientácie, viery či farby pleti. Mne to príde odporné pretože všetci sme predsa ľudia a každý človek by mal mať rovnaké práva. V tomto sme úplne zaostalá krajina a vždy to pred nejakými voľbami nejaký politik otočí na tie veci, čo sa dejú v spálni a snaží obrátiť národ proti inak orientovaným ľuďom. Je smutné, že tu nie sú povolené registrované partnerstvá či sobáše pre všetkých. Však sami vieme, aké to bolo, keď sa tu nenávideli Židia a prišiel Holokaust. Hovorí v rozhovore pre Ráno Nahlas známa a obľúbená herečka Eva Pavlíková. Tisa preto považuje za súčasť našich dejín, ale iba ako varovné memento a časť histórie, za ktorú by sme sa mali hanbiť. Aké je teda dnešné Slovensko očami Evy Pavlíkovej? Kam zmizla empatia a súcit voči slabším - ako aj akokoľvek iným, tohoto nášho vraj kresťanského Slovenska? Prečo sa tak radi zas a znova nechávame opantávať populistami a prečo si politici väčšinou nájdu čas na divadlo iba tesne pred voľbami? Chodia politici vôbec do divadla a je podľa nej kultura na chvoste záujmu politiky? Ako vníma ministerku kultúry a prečo sa podľa nej o tento post nestrhne pri zostavovaní vlády bitka medzi stranami? No a napokon, mení sa aj divadelný divák a jeho vkus? Sme ešte pripravení vnímať a absorbovať hlbšie, ba až katarzné, umelecké zážitky a čo je katarziou pre Evu Pavlíkovú? Ráno Nahlas s herečkou Divadla Andreja Bagara Evou Pavlíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Zabijak, ktorý má na svedomí milióny. Len jeho ostatný prejav v Turecku a Sýrii ich zabil na tisícky. Nehovoriac o zranených a ľudí bez s trechy nad hlavou, čo má na svedomí tiež. Zemetrasenia. Od tých najničivejších – o ktorých prichádzajú správy z rôznych kútov sveta, až po tie najmiernejšie, aj z nášho územia – naposledy z prelomu rokov 2020/21. Ak dokážu byť tak ničivé, ako nezostať zaskočení, keď prídu? Alebo je to nemožné? Dá sa vytušiť čosi z ich štúdia? Téma pre seizmológa Kristiána Csicsay. „Bohužiaľ, zemetrasenia sa nedajú predpovedať. Keby sme ich chceli predpovedať, museli by sme priamo na zlomoch v hĺbkach desať, dvadsať, tridsať kilometrov nainštalovať prístroje, ktoré by merali napätie. A hlavne zmenu stavu tohto napätia“, tvrdí seizmológ SAV. Dodáva však, že jedno „keby“ a ďalšie „ale“. „Keby sme to vedeli odmerať, možno by sme tak dokázali predpovedať zemetrasenia“. „Ale nikto na to nemá, bolo by to finančne neúnosné, nemá na to žiadny štát“, vysvetľuje Csicsay. Hovorí pritom o nákladoch rádovo v desiatkach miliárd eur. Schodnejšiu cestu vidí v „predpovediach“ na základe štatistík zo seizmologicky citlivých oblastí. „Prístrojovo zaznamenávame zemetrasenie tak sto až stodvadsať rokov, no historické pramene prinášajú správy o zemetraseniach aj z obdobia napríklad pred našim letopočtom“, vysvetľuje seizmológ Csicsay. Logikou tohto prístupu je sledovať seizmologicky citlivé oblasti z pohľadu periodicity zemetrasení a prispôsobiť tomu aj infraštruktúru krajiny. Budovy, obydlia, mosty – to všetko by malo byť stavebne dimenzované na možnú seizmickú činnosť. „V rámci Európy nemajú dve tretiny budov antiseizmický dizajn“, približuje seizmológ Csicsay „Mosty v Japonsku sú napríklad stavané tak, aby vydržali aj magnitúdo sedem“, dodáva. Z tohto pohľadu je podľa neho relatívna aj ničivosť zemetrasení. Pre našu oblasť by bolo podľa Csicsaya „silným a ničivým“ zemetrasením už magnitúdo štyri až päť, pre Japonsko podsatne vyššie. „V roku 2015 sme mali zemetrasenie v okolí Brezna s magnitúdom 3,2 a ľudia vtedy hlásili napríklad poškodené komíny“, ilustruje seizmológ. Aj stavebníci na Slovensku sa však riadia „mapou špičkového zrýchlenia“, ktorá reflektuje seizmicitu daného územia. V podcaste sa dozviete: - že zem pod našimi nohami (litosferické dosky) je stále v pohybe a rotuje - že geologický čas zeme „tiká“ v tisíckach až miliónoch rokov, nie v našich sekundách - že Richterova stupnica už je minulosťou - ako vzniká zemetrasenie - čo vyjadruje „magnitúdo“ - že zemetrasenie s intenzitou magnitúda 8 sa rovná 476 mld kilogramov TNT trhaviny - že zvieratá majú zvláštne receptory, ktorými zachytia blížiace sa otrasy zeme Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tu sa lož stala hlavným nástrojom politického súboja, už to nie je: Klamstvo versus pravda, ale je to o tom, ktoré klamstvo je presvedčivejšie. Kategória pravdy sa vymazáva a namiesto toho sledujeme preteky v klamstve, tvrdí expremiérka Iveta Radičová. Slovensko podľa nej stojí pred osudovým geopolitickým rozhodnutím, kľúčová tak zrejme bude, ktorý tábor bude úspešnejšie mobilizovať svojich voličov. A patrí Dzurinda ešte do politického ringu? Slovensko dnes stojí pred doslova osudovými voľbami. Priznajme si, koľkokrat sme už túto frázu z úst politikov mohli za všetky tie roky ponovembrového režimu počuť? Naozaj často, no i tak, majú mnohi ľudia čoraz intenzívnejší pocit, že sa napriek týmto rečiam, v podstate vôbec nič nezmenilo a politici ich tak zasa a znova oklamali. Samozrejme, môže to tak byť, ale občas sa i dobre znejúca fráza môže stať pravdou a občas môžu byť niektoré voľby pre Slovensko skutočne osudové. Napokon, bolo tomu tak v roku 1990, 1998, no a môže tomu tak byť aj tento rok v septembrových predčasných voľbách. Hrať sa v nich totiž nebude o nič menšie, ako o to, kam sa ako štát vyberieme a či je nám bližší Rím alebo Byzancia alebo inak povedané: V septembri to môže byť aj o voľbe medzi Európskou úniou alebo Moskvou. Riziko tejto voľby je pritom dnes podľa viacerých komentátorov pomerne značné. “Pokiaľ by zostala politická ponuka voličom v tejto podobe ako je dnes, tak to riziko opačného geopolitického zlomu ako v roku 98 je veľké,“ odpovedá na aktuálnu ponuku politických strán v tejto dileme bývalá premiérka a profesorka Iveta Radičová. Ako si Ivta Radičová vysvetľuje, že i v samotnej spoločnosti rastie dopyt po vláde tvrdej ruky, rovnako tak, ako narastá aj pochopenie pre putinské Rusko či váhanie nad hodnotami EÚ? Kde sa berie toľké sklamanie z nefunkčnosti ponovembrovej demokracie u tak veľkej časti verejnosti a napokon, ako nepopulisticky odpovedať na všetky tie rokmi nenaplnené očakávania voličov? Čo aktuálne politické strany vlastne dnes svojim voličom ponúkajú no a má ešte vôbec čo Slovensku ponúknuť bývalý premiér Mikuláš Dzurinda? Témy a otázky pre expremiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Proces písania knihy bol opäť plný prekvapení, čo všetko ten chlap dokázal zistiť, na čo policajti a prokurátori prichádzajú až teraz“ – Annamária Dömeová o Jánovi Kuciakovi. „Tešila som sa, že sa o Jánovi Kuciakovi bavíme ako o skvelom novinárovi, nie ako o zavraždenom chlapcovi vo Veľkej Mači“ – Laura Kellöová. Na 350 stranách „aktualizujú“ kauzy svojho kolegu Jána Kuciaka, ktorý bol zavraždený pred piatimi rokmi. Z knihy Kuciak. Reportáže 2015 – 2023 sa dozvieme, ako sa tieto kauzy a ich aktéri po tých piatich rokoch vyvinuli. „Prečo sme napísali túto knihu?“ – zamýšľa sa Annmária. „Ján Kuciak je vykreslený na jednej strane ako obeť ohavného zločinu, ale my chceme touto knihou upozorniť na to, že bol skvelý novinár. Urobil zásadné zistenia, z ktorých orgány činné v trestnom konaní žijú dodnes. Vznikol dokonca samostatný tím novinár, ktorý mal pracovať len na jeho zisteniach. Niektoré veci sú v štádiu, že sa už dostávajú na súd, píšu sa obžaloby a naozaj to začína mať spád.“ „Janko vedel naozaj veľmi dobre pracovať s otvorenými zdrojmi, dokázal si posťahovať množstvo dokumentov. Dostal sa do rôznych zbierok listín, vedel nájsť rozsudky. Proste toto bol jeho spôsob práce, s ktorým nemal problém a veľmi ťažko mu potom bolo vykĺznuť v odpovediach, pretože on mal na všetko papier.“ Annamária uzatvára, že „to je bol jeden z dôvodov, prečo tak často hnevali jeho otázky Mariána Kočnera. Pretože s registrom záložných práv sa nemôžete hádať“. „Do knihy sme vybrali aj niektoré jeho poznámky a schémy, aby ľudia videli, aké šialené excelovské tabuľky používal“, opisuje Laura Kelloová. „Ako si všetko systematicky zoraďoval, ako sledoval firmu po firme a položku po položke, zmluvu po zmluve. Aby ľudia mali predstavu, ako Janko pracoval a ako to vyzerá“, pokračuje Laura. Zdanlivo nesúrodé kopy dát podľa nej investigatívcovi Kuciakovi dávali zmysel. „Jano sa v nich vyznal a vedel z nich vyskladať dobré texty aj s presahom do súčasnosti“, tvrdí Laura. V podcaste sa dozviete, aký bol Ján Kuciak nielen novinár, ale aj kolega, priateľ, kamarát. Rovnako v ňom zaznejú niektoré úryvky z novej knihy, ktorá sa dá dnes ešte len predobjednať. Až smutno zaznievajú slová Jánovho otca Jozefa Kuciaka z prológu tejto knihy: „Prvé dva roky sme cítili mohutnú podporu spoločnosti. (…) Rokmi sa však postupne strácala a dnes už zostala naozaj iba hŕstka ľudí, ktorí nezabudli a sú s nami. Pojednávacie miestnosti sú prázdne, nezmyselné konšpirácie na vzostupe.“ Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tak ako voľby 2020 rozhodli emócie tesne v závere, aj teraz to bude viac o emócii než o ráciu, hovorí o aktuálne sa rozbiehajúcej predvolebnej kampani šéf gentúry AKO Václav Hřích. Kľúčovou pre výsledok volieb podľa neho bude mobilizácia voličov, tá ale potrebuje silný motív i emóciu. Aká kampaň nás čaká a komu zabezpečí vládnu moc? Slovensko je už obomi nohami v predvolebnej kampani. Stále však nevieme kto všetko sa v nej bude uchádzať o dôveru voličov. Zatiaľ nepoznáme nielen mená a tváre kandidátov na poslancov, ale nie je jasne ani to, ktoré strany do volieb ešte vzniknú, ktoré sa s ktorými spoja či dokonca sfúzujú do spoločných volebných projektov. Politika sa mení na čoraz tekutejšie pohyblivé piesky a dochádza k pohybom ako na konzervatívno nacionalistickej strane, tak i v liberálno euroatlantickom tábore. Klúčovým motívom je snaha sformovať subjekty, ktoré majú šancu prejsť 5 percentným sitom potrebným na vstup do parlamentu. Renesanciu môže zažiť aj kontaktná osobná kampaň takpovediac od dverí k dverám, ktorú tak dobre v minulosti zvládol ako Mikuláš Dzurinda, tak i Robert Fico. Zápasiť o dôveru voličov vo virtuálnom svete sociálnych sietí totiž vôbec nemusí stačiť. Na kontaktnú kampaň po celom slovensku však mnohým stranám, podobajúcim sa viac schránkovým firmám než politickým subjektom, môžu chýbať regionálne štruktúry i výrazné osobnosti. Zásadným faktorom volebného úspechu môže byť mobilizácia voličov, tvrdí šéf agentúry AKO Václav Hřích. Otázne však je, ktorá zo strán bude v mobilizácii úspešnejšia. Tá skupina voličov, ktorá je ochotná sa dopúšťať myšlienok je totiž ťažšie mobilizovateľná, ľahšie sa mobilizujú tí, ktorí poslúchnu, hovorí. Čo budú kľúčové témy a formy kampane? Nakoľko môže byť pokojná a nekonfrontačná kampaň Petra Pavla na českého prezidenta úspešná a inšpiratívna pre polarizované Slovensko? Zabodujú témy sexuálnej inakosti a do akej miery ovplyvní kampaň to, čo sa práve deje na Ukrajine? Volebná kampaň a jej možné výsledky očami šéfa agentúry AKO Václava Hřícha. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Profesorka Mária Bieliková bola vedeckou aj IT osobnosťou roka. Je expertka na umelú inteligenciu. Tá podľa nej zmení množstvo ľudských profesií. Nie je to žiadna bytosť, ale nástroj, ktorým automatizujeme svet. Povolania sa budú meniť, lebo množstvo činností zvládne stroj lepšie ako človek. Týka sa to aj práce s textom a teda napríklad už aj právnikov, novinárov, účtovníkov či učiteľov. Mnohým z nich dokáže umelá inteligencia pomôcť. Kto rozšíri svoje schopnosti o umelú inteligenciu, bude vo výhode. Prejavuje sa to naplno napríklad v architektúre – kto stále kreslí na papier, nemá šancu. Máme sa teda všetci naučiť pracovať s umelou inteligenciou, vrátane malých podnikateľov a živnostníkov? Umelá inteligencia im môže pomôcť znížiť cenu. Mária Bieliková tvrdí, že všetci sa musíme naučiť komunikovať so strojmi. Aj stroje totiž robia chyby a my musíme poznať aj ich limity. Kde začať, ak podnikáte a neviete nič o umelej inteligencii? Ľudia nie sú evolučne dobre pripravení na rýchle zmeny, no teraz sa technologické zmeny stále viac zrýchľujú. Čakajú nás teda ešte turbulentnejšie časy? A budú vďaka nej bohatí ešte bohatšími a všetci ostatní chudobnejšími? Podľa profesorky Bielikovej z Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií to závisí od toho, ako budeme regulovať vlastníctvo dát, lebo práve dáta sú zlato budúcnosti. Čo to znamená pre naše školstvo a vzdelávanie? Mária Bieliková hovorí, že sa všetci budeme musieť naučiť flexibilite. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Ako spoločnosť sme v regrese. Freudovsky povedané, sme v orálnej fáze vývoja. A keď je niekto v orálnej fáze vývoja, potrebuje niekoho, kto nakŕmi jeho veľké ústa. No a tak si volíme tých, čo majú silné reči aby nás nimi nakŕmili, hovorí o stave našaj spoločnosti psychiater Michal Patarák. Prečo si volíme narcisov a čo to o nás vypovedá? Pre slobodu je niekedy dôležitejšie povedať “Nie”, ako povedať “Áno” všetkému. Moja sloboda je vyhraniť sa voči niečomu a žiť pre seba, hovorí psychiater Michal Patarák. Podľa neho infantilnieme a stávame sa doslova narcistickou spoločnosťou, ktorá uprednostňuje okamžité uspokojenie všetkých svojich potrieb no a práve preto naša politika odráža stav, v ktorom sa my sami, ako spoločnosť, nachádzame. Volíme si tak takých politikov, ktorí sú našim sebaobrazom a ktorí odrážajú naše vlastné očakávania a požiadavky na nás samotných. A prečo redukujeme kresťanskú zvesť na tému sexuality? To je znakom našej nevyzrelosti a vnútornej neistoty, tvrdí Michal Patarák. Kto sme a kam ako spoločnosť kráčame? Kam sme sa to ako spoločnosť dostali, keď, v čase vážnych ekonomických a geopolitických kríz, až neuroticky riešime témy sexuality? Čo o nás vypovedá naša nechuť prijímať a akceptovať inakosť? A dá sa zredukovať kresťanská zvesť iba a len na tému sexuality? Prečo si sťažujeme na to, že nás ovládajú narcistickí politici a čo to o nás vypovedá, ak si ich my sami, zas a znova, opakovane volíme? Témy a otázky pre psychiatra a šéfa SPS Michala Pataráka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Príbeh magnetófonovej pásky alebo aj „grilovanie socializmus“ v policajnej akcii „Páska“. Prichádza s ňou Ústav pamäti národa, ktorému sa podarilo zrekonštruovať a zanalyzovať už historickú nahrávku, ktorá vypovedá o živote a nespokojnosti so socialistickým režimom zo začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia. Čudný anonym v schránkach „Prosia nás, aby sme viac robili, no prosia nás tí, čo sami darebáčia“ – zaznieva mužský hlas z magnetofónového záznamu z januára 1983. Za darebákov pritom označuje „predsedov straníckych (komunistických) organizácií“. „Zlé osvetlenie, nikde kúska zelene, kúska spríjemňujúceho prostredia. Iba na zožltnutých stenách plagát s nápisom: Brigády socialistickej práce – predné hliadky pokroku!“ Tento kritický obsah sa šíril na magnetofónových kotúčoch, ktoré si ľudia v rôznych častiach Slovenska našli začiatkom roka 1983 v poštových schránkach. Anonymne. Diverzná provokácia? K štátnym orgánom sa dostalo sedem kópii. Adresáti ich podľa Petra Mikleho, riaditeľa archívu ÚPN odovzdali polícii, „lebo nevedeli, či náhodou nejde o provokáciu“. Nahrávka sa podľa neho ocitla aj v schránke jedného príslušníka verejnej bezpečnosti, čo bol vtedajší názov polície. „Súdruhovia, snažte sa, pracujte, lebo nebudú prémie. Najväčší darebák naháňa ľudí do roboty, hoci mu ide predovšetkým o jeho prémie (…) Budeme viac robiť, keď ich zosadíme z funkcií“. Aj toto zaznieva zo 79 minút zvukového záznamu. Vyšetrovanie bez úspechu Páska bola predmetom rozsiahleho vyšetrovania. Najprv sa ňou zaoberala komunistická verejná bezpečnosť. Keď však prišla na to, že objektom občianskej kritiky je samotný socializmus, jeho prejavy a tí, ktorí za ním stáli, prípad odovzdala tajnej štátnej bezpečnosti (Štb). Tá prípad po dvoch rokoch rozsiahleho no neúspešného vyšetrovania zaarchivovala. Nepomohla ani analýza jazykovedného ústavu. Ústav pamäti národa sa k zvukovým páskam dostal po rokoch. „Po dvadsiatich rokoch spočívania vo vreciach sa nám podarilo spracovať príbeh tejto pásky, dokonca spárovať ju s vyšetrovacím spisom“, hovorí šéf archívu Peter Mikle. Napriek tomu konštatuje, že aj dnes o nej nevieme nič viac, ako by o nej napísala vtedajšia štátna bezpečnosť“. Aj preto ÚPN vyzýva verejnosť, ak by sa na zázname niekto spoznal, alebo by identifikoval hlas s konkrétnou osobou, aby sa prihlásil. Ústav tiež vyzýva ľudí, ktorí by podobné záznamy mali doma, aby sa ohlásili. Môžu tak prispieť k objasneniu štyridsaťročnej „diverznej“ záhady. Ilegálny podcast Peter Mikle prirovnáva analyzovanú magnetofónovú pásku zo začiatku osemdesiatych rokov k dnešným podcastom. „Tu však ide o akýsi ‚ilegálny podcast‘ o tom, čo trápilo obyvateľov Československa v období socializmu“, tvrdí. „Treba si ale uvedomiť, že na rozdiel od minulosti vás dnes policajný zbor ani tajné služby nebudú vyšetrovať za to, že ste povedali, že ráno musíte čakať hodinu a pol na mäso a teplá voda vám tečie iba raz týždenne“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Profesorka etnológie z SAV a UKF Zuzana Beňušková v našom podcaste Ráno Nahlas hovorí, že tradície tiež podliehajú zmenám. „Tradičná rodina“ v zložení otec, matka a dieťa nebola na Slovensku tradičnou – naši predkovia žili vo viacgeneračných rodinách. Tradičný spôsob života sa stal minulosťou už so zmenou ekonomického modelu z roľníckeho života na priemyselný. Návrat k tradičnému spôsobu života je možný len pre jednotlivca, ale určite nie pre celú spoločnosť – lebo svet je už inde, hovorí profesorka Zuzana Beňušková. Podľa nej neboli tradičné veci, ktoré dnes za tradičné považujeme. Napríklad pre bežný ľud v stredovekunebolo bežné, aby mali na svadbe kňaza. Cirkev mala moc a tak to nariadila príkazom. Podobne to bolo s chodením do kostola. Slovensko má žiaľ aj ľudácku tradíciu, ktorá sa podobne ako iné tradície, odovzdáva z rodičov na deti. Je preto dôležité, aby sme sa pozerali kriticky aj na to, čo nám hovoria vlastní rodičia či starí rodičia? Čo bude tradičný naratív v slovenských rodinách napríklad o pandémii covidu? Za ľudácku tradíciu podľa Zuzany Beňuškovej môže aj slovenská katolícka cirkev, ktorá sa od nej nedostatočne dištancovala. Tradície sa dajú aj meniť – príkladom je diskusia o šibačke a oblievačke. Niektoré rodiny si sviatky „privatizujú“ – nesprávajú sa podľa rituálnych noriem, ale spravia si svoj vlastný program. Iní šibačku kultivujú a zjemňujú. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Prvými obeťami zlej ekonomickej situácie v samosprávach má byť kultúra a šport, ohrozené sú aj škôlky a domovy sociálnych služieb. Po proteste s dočasným vypnutím verejného osvetlenia s tým prichádzajú primátori a starostovia Združenia miest a obcí Slovenska. Slovensko – alebo aspoň jeho časť – včera na polhodinu zhaslo. Ide o formu „samosprávnej“ nespokojnosti. Hovoria, že sa cítia zanedbané. Štátom a vládou. Problémom sú – ako inak – peniaze. Symbolická tmá má byť o „zhasínajúcej nádeji“ a tá dochádza pre problémy s nárastom cien za energie. Minister hospodárstva Karel Hirman mestá a obce odkázal na kompenzačnú schému zastropovaných energií. Bude to stačiť? Téma pre Michal Kaliňáka z ich združenia. „Vypneme to, na čo nemáme reálne peniaze“, avizuje Kaliňák. „Ddrvivá väčšina samospráv preukázateľne nemá peniaze, alebo jej dochádzajú, na zaplatenia záloh z januára a februára, potom tu sú samosprávy, ktoré majú problém dofinancovať školstvo v originálnej pôsobnosti, napríklad materské školy“. Už tento týždeň plánuje ZMOS predstaviť zoznam obcí a miest, ktoré „dajú oznamovaciu vetu: končíme, nemáme z čoho“. Michal Kaliňák predpokladá, že jednotlivé samosprávy budú v prvom kroku nútené k „ráznym škrtom“ v oblasti kultúry a športu. Môže to kľudne znamenať odklad niektorých športových líg či zatváraním plavární. Očakáva „hitparádu“ nepríjemných rozhodnutí. Otázny má byť tiež podľa Kaliňáka rozsah pôsobnosti mestkých a obecných polícií a rovnako možné prepúšťanie v samosprávach. Medzi starostami to údajne vrie a sú tri návrhy možných protestných akcií: zahatať niektoré z dôležitých dopravných tepien krajiny, verejné ozrejmovanie dôvodov na zatváranie škôl a posledná skupina starostov a primátorov je za veľký štrajk, „aby nás bolo vidieť a počuť pred parlamentom“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Životné partnerstvá pre všetkých, vrátane osvojenia detí, to je jedným z cieľov Progresívneho Slovenska v prípade, ak by sme vládli, tvrdí šéf PS Michal Šimečka Vojna na Ukrajine je podľa neho aj našou vojnou a zatiahol do nej nás Putin. Kľúčovou témou volebnej kampane tak bude geopolitika, tvrdí Šimečka. Sú v opozícií, ale ich hlas rozhodne nemožno prehliadnuť. Majú prezidentku a majú aj bratislavského primátora, no nevládnu a ani sa nepovažujú za liberálnu kaviareň. Matovič aj Fico ich označujú za akési Progresívne zlo, no oni chcú dať hlas aj tým, ktorí ho tu doteraz nemali. V prieskumoch sa pravidelne umiestňujú pomerne dosť vysoko, no otázkou je, s kým by dokázali, a aj cheli vládnuť. A otázkou je i to, kto by chcel vládnuť s nimi. Čo ponúkajú Slovensku, ako plánujú osloviť voličov a s kým by vedeli spoluvládnuť a s kým určite nie? Ani Fico, ani Pellegrini, a čo Sulík? Toho sa nebojím, tvrdí šéf PS Michal Šimečka. Kto je PS a kam smeruje? Témy a otázky pre šéfa Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Jeden prišiel, kam pôvodne neplánoval – teda aspoň deklarovane, stiahol sa naopak z ulíc. Druhého zas brzdila choroba a najnovšie musí vyvracať správu o svojej smrti. Napriek tomu s percentuálnou prevahou. Verejný priestor poznačený efektom výkonného „hovnometu“, ktorý sa skloňuje už aj u nás na Slovensku. Prezidentské voľby u našich bratov Čechov sú vo finále. Komu nakoniec dajú svoju dôveru a pošlú ho na starobylý pražský hrad, ktorý si pamätá nielen Karla IV., ale aj prezidentské legendy kalibru „tatíčka národa“ T. G. Masaryka, či svetoobčana Václava Havla? Ako vyriešia volebno-prezidentskú dilemu Babiš-Pavel? Téma pre Erika Taberyho, šéfredaktora týždenníka Respekt. „S Petrom Pavlom by sme boli trocha nudnejšia krajina, o ktorej by ste u vás počuli podstatne menej. A to by bolo skvelé. S Andrejom Babišom by to bola permanentná zákopová vojna“, tvrdí Tabery. Hovorí o protiklade „pokoj verzus histéria“, k čomu by sa pridalo ešte ďalšie delenie spoločnosti. „Bojové“ perspektívy v súvislosti s prezidentským kandidátom Babišom v prípade jeho zvolenia vidí Tabery v stálych konfliktoch s vládou a tou časťou spoločnosti, ktorá ho nevolila. Tabery však v súvislosti s expremiérom hovorí ešte vážnejšie slová: „V prípade Babišovho víťazstva by som videl potenciálne riziko pre budúcnosť Českej republiky a pre podobu demokracie, ktorú dnes máme“. Tabery vysvetľuje, že Andrej Babiš by mal potenciál krajinu rovno vlastniť. „To by bolo nebezpečné pre ktorú koľvek krajinu, tobôž pre krajiny ako sú tie naše s krátkou demokratickou tradíciou“, dopĺňa. Odhliadnuc od výsledku volieb šéfredaktor Tabery už teraz vidí aj posun, v akom sa viedla samotná predvolebná kampaň. „Babišovo presvedčenie, že sa dá klamať ľahko je až fascinujúce, no myslím si, že prvýkrát narazilo na limit“, hovorí. „Verejnosť i novinári sú omnoho pripravenejší naňho reagovať a nastaviť mu zrkadlo, že jednoducho nehovorí pravdu“, dopĺňa. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Oni sami to popisujú s akousi obrovskou láskavosťou voči svojim blízkym. Hovoria, že ich nechcú vystaviť utrpeniu a následkom vlastného správania, napríklad tomu, že spôsobili veľké dlhy a že situácia, do ktorej dostali celú svoju rodinu je podľa nich natoľko neznesiteľná, že ich toho chcú ušetriť. Hovorí o fenoméne tzv. Rozšírenej samovraždy v ktorej rodič pri samovražde zoberie na druhý svet so sebou aj partnera a dokonca i vlastné deti psychológ Marek Madro. Slovenskom nedávno otriasla tragédia v Michalovciach, kde otec rodiny pri svojej samovražde zabil svoju manželku a siahol na život aj ich dvom maloletým deťom. Podobná tragédia, tentoraz však už nie s tak fatálnym koncom sa zopakovala aj v Pobedíme. Odborníci hovoria o fenoméne takzvanej rošírenej samoraždy pri ktorej samovrah na svojej ceste na druhý svet so sebou vezme aj svojich najbližších. Čo sa skrýva v mysli rodiča, ktorý siahne pri svojej samovražde aj na život vlastného dieťaťa? Aké motívy doženú človeka k tak hroznému činu a vieme tomu nejako zabrániť? Ako hovoriť o téme samovraždy tak, aby to viac neublížilo než pomohlo a v akom duševnom stave sa dnes nachádza naša mládež a deti? Témy a otázky pre psychológa a zakladateľa internetovej poradne pre mladých IPčka Mareka Madra. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Už je to takmer desaťročie, čo našiel svoj nový domov na Slovensku – po tom, čo musel opustiť svoj rodný Karakoš pre vyčíňanie radikálov Islamského štátu. Jeden z mála, čo tu aj po tom čase zostal, našiel si slovenskú manželku, založil rodinu. A pred pár dňami mal možnosť prvýkrát opäť zhliadnuť svoj zbombardovaný rodný dom na severe Iraku. Asýrsky kresťan, utečenec - Morees Gaggi. Čo u nás našiel a ako vidí nás Slovákov, ktorí máme byť podľa prieskumov dosť negatívne naladení k utečencom – najnovšie tým z Ukrajiny? „Radikáli dali irackým kresťanom tri možnosti: buď konvertovať na islam, alebo platiť likvidačné dane a treťou možnosťou bola smrť“, vysvetľuje dôvod, prečo s rodinou opustili rodný Irak. Iračan Morees Gaggi spomína, že utekali nocou pred bombardovaním radikálov Islamského štátu. „Stihli sme si zobrať len doklady, nič iné. Navždy tam zostali naše rodinné albumy, čo naozaj bolí“, spomína Gaggi. Slovensko ako nový domov si nevybrali sami, za rozhodnutím humanitárna organizácia, ktorá brala do úvahy obmedzený rozpočet k dispozícii. „Keď sme vystúpili z lietadla v Košiciach, mnohí naši sa pýtali, či sme naozaj v Európe. Letisko v Erbile je totiž omnoho modernejšie, aj cesty sme mali lepšie. Mnohí boli v prvom momente sklamaní“, tvrdí Morees. Napriek tomu „sme tu našli prijatie a slobodu“, čo je podľa Gaggiho pre tých, čo utekajú z diktatúry na „nezaplatenie“. A čo hovorí iracký utečenec Morees Gaggi na obraz Slovákov, ktorý vychádza aj z nedávneho prieskumu Globsecu. Z krajín V4 sme vyšli v postoji k vojnovým utečencom z Ukrajiny najhoršie. Väčšina - 52% Slovákov – ich vníma negatívne. „Myslím si, že je to iba tým, že nemali možnosť stretnúť sa s konkrétnym utečencom a rozprávať sa s ním priamo, nielen počúvať o nich z médií“, podáva svoj pohľad Gaggi. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Prestali sme dobiehať životnú úroveň Európskej únie a za posledných 10 rokov prešlapujeme na mieste. Za túto dobu nás v životnej úrovni začali dobiehať a predbiehať naši susedia z Česka či Poľska, hovorí Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Kľúčom k lepšej spoločnosti je vzdelanie, tvrdí. “Veľké ekonomické reformy sa u nás robili do roku 2005 a po zavedení eura v roku 2009 sme žiadnu poriadnu ekonomickú reformu už neurobili. Ako krajina už celé roky nerobíme skoro nič. Stagnujeme. Dostali sme sa na nejakú životnú úroveň a uspokojili sme sa s tým. Nemyslíme na to, kde budeme o 20 rokov, tvrdí Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Výsledkom našej stagnácie a reformnej letargie je, že Slovensko vo viacerých parametroch začína atakovať spodné priečky rebríčkov krajín Európskej únie a v životnej úrovni nielenže prestávame dobiehať Západ, ale naopak, naši susedia dobiehajú a predbiehajú Slovensko. Jednou z našich spoločných vízíí po Novembri 89 pritom bol pritom sen o tom, ako časom dobehneme v životnej úrovni staré členské štáty EÚ, vtedy u nás lapidárne nazývané ako tzv. Západ. Tento sen však časom postupne uviazol na reformnej plytčine a naše dobiehanie Západu sa tak zastavilo. Kam zmizol ten náš bájny tatranský tiger a ako si ho opäť osedlať? Akú pravdu o nás nám odhalili nedávna kovidová či aktuálna energetická kríza a ako by sme sa z nich mali poučiť? Kde máme ako krajina rezervy a prečo je tých rezerv, či dokonca dier v podpalubí, čoraz viac a viac? Prečo už nestačí ďalšia automobilka a prečo je to dnes už viac o vzdelaní a vede? Máme ako krajina nejakú zmysluplnú víziu na ďalšie desaťročia? No a čo je kľúčom opätovného naštartovania ekonomického rastu a tým aj rastu našej životnej úrovne? Ale aj o tom, či je zmysluplné aby sa centrálna vláda snažila o vyrovnávanie regionálnych rozdielov a prečo nevieme či nechceme pracovať s dátami. Témy a otázky pre ekonóma Martina Šustera z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Vaša pomoc musí byť rýchlejšia, ako ruské útoky – Volodymir Zelenskij sa takto obrátil na mocných sveta, ktorí si minulý týždeň obrazne povedané podávali kľučky na ekonomickom fóre v Davose. Želanou odpoveďou by mali byť tanky nemeckej výroby Leopard, či americké Abramsy, ale najmä protivzdušné obranné systémy. Postoj Západu však stále charakterizuje aj obava zo zatiahnutia do konfliktu, či jeho rozšírenia za hranice Ukrajiny. Na druhej strane Vladimír Putin akoby sa chystal na konflikt s prívlastkom „dlhodobý“ a s deklarovaným cieľom – „Rusko z neho vyjde víťazne“ – ako povedal nedávno vo svojom rodnom Petrohrade. Aké sú teda perspektívy jeho „špeciálnej operácie“, ktorá bude mať už onedlho rok a doteraz si vyžiadala na desiatky tisíc ľudských životov? Podľa šéfa Nato „vstúpila do kľúčovej fázy“. Téma pre stratéga Mateja Kandríka z Adapt Institut – analytického think-tanku pre oblasť obrany a bezpečnosti. „Nie sme ešte pri koncepte totálnej vojny, kde je mobilizovaná celá spoločnosť a celý štátny aparát, ale pomalými krokmi sa k tomu blížime. Rusko bez takéhoto pritvrdenia svojho postoja v zásadne nemá pozitívne výhliadky v tomto konflikte. Putin musí cestou propagandy zasiahnuť až jednotlivcov a priviesť ich k odhodlaniu zomierať za matičku Rus na fronte“. Putinova „špeciálna operácia“ bez perspektívy úspechu Po necelom roku od začiatku „špeciálnej vojenskej operácie“ sa podľa Mateja Kandríka ukazuje, že Putin je na Ukrajne zatiaľ neúspešný. Dôkazom má byť aj fakt, že zmenšuje a mení jej ciele. „Najprv to bola snaha vymeniť režim s útokmi priamo v Kyjeve, neskôr začal hovoriť o denacifikácii, potom sa sústredil na Donbas“, hovorí analytik. „V tomto štádiu konfliktu je pre Putina kľúčovým problémom dostatok ľudskej sily. Vidíme, že režím je hladný po úspechu. Neváha preň obetovať nemalé počty vojakov“, vysvetľuje Kandrík. Malý „veľký“ muž Boli by Ukrajinci v tomto konflikte takí úspešní, keby nemali na čele Volodymira Zelenského? „V kritických momentoch bol tam, kde mal byť, neodišiel do exilu. Krajinu nasmeroval na trajektóriu, ktorá smeruje k víťazstvu“, reaguje Kandrík. Dodáva, že už teraz je zapísaný v dejinách ako silný líder. Bez Západu porážka len otázkou času Bez pomoci Aliancie a spojencov by však nebolo ani hviezdy Volodymyra Zelenského. „Bez pomoci Západu by Ukrajina čelila tamer určitej porážke, bolo by to len otázkou času“, tvrdí analytik Matej Kandrík z Adapt Institute. Bez vojenskej podpory západu analytik predpokladá, že „partizánsky odboj“, ktorého sme dnes svedkami v okupovaných oblastiach by bol prítomný na celom území Ukrajiny. Dostanú sa tanky nemeckej výroby Leopard na Ukrajinu? „Želal by som si, aby sa dostali“, reaguje Kandrík. Váhavý postoj kancelára Olafa Scholza je však podľa neho pochopiteľný. „Vidím za ním aj biľag agresora, ktorý si jeho krajina nesie ešte z druhej svetovej vojny, aj preto tá opatrnosť. Nemecko bolo od vojny tlačené do pacifistických pozícií“, dopĺňa. Poukuje však na fakt, že nemecká pomoc Ukrajine dosahuje významné podiely v oblasti finančnej pomoci, podpory občianskej spoločnosti či prijímania utečencov. Má ísť o neporovnanteľne silnejšiu pomoc napríklad v porovnaní s Francúzskom či Španielskom. Perspektívy konfliktu Čas hrá podľa Mateja Kandríka proti Ukrajine, vojna je totiž na jej území a trpí najmä jej obyvateľstvo. V jej záuje má byť čo najrýchlejšie ukončenie konfliktu. Naopak, Moskve vyhovuje tiahly konflikt. „Pre Ukrajinu je veľmi dôležité využiť aktuálnu slabosť Ruska (potrebná mobilizácia a príprava vojakov) vo svoj prospech. Jednoznačne tu dáva logiku snaha o rýchlu koncentráciu síl a eskaláciu zisku západnej vojenskej techniky, aby tak mohli čo najskôr vytlačiť ruské jednotky“, tvrdí analytik. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O čom presne je zajtrajšie referendum a čo sa stane, ak by platilo a čo ak by neplatilo? Prezidentka môže vymenovať svoju úradnícku vládu aj o hodinu, a to aj bez dohody s politickými stranami. Aké presne sú pravidlá referenda, kedy by mohlo platiť? Marián Giba hovorí, že ak bude neplatné, z právneho hľadiska ako keby nebolo. Politici sa budú snažiť výsledky dezinterpretovať, preto si treba dať pozor na fakty. Ak by náhodou na referendum prišlo dosť ľudí, podľa ústavného právnika ide priamo o zmenu textu ústavy a nebude už potrebné v parlamente hlasovať o zmene ústavy tak, aby umožnila predčasné voľby. Slovensko potrebuje zmenu ústavy, aby parlament vedel v prípade rozvratu a chaosu vyvolať predčasné voľby. Či by to ale malo byť možné referendom, je podľa poradcu prezidentky úplne iná otázka. Odvolaná vláda je v područí prezidentky a niektoré kompetencie môže vykonávať len so súhlasom prezidentky, niektoré nesmie vykonávať vôbec. Ak by sa prezidentke v súčasnej situácii niečo stalo a nebola by schopná vykonávať svoju funkciu, Slovensko by sa ocitlo v ústavnom chaose. Vláda Eduarda Hegera si napríklad necháva vopred schvaľovať program svojho rokovania v prezidentskom paláci, a prezidentka povoľuje členom vlády zahraničné pracovné cesty. Ak by to nebola povolila, premiér Heger by nemohol ísť na na pohreb pápeža Benedikta XVI. S Marianom Gibom sa rozprával Peter Hanák.

Stanislava Harkotová ešte pred koncom roka 2022 vycestovala na Ukrajinu a strávila tam niekoľko týždňov. V podcaste opisuje ako fungujú Ukrajinci v Kyjeve či Užhorode bez elektriny, v zime alebo v tme. Reportérka a autorka knihy Ešte sme nezomreli Stanislava Harkotová v podcaste opisuje ako v ukrajinskom Užhorode funguje takzvaný „harmonogram" - zoznam hodín odkedy dokedy bude elektrina. „Už je na ľuďoch, aby sa zariadili. Vedia, kedy bude elektrina a že za dve hodiny si musia stihnúť oprať či uvariť,” opisuje skúsenosti priamo z ukrajinského terénu. Podľa novinárky Harkotovej si Ukrajinci zvykli na harmonogram a vymysleli si aj praktické triky, ako zabezpečiť teplo. V podcaste tiež spomína, ako sa vedia v ťažkých časoch zariadiť rodiny s malými deťmi. „Fungujú s termoskami. Keď napríklad treba nakŕmiť deti, tak mamy navarené jedlo odložia do špeciálnych termonádob, kde sa drží teplo. Takisto mlieko do termosky." „Keď som koncom decembra cestovala na Ukrajinu, vzala som si najteplejšie oblečenie, spacák pre prípad, že budem v podmienkach bez tepla, elektriny a teplej vody. Iné je prísť na pár týždňov a iné v takých podmienkach fungovať tri mesiace," hovorí tiež v podcaste novinárka. V podcaste pripomína aj ostreľovanie miest a čo si o vývoji vojny myslia Ukrajinci. Podcast nahrala Denisa Hopková.

K paralympijským športovcom sa často správajú tak, ako keby boli mentálne postihnutí. Správajú sa k nám, akoby sme boli hlúpi, hovorí naša zlatá medailistka z Pekingu Alexandra Rexová. Voči týmto športovcom nie je rešpekt. K tým, ktorí priniesli Slovensku medaily chýba úcta, dodáva zdravotne znevýhodnený lyžiar Martin France. V slovenskom paralympijskom športe teda zrejme panujú veľmi čudné až nezdravé pomery. Alexandra Rexová už ako 16 ročná priniesla Slovensku zlatú medailu, no a aby toho nebolo málo, táto zdravotne znevýhodnená lyžiarka, prišla z paralympiády v Pekingu aj s ďalšou bronzovou medailou. Rovnako tak zdravotne znevýhodnený lyžiar Martin France Slovensko obohatil o tri bronzové medaily z Majstrovstiev sveta. Dalo by sa povedať, že ich snahy, ale aj ich výsledky si zaslúžia úctu i rešpekt. Napriek tomu sú oni sami z pomerov v našom vrcholovom paralympijskom športe dnes doslova znechutení a demotivovaní. Hovoria o veľmi nevhodnom správaní sa voči športovcom, parazitovaní funkcionárov, podceňovaní športovcov, ale ale aj o potrebe zásadnej systémovej zmeny, či už vo vedení paralympikov, ako aj zmeny vo financovaní zdravotne znevýhodnených športovcov. Čo sa to deje v našom vrcholovom paralympijskom športe a aké pomery tam vládnu? Téma pre Alexandru Rexovú a Martina Franceho. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Cenový armagedon“ či „inflačná pandémia“. Slovné spojenia príznačné pre tieto dni. Nielen Slovensko, celý svet zažíva rast cien s prívlastkom rekordný. V číslach to v našich končinách vyjadruje takmer pätnásť a pol percentná inflácia (15,4%) a napríklad 28-percentné zdraženie potravín a nealko nápojov, čo je zatiaľ posledný údaj, ktorý mapuje ešte december odchádzajúceho roku. Zažívame, čo tu už dávno nebolo. Možno ale hovoriť o svetle na konci tunela, vzhľadom na náznaky pozastavenia inflačného nárastu? A môže byť rekordné zdražovanie aj výzvou pre zmeny v našich každodenných návykoch? Témy pre analytičku Evu Sadovskú zo spoločnosti Wood&Company. V podcaste sa rovnako dozviete, či smerujeme k ekonomickej recesii a či táto môže byť hrádzou pre rekordné hodnoty inflácie. Dozviete sa rovnako, ako postupovať, aby sme sa vyhli „páleniu“ finančných úspor. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Predvolebná kampaň bude veľmi špinavá a určite plná osobných útokov a to v rámci celého politického spektra. Dominovať v nej budú najmä témy životnej úrovne, ale aj nášho geopolitického ukotvenia, tvrdí šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Kto bude podľa neho zostavovať vládu po najbližších voľbách? Vláda Eduarda Hegera padla a v hre politikov sa tak opäť ocitli voľby a to či už v riadnom alebo v nejakom z možných a zatiaľ kuloárne diskutovaných predčasných termínov. Horúcou témou sa tak stali prieskumy preferenciíí politických strán, ako aj diskusie o tom, kto s kým bude či nebude uzatvárať možné predvolebné koalície či aká nová strana pred voľbami vznikne a kto v nej vlastne bude a ktoré mená môžu byť lákadlom pre voličov. Čo teda bude témami volebnej kampane a kto všetko a s akou preferenčnou silou sa bude uchádzať o dôveru voličov? Podarí sa politikom zmobilizovať voličov už dlho otrávených politickým chaosom no a aká je pamäť slovenského voliča a čo na neho skutočne zaberá? Aký je volebný potenciál pre novovznikajúce strany a čo hovoria trendy pohybu voličov medzi politickými stranami? Hrozí, že Robert Fico opäť zasadne do premiérskeho kresla a ako môže uspieť nápad rozdeliť OLANO na dva vzájomne si konkurujúce subjekty? Ako to, že exkotlebovská Republika sa stáva čoraz viac politicky prijateľná a vynorí sa v kampani opäť aj povestný Štefan Harabin? Témy a otázky pre šéfa Focusu Martina Slosiarika. V pondelkovom Ráno Nahlas. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pavel i Nerudová, kvalitní kandidáti aj napriek šrámom zo svojej minulosti. Babiš možným nešťastím pre krajinu. Pohľad Erika Taberyho, ktorý vedie redakciu českého týždenníka Respekt. „Ak by sa jednému z nich podarilo vyhrať nad A. Babišom, pre krajinu by to bol nebývalý krok vpred po Milošovi Zemanovi“, tvrdí. Naši západní susedia si volia prezidenta. Odchádzajúceho Miloša Zemana chce nahradiť desiatka známych i menej známych osobností. Je ich presne osem. Kto to bude? Petr Pavel či Danuša Nerudová. Alebo expremiér slovenského pôvodu, ktorého len pred pár dňami očistil súd - Andrej Babiš? Už nasledujúce hodiny nám pootvoria okno do duše českého národa. Po čom túži? Čoho sa štíti? Odstrihne sa definitívne od minulosti spájenej s bývalým režimom, či už to ani nie je témou? A aké témy priniesol prezidentský súbeh? Priestor pre Erika Taberyho, ktorý vedie rešpektovanú redakciu týždeníka Respekt. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Hlavné je to neprepáliť, nepreceniť svoje sily a mať rešpekt, hovorí pre Ráno Nahlas Matúš Lašan. Ten, s manželkou Annou spolu prešli 6300 kilometrov pohoriami Európy. Na horských chodníkoch strávili dokopy viac ako 200 dní. Nás hory proste bavia a toto bol najlepší spôsob ako si ich užiť, hovorí o tomto svojom výlete Matúš Lašan. Aké je to takto spoznávať Európu? Od bulharského Čierneho mora cez dinárske Alpy a francúzsky Centrálny masív až do španielskych Pyrenejí, no a to všetko po vlastných nohách a bez zastávky. To je púť Matúša Lašana a jeho manželky Anny po pohoriach Európy. Aké je to celé mesiace, deň čo deň, kráčať horami a prekonávať tak seba samého a čeliť možnostiam vlastného tela i ducha? Čo hory vedia dať a čo, naopak, nám dokážu vziať? Ako sa pripraviť na takýto náročný trip, čoho sa vyvarovať a ako vlastne vyzerá deň horala? No a neprišla cestou aj nejaká tá vzťahová ponorka a v čom sa líšia turisti a horské cesty v rámci Európy? A koľko párov topánok sa dá vlastne zodrať po ceste európskymi pohoriami? Témy a otázky pre Matúša Lašana. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Benedikt XVI. Pápež viacerých tvárí, respektíve obrazov. Podľa nemeckého Tagespostu pri ňom možno hovoriť o „dvoch pápežoch“. Na jednej strane je Benedikt ako milovaný a vážený „pápež veriacich“ so zástupmi z celého sveta pri jeho katafalku, na druhej ultrakonzervatívny a chladný až neľudský „pápež médií“, pri ktorom sa hovorí, že nemal na mysli nič iné, ako krížovú výpravu proti modernite. Odrážajú však tieto extrémne pozície jeho reálny obraz? Aký vlastne bol Jozef Ratzinger, teológ, mysliteľ, neskôr v rúchu Petrovho nástupcu a Kristovho námestníka? A čo z neho pretrvá? Téma pre Tomáša Petráčka, českého katolíckeho teológa a cirkevného historika. „Osem rokov pontifikátu Benedikta XVI. považujem za akúsi slepú uličku, nie dôvod na hodnotenia typu najväčší pápež dejín“, tvrdí Tomáš Petráček. Dôležité pozitvne prvky vidí napríklad v uznaní zdravej „laicity štátu“ – oddelenie štátu a cirkvi, dialóg s osvietenstvom v zmysle jeho prijatia ako dôležitého momentu vývoja európskych dejín, alebo dôraz na vedeckú racionalitu a jej hodnotu v čase, keď sa z mnohých strán spochybňuje. „Na mieste sú však skôr kritické tóny“, poznamenáva český teológ a cirkevný historik. Záleží tu však na perspektíve, z ktorej sa na zomrelého pápeža pozeráme. „Pre mňa, ako katolíckeho kňaza a cirkevného historika, ktorému záleží na osude kresťanstva a cirkvi, je najdôležitejšie kritérium to, akým spôsom pápež cirkev vedie, ako odpovedá na výzvy svojej doby a otvára jej cesty do budúcnosti, aby v nej mohla plniť svoje poslanie ohlasovať evanjelium. A tu si myslím, že v porovnaní s inými pápežmi a najmä s tým, čo je hlavným poslaním pápeža, pontifikát Benedikta XVI. cirkvi tú cestu moc neotváralo.“ Na potrebnú reformu samotného ústredia katolíckej cirkvi – rímskej kúrie – bol podľa Petráčka Benedikt XVI. „málo reformne odvážny“. Vidí za tým aj fakt, že bol sám dlho jej súčasťou. Napriek prorockému obrazu „cirkvi budúcnosti“ ako malých komunít, ktoré žijú z osobného a autentického vzťahu s prameňom kresťanstva – Ježišom Kristom, ktoré sú okolnosťami doby oprostené od všetkého veľkého (majetky, veľké katedrály, okázalé liturgie) a ponorené do života v bežnej spoločnosti – o ktorej písal a hovoril Ratzinger na konci šesťdesiatych rokov, sa rokmi v pozícii kardinála „strážcu viery“ a neskôr pontifika prepracoval k „utužovanie tradičnej konfesijnej katolíckej mentality“, mentality „obkľúčenej pevnosti“, mentalita cirkvi ako „skanzenu utečencov pred modernou“. „Mentalita, ktorá nebola schopná objaviť, že spoločnosť tam vonku žije autenticky veľa kresťanských hodnôt“, ilustruje Petráček. Teológ a cirkevný historik Matúš Petráček kritický vníma najmä zásahy či už kardinála Ratzingera alebo Benedikta XVI. voči „slobode“ teologického výskumu. Príkladom má byť rad „umlčaných“ teológov, ktorým takto zničil život. „Je to škoda, lebo takýmto prístupom mnohým zahatal cestu aj k svojim cenným duchovným dielam“, konštatuje Petráček. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

My sa tu radi “národovecky” búchame do pŕs, ale na Ukrajine prázdne reči vykrikovať nemožu. Na Ukrajine musia konať a oni aj konajú a bránia svoju zem. Hovorí režisérka Viera Dubačová, ktorá už celé mesiace chodí na Ukrajinu dokumentovať príbehy ľudí, ktorým ruská agresia prevrátila ich životy celkom naruby. Aká je teda tá jej tvár vojny, s celým tým jej zmarom, utrpením, ale aj ukrajinským hrdinstvom a nezlomnosťou zoči voči brutálnej agresii? No a my? Sme porobený národ a takú máme aj morálku, morálku sluhov. Na Ukrajine už takme rok zúri brutálna a krvavá vojna. Vojna, ktorú rozpútalo putinovo Rusko. Vojna plná zverských zločinov, ale aj hrdinského odporu. Ako sa teda žije v krajine, kde pre ženy, starcov a dokonca ani pre malé nevinné deti, nie je zaručené čo i len to “pokojné nebo nad hlavou”? Aké je to, čeliť tvárou v tvár smrti a kde berú všetky tie ženy, ktorým zmasakrovali ich deti či vnukov, silu žiť ďalej? No a kto sú vlastne tí, ktorí dokážu vražidiť aj malé deti lebo majú uniformu a zbraň? Ukrajinci chcú iba normálne žiť, a aj napriek vojne, život tam víťazí. A zvíťazí. Ale, doneste nám zbrane, aby sme sa mohli brániť. Odkazuje pre Aktuality režisérka Viera Dubačová. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Aj vy ste už počuli teóriu, podľa ktorej Ukrajinci pred vojnou zabíjali nevinných rusky hovoriacich civilistov? Je to ruská propagandistická lož, ktorú na zdôvodnenie dobyvačnej vojny používajú už nielen proruskí trollovia – ale aj Robert Fico, ďalší poslanci parlamentu či bežní internetoví diskutéri. V dnešnom podcaste Ráno Nahlas si túto teóriu vysvetlíme v celom kontexte a so všetkými detailami, spolu s našou špecialistkou na Ukrajinu Stanislavou Harkotovou. Nahrával Peter Hanák.

Adoptovať si malé, biele a zdravé dieťa môže trvať kvôli množstvu žiadateľov aj 5 rokov. Menší záujem je o deti tmavej pleti, ktoré je možné si adoptovať za krátky čas. Rómske deti majú malú šancu nájsť si náhradnú rodinu hlavne kvôli predsudkom, ktoré ako spoločnosť máme. „Všetko začína a končí v rodine. To aký človek vyrastie závisí od miery bezpečia a stability rodinného prostredia“, tvrdí Marek Roháček, zakladateľ a predseda občianskeho združenia Návrat, ktoré robí služby pre rodiny v kríze a rodiny, ktoré prijímajú deti do náhradnej starostlivosti. Podcast pripravil Adam Oleš.

Od januára mení zdravotnú poisťovňu zhruba 180-tisíc ľudí. Niektorí z nich sa nechali prepoistiť za 10 rokov viac ako šesťkrát. Z opakovane prepoistených tvoria významnú časť Rómovia. Prepoistenie však podľa analytika neprináša lepšie zdravotné výsledky. Prečo sa teda Rómovia nechávajú toľkokrát prepoisťovať a do akej miery sú pre poisťovne ziskoví? Odpovie analytik Útvaru hodnoty za peniaze Adam Marek. Podcast pripravila Denisa Žilová.

Študenti žurnalistiky sú zdesení z útokov politikov na novinárov a mnohí chcú radšej písať o športe ako o politike. V dnešnom podcaste o tom hovoria vedúci katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a jeho kolegyňa Lucia Virostková. Novinár musí vedieť viac ako ostatní a preto musí veľa čítať. Ako sa dá rozlíšiť seriózna informácia? Slovensko potrebuje fungujúcu novinársku organizáciu, lebo politici si na novinárov dovoľujú priveľa. Politik predsa nemôže novinárovi určovať hranice, pokiaľ ho môže kritizovať. Novinárskych škôl je priveľa – a ak by ich bolo menej, mohli by sme si budúcich novinárov viac vyberať, hovorí novinárka a vysokoškolská učiteľka žurnalistiky Lucia Virostková. Ako rozlíšime spoľahlivý zdroj informácií od toho, ktorý s novinárčinou nemá nič spoločné? Majú novinári patent na pravdu a vedia ju vždy rozlíšiť? A ako má vyzerať žurnalistika v 21. storočí? Aby z detí nevyrástli konšpirátori, neschopní zorientovať sa vo svete, treba začať vzdelávať budúcich učiteľov. Filozofická fakulta UK to už robí a núti budúcich učiteľov vzdelávať sa v mediálnej výchove. Aj niektorí učitelia sú totiž konšpirátori a obhajujú extrémistov. Výchova ku kritickému mysleniu nemá byť na jendom predmete, ale na všetkých, a to už od materskej školy. A má byť učiteľ v 21. storočí autoritou? Nahrával Peter Hanák.

Matej Snopko sa ešte ako študent policajnej školy stal obeťou pokusu o znásilnenie. Zmenilo to jeho pohľad na iné obete sexuálneho násilia. Policajt podľa neho musí mať zdravú nedôveru aj voči oznamovateľovi trestného činu, ale nedôveru obeti nesmie dať najavo. Policajti sa podľa neho niekedy chodia zo zvedavosti pozrieť na obete znásilnenia. Je dôležitá výška trestu? Má Boris Kollár pravdu, keď hovorí, že Marian Kočner dostal privysoký trest? Alebo vysoké tresty za vopred naplánovaný 70-miliónový podvod majú svoju logiku? O budúcich kriminálnikoch viac ako výška trestu rozhodujú ich rodičia – či svoje deti vedú k empatii. Stačí sa pozrieť na rodičov teroristu zo Zámockej. Atmosféra je ako za Jánošíka, kriminálnici sú za hrdinov a Slováci sa nehanbia okradnúť štát. Ľudia majú zníženú súdnosť a svoje komentáre by si niekedy mali nechať pre seba. V spoločnosti je väčšie napätie – je tak teraz väčšie riziko, že sa vám môže niečo stať? Kedysi bol agresívny zúrivec, no dnes sa vie udržať na uzde. Ako na to? Matej Snopko prezrádza, čo musí každý deň trénovať, aby v pokoji vydržal aj konfliktnú dobu plnú kríz. Nejde o to, čo sa nám prihodí, ale ako na to zareagujeme. Najťažšie je nereagovať ihneď. Lepšie riešenia totiž prichádzajú až s odstupom času. Treba si niečo užitočné prečítať – no pozor na ezoteriku, lebo tá vám nepomôže. Meditácia je však iný prípad. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Akútne potrebujeme novú kultúru dialógu. Ak má demokracia prežiť, tak iba v prostredí permanentého dialógu. Dialóg však neznamená boj, ale hľadanie vzájomnej úcty a fungujúceho spolužitia ako i zmierenie sa s tým, že žiadna so skupín nebude nikdy úplne uspokojená, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Patričák. Slovensko si podľa neho svoj príbeh ešte len musí vytvoriť. “Náš problém so zlom nezačína skutkami, ale tým, ako myslíme a čo v sebe nosíme. Už ten, ktorý v sebe nesie nenávisť k inému človeku a chce aby nebol, je na počiatku vraždy. Musíme zostúpiť do priepasti a temnoty vlastného srdca,” hovorí vo svetle uplynulého roka, ktorý nám priniesol ako vojnu priamo na našom prahu, teda v sesednej Ukrajine, tak i dvojnásobnú vraždu z nenávisti na bratislavskej Zámockej ulici kazeteľ cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. Staré grécke mýty hovoria, že na počiatku všetkého bol Chaos a z tohoto chaosu sa zrodili deti Urana a Gaie, Titáni. Titáni strachu, hnevu, aj pýchy. A rovnako tak dnešná doba plná neistoty, permanentných kríz a z toho vyplývajúcich úzkostí i frustrácie plodí svojich vlastných Titánov, strachu, hnevu aj pýchy. Ako im čeliť a ako ich poraziť? A kde v dnešnej, tak tekutej, dobe odmietajúcej nám priznať akékoľvek istoty hľadať nádej a vieru? Čo nám dnes, v 21. storočí dokáže ponúknuť posolstvo Tesára z Nazaretu a máme ako krajine, v tejto dobe ustavičnej atomizácie, nevraživosti, vzájomnej nedôvery a vymedzovania sa, ešte vôbec nejaký príbeh, ktorý by nás ako spoločnosť dokázal zjednotiť a zmobilizovať? No a prečo v toľkých kresťanoch panuje falošný pocit pýchy a údajného vlastníctva pravdy namiesto pokornej a tichej eanjelizácie svojim vlastným príkladom? A napokon, akú krajinu ako i spoločnosť zanechávame svojim deťom a prečo má zmysel snažiť sa, aj keď občas nevdíme cieľ ani plody nášho úsilia? Témy a otázky pre kazateľa a spisovateľa Daniela Pastirčáka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. ,

Ako krajina stagnujeme, ak krízy neuchopíme ako šance, ktoré nás naštartujú, čaká nás úpadok a možeme sa zasa stať aj tou povestnou “čiernu dierou Európy”, hovorí o uplynulom roku sociológ Michal Vašečka. Problémom podľa neho nie sú iba naše elity, ale problém vidí aj v samotnej populácii. Priveľa veci berieme ako samozrejmosť, tvrdí Vašečka. Už pozajtra Slovensko oslávi okrúhle 30. výročie vzniku samostatného štátu. Ako si teda vieme vládnuť a v akom stave ja slovenská spoločnosť po troch dekádach samostatnosti? Kam sa naša spoločnosť uberá a kde sa stala chyba, keď veľká časť spoločnosti túži po politických spasiteľoch, populistoch či dokonca tvrdej ruke silného vodcu? A čo nám môžu priniesť voľby a prečo v našej verejnej diskusii dominujú témy a problémy akoby doslova z minulého storočia? No a ako sa pripraviť na hrozbu vlády pevnej ruky? Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Reč však bude aj o tekutosti modernej doby či o našej nízkej miere empatie k tým, ktorí nepatria k nášmu vlastnému klanu, ale aj o vysokej miere doslova až infantilného vnímania a prežívania politiky či rastúcej spoločenskej apatii i frustrácii z ustavičných kríz. Počúvate podcast Aktualít, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Aký rok máme z pohľadu duševného zdravia za sebou? Ako vedieť nájsť radosť aj v ťažkých časoch a ako spomaliť a oddýchnuť si počas sviatkov - téma pre psychológa Aleša Bednaříka. Rok 2022 bol z hľadiska psychického zdravia náročný, či už pre prebiehajúcu vojnu na Ukrajine, ale aj pre nestabiliu vlády. Má to aj sociálny rozmer - hovorí v podcaste psychológ. „Nevieme, čo bude, nevieme predvídať. Bojíme sa o svoje istoty a rozbíja to spoločnosť, rodiny, komunity," tvrdí Bednařík. Mnohí podľa psychológa riešia, čo robiť s novými pocitmi, ktoré priniesla vojna, a tiež či si vôbec môžu dovoliť byť šťastný napriek zlému, čo sa deje vo svete. „Môžem si dovoliť byť šťastný a v kľude sa tešiť z bežných vecí napriek tomu, aké hrozné veci sa dejú okolo mňa? Mnohí by chceli pokračovať vo svojom živote, ale vonkajšie okolnosti, ktoré na nich doliehajú vyvolávajú pocity viny." V takých prípadoch radí pomáhať a zmierňovať tak utrpenie iných, no „tešiť sa z toho, čoho sa tešiť dá." Čo aktívne robiť pre lepší a spokojnejší život? Čo zároveň ale robiť s polarizovanou spoločnosťou a nenávisťou v priestore? No a ako si oddýchnuť počas sviatkov? Aj to sú témy rozhovoru s psychológom Bednaříkom. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Jeden rok za nami a ten druhý pred. Aký bol a aký bude? Pozreli sme sa na to s Františkom Mikloškom, pozorným pozorovateľom vecí verejných. Za základný pocit z neho označuje smútok. „Neviem byť šťastný, keď si pomyslím na utrpenie miliónov Ukrajincov pre nezmyselnú vojnu“, tvrdí. Na druhej strane pripomína, že ich strádanie prebudilo dobročinnosť vo zvyšku sveta. Pri pohľade na slovenskú spoločnosť hovorí o znepokojení z hlbokého rozdelenia medzi liberálnou časťou a to konzervatívnejšou. Receptom na zaceľovania rozkolu je podľa neho vynakladanie úsilia na hľadanie vzájomného rešpektu z oboch strán. Domáca politika vykazuje podľa Františka Mikloška znaky vyprázdnenosti. Demokracia podľa neho nie je len príležitosťou pre politické strany. Aktuálne má byť príležitosťou najmä pre občiansku spoločnosť a jednotlivcov, aby sa učili zmyslu pre spoločné dobro. Očakáva, že sa tu zopakuje scenár z roku 1998, keď sa zmobilizovala široká koalícia strán, ktorá porazila Vladimíra Mečiara. „Myslím si, že sa to zopakuje. Robert Fico môže mať percentá, no nepodarí sa mu zostaviť vládu“ tvrdí. V rozhovore bude reč aj o prezidentke Zuzane Čaputovej u pápeža Františka, právach pre „inakosť“, o hľadaní prienikov medzi liberálmi a konzervatívcami, ale aj o projekte Mikuláša Dzurindu a postave jedného z „generálov“ podzemnej cirkvi Vladimírovi Juklovi, o ktorom František Mikloško najnovšie napísal knihu. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vianoce a vianočné sviatky si už každý automaticky spája so snehom. Aj keď posledné roky pripomína vianočné počasie skôr príchod jari. Podľa klimatológa Pavla Faška zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) je sneh na Vianoce vzácnosť a nie všade je predstava bielych Vianoc splniťeľná.

Vianočné sviatky sú nielen o darčekoch, ale aj o množstve jedla na stole. Aký je náš stravovací režim počas sviatkov a ako predísť prejedaniu sa? V podcaste odpovie odborník na výživu Boris Bajer. Podcast pripravila Denisa Žilová.

Vojna na Ukrajine vstúpila do svojho 302hého dňa. Na oboch stranách si doteraz vyžiadala desiatky tisíc obetí a zranených, zostávajú po nej zničené mestá, viac miliónový exodus tých, čo boli krajinu schopní opustiť. Na jednej strane pritom stojí až nepochopiteľný Putin, na druhej Volodymir Zelenskyj, ktorý mobilizuje a posilňuje svojich. Aktuálne sa vydal prvýkrát za hranice svojej okupovanej krajiny – a rovno do Spojených štátov. Čo môže priniesť táto jeho misia a ako ovplyvní tiahnúci sa konflikt za našimi hranicami? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Rozhodne nesúhlasím s tým, že dnešná mládež je skazená. Je to len o tom, v akom prostredí vyrastajú a aké vzorce správania si od nás odnášajú. Tam je najväčší problém, hovorí herečka a clowndoktorka Katarína Baranová. Okrem herectva ju môžete poznať ako primárku Ritu kde, ako clowdoktorka, stojí pri deťoch v ich najťažších životných situáciách. Klaunský nos je pre mňa štít, tvrdi. A čo je pre našich seniorov Vianočným zázrakom? Aké je to stáť pri posteliach detí s rakovinou a hrať etudy ako clowndoktorka? A aká je dnešná mládež a čo ju teší a čo ju trápi? Odpovie šéfka Ludusu, herečka a clowndoktorka Katarína Baranová. A čo je pointa Vianočného zázraku pre seniorov? Téma pre Martinu Kasemovú, ktorá v tomto projekte už potešila takmer 20 tisíc seniorov, ale aj tých, čo sa rozhodli zdieľať to, čo majú a s čím sa chcú v tomto vianočnom čase podeliť. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Historická chvíľa nielen pre galériu, ale pre celú krajinu.“ Pohľad Alexandry Kusej, ktorá stojí na čele Slovenskej národnej galérie už od roku 2010. V týchto dňoch je prvá zo slovenských galérií v zásadne novom šate. Je po rekonštrukcii a zo všetkých strán zaznieva, že krásnej. Vyšla na takmer 80 miliónov eur. Od otvorenia z polovice decembra zažila aj moment, keď návštevníkov prišlo viac ako bolo k dispozícii samotných lístkov. „Ešte stále mi to príde neuveriteľné“, tvrdí generálna riaditeľka. Komplex SNG prešiel zásadnou rekonštrukciou. Premostenie Viktora Dedečka, ktoré bolo od roku 2001 pre havarijný stav mimo prevádzku, tak privítalo prvých návštevníkov po dvoch dekádach. Podľa Alexandry Kusej ide o historický moment, lebo v prípade erbových kultúrnych inštitúcií ide len o druhý takýto počin. Pred vynovenou SNG prešla zásadnou rekonštrukciou aj budova Slovenskej filharmónie. „Táto krajina už potrebovala dobrú správu a som rada, že prišla práve z oblasti kultúry“, tvrdí Kusá. „Umenie má tú vlastnosť, že nielen kultivuje, ale vystavuje otázkam, premýšľaniu. Výsledkom tak býva aj úplne nový pohľad na skutočnosť okolo nás“, dopĺňa. V podcaste sa dozviete o pozadí dlhoročnej rekonštrukcie a tiež o zámeroch. Alexandra Kusá hovorí, že chce z tejto erbovej kultúrnej inštitúcie spraviť „obývačku“, kam by ľudia chodili za odpočinkom a inšpiráciou, „kde by sa vystavovali aj dobrodružstvu myslenia“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Posúvame hranice menšieho zla a tým posúvaním, je to menšie zlo, stále väčšie, no a dnes je už dávno neúnosné, hovorí dlhoročný novinár a jeden z organizátorov Novembra '89 na strednom Slovensku Boris Kršnák. Politici podľa neho opakovane stavajú ľudí pred falošné dilemy, voľby akéhosi menšieho zla a podobne nepravdivej dileme čelíme aj dnes. Kam sa dostala slovenská spoločnosť 33 rokov od Novembra a kam smerujeme? Od Novembra '89 uplynulo už 33 rokov, čas, za ktorý Tesár z Nazaretu vydal odpočet, ktorý oslovil doslova celý svet. Aký odpočet môže ponúknuť slovenská spoločnosť za rovnaký „kristovský“ čas 33 rokov? Kto ako spoločnosť sme a kam smerujeme? „Sme krajinou hrubých čiar, my ako spoločnosť fungujeme od tridsiatich rokov minulého storočia na hrubých čiarach a to sa musí prejaviť na charaktere národa. Ako spoločnosť sme ešte v plienkach a neustále si púšťame žilou," hovorí novinár a zakladateľ VPN vo Zvolene Boris Kršnák. Prečo si volíme hrubé čiary namiesto odpočtu činov i zločinov? A prečo sa neustále necháme klamať politikmi a ich falošnými a nepoctivými dilemami? Prečo sa tak roztvárajú nožnice medzi našou a českou spoločnosťou, a prečo nám uteká 21. storočie? Ako to zmeniť a prečo voľba politických spasiteľov nie je riešenie? Témy a otázky pre Borisa Kršnáka. Dodám, že o tom, kam táto spoločnosť speje, možno svedčí aj fakt, že počas rozhovoru sme boli verbálne atakovaní a to aj s výzvou na takú tu našu typickú „férovku“. Iba tak, kvôli vyslovenému názoru.

Vláda Eduarda Hegera padla. Za vyslovenie nedôvery jeho vláde hlasovalo 78 poslancov, proti ich bolo a dvaja sa zdržali. Poslanci OĽaNO pred hlasovaním odišli zo sály a Igor Matovič podvečer prišiel doručiť do prezidentskej kancelárie demisiu, no napokon si to rozmyslel a podpísaný dokument mal podľa prezidentského úradu vytrhnúť vedúcemu kancelárie z rúk. Čo očakávať ďalej? Aké kompetencie získa prezidentka? Čo pád vlády vyvoláva v samotnom hnutí Oľano? A čo SaS? Téma pre politológa Erika Láštica. Táto vládna koalícia v marci 2020 začínala s ústavnou väčšinou a akým spôsobom dokázala v priebehu niekoľkých rokov stratiť aj obyčajnú väčšinu v parlamente je svedectvo o tom, akým spôsobom koaličná skupina fungovala a akých lídrov mala, hovorí v podcaste. Láštic tiež v podcaste hovorí o nepochopení lídrov Oľano ako aj zvyšných koaličných lídrov, že už nemajú ústavnú väčšinu a nemôžu dávať požiadavky a podmienky opozícii, ktoré sú nedôstojné. Eduard Heger podľa politológa posledné mesiace popieral realitu, že jeho vláda je menšinová. Očakával tiež, že sa bude chcieť Oľano a osobitne Igor Matovič ako kritik prezidentky vyhnúť scenáru, aby bol osud vlády v rukách Zuzany Čaputovej. „Mali aj iné možnosti ako to vyriešiť." Hlava štátu už avizovala, že odvolá vládu Eduarda Hegera zároveň ju v zmysle Ústavy musí dočasne poveriť vykonávaním funkcie v obmedzenom rozsahu. „Bude zaujímavé sledovať, ako Zuzana Čaputová uchopí priestor, ktorý sa jej vytvoril, "hovorí tiež Láštic v podcaste. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Komu by vyhovovali predčasné voľby čo najskôr? Najviac Pellegrinimu a Uhríkovi. Ale prečo by mohli dávať zmysel aj pre Sme rodina? A môžeme mať prezidentkinu úradnícku vládu? V dnešnom podcaste Ráno Nahlas politologička Aneta Világi vyjasňuje, aké sú možnosti riešenia vládnej krízy. SaS je nečitateľná, nevieme, čo chce, tvrdí politologička. Je pravdepodobnejšie, že budeme mať predčasné voľby, alebo že Igor Matovič ukončí svoju ministerskú kariéru? Je lepšie byť vládou v demisii na dlhý čas, alebo vládnuť s Tarabom do predčasných volieb? Treťou možnosťou je vláda v demisii, ktorú by mala v rukách prezidentka. Mohla by to byť stále vláda Eduarda Hegera, ale aj úradnícka vláda menovaná prezidentkou. Túto možnosť chcú odvrátiť tarabovci, koalícia aj opozícia. Ak však vláda padne, práve toto sa môže stať. Prezidentka by sa ocitla rok pred voľbami na pranieri, so zodpovednosťou za vládu, ktorá nemá oporu v parlamente. V Česku mali úradnícku vládu už dvakrát - a jedna z nich bola populárna a vygenerovala nové politické osobnosti. Je toto scenár, ktorého sa súčasní politici najviac boja? A dá sa predvídať výsledok predčasných volieb, vrátane výsledku strany Mikuláša Dzurindu? Rozhovor s Anetou Világi nahrával Peter Hanák.

Ľudovítovi Makoóvi sa podarilo ako kajúcnikovi odhaliť veľa trestnej činnosti, ale to neznamená, že mu treba veriť každé slovo a je veľmi pravdepodobné, že ešte skrýva veľa temných tajomstiev, hovorí o hlavnej postave svojej knihy “Kajúcnik” investigatívny reportér Aktualít Martin Turček. Kto je Ľudovít Makó a akým je človekom, kajúcnikom či hriešnikom? No a čomu dnes čelia Ukrajinci a ako prepojiť ich potreby a naše možnosti? Kajúcnik, tak sa volá najnovšia kniha môjho kolegu, investigatívneho reportéra Aktualít Martina Tučeka. Kniha opisuje osud asi najznámejšieho kajúcnika na Slovensku. Pripomeňme, že Ľudovít Makó bol za Roberta Fica roky riaditeľom Kriminálneho úradu finančnej správa a z funkcie ho odvolal až minister financií Eduard Heger. Následne ho pre závažne podozrenia zatkla polície a tak sa z neho stal jeden z najdôležitejších a najznámejších spolupracujúcich svedkov, takzvaných kajúcnikoch. A práve o ňom s Martinom Turčekom bude nasledujúce minúty Rána Nahlas. V druhej časti nášho dnešného podcastu sa pozrieme na Ukrajinu. Kde, ešte aj po vyše deviatich mesiacoch krvavej a brutálnej ruskej agresie berú Ukrajinci odvahu a silu sa brániť? Čomu veria, čo potrebujú a aký má zmysel im materiálne i finančne pomáhať? Téma pre Martina Poliačika, tentoraz v úlohe zástupcu riaditeľky ukrajinskej kancelárie Globsecu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Najprv pomoc na hranici, aktuálne takmer na frontovej línii, desiatky hodín za volantom starej dodávky, ktorú len čo na Slovensku naplní, zamieri na východ Ukrajiny. Aktívna na sociálnych sieťach, lebo jej pomáhajú zabezpečovať pomoc postihnutej Ukrajine. Eliška Horsáková. Hovorí, že Ukrajine len vracia to, čo tam už pred desaťročím našla. Pochopenie a ľudskosť. Najprv tam cestovala ako skautka cez prázdniny robiť program deťom. Neskôr sa dostala aj na Majdan, kde rozdávala čaj. Po vypuknutí vojny šla bez váhania pomáhať na hranicu. A už pár mesiacov zásobuje frontový východ Ukrajiny „všetkým, čo tamojší potrebujú“. Aktuálne je podľa nej potrebná obuv a generátory, ktoré môžu pomôcť s teplom a svetlom v postihnutých oblastiach. Vďaka tomu, že sa naučila ukrajinčinu, sa jej už podarilo vytvoriť sieť pomoci priamo v postihnutých oblastiach. „Na Ukrajine nakupujem to, čo je tam výhodnejšie ako u nás. Najmä potraviny a hygienické potreby. Tiež sa mi tam podarilo zafinancovať miestneho výrobcu piecok“, tvrdí. Na Slovensku nakupuje generátory, ktoré následne smerujú jej „dvadsaťtri ročnou“ dodávkou do takmer dve tisíc kilomentrov vzdialených oblastí v okolí Charkova, či Dnipru. Sama ju pritom riadi. Vianoce chce spríjemniť najmä starším ľuďom, ktorí nemohli opustiť svoje domovy „vianočnými pohľadnicami“ slovenských detí. Sú výsledkom akcie „maľuje celé Slovensko“. V podcaste vyrozprávala svoj príbeh s Ukrajinou „Okrem tepla a potravín Ukrajinci potrebujú najmä naše pochopenie“, tvrdí. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ženské panenstvo bolo kedysi u nás veľmi cenenou komoditou, ale Slovensko pozná aj tradíciu akýchsi dedinských gruppensexov. Vydaj bol v minulosti pre ženy de facto jedinou možnou kariérou, nevydať sa znamenalo mať veľké existenčné problémy. Hovorí etnologička Katarína Nadaská. Ako sa žilo ženám na Slovensku v minulosti a aké mali práva a možnosti? Slovenské ženy boli v minulosti bytostne a až existenčne závislé na mužoch, najprv otcoch a potom zasa na svojich manželoch. Snom väčšiny dievčat preto bola svatba, ktorá však bola neraz dohodnutá a bez lásky. Manželstvo tak bolo pre mnoho žien "vysnívanou kariérou", aj ked sa neraz jednalo skôr o majetky a splodenie dedičov, než o city a vztahy. Hovorí pre Ráno Nahlas etnologička Katarína Nádaská. Slobodné - a navyše s dieťatom, čelili silnej spoločenskej ostrakizácii a deti mimo manželstva neboli rozhodne rovné tým, ktoré pochádzali s cirkvou posväteného vzťahu. Aj na Slovensku fungovalo "právo prvej noci", no sú doložené svedectvá, že si toto právo takpovediac "konzumovať" nevestu, uplatnil i jej svokor. Na lesbické vzťahy panoval zásadne iný, a pozitívnejší, pohľad než na vztahy dvoch mužov a veľkej sexuálnej slobode sa mohli tešit hmotne zabezpečené vdovy. Ako sa rodili ženské práva a ako trnistá bola emancipačná cesta slovenských žien? Ako vyzerala rodina a kú cenu museli ženy platiť za manželstvo? V čom bola veľkosť autorky Ťapákovcov Timravy a nebol Ľudevít Štúr nahodou homosexuál? Témy a otázky pre etnologičku Katarínu Nádaskú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sú medzi nami a väčšina z nás si to ani neuvedomí. Ich „komunita je neviditeľná“ – odkaz, ktorý sa dostal až do prezidentského paláca. Paradoxne – dáta Svetovej zdravotníckej organizácie, ktoré zachytávajú problém v globálnom meradle – hovoria, že ich je medzi nami okolo 650 miliónov! O kom hovoríme? O ľuďoch so zdravotným hendikepom. A teraz konkrétne – a v našom slovenskom kontexte - o deťoch a ich rodinách. O chýbajúcich podporných službách, nepripravených školách a škôlkach, o rodičoch, ktorým sa neraz prevráti svet. V dnešnom RánoNahlas nazrieme za prah tejto spoločenskej neviditeľnosti. Neviditeľní, ak ide o peniaze štátu „Sme neviditeľní pri rozhodnutiach politikov, keď ide o financovanie vecí, ktoré potrebujú naše deti“, poukazuje Monika Fričocová z Platformy rodín detí so zdravotných znevýhodnením. Sama je matkou syna s viacnásobným zdravotných znevýhodnením. Nejakou formou zdravotného znevýhodnenia trpí na Slovensku približne päť percent detí, ide tak o každé dvadsiate dieťa v populačnom ročníku. A v širšom pohľade sa táto oblasť priamo dotýka mierne nad dvadsať percent rodičov, čiže každý piaty občas Slovenska. Znevýhodnenie detí výzvou pre rodičov Alena Novotná je zas matkou syna, ktorému v jedenástom mesiaci života diagnostikovali diabetes, čomu sa po rokoch pridala aj celiakia. „Ísť do reštaurácie s našim synom je niekedy naozaj výzva“ a to má byť len tá príjemnejšia časť znevýhodnenia. „Problémom je už samotné prijatie faktu, že vaše dieťa nie je zdravé, ako ste prirodzene očakávali“, tvrdí Monika Fričová. Dlhé hospitalizácie podľa nej oberajú o rodičov aj ďalšie deti v rodinách. Preverujú tiež vzťahy. „Až 80% párov sa rozpadáva“, dodáva. Nedostatok psychológov „Toto vážne percento by znížila už prvotná podpora zo strany psychológov a odborníkov, ktorá nám na Slovensku chýba“, tvrdí Alena Novotná. „V zahraničí je bežnou praxou, že pri oznámení diagnózy je psychológ, ktorý dokáže poskytnúť krízovú intervenciu“, ilustruje Monika Fričová. Prísľubom zmeny má byť záväzok štátu vybudovať tri podporné tímy v detských nemocniciach v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. „Skladali by sa z psychológa, fyzioterapeuta, špeciálneho pedagóga a sociálneho pracovníka, ktorý by boli k dispozícii rodičom v momente, keď im oznamujú ťažké diagnózy“, uvádza Monika Fričová. Nepripravené školy Osobitnou kapitolou je nepripravenosť predškolských zariadení pre zdravotne znevýhodnené deti. Dostane sa do nich len 9,4% takýchto detí. Dôvodom je nedostatok asistentov učiteľov, špeciálnych pedagógov či psychológov pre niektoré druhy diagnóz. Podobný stav má byť aj v prípade základných a stredných škôl, dokonca aj pri školách špeciálnych. Riešením tak zostávajú „nútené“ home schoolingy, približuje Platforma rodičov detí so zdravotným znevýhodnením. „Tým, že nášho syna neschovávame doma, ideme s ním do divadla, na stretká...do spoločnosti, už tým ju scitlivujeme“, uzatvára Alena Novotná. „Búrame bariéry strachu a nevedomosti“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Deficit je veľký a je vysoko pravdepodobné, že v tejto podobe rozpočet neprejde a bude v ňom musieť prísť aj k nejakým škrtom, tvrdí poslanec Za ľudí Juraj Šeliga. Ešte predtým však požaduje, aby vládna koalícia jasne odmietla tzv. Tarabove novely zmäkčujúce postihy za ekonomickú trestnú činnosť. Udrží sa Hegerova vláda a je Generálny prokurátor vydieraný? Vláda Eduarda Hegera čelí veľkému parlamentnému testu. Z vôle opozičnej SaS a Hlasu sa dnes v Národnej rade začína rozprava o vyslovení nedôvery vláde. "Koalícia dávno prestala bojovať proti mafii a proti korupcii. Ak by sme teraz neurobili nič, v riadnych voľbách, o 15 mesiacov, sa práve Robert Fico vráti tak, že možno tie voľby vyhrá, lebo jeho najväčším podporovateľom je Igor Matovič. Toto je fakt, preto musíme niečo spraviť," takto odôvodňuje snahu otestovať parlamentnú podporu vlády šéf liberálov Richard Sulík. Ak padne vláda, nevyhnutne prídu predčasné voľby, kontruje v rozhovore pre Ráno Nahlas poslanec Za ľudí Juraj Šeliga a pýta sa, či má Richard Sulík dostatočnú podporu na to, aby v prípadných predčasných voľbách dokázal zvrátiť návrat šéfa SMERu k moci. Preto je podľa neho konanie SaS nezodpovedné a to najmä vzhľadom na dianie na Ukrajine, naše geopolitické zameranie, ale aj v úsilí o udržanie právneho štátu. Ako dopadne hlasovanie o udržaní sa vlády a mal by Eduard Heger zostať pri moci? Ako dopadne hlasovanie o štátnom rozpočte a nie sú vládne kompenzácie energokrízy či podpora rodín, na naše možnosti a udržateľnosť verejných financií, príliš štedré a neadresné? Ako sa darí boju s korupciou a za právny štát v tandeme s Borisom Kollárom a odmietne vládna koalícia Tarabove novely? No a kam smeruje Generálny prokurátor a mala by prezidentka vyvinúť väčšie úsilie voči Marošovi Žilinkovi? Témy a otázky pre poslanca Za ľudí Juraja Šeligu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Odchádzam zo Slovenska, dávam si od neho sabatikal – pred rokom takto oznámila svoje rozhodnutie opustiť krajinu verejnosti známa, medzi politológmi etablovaná, s obzorom skúsenosti vzdelávania v Oxforde - Viera Žúborová. Prekážala jej najmä „degradácia vzdelaných“. Odišla do Berlína. Čo tam našla? A ako vidí „malú krajinku“ – ako píše o Slovensku – z perspektívy svetovej metropoly a zažitej demokracie? „Berlín nie je Nemecko, Nemecko nie je Berlín. Je to metropola, ktorá je takou ‚špongiou‘ multikultúrnosti, inakosti. Našla som tu rôznorodosť, rôznych ľudí, spoločenstvá a komunity a zároveň jeden celok, ktorý otvára témy, po ktorých sa mi cnelo už v Bratislave“, opisuje svoj rok v dobrovoľnom exile za hranicami Slovenska. Klimatické výzvy, rovnosť príležitostí, postavenie LGBTI+ ľudí, ďalšie smerovanie cirkvi v Nemecku a jej otváranie sa modernej spoločnosti. To sú podľa Viery Žúborovej témy, ktoré hýbu nemeckou spoločnosťou. „Ak máte profesné pozadie spoločenského vedca, nachádzate ich v každom bare, v každom diskusnom fóre“, vysvetľuje. V Berlíne pomáha v neziskovke, ktorá sa stará o špecifickú skupinu prisťahovalcov – pomáhajú utečencom z queer komunity. „Rozdiel medzi nami vidím už v tom, že téma LGBTI+ ľudí neabsentuje vo veľkých štátnych médiách a v rôznych polohách, od satiry až k vážnym diskusiám“, opisuje. Nemci nám môžu byť podľa Viery Žúborovej príkladom v prístupe k separovaniu odpadu. Negatívom je podľa nej ale prístup k cudzincom. „Stereotipizácia pohľadu na Ausländer sa vás dotkne už pri priezvisku, keď si hľadáte bývanie. Ak znie slovansky, automaticky sa dostávate na predposledné miesto v rebríčku žiadaných. Za vami sú už len Arabi“, tvrdí. Ukazuje sa však podľa nej paradox, že Nemecko dnes bez cudzincov nemôže fungovať. Na druhej strane je však nemecká spoločnosť spoločnosťou, v ktorej platia pravidlá. „V tomto nachádzam bezpečie.“ Sociálny vedec v službách startupov „Sedím momentálna na troch stoličkách. V Bratislava policy Institut som stále výskumníčka, v Berlíne som vhupla do úplne novej sféry globálnej spoločnosti, ktorá sa zaoberá témou kryptomien. Svoje rozmer sociálnej vedkyne tak prepájam s témou ich sociálnych dosahov, čo je pre túto oblasť a pre kolegov úplnou novotou“, rozpráva Žúborová. Treťou stoličkou je už spomínané dobrovoľníctvo v neziskovke, ktorá sa venuje queer prisťahovalcom. Sulík „politický živočích“ Podľa politologičky Viery Žúborovej aktuálne snahy Richarda Sulíka položiť vládu, v ktorej ešte pred pár mesiacmi bol, by sa dali klasifikovať ako klasická stratégia „politického živočícha“ prežiť a vyťažiť z danej situácie maximum. „Bola by to klasická politická stratégia prežitia. Bolo by to v poriadku, keby...A to keby je dôležité: keby dáta neukazovali, že slovenská spoločnosť sa láme, či sa vydať na cestu demokracie, alebo si zvoliť modely Poľska, Maďarska, nedajbože Ruska.“ Podľa Žúborovej ide o príklady politických riešení postavených na silnom lídrovi a odklone od demokratických hodnôt. „Aktuálna politická reprezentácia hazarduje s našou demokratickou budúcnosťou“, vystríha politologička. Podľa Viery Žúborovej demokracia potrebuje, aby sa jej spoločnosť učila a vzdelávala sa v nej. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.