Ráno Nahlas 🎙

Takmer 40 percent koľajovej infraštruktúry je v nevyhovujúcom stave. To vedie k pomalejším vlakom, meškaniam, ale i obchádzania Slovenska zahraničnými obchodnými partnermi. Investičný dlh železníc sa pritom šplhá k stámilionom eur. No a na moderné rýchlovlaky môžeme u nás rovno zabudnúť. Politické elity hazardujú s bezpečnosťou cestujúcej verejnosti, hovorí šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej. A kedy sa podarí dostavať diaľnicu Bratislava Košice? 203 prechodných traťových obmedzení rýchlosti v celkovej dĺžke vyše 97,5 kilometra. Také sú aktuálne údaje Železníc Slovenskej republiky, ktoré dokonale ilustrujú čoraz viac kolabujúci stav našej koľajovej infraštruktúry. „Už ani tie koľaje neudržiavame tak, ako by sme mali a tým pádom degradujú rýchlejšie. Verím, že sa nemusí stať nešťastie, aby sme sa zmobilizovali,“ takto tento stav komentuje minister dopravy Andrej Doležal. Vysoké percento tratí v sieti Železníc Slovenskej republiky je v nevyhovujúcom stave, investície do nových sú utlmené už celé roky a výsledkom je tak obrovský investičný dlh no a vo vzduchu tak visí otázka, čo sa ešte musí stať, aby sa na našich železniciach nestala nejaká veľká tragédia, ktorá konečne prinúti kompetentných tento problém zásadne riešiť. No a kedy sa konečne podarí naplniť sľub vtedajšieho premiéra Roberta Fica, že diaľnica medzi Bratislavou a Košicami bude hotová do roku 2010? Je totiž rok 2023 a do metropoly východu sa z Bratislavy po diaľnici stále nedostaneme. Aké sú dôvody a kedy sa tejto dopravnej tepny už konečne dočkáme? Témy a otázky pre riaditeľa Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondreja Mateja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Jarná protiofenzíva ukrajinskej armády, či prelomová bitka moderných dejín. Výrazy, ktorých výskyt vo verejnom priestore v posledných dňoch dramaticky rastie. A posilňujú ich správy o ukrajinskej vojenskej prítomnosti na východnom brehu Dnepra, teda na území, ktoré držia Rusi. Sme na prahu novej etapy vojny? Možno rozhodujúcej? A ak sa čakalo na vhodné počasie a čerstvé posily – je ten čas tu? Naviac ak slovná podpora zaznieva rovno z úst šéfa Nato a ten hovorí o „dobrej pripravenosti“ Ukrajincov vziať si späť viac zabratého územia v nadchádzajúcej ofenzíve? Téma pre vojenského analytika Mateja Kandríka. Nie frontálny útok, no zvrat možný „Nečakajme nejaký epický frontálny útok na ruské pozície“, tvrdí analytik vojenského think-tanku Adapt Institute. Hovorí o potrebe prenastavenia očakávaní. „Čakajme skôr postupné metodické ničenie komunikačných a infraštruktúrnych uzlov. Ziska predpolia, na ktorom sa dá rozvinúť ďalšia ofenzíva. Hľadanie slabín v ruskej obrane na rôznych častiach frontu“, tvrdí. Kandrík očakáva nenápadný rozbeh ukrajinskej ofenzívy. Možno zaň považovať už aktuálnu prítomnosť ukrajinskej armády na východnom brehu Dnepra v oblasti oproti Chersonu? „To nie je také dôležité v celkovom obraze konfliktu“, tvrdí. „Vojnová línia má okolo tisíc kilometrov a aktuálne operácie Ukrajincov na východnom brehu Dnepra, ktorý je pod ruskou kontrolou, je len malou časťou frontu“, vysvetľuje. Krym – strategický pre Moskvu i Kyjev Záporožie je podľa neho najčastejšie diskutovaný smer pripravovaného útoku, ktorý by mal smerovať k rozdeleniu územia na dve časti. S cieľom odrezať zásobovacie trasy po pobreží Azovského mora smerom Krym. Na Krym, ktorý je pre Vladimíra Putina strategický. „Krym by tak zostal veľmi zraniteľný. Zásobovanie by bolo možné len cez Kerčský most a pred Moskvou by vyvstala otázka, či je to udržateľné“, vysvetľuje vojenský analytik. Začiatok očakávanej jarnej ofenzívy ukrajinskej armády očakáva do polovice mája. Nepredpokladá však, že pôjde o rozhodujúcu bitku v zmysle konečného ťaženia k víťazstvu. Podľa Mateja Kandríka môže byť zlomová, no v zmysle, že dá smerovanie ďalšiemu vývoju vojny. „Môže byť zlomom, kedy sa Ukrajine podarí otočiť“, vysvetľuje. Prigožin: Tretia svetová je blízko „Ak nám Rusko hovorí, že v prípade útoku na Krym je pripravené použiť jadrové zbrane a Kyjev deklaruje, že Krym chce naspäť, bude to znamenať, že západ stiahne svoju podporu?“, pýta sa Kandrík. Pripomína pritom, že aj v prípade výrokov šéfa Wagnerovcov Jevgenija Prigožina ide o „zastrašovanie“. Poukazuje na fakt, že podľa ruskej „jadrovej doktríny“ Moskva už dnes má zámienku použiť jadrové zbrane. „V ich jadrovej doktríne sa hovorí, že aj konvenčný útok zásadným spôsobom ohrozujúci ruskú štátnosť a ruské územie môže byť dôvodom na nukleárnu odpoveď“, tvrdí. „Formálne anektované územia Luhanska, Donecka a Záporožskej oblasti boli pod ukrajinskou kontrolou, a tá (jadrová) odpoveď neprišla. Ak by som mal byť diablov advokát, pýtal by som sa, či chceme skutočne Kremľu veriť jeho jadrové vyhrážky“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Zo Slovenska ročne utekajú tisícky mladých ľudí a nevieme či sa domov ešte niekdy vrátia. To je jeden z najväčších problémov Slovenska. Slovensko totiž dramaticky starne a vymiera. Chýbajú tu škôlky i nájomné byty, liať peniaze do detských prídavkov nepomôže. Nebude to tu ružová záhrada, hovorí demograf Branislav Bleha. Slovensko starne a vymiera. Pod tieto neblahé demografické prognózy sa podpisuje najmä skutočosť, že ženy majú dnes výrazne menej detí než mali ich staré mamy, ale i to, že priemerne sa dožívame oveľa vyššieho veku než sa dožívali naši starí rodičia. Ako teda bude vyzerať toto “staré Slovensko” a vieme tieto takpovediac “japonské trendy” aj nejako reálne zvrátiť? Ako budú vyzerať naše penzie a kto sa o čoraz väčšiu masu penzistov v ich starobe postará? Prečo sa vo svetle týchto prognóz bránime migrácii no a prečo je omylom myslieť si, že keď do sociálneho systému nasypeme kopu peňazí, tak prinútime ženy viac rodiť? Zo Slovenska pritom i dnes, tak ako v časoch našich starých otcov, stále odchádza až priveľa mladých, talentovaných a šikovných ľudí. Chýbajúce hlavy, a čoraz viac už aj ruky, by tak mohli nahradiť migranti. Máme však nejakú zmysluplnú migračnú politiku? A aké dopady na nás bude mať rómska téma či klimatické zmeny a výrazný nárast populácie v Afrike? No a prečo je vylúčený návrat modelu mnohopočetných tradičných rodín? Témy a otázka pre demografa Branislava Blehu z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

18. marec 2023. Krajinou sa rozbehla poplašná správa – horí Banská Štiavnica! Plamene, ktoré ničili pitoreskné zákutia historického centra pamiatkovej rezervácie zapísanej v UNESCO. V pamäti zostávajú zasahujúci hasiči a živé reťaze dobrovoľníkov, rukami ktorých v tej hektike putovali kultúrne a zbierkové hodnoty za milióny. Obraz gotickej svätice na zemi, ktorú prekračujú ľudia, až mrazil! A správy o tom, že poistenie takýchto hodnôt pre štát nebolo prioritou, len dokreslili marazmus, ktorý aj tento požiar poodkryl. Ako sa má Štiavnica po vyše mesiaci? Pozrieme sa na to so Zuzanou Denkovou, ktorá stojí v čele Banského múzea s poškodenou budovou Bergerichtu. Vypočujte si Ráno Nahlas so Zuzanou Denkovou: Padnutá svätica „Symbolom tej situácie je pre mňa jeden z našich najvzácnejších exponátov – gotická svätica – na podlahe námestia a ešte aj prekračovali jej hlavu. Dúfam, že takéto obrazy už nezažijem“, hovorí riaditeľka múzea. Do pamäte sa jej vryli najprv „mračná oslepujúceho dymu“, ktoré v priebehu okamihu prerástli v „inferno“. „Tam už ste cítili tú horúčavu, ktorá vás odtláčala od budovy“, spomína riaditeľka Denková. „Tam ste si uvedomili silu toho živlu a že ste v podstate bezbranný“. Požiar poškodil sedem budov. Okrem banského archívu v správe ministerstva vnútra a budovy banského múzea, ktoré zas spravuje rezort životného prostredia, aj objekty v súkromných či mestských rukách. Sľúbené milióny Vláda mestu a postihnutým prisľúbila štyri milióny na sanáciu objektov a ďalších sedem pre ministerstvá na obnovu poškodených budov a archívu v ich správe. Slovenské banské múzeum podľa svojej riaditeľky doteraz nedostalo nič. „My sme zatiaľ tieto prostriedky nedostali“, konštatuje Zuzana Denková. „Čakáme. Beriem to tak, že existuje uznesenie vlády a budú tam pravdepodobne nejaké procesné úkony, ktoré musia prebehnúť, aby nám tie peniaze prišli“, dodáva. Keď sa o rozpočte rozhoduje len na ministerstve Tvrdí, že nevie, ako bude nastavená schéma financovania. „Priznám sa, že som zatiaľ s nikým, kto by vedel, ako to bude fungovať, nediskutovala. Viem len, že ministerstvo životného prostredia poslalo rezortu financií žiadosť o prvú tranžu na prefinancovanie likvidácie súčasnej strechy a výstavby dočasnej“, hovorí riaditeľka Denková. Paralelne s čakaním na peniaze banské múzeum hľadá prostredníctvom verejnej súťaže zhotoviteľa dočasnej strechy. Riaditeľka Slovenského banského múzea sa kriticky stavia k príprave rozpočtu pre rezortné subjekty. „Priznám sa, že nerozumiem mechanizmu, ktorým sa rozhoduje, na aké úlohy dostanete peniaze a na ktoré nie. A akým spôsobom sa o to uchádzať, kde sa o tom rokuje. Čo sa týka rozpočtu, nikdy som nebola prizvaná na rokovania, kde by sa formulovali nejaké rozpočtové limity napríklad na najbližšie tri roky, kde by sa mali zadať požiadavky. A to som šéfka múzea! Takáto diskusia jednoducho nie je. A nebudem si ju vymýšľať“, tvrdí. Aká je prax? „Jednoducho nám príde papier. Tu máte budget, vy si ho rozpočítajte. A to je všetko! Ale aj ten budget je vždy len na tie mzdy. Čiže aj keď si to akokoľvek rozpočítame, je to jedno“, tvrdí Denková. Bez širokých laktí to nejde? Vidí v tom systémový problém, že o peniazoch na rozvoj rezortných inštitúcií sa rozhoduje od stola a v centrále. „Je to o osobnom rozhodnutí ministra. Alebo o kontaktoch štatutára vo vedení toho ktorého ministerstva, že dokáže si vydobyť a presadiť prostriedky“, hovorí riaditeľka Denková. „Z tohto pohľadu musím povedať, že som mimoriadne slabý štatutár. Za tri roky sa mi nepodarilo od ministerstva pozitívne vybaviť žiadnu z našich žiadostí o kapitálové prostriedky“, ilustruje. „Čiže ani v roku 2020, 2021 ani 2022 sme nedostali ani euro na žiadny z našich investičných projektov. Vždy to zostalo len pri žiadostiach“, dopĺňa. Zuzana Denková hovorí, že zo strany ministerstva životného prostredia ako zriaďovateľa jej chýba spätná väzba o tom, že by bralo vážne požiadavky banského múzea. „Že berieme vás vážne a rešpektujeme, že to, čo píšete je relevantné, poďme o tom aspoň diskutovať. Toto ja som proste nezažila“, tvrdí. „Však ja poviem Janovi“ Ilustrovať to má aj fakt, ktorý obnažil až požiar v Banskej Štiavnici, keď samotné banské múzeum nemalo peniaze na svoje poistenie, ani poistenie exponátov. „Však ja poviem Janovi“, mala byť podľa Denkovej reakcia premiéra Eduarda Hegera na to, že banské múzeum nedostalo žiadne kapitálové prostriedky počas troch rokov jej šéfovania. „Janom“ pritom premiér označoval ministra životného prostredia Budaja, ktorý má múzeum v gescii. „Ja som mu vtedy odvetila, že ale ja nechcem, aby ste hovorili Janovi, Ďurovi, Jožovi. Ja by som chcela, aby sme spoločne našli systém, ako bez ohľadu na Jana, Ďura, Joža a Zuzku budú tieto financie na rozvoj inštitúcií prúdiť.“ „Mne sa nepáči predstava, že dobrý štatutár je ten so širokými lakťami“, ilustruje svoj prístup Denková. Aká koncovka s poistením? Aká je teda koncovka s poistením banského múzea? „Súpis majetku, inventára a zbierky sme poslali jednej spol

Nevera neraz vzniká z hlbokej frustrácie, chýbajúcej intimity či vzájomného nezdieľania sa, takže je veľmi ťažké súdiť to zvonku. Hovorí o fenoméne nevery vo vzťahoch autorka pripravovaného dokumentu “Hranice vernosti” Diana Fabianová. Podľa nej hranice vernosti a teda i toho, čo už je neverou, nie sú fixne dané a určuje si ich každy jeden vzťah svojou vlastnou dohodou. Problémom však je, že o tom, aké máme hranice a čo sú naše tabu príliš málo komunikujeme a to i v tých najintímnejších vzťahoch. Približne každé druhé, v lepšom prípade, každé tretie manželstvo končí u nás rozvodom. No a okrem ťažko uchopiteľného argumentu o “rozdielnosti názorov, pováh a záujmov”, patrí medzi najčastejšie dôvody rozvodov aj nevera. Tá je pritom veľmi častým a zásadným elementom nielen v manželstve, ale aj vo všetkých iných formách vzťahov. Prečo sme až takíto neverníci a čo to tá nevera vlastne je? Je neverou iba explicitné sexuálne podvedenie partnera alebo je to už aj zdanlivo nezáväzné internetové flirtovanie či dokonca je možné za neveru považovať pozeranie porna? Fenomén nevery skúma vo svojom pripravovanom dokumentárnom filme “Hranice vernosti” dokumentaristka Diana Fabianová. Témou dokumentu, ktorý obnaží aj súkromie samotnej autorky, je však i koncept radikálnej úprimnosti vo vzťahoch. Ako teda vnímame to, čo je nevera, dá sa odpustiť a ísť vo vzťahu ďalej? A sme vôbec pripravení zdieľať s partnerom naozaj úplne všetko a byť tak pre neho sexuálnym partnerom, priateľom a životným partnerom v jednom alebo je tento koncept exkluzívneho monogamného vzťahu už prekonaný? A ako éra internetu zmenila naše vzťahy a to ako sa do nich dostávame? Témy a otázky pre dokumentaristku a matchmakerku Dianu Fabianovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Digitálni domorodci – označenie, ktoré prischlo poslednej – najmladšej generácii, ktorá si tu žije s nami po roku 2000. V digitálnom prostredí sú na jednej strane ako ryba vo vode – technologicky zruční, multitaskingoví. Na druhej vždy len ľudia – s obmedzenou kapacitou spracovania až neskutočne bohatej ponuky vnemov, s tendenciami považovať virtuálne za skutočné, hru za realitu; až po problém, že čo nie je na obrazovke smartfónu akoby ani nebolo. Čo však môže priniesť následný stret so svetom, ktorý je ohraničený najbežnejšou fyzikou, nevirtuálnymi dôsledkami virtuálnych hier? Pozrieme sa na to s expertkou na takéto presahy online sveta do toho hmatateľného offlineového. A že v ňom môže pomôcť najobyčajnejšie stretnutie s rozprávkou? Téma pre Viktóriu Norisovú. „Tým, že sú kompasom a návodom na život, môžu nám ukázať, ako k nemu pristupovať“. Viktória Norisová poukazuje na rolu rozprávok a ich príbehov, ktorú môžu ponúknuť pre aktuálnu dobu až revolučných zmien v oblasti IT technológií. „Rozprávky môžu byť tým, čo nás spája, čo rodičom ponúkne stráviť so svojimi deťmi kvalitný čas“, vysvetľuje. Poukazuje pritom na skúsenosť spred dvoch storočí z obdobia veľkej priemyselnej revolúcie s príbehmi Charlesa Dickensa. „V novinách vydával na pokračovanie svoje príbehy. Tie sa kupovali, rodiny na ne čakali a stretávali sa pri ich spoločnom čítaní. Bolo to veľmi úspešné“, tvrdí odborníčka na mediálnu gramotnosť. Nedávny výskum tímu okolo psychológa Juraja Holdoša (KU Ružomberok) prišiel so zaujímavými dátami o spolunažívaní detí a dospievajúcich s online svetom. Dáta z výskumu hovoria, že zo smartfónu sa pre väčšinu detí a dospievajúcich stalo akési centrum existencie. Do online sveta ním vstupuje viac ako 90 percent mladých – a so zvyšujúcim vekom sa ich podiel zvyšuje; a robia to „niekoľkokrát za deň, denne alebo takmer denne“. V pracovné dni strávia na internete podľa Viktórie Norisovej viac ako štyri hodiny. Počas víkendov to ešte narastá. „Je prirodzené, že čas na sieťach stúpa. Žiaci s internetom pracujú aj v škole, majú na ňom zadania“, vysvetľuje. Dôležité je však podľa nej aj to, čo na internete robia. „Je dôležitý obsah a rovnako miesto, kde sú na internete. Či sa deti pred rodičmi neskrývajú, alebo či dokážu otvorene hovoriť o tom, čo na internete robia“, dodáva. Online svet poskytuje na jednej strane nesporné výhody, na druhej predstavuje aj nástrahy. Spomínaný výskum ukázal, že napríklad tretina detí a dospievajúcich zažila šikanu formou „hnusných a nepríjemných správ“. Vážnym zistením je, že veľká časť detí o nej vôbec s nikým nehovorí (29 percent). 61 percent detí a dospievajúcich vo veku medzi jedenástym a sedemnástym rokom uviedlo, že „videlo sexuálne obsahy“ a najčastejšie sa s nimi stretávajú cez internet. Tretina pritom videla tieto obsahy na pornografickej stránke a to minimálne raz za týždeň. Aké miesto tu má rodič, učiteľ, vychovávateľ? Podľa Norisovej zodpovednosť za deti majú v prvom rade rodičia. „Trávte na internete čas spolu“, odporúča. „A rozprávajte sa o tom, čo deti zažívajú nielen vo svete reálnom, ale aj v tom virtuálnom“, dodáva. Pomocou môže byť aj spomínané rozprávky. „Zohrávajú dôležitú úlohu pri výchove, lebo obsahujú skryté návody na život od predošlých generácií“, hovorí Norisová. Pripomína, že sú studnicou hodnôt. „Neexistuje rozprávka, v ktorej by človek získal šťastie vďaka svojmu sebectvu alebo zákernosti. Naozajstné rozprávky učia deti odpúšťať a milovať. Boj proti krutým životným prekážkam a úskaliam neodmysliteľne patrí k životu a ak sa im človek nevyhýba a postaví sa im, prekoná ich a z boja vyjde ako víťaz“, pripomína. V podcaste sa dozviete aj veľmi konkrétne odpovede na otázky, kedy deťom dovoliť prístup na sociálne siete, aký čas môžu tráviť na internete, aké sú prípadne príznaky jeho nadužívania, či ako viesť dospievajúcich k mediálnej gramotnosti v online priestore. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Psychedeliká rozpúštajú koncept Ega a pomáhajú nám nazrieť do našej autenticity. Majú veľký terapeutický potenciál, či už pre liečbu depresií, závislostí, alebo i tráum. Stali sa však módnou vlnou a rozhodne nemôžu byť “partydrogou” bez bezpečnej kontroly ich použitia. Hovorí psychologička Kristína Pomothy. Je to práve 80 rokov čo Albert Hofmann po prvý raz vyskúšal účinky LSD. Halucinogénne účinky psychedelík sa v 60. rokoch stali výrazom rôznych kontrakultúr, ako napríklad kultúry “Hippie”, či všemožných umeleckých experimentov, no začiatkom 70. rokov záujem o psychedeliká násilne uťalo rozhodnutie OSN zaradiť ich medzi nelegálne tvrdé drogy ako napríklad Heroín. Po rokoch represie sa však psychedeliká opätovne vracajú na scénu. Tentoraz ako látka, ktorá môže mať v oblasti duševného zdravia veľký, a zatiaľ ešte stále dostatočne neprebádaný význam, napríklad v liečbe depresií, závislostí či posttraumatického stresového syndrómu. Treba sa teda psychedelík báť či naopak: Ide o látky, ktoré môžu významne pomôcť v boji s viacerými duševnými ochoreniami či poruchami? Čo môžeme očakávať od halucinogénov akými je napríklad LSD a ako sa k ním správať tak, aby boli pomocou, nie hrozbou? Ako vlastne fungujú v našom mozgu a čo je to neuroplasticita mozgu? No a nakoľko im ublížilo zaradenie medzi tvrdé drogy a prečo halucinogény vo svetle modernej vedy vedia pomôcť v liečbe tráum, ktorých je aj naša spoločnosť plná priam až po okraj? Trauma je tu až príliš populárne slovo. Chýba nám komunita, odpájame sa od blízkych a bojíme sa intimity. Žijeme osamelé a izolované životy a to je pre nás veľmi nebezpečné, hovorí psychologička Kristína Pomothy, ktorá okrem odborného štúdia na tieto témy má za sebou i osobnú skúsenosť s týmito látkami. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovenské vajcia sú v ohrození. Zhodujú sa na tom chovatelia sliepok aj aktivisti za zákaz klietkového chovu nosníc. Tam sa však zhoda končí. Kto môže za vysoké ceny? A naozaj sliepky v podstielkových chovoch trpia menej? V dnešnom podcaste Ráno Nahlas si môžete vypočuť argumenty oboch strán tohto sporu. Povieme si, ako môže transformáciu na neklietkový chov ovplyvniť štát alebo prečo sú v Rakúsku vajcia lacnejšie. Sú vajcia z podstielky v niečom iné ako tie z klietky? Budete počuť šéfa Únie hydinárov Slovenska, ale aj riaditeľa občianskeho združenia Humánny pokrok. Rozprávali sme sa aj s poslancom Tomášom Šudíkom, ktorý v parlamente navrhuje zákaz chovu sliepok v klietkach, a stanovisko nám poslala aj asociácia supermarketov. Podcast Ráno Nahlas nahral Peter Hanák. Spolupracovali Adam Obšitník a Zorislav Poljak.

Sexuálne zneužívanie zdravotne znevýhodnených deti sa deje aj na Slovensku. V tomto prípade ide o sexuálne zneužívanie intelektuálne a mentálne znevýhodnených deti. Ráno Nahlas o tom informovalo už minulý týždeň no a pointu tejto témy nám aktuálne potvrdila aj Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Môže sa teda k týmto deťom u nás dostať aj tzv. “milý sociopat” a čo mu zabráni ich zneužívať? Podľa Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím je treba zmeniť systém ochrany ľudí so zdravotným postihnutím pretože jeho súčasné nastavenie predátorom páchanie ich činnosti až príliš uľahčuje. Témou by tak mali byť aj psychologické posudky pre osoby pracujúce v tomto systéme. A takisto aj lepšie zosieťovanie systému tak, aby (aj potenciálni) páchatelia nemohli príliš ľahko unikať dôsledkom svojich činov. Sú to tí najzraniteľnejší z najzraniteľnejších, sú to deti s intelektuálnym či mentálnym znevýhodnením. No i tak sa im to deje, sú totiž sexuálne zneužívaní. Informovali sme vás o tom už minulý týždeň. Tému otvorila Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková a tentoraz nám to potvrdzuje už aj Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Podľa nej, tak, ako je dnes nastavený systém, zneužívanie až príliš ľahko umožňuje no a spoločnosť to prakticky vôbec nezaujíma. Jednou z tém by tak mohlo byť lepšia, a aj hlbšia, kontrola tých, ktorí sa o ľudí so zdravotným znevýhodnením profesionálne starajú. Napríklad psychologickými posudkami ako predpokladom pre tých, ktorí v tomto systéme pracujú, ale aj lepším sieťovaním celého systému. Ako je vlastne toto možné, kto to pácha, ako sa tomu obete môžu brániť a kde nájdu obete zneužívania zastanie a ochranu? A prečo potrebujú deti s intelektuálnym či mentálnym znevýhodnením sexuálnu výchovu? No a čo my, ako spoločnosť, s tým vieme urobiť aby sa to zmenilo? Témy pre Komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzanu Stavrovskú. V podcaste vystupuje aj Lenka Bodnárová z Úradu Komisárky. A na záver ešte jedno odporúčanie. Hranica - Príbehy zo slovensko-ukrajinského pohraničia. Nová kniha Stanislavy Harkotovej práve v predaji na: https://obchod.aktuality.sk/hranica Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duší praje Braňo Dobšinský.

„Viete si predstaviť, že by klimatológovia prestali vysvetľovať klímu jednoducho preto, že to už nedáva zmysel?“. Provokačná otázka klimatológa, položená v prostredí sociálnych sietí. Kontext? Aj stúpajúca teplota oceánov a hodnoty, ktoré majú „zarobiť“ na „turbulentné roky“, kedy sa nebudú ani stíhať zapisovať „klimatické“ extrémy! Či tohtoročný marec ako druhý najteplejší v histórii, paradoxne vo fáze, keď ešte doznieval ochladzujúci vplyv javu LaNiňa, ktorý je opakom El Niňo. A do tretice extrémne suchá zima, ktorá rovnako „zarába“ na suchá, ktoré budú ešte väčšie. Vysvetľovať teda klímu, má to ešte zmysel? Pozrieme sa na to s autorom provokácie klimatológom Jozefom Pechom. Falošný pocit bezpečia? Slováci sa podľa klimatológa Pecha správajú, ako by sa ich už aj dramatické prejavy klimatickej zmeny ani nedotýkali. „My si tu postavíme robustné sídliská, domy, mestá…, ktoré viac menej fungujú a tie extrémy sa nás akosi nedotýkajú tak, ako v chudobnejších častiach sveta“. Jozef Pecho hovorí o „falošnom pocite bezpečia“. „Tá klimatická zmena sa však môže roztočiť do takých obrátok, že ani bohatý sever nebude schopný rýchlej adaptácie“, tvrdí. Stačilo by podľa neho vycestovať do oblastí, ktoré sú konfrontované s prejavmi klimatickej zmeny. „Ľudia v tropických oblastiach už teraz zažívajú nedotatok vody, brutálny nedostatok potravín, lebo sú aj extrémne drahé, vyslovene žijú zo dňa na deň“, vysvetľuje. Dramtické závery medzivláneho panelu S dramatickými závermi prichádza Medzivládny panel pre zmenu klímy. V svojej súhrnnej správe z tohto marca konštatuje, že „smerujeme k otepleniu o 2,2 až 3,5 stupňa celzia. Oteplenie o 3 stupne by malo dramatický vplyv na ľudské zdravie, biosféru, potravinovú bezpečnosť a globálnu ekonomiku. Mnohým z týchto rizík by sa dalo predísť, ak by sme dokázali oteplenie zastaviť na úrovni do 1,5 stupňa celzia“. Súhrnná správa medzivládneho panelu jednoznačne konštatuje, že „ je nesporné, že za zohriatim atmosféry, oceánov a pevniny je človek a jeho činnosť“. Koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére sú v našom čase podľa tejto správy „vyššie ako kedykoľvek za posledné dva milióny rokov a koncentrácia metánu za najmenej osemstotisíc rokov“. Oceán sa medzi rokmi 1901 až 2018 zodvihol o 20 cm. Ročne aktuálne stúpne o 3,7 mm, pričom aj to sa zrýchľuje – medzi rokmi 1901 a 1971 to bol 1,9 mm za rok, 1971-2006 – 1,9 mm za rok. Súhrnná správa, ktorú Medzivládny panel pre zmenu klímy vydal v marci tohto roku, hovorí tiež, že približne 3,3 – 3,6 miliardy ľudí žije v podmienkach, ktoré sú veľmi citlivé na zmenu klímy. Problémy klimatickej krízy sa prejavia v potravinovej neistote, či nedostatku pitnej vody. Hrozí exodus do „znesiteľných“ oblastí? Klimatická kríza sa v jednom momente zmení na „hromadný exodus“ do oblastí, kde sa ešte bude dať prežiť. „A hlavne to bude boj o zdroje“, rozpráva Jozef Pecho. Už aktuálne konflikty sú podľa neho bojom o zdroje. „V jednom momente to bude pre nás predstavovať situáciu, ktorá už bude neúnosná – nebude voda, nebudú potraviny a ľudia začnú riešiť takúto kritickú situáciu po svojom. Môže to skončiť jedným škaredým globálnym konfliktom“, vystríha klimatológ. Racionalitou k striedmosti Ako tomu predísť? Komunita expertov na klimatickú zmenu vola po radikálnej zmene správania ľudstva ako celku. „Ak je za dramatickým otepľovaním planéty využívanie fosílnych palív, ktoré sa používajú doslova všade, musíte riešiť doslova všetko“, vysvetľuje Pecho. Od poľnohospodárstva, cez priemysel, energetiku, dopravu až po životný štýl. „Skončili by sme až pri nákupných návykoch a požiadavke na väčšiu striedmosť“, hovorí Pecho. „Znížiť absolútnu spotrebu čohokoľvek“, v tomto vidí expert na klímu Jozef Pecho cestu z krízy. Ráciom tohto riešenia je zníženie energetickej náročnosti. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Možno je čas, aby sme nanovo otvorili otázku našej identity a toho, kto sme a kam smerujeme. Možno je načase napísať novú Ústavu. Hovorí právnička a kandidátka za OKS (na kandidátke SaS) Slavomíra Henčeková. Definícia manželstva podľa nej do Ústavy vôbec nepatrí a na diskusiu je aj preambula s Cyrilometodským duchovným dedičstvom, ktoré ani nemá žiadnu právnu váhu. Právnym štátom sme dnes len do určitej miery. Rovnako tak sme spravodlivým štátom len do určitej miery. Hovorí po vyše tridsiatich rokoch budovania právneho štátu právnička, asistentka poslanca Benčíka a dnes už aj kandidátka OKS (na kandidátke SaS) do parlamentných volieb Slavomíra Henčeková. Najväčšou poistkou ľudských práv je, podľa nej, dnes na Slovensku najmä naše členstvo v EÚ. Tento štát pred viac ako tridsiatimi rokmi založil právnik Vladimír Mečiar a to v spolupráci s ďalším právnikom Ivanom Gašparovičom. Najväčším oponentom mu bol šéf KDH a právnik Ján Čarnogurský. No a aby toho nebolo málo, najdlhšie slúžiacim premiérom bol opäť právnik Robert Fico a to v úzkej kooperácií s ďalším právnikom Róbertom Kaliňákom. Čo to vypovedá o práve a o tom, kto ho z pozície moci u nás môže aplikovať? Ako štát sme na ceste, a možno úplne presne nevieme kam. Nemáme širokú spoločenskú zhodu na tom, kto sme. Hovorí právnička a kandidátka do parlamentných volieb za OKS (na kandidátke SaS) Slavomíra Henčeková. Preto je podľa nej načase otvoriť diskusiu o celkom novej Ústave, ktorá by zadefinovala kto sme, čo chceme a kam smerujeme. Ako vníma právny štát v jeho slovenských variáciách a kam sa v našej podkarpatskej aplikácií práva stratila spravodlivosť? No a čo ju dnes láka na tej našej politike? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Už v máji môže Ukrajine zlyhať protivzdušná obrana, pri aktuálnom stave dodávok sa jej minie potrebná munícia. Podľa analytikov zásadná informácia, ktorú prinášajú uniknuté dokumenty americkej vládnej administratívy. Konkrétne dokumenty americkej armády a tajných služieb. Okolo stovka špecialistov Nato na Ukrajine, americkí špióni na tepe ruského plánovania operácií, monitorovaní spojenci, a rovno Volodymyr Zelenskyj! „Prečo“ tohto úniku? Kto je za ním? A ako môže skomplikovať postup Ukrajiny? Či samotné modus operandi amerických tajných v tyle nepriateľa? Otázky, na ktoré sa pozrieme s vojensko-bezpečnostným analytikom Adamom Potočňákom. „Základný problém je, že o úniku vieme len veľmi málo konkrétností“, upozorňuje analytik. Podotýka však, že „ak by sme pracovali s verziou, že uniknuté dokumenty sú autentické (…) a vylúčili by sme verzie, že ide o spravodajskú hru a riadený únik, šlo by o najzávažnejší únik po roku 2013, po prípade Edwarda Snowdena“. Platí však zásada „ak, tak“. „Pri akomkoľvek úniku informácií je rozhodujúci ľudský faktor“, vysvetľuje analytik. „Či už ide o jeho zlyhanie formou neopatrnosti či chyby, alebo naopak o úmysel“. V prípad úmyselného úniku teória pozná podľa analytika Potočňáka štyri hlavné motivácie: peniaze, ideológie, ego jednotlivca a kompromitáciu. „Kombinácie sú samozrejme rôzne kombinovateľné“, dopĺňa. „Ak ide o únik autentických dokumentov, je to veľký problém pre spravodajskú komunitu Spojených štátov, tým to rozhodne neprospieva“, tvrdí Potočňák. Prospech z úniku môže mať podľa analytika Rusko. „Vedia, do akej miery majú presiaknuté svoje štruktúry americkými špiónmi“. V podcaste nájdete odpovede o obsahu, rozsahu, motiváciách i možných dôsledkoch možného úniku citlivých informácií v Spojených štátoch. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Sú to tí najzraniteľnejší z najzraniteľnejších, sú to zdravotne znevýhodnené deti. V tomto prípade intelektuálne a mentálne znevýhodnené deti. No i tak sa im to deje. Deje sa im to, čo by si nik z nás pre naše vlastné deti nechcel ani len predstaviť. Sú totiž sexuálne zneužívané. Upozornila nás na to Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková a de facto nám to potvrdil aj Dekan Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavské univerzity v Trnave profesor Jaroslav Slaný. Prečo sa to deje, kto to pácha a ako tomu vieme zabrániť? No a napokon, pomohla by sexuálna výchova potenciálnych obetí a ich blízkych? Téme sa budeme venovať aj naďalej. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Zastrelení žiaci a pedagógovia – čerstvý prípad spred pár dní zo Spojených štátov. Strieľala pritom bývalá žiačka! Podobný inicident máme aj zo Slovenska - z Vrútok spred troch rokov. Bývalý žiak zabíjal nožom. Zostali po ňom dvaja mŕtvi päť zranených. A vídeí s násilným obsahom, na ktorých deti ponižujú deti, je v online priestore neúrekom! Čo sa to deje a kto za to môže? Deti, či ich rodičia? Za túto bolestnú a citlivú oponu nahliadneme s Tomášom Gerbocom, jedným z nemnohých školských kaplánov na Slovensku. Ako vidí deti on a čo hýbe ich svetom? Upratovaním k spoločenstvu Pôvodne historik, ktorý v sebe zacítil volanie k službe ľuďom v misijnej spoločnosti verbistov. Pôsobí na jednej z cirkevných škôl Bratislavy ako školský kaplán. Deti a študentov pritom nielen vyučuje, ale zdieľa s nimi aj čas pri zábave a povinnostiach. Pravidelne ho možno stretnúť napríklad pri upratovaní kostola v obklopení mladých. A nerobí to z lásky k upratovaniu. „Vôbec ho nemám rád, z detstva mám až akúsi traumu, ktorá sa mi s ním spája“, hovorí s úsmevom. Prečo teda upratuje s mladými ľuďmi? „Keď niekoho pozývame k službe spoločenstvu, niekedy je potrebné aj ukázať, že sme ju ochotní robiť spolu s nimi“, vysvetľuje. „Nechcem byť ten, kto len hovorí, čo je potrebné urobiť, ale chcem byť ten, kto tú prácu s nimi aj rád urobí“. Dôležitým rozmerom spoločnej práce je podľa Tomáša Gerboca vytváranie spoločenstva. „To nie je len o tom, že drhneme podlahu, alebo vysávame. Aj sa zasmejeme, spolu si urobíme kávu, čaj, alebo si vybehneme niečo zajesť. Tak sa buduje spoločenstvo, ktoré je pripravené robiť aj väčšie veci“. Jedna nevydarená písomka, koniec všetkého? „Jednou nevydarenou písomkou, alebo pokazenou známkou akoby sa končil celý život a všetko strácalo zmysel“. Jeden z obrazov dnešných mladých ľudí optikou školského kaplána Gerboca. Nie je podľa neho vôbec výnimkou, že žiaci či študenti dokážu pred vyučujúcimi „buchnúť do stola“ či „tresknúť dverami“, ale i „hodiť stoličkou“. Čo je za takýmto až skratovým správaním? „Neraz príklad rodičov či iných dospelých ľudí“, hľadá odpovede Gerboc. „Stačí si všimnúť, aká vulgárna je dnešná spoločnosť. Čo si ľudia dovolia povedať, ako reagovať, či vysloviť smerom k druhému. Dokonca v momentoch, keď sa tvária, že sú v slušnej spoločnosti!“ Keď právo na niečo je viac ako povinnosť Zlým príkladom pre svoje deti sú podľa Tomáša Gerboca niekedy aj samotní rodičia. „Verim, že sa to nikoho nedotke, ale môže ísť o príklad rodičov, ktorí poukazujú na to, že človek má na všetko právo, všetko môže a tohto svojho práva sa aj musí dožadovať.“ Gerboc upozorňuje, že práve vtedy zabúdame na povinnosti. Odhadnúť svoje sily, záujmy, sklony Problém vidí aj v „prehnane stanových cieľoch“. „Je dobré mať ciele, je dobré mať sny, no je potrebné aj reálne zhodnotiť, na čo vlasne mám“. A takýto pravdivý pohľad na seba prináša podľa Tomáša Gerboca aj poznanie, že niektoré sny sú jednoducho nedosiahnuteľné, alebo pre ich naplnenie je potrebná vytvrvalosť a rovnako trpezlivosť so sebou samým. Študenti a žiaci riešia svojich rodičov S čím chodia žiaci a študenti na školským kaplánom? „Často riešia vzťahy s rodičmi. Nenaplnenie v týchto vzťahoch často vedie k tomu, že dieťa, ktoré navonok vyzerá ako veľmi silné, je v skutočnosti strašne zranené a dobité“, odpovedá. „Agresivita sa neraz prevteľuje do sklamania, opustenosti, nenaplnenia“, vysvetľuje školský kaplán Tomáš Gerboc. Pre neprestajný tok informácií vytláčaní mimo realitu 24 hodinový spravodajský rytmus, ktorý so sebou prináša nové informácie prakticky v reálnom čase je podľa Gerboca je výzvou nielen pre schopnosť zachytiť, ale aj pre schopnosť kriticky spracovať informácie. „To všetko, čo nám zamestnáva oči a uši, nie sme prakticky schopní spracovať. Mozog premýšľa nad tým, čo som videl pred hodinou, pol hodinou, pred pätnástimi minútami. To všetko spracováva a v tom danom momente sa absolútne nevie sústrediť. Tých informácií je v porovnaní s minulosťou také množstvo, že sa nedokážeme sústrediť na daný moment a danú realitu“, konštatuje. Dôsledkom sú aj najbanálnejšie veci typu „nie sme schopní pochopiť jednoduchú otázku a dať na ňu jednoduchú odpoveď“. „Ako pedagóg som konfrontovaný so stavom, že ak do piatich minút neviem ponúknuť nový podnet, morálka v triede sa mi roztečie na stojatú vodu jazera a ja nemám šancu triedu do konca hodiny prebrať“, hovorí o svojej skúsenosti Gerboc. Pomoc nachádza v „dialogickom“ vedení hodín. Existuje niečo mimo instagram, facebook či tik-tok? Tvrdí, že často je konfrontovaný s vlastnou otázkou, či pre dnešných mladých ľudí „existuje svet aj mimo instagramu, facebooku, tik-toku“. „Nechcem tým povedať, že dnešní mladí sú zlí, oni len žijú to, čo im tento svet prináša. Tento svet pritom tvoríme my, dospelí“, konštatuje. Vnášať do takejto mentálnej výbavy dnešných žiakov a študentov koncepty ako „služba“ či „zodpovednosť“ alebo „zorientovanie sa v reáliach sveta“ sa potom podľa školského kaplána Tomáša Gerboca stáva ťažké. „Sú zorient

Je to len pár dní, čo Slovensko obehol prieskum o dramatickej nedôvere medzi ľuďmi – takmer osemdesiat percent sa vyslovilo, že väčšine sa nedá dôverovať. Ak je však dôvera predpokladom už bazálneho fungovania spoločnosti, ide o viac ako zlú správu. Podľa klasika sú dva dôvody, prečo ľuďom nedôverujeme: Buď ich nepoznáme. Alebo - ich poznáme až veľmi dobre! Je vôbec cesta, ako sa prepracovať k dôvere? Pozrieme sa na to s „expertom na ľudské slabosti“ – tzv. misionárom milosrdenstva, ktorých vyslal pred časom do sveta pápež František. Hosťom posledného RánaNahlas pred Veľkonočnými sviatkmi je pesničkár a textár, kapucín a spovedník Félix Ján Tkáč, známy aj ako Felice. „Koľko dobra sa tu urobilo, to nik nechce vidieť“, reaguje na prieskum o nedôvere. „Ja vidím strašne veľa dobra u ľudí“, dodáva. „Nepotrebujem dôverovať väčšine“, tvrdí. Za dramatičnosťou takmer osemdesiatich percent „nedôverujúcich“ Slovákov vidí „zle naformulovanú otázku“. Prieskum RevivEU v krajinách V4 ju formuloval nasledovne: „Myslíte, že väčšine ľudí sa dá dôverovať?“. Približne pätina na ňu reagovala, že „skôr áno“. Záporne hodnoty však boli neporovnateľne vyššie: 55,4% odpovedalo „skôr nie“, 19,7% „určite nie“. Spolu je to 75,1%. „Ja nepotrebujem dôverovať väčšine ľudi“, reaguje kapucín Félix Ján Tkáč. A ilustruje to sebe príznačne: „Aj Ježiš mal dvanásť apoštolov, nedôveroval všetkým dookola. A ešte aj z tých dvanástich ho jeden zradil.“ Slováci sú podľa Tkáča pesimisti. Miera dôvery podľa jeho skúsenosti závisí od vzťahov v najbližšom okolí. „Keď ja nemám rád nikoho, tak nebudem milovaný, lebo ma všetci opustia. Kto by chcel byť s nevrlým, hnusným, odporným?“ Na druhej strane je podľa neho skúsenosť tých, čo „majú manželky, manželov, deti, rodičov“. „Ľudia majú rodiny a v tých rodinách si veria“, tvrdí. „A to je dôležité! Čo ja môžem dôverovať niekomu z hornej dolnej, ktorého ani nepoznám“, ilustruje. Ale to podľa kapucína a špeciálneho spovedníka – misionára milosrdenstva - neznamená, že „nedôverujem nikomu“. V podcaste porozpráva aj o svojej ceste od „svetáka“ Johna, ako ho volali v mladosti, s tipickými lenonkami, ku kapucínskemu mníchovi pesničkárovi. Rehoľné meno Félix mu pridelili, sám si chcel vybrať meno Tomáš, podľa „svetáka“ Tomáša Becketa. Nakoniec ho dnes každý pozná práve pod talianskym ekvivalentom Félixa ako brata Felice. „Dar dlhých nočných modlitieb, ako môj rehoľný patrón nemám, no šťastný môžem byť aj tak“, hovorí s úsmevom. Pre rast dôvery medzi ľuďmi, ktorá neskôr prerastá aj do dôvery v spoločnosti, je podľa brata Félixa dôležité priznať si chyby, vyznať si ich pred sebou samým, ale aj verejne. A oľutovať ich. Uvádza pritom historickú prax rehole kapucínov v podobe tzv. kapituly vín. „Tam si bratia kľakli pred celou komunitou a vyznali sa z toho, čo urobili, hoci to nemali urobiť, alebo neurobil, no mali to urobiť“, rozpráva brat Félix. Súčasťou tohto verejného vyznania vín a prehreškov bola žiadosť o odpustenie. Každé previnenie, prehrešok má podľa kapucína Félixa aj spoločenský dosah. „Aj skrytý hriech človeka mení a skôr či neskôr to prepukne a mení kvalitu vzťahov“, hovorí o skúsenosti spovedníka. „Keď sa z neho vyznám, aj verejne, môžu mi odpustiť, lebo vidia, že to ľutujem“. A aj to má dosah na kvalitu vzťahov v spoločnosti. Veľkým prehreškom slovenskej spoločnosti je podľa neho ohováranie. „Spôsobuje to veľké zranenia. My si tým vlastne ostrávime najprv vlastné srdcia a potom rečami aj ešte aj druhých. A z toho potom pramení aj nedôvera“, vysvetľuje brat Félix. „Ja sa držím toho, že radšej tisíckrát odpustiť a začať spolu, ako zostať sám“, uzatvára. Dobrým receptom na nápravu nálady v spoločnosti sú „čarovné slovíčka“, ktoré podľa brata Félixa pripomína pápež František: ďakujem, prosím, odpúšťam a prosím o odpustenie. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kým bude v Rusku pri moci Putin, je Bezpečnostná rada OSN zablokovaná. Pre nás je dôležité, že sme v NATO, na OSN by sa už dnes nedá veľmi spoliehať. OSN nie je mŕtvy koncept, potrebuje ale zásadnú reformu. Ako ju však urobiť tak, aby ju rešpektovali aj všetky reálne veľmoci? Témy pre filozofa a právnika Michala Liptáka. V marci 2003, pred dvadsiatim rokmi, začali Spojené štáty inváziu do Iraku. Kľúčové dôvody, ktorými ju vtedy obhajovali, v skúške času však neobstáli a argumenty o zbraniach hromadného ničenia mieriacich rovno na Londýn sa dokonca ukázali ako lož. No a dnes sa zasa táto intervencia stáva častým, ale rovnako tak i zástupným argumentom zástancov Putinovej invázie na Ukrajine. Aké stopy na tvári medzinárodného práva táto intervencia s názvom “Iracká sloboda” vyryla, prečo sa sa jej iniciátori tak veľmi zmýlili a mohla sa stať negatívnym precedensom, ktorý zmenil pohľad sveta na nás, teda Západné spoločenstvo? Dá sa na medzinárodné právo spoľahnúť, keď ho nemá reálne kto vymáhať? Sú niektoré intervencie legitímne a správne a ak áno, na základe čoho a kto ich má aj reálne vykonať a umierať v nich? No a je v čase, keď Rusko, ako jeden z členov Bezpečnostnej rady OSN, útočí na Ukrajinu, koncept OSN ešte vôbec zmysluplný? A ako by vlastne vyzeral svet bez garancií medzinárodného práva? Témy a otázky pre právnika a filozofa z Filozofického ústavu SAV Michala Liptáka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kde by ste mali tankovať, ak nechcete kupovať ruské ropné produkty a tým sa spolupodieľať na financovaní ruského zabíjania na Ukrajine? Niektoré značky sa od ruskej ropy dištancujú. Vedia však zaručiť, že si ju u nich nenatankujete? Odpoveď na túto otázku je podstatne zložitejšia. Navyše, niektoré menšie siete sú zase spojené s daňovými podvodníkmi alebo oligarchami. Špeciálny prípad je novinka na našom trhu – poľský Orlen je podozrivý z toho, že vyrobil oligarchu blízkeho vládnucej strane, ktorá cez štátnu ropnú spoločnosť ovládla časť médií. To je obrovské riziko pre demokraciu. Koľko majú ruskej ropy, a je alternatíva – Saudská Arábia – etickejšie riešenie? Odpovede na etické otázky o tankovaní nám v dnešnom podcaste Ráno Nahlas poskytnú expert na Rusko Alexander Duleba, analytik portálu Energie pre vás Jozef Badida, minister životného prostredia Ján Budaj, Ivana Poláčková z OZ Živica a náš investigatívny novinár Martin Turček, ktorý sa zaoberal daňovými podvodmi s naftou. Oslovili sme aj siete čerpacích staníc, do uzávierky odpovedala len OMV. Tento podcast nie je reklamou na žiadnu zo značiek a nie je žiadnou z nich sponzorovaný. Podcast nahral Peter Hanák. Spolupracovali Matej Príbelský, Adam Oleš a Zorislav Poljak.

Bohužiaľ, my ani nevieme koľko máme na Slovensku detí napríklad s diagnózou autizmu. Nemáme národný register a ja sa musím za to hanbiť, aj nám to prikazuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Hovorí národná riaditeľka Špeciálnych olympiád a zakladateľka centra pre ukrajinské intelektuálne znevýhodnené deti Eva Gažová Vranková. Veľa o nej hovoríme, oficiálne sa k nej hlásime, ale reálne ňou nežijeme. Reč je o inklúzií, teda integrácii telesne či intelektuálne znevýhodnených ľudí do našej spoločnosti a to na báze akceptácie a rešpektovania dôstojnosti každého jedného z nás. Slovensko zatiaľ nie je inkluzívnou spoločnosťou. Možno raz bude. Cítime sa ako nechcené deti, hovorí šéfka Špeciálnych olympiád, teda športových olympiád pre intelektuálne znevýhodnené deti Eva Gažová Vranková. No a rovnako tak sa správame aj k intelektuálne znyvýhodneným deťom z Ukrajiny. Ako štát sme totiž na nich zabudli. Sú tu, medzi nami. Prichádzajú k nám po tisícoch, prichádzajú ženy, prichádzaj celé rodiny a tak s nimi prichádzajú aj deti. Utekajú pre vojnou, ktorá už vyše roka zúri v ich domovine, na ich rodnej Ukrajine. Ukrajinskí utečenci a medzi nimi prichádzajú aj deti s Downovým syndrómom, rôznymi formami na škále Porúch autistického spektra, detskou mozgovou obrnou alebo s inými formami intelektuálneho či mentálneho znevýhodnenia. Akej starostlivosti sa im tu, u nás, dostáva? A myslí tento štát i na tieto deti a ich špeciálne potreby? A ako sa žije našich deťom s nejakou formou intelektuálneho znevýhodnenia? Témy pre Evu Gažovú Vrankovú národnú riaditeľku Špeciálnych olympiád a zakladateľku centra Dream Day, ktoré je určené práve pre ukrajinské deti s nejakou formou intelektuálneho znevýhodnenia. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vražda Daniela Tupého bola v roku 2005 zlomovým momentom - hoci aj pred tým sa objavili podobne motivované vraždy. Kedy sa na Slovensku začali objavovať neonacistické zoskupenia a odkiaľ sa vzali? Ako vyzeralo ich vyčínanie, ktoré bolo časté a mnohí mali ísť strach v noci von či mestskou hromadnou dopravou, aby sa znepáčili neonacistom napríklad pre dlhé vlasy či farbu pleti. No a kam členovia týchto skupín zmizli? Téma pre experta na extrémizmus Daniela Mila. „Takým prvým mediálne známym prípadom, ktorý vyvolal aj medzinárodnú pozornosť bolo, keď neonacisti upálili mladého 18-ročného Mária Gorala. Skupina neonacistov išla cez mesto a vyhľadávala Rómov. Chytili Mária Gorala, dokopali ho a následne poliali benzínom a zapálili," opisuje v podcaste Daniel Milo. Podľa Mila bolo paradoxné - no zároveň svedectvo aj tej doby - že boli za to nízke tresty, a to napriek tomu, že sa vraždilo z rasového motívu. Veci ale začali meniť v roku 2005, keď na Tyršovom nábreží rukou vraha zomrel Daniel Tupý a spoločnosť si povedala, že to viac nechce tolerovať. Podľa Mila sa ukázalo, aký rozsiahly je problém neonacistického násilia na Slovensku. „Boli mnohé prípady, kedy napadnutí nezomreli, ale boli dobití, zmrzačení. Neboli to len Rómovia, ale aj zahraniční študenti. Na študentov z Afriky či z Ázie, ktorí tu študovali, také partie neonacistov doslova poľovali a útočili na nich." Daniel Milo ďalej v podcaste opisuje, ako sa začala k situácii staviať polícia a kam tieto skupiny zmizli. „Časť z ľudí pochopila, že skončila nejaká éra a teraz nastupuje politika. Časť z nich prešla do politických štruktúr." Prekvapuje ho, že takmer po 18 rokoch sa polícia v prípade tak výrazne posunula? Podľa Daniela Mila nie je dôležité len pre rodinu Daniela Tupého, aby sa celý prípad uzavrel - ale aj pre spoločnosť. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Vojna na Ukrajine sa naozaj podobá na Druhá svetovú vojnu. Pozeral som film “Na Západe nič nové” a ono to tam takto skutočne je, akurát je to posunuté do 21. storočia. Vraciame sa v čase. Hovorí vojnový fotograf Ján Husár. Podľa neho ide o jeden z najpodstatnejších konfliktov lebo má silu preliať sa aj sem, k nám a ako taký by sa mal zachytávať nie tak, aby ľudí unavoval, ale aby ich informoval. Hovorí sa, že jedna dobrá fotografia povie viac než milión slov. Zvlášť to platí o fotografiách vypovedajúcich o existenciálnych situáciách nášho bytia: O smrti, boji o život, utrpení, o bolesti či strate, ale vypovedá aj o našej odvahe a hrdinstve zoči voči najväčšiemu nebezpečenstvu. Niet divu, veď fotografia cieli priamo na naše srdce i dušu. Svoje by o tom vedeli povedať autori azda najslávnejšich fotografii z druhej svetovej vojny: Robert Capa či Jevgenij Chaldej. Aj brutálny a krvavý konflikt na susednej Ukrajine už vyše roka môžeme sledovať - a to prakticky dennodenne, najmä prostredníctvom sily obrazu a sily fotografie. No a jedným z tých, ktorí nám takto umožňujú doslova spoluprežívať všetok ten zmar, hrôzu, ale aj odvahu a nádej, ktorá sa už vyše roka deje na Ukrajine a ktorí túto vojnu sledujú priamo na mieste je i známy vojnový fotograf, ale aj humanitárny pracovník Ján Husár. Ako hovorí: “Pôvodní Američania verili, že fotografia dokáže ukradnúť dušu, ale nevedeli to, že ju vie brať aj fotografovi. Pochopil som, že vojnoví fotografi sú vlastne protivojnovými fotografmi. Chcem ukazovať na základe čoho vzniká taká nenávisť, že toto ľudia dokážu robiť. Aká je teda tvár ukrajinskej vojny očami fotografa Jána Husára a dá sa vôbec svetu priblížiť všetko to utrpenie, zmar, ale aj hrdinstvo a vôľa žiť za nám nepredstaviteľných podmienok? Čo by malo byť pointou dobrej vojnovej fotografie, kde má tento typ žurnalistiky svoje limity a čo do nej už nepatrí? A aké vysvetlenie na to, kto sme a akí sme, má človek, čo sa opakovane pozeral do tváre bolesti nevinných od Gazy cez Irak až po Ukrajinu? Počúvate Ráno Nahlas, s vojnovým fotografom Jánom Husárom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Slová majú moc. A dezinformácie zabíjajú. Podtitul rodiaceho sa projektu na celovečerný film, ktorého hlavným hrdinom majú byť práve dezinformácie. A ich demaskovanie. A podľa zámeru „až na dreň“. Lebo ich cieľom je rozdeľovať, atomizovať a izolovať do nedôvery, strachu, nenávisti. Až k postupnému otráveniu sŕdc a myslí. Myslí a sŕdc voličov, aby sa nemohli brániť pred politikmi, ktorí sa aj dezinformáciami lepia k moci a držia sa jej. Toľko zo zverejneného zámeru filmu URANUS. Ako na politiku a politikov, ktorí pre moc neváhajú obetovať aj to nejcennejšie – dôveru ľudí? Téma pre Tomáša Kriššáka, experta na dezinformácie a ich chápadlá. A nahliadneme aj do neraz temných zákutí politickej propagandy. „Kedy, ak nie pre takýmito dôležitými voľbami, keď majú ľudia robiť informované rozhodnutia, majú mať prístup k niečomu, čo v nich posilní kritické myslenie“, hovorí Kriššák. Uránus predstavoval v gréckej mytológii personifikáciu nebies. S Gaiou, ktorá zas personifikovala zem, spolu splodili titanov. „A tí robili bordel“, s úsmevom reaguje Tomáš Kriššák na predlohu pre názov pripravovaného filmového projektu. „V posledných rokoch sme na Slovensku zaznamenali výraznú zmenu, že politická komunikácia je do veľkej miery tvorená manipuláciami, dezinformáciami, toxickým obsahom, rozširovaním nenávisti“, upozorňuje expert na informačnú bezpečnosť. Poukazuje pritom na fakt, že politické prostredie prevzalo stratégie a metódy dezinfoscény. Demaskovanie dezinfopolitika Roberta Scenár hovorí o politikovi, ktorého označuje menom Robert. „Rozhodol sa pre svoje mocenské ciele otráviť spoločnosť, pretože to vyhovuje jeho záujmom“, rozpráva Kriššák, ktorý je v tvorivom tíme pripravovaného politického thrilleru. Politika Roberta, ktorý „rozdeľuje, aby panoval“, začne vyrušovať akýsi neznámy hlas. „Duch pravdy bude nastavovať tomuto skorumpovanému klamárovi nastavovať krivé zrkadlá, ktoré v ňom prebudí udupané svedomie“, približuje člen tvorivého tímu. Modus operandi dezinfopolitiky Podľa dezinfoexperta Kriššáka sa politici aj v prístupe k využitiu potenciálu dezinformácií inšpirovali minulosťou. „Panovník dokáže upevňovať svoju moc, keď rozdeľuje. Až tak dokáže panovať“, vysvetľuje expert. Pre politikov je podľa neho rozdeľovanie spoločnosti spôsob, ako si zabezpečiť lepšiu mocenskú pozíciu. „Rozdelí, vnesie strach a ponúkne sa, ako ochranca pred nebezpečenstvom“, vysvetľuje Kriššák. „Dochádza k tomu, že nielenže spoločnosť rozdrobil a znefunkčnil, politik sa naviac stavia do pozície, že oklamaných ľudí umelo mobilizuje a oni – oklamaní – ho dokonca podporia“. Tomáš Kriššák tu hovorí o dynamike, ktorá je spoločná Spojeným štátom, Európe a v nej aj Slovensku. Projekt filmového politického thrilleru na demaskovanie dezinfopolitiky a jej aktérov by mohol byť v kinách už koncom tohto volebného roka. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Mojim pánom sú poslucháči. Priestor, ktorý mi bol zverený, patrí im, nie politikom. Som preto pripravený vypnúť politikom mikrofón, ale aj ich vykázať zo štúdia v prípade, keď nebudú rešpektovať dohodnuté pravidlá či pravidlá zmysluplnej diskusie. Hovorí dlhoročný moderátor politických diskusií Braňo Závodský. O čom je dnes práca moderátora? Prestitúti, mediálna žumpa, hyeny, paraziti či dokonca svine, na ktoré sa vraj už niekde i voda varí. To všetko sme vraj my, novinári. No, mohol by som ešte pokračovať ešte veľmi dlho a aj hodne šťavnato, ak by ma pritom nezastavila výchova mojej mamy či redakčný kódex nešírenia vulgárnosti a nenávisti na verejnosti. Z kedysi úctyhodného a rešpektovaného povolania Novinár sa pre časť verejnosti tento typ poslania čoraz viac stáva synonymom permanentného klamstva, mentálnej prostitúcie či akejsi prorežimnej kolaborácie. Až to môže vrcholiť k až neznesiteľne hulvátskym a brutálne násilným virtuálnym vyhrážkam, virtuálnemu obťažovaniu či hrubozrnnému explicitnému zastrašovaniu. Ako sa to však celé stalo a prečo čoraz viac ľudí cíti priam až fyzickú nenávisť voči tým, ktorí im de facto iba zrkadlia svet, v ktorom my všetci žijeme? A do akej miery je to dôsledok našich chýb, a áno, aj našich všemožných zlyhaní no a do akej miery je to výsledkom permanentného štvania tých, ktorí v mene svojich úzko sebeckých záujmov cieľavedome pracujú na spochybnení tých, ktorí ich strážia a kontrolujú pri výkone verejnej moci? Napokon, veď čo je ľahšie než odvrátiť kritiku tým, že spochybním samotného kritika? O tom všetkom: O práci novinára, ale aj o tom, aké to je v zákulisí politických diskusných relácií s dlhoročným moderátorom politických diskusií Braňom Závodským. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo, tentoraz: Braňo Dobšinský.

Hoc bola takpovediac za rohom, ešte ju nevideli. No napriek vyhrážkam, obuškom, či vodným delám vystúpili, aby o sebe dali znať. A to práve pre ňu: pre slobodu. Slobodu zariadiť si životy podľa najvnútornejšieho presvedčenia, nie všadeprítomnej strany; slobodu prejaviť svoj názor, bez strachu o svoju budúcnosť, ktorú by mala v rukách strana. Slobodu hýbať sa bez toho, aby boli pod dozorom. Vtedy – 25. marca 1988 ich ešte rozmietli, už o pár mesiacov sloboda rozmietla ich. A to aj vďaka verejnému vystúpeniu veriacich na Sviečkovej manifestácii. Odvtedy prešlo 35 rokov. A z „ťažko vybojovanej a obeťami vykúpenej slobody“ sa slovami prezidentky Zuzany Čaputovej stáva „opäť ohrozená hodnota“. Akým oblúkom si krajina prešla? Téma pre „zvolávateľa“ Sviečkovej manifestácie Františka Mikloška. „Za sviečkovou manifestáciou sme síce boli katolíci, ale už vtedy sme mysleli na celú spoločnosť. V jej programe boli nielen požiadavky náboženskej slobody, ale aj úplné dodržiavanie občianskych práv“, spomína niekdajší disident, či člen podzemnej cirkvi, neskôr politik VPN či KDH. Za brutalitou zásahu vidí obavu vtedajšieho komunistického režimu z „prebudenej masy“. „Tým, že katolíci vtedy vyšli z gheta kostolov či pútnických miest do ulíc a požadovali už aj slobodu pre všetkých, a bola ich masa, režim podráždili až k takej brutalite, akej sme boli svedkami“, tvrdí Mikloško. Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii František Mikloško poukazuje už na historickú skúsenosť, ktorú potvrdila aj Sviečková manifestácia. „Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii“, tvrdí. Ak za marcovými udalosťami z roku 1988 boli katolíci a bojovali aj za zvyšok spoločnosti, v roku 1946 to zas boli podľa neho predstavitelia Demokratickej strany, v roku 1968 „zabrali“ reformní komunisti, v roku 1989 občianska spoločnosť reprezentovaná nezávislámi intelektuálmi a ochranármi. „Vždy zaberie nikto iný, no pre hodnoty, ktoré nás presahujú, sa musíme spájať“, poukazuje na poučenie v historických míľnikoch slovenských dejín. Predpokladom takýchto historických úspechov je podľa Františka Mikloška „otvorenosť pre stretávanie sa s nositeľmi iných názorov“. Príkladom je podľa neho dokument, ktorým sa v roku 1987 tridsiatka intelektuálov z prostredia slovenského disentu ospravedlnila za neprávosti holokaustu v podobe židovských deportácií. „To tiež nevzniklo samo od seba“, rozpráva Mikloško. „Zoznámili sme sa na pôde Ústavu technickej kybernetiky SAV s Jarom Franekom, či Borisom Lazarom, ktorí boli židovského pôvodu. A oni upozornili, že Slováci sú poslednými, ktorí sa za holokaust neospravedlnili“. „Opäť, títo ľudia upozornili, že by bolo potrené niečo urobiť. A znovu sme to urobili v spoločnosti ľudí dobrej vôle a osobností. Biskup Korec, Dominik Tatarka, Hana Ponická, Jozef Jablonický. Ale aj Vincent Hložník, Eugen Suchoň, kardiológ Hatiar“, ilustruje František Mikloško „modus operandi“ úspešných zápasov o slušnosť. Slovensko – krajina, ktorá nedospela „Smer v čele prieskumov verejnej mienky, Európska Únia bez dôvery občanov a ľudia, ktorí tu chcú víťazstvo Ruska. Som z toho až v pomykove. Sú to prejavy nedospelosti národa. Raz chceme tak, inokedy zas inak“. František Mikloško zachytáva aj dejinný oblúk, ktorým krajina prešla za 35 rokov od Sviečkovej manifestácie. „Jeden deň: Hosanna. Druhý: Ukrižuj ho! Kto osloví emocionálne, ten sa stavia do čela a môže vládnuť a určovať ďalšie smerovanie krajiny“, uvažuje expolitik. „Ale to hovorí o nás všetkých: tu chýba kriticky uvažujúca stredná vrstva spoločnosti“. Politici: namiesto misie len volebný cyklus Z verejného života a zo života ako takého sa podľa Františka Mikloška vytráca trpezlivosť, čo má svoje neblahé následky – politikou počnúc, najkonkrétnejším životom končiac. „Za štyri roky tu musíte dokázať, že vás politický oponent je zlý a ja musím byť lepší. Politici používajú marketingové triky na to, aby ľudí ovládli. Vychádzajú z toho, že musia zachytiť nálady nahnevanej spoločnosti, aby sa dostali k moci. A potom to vyzerá tak, že ani tie štyri roky neurobia z politikov akýchsi prorokov, ktorí by trpezlivo niečo budovali. Robia z nich len stroje. Oni nevedú ľudí, ľudia vedú ich. Čo chcú ľudia počuť, to im hovoria“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kým sa mi tu bavíme o tom, čí má mať dieťa pri sebe v nemocnici blízku osobu, v Česku majú zákon, že každý človek, bez ohľadu na vek, má na to právo. V našej spoločnosti máme zle nastavenú optiku toho, kto v zdravotníctve má byť na vrchole pyramídy záujmov. Je to detský pacient, hovorí poslankyňa Vladimíra Marcinková. Tá sa neúspešne pokúsila zmeniť prax, v ktorej rodičia nemajú garantované právo na sprievod dieťaťa v nemocnici. Kto z nás, rodičov, to ešte nezažil. Vaše dieťa, to najcennejšie, čo vôbec máte, ochorie alebo utrpí nejaký vážnejší úraz a ocitne sa v nemocnici. Plné bolesti, plné strachu aj obáv, ale je v nich a s nimi samé. Samé, pretože vy s ním v týchto jeho najťažších chvíľach byť proste nemôžete. Položte si otázku: Kde by ste asi tak v takýchto chvíľach chceli byť, kde inde, než práve s vašim dieťaťom? No, u nás na Slovensku to neraz nejde. Brány nemocničného oddelenia sa pred vami skrátka zatvoria. I taká je neraz krutá slovenská prax. Aj keď Ústava, či medzinárodné dokumenty o právach dieťaťa, hovoria niečo iné, právo rodiča byť so svojim dieťaťom v zdravotníckom zariadení na Slovensku v realite často nefunguje. Dôvodom je, že toto právo nie je garantované zákonom. Tuto nevľúdnu a najmä, voči deťom až neférovú prax sa legislatívne pokúsila zmeniť poslankyňa Vladimíra Marcinková. Žiaľ, neúspešne. Čo ju k tejto snahe viedlo, aká je slovenská nemocničná prax a na čom to celé v parlamente stroskotalo? Podľa Marcinkovej je to celé o zle nastavenej optike, ako i prioritách, nášho zdravotníckeho systému. Pointou však vraj je, najmä odpor v politických laviciach, nie samotnom zdravotníckom systéme. Máme teda na to, aby sme mohli pustiť rodičov k svojim deťom v nemocniciach a keď to možné je, prečo sa to legislatívne nedarí? A kto je vlastne pánom v našom zdravotníckom systéme: Sú to nemocnice, lekári, sestričky alebo je to predsa len pacient a jeho najbližší? A kde sa vlastne podela empatia a súcit našich zákonodárcov, keď ide o detského pacienta a jeho, dnes už aj medzinárodne právne práva, ako i jeho celkom obyčajné a ľudské záujmy? Téma pre poslankyňu Vladimíru Marcinkovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Nezaznela žiadna kritika“. Matej Šimalčík, riaditeľ Stredoerópskeho inštitútu ázijských štúdií, po ostro sledovanej návšteve Si Ťin-pchinga s Vladimírom Putinom. S Vladimírom Putinom, ktorý je už vyše roka vo vojne s Ukrajinou; ktorý už skoro týždeň čelí hrozbe zatykača zo strany Medzinárodného trestného súdu. A ak on chce stíhať naopak tento tribunál, čínsky vodca - na začiatku svojho tretieho mandátu - Putinovi želá podporu v budúcoročných prezidentských voľbách. A sú dôvodné podozrenia, že jeho krajina vojensky zásobuje Rusko. Na druhej strane je v kontakte s Volodymyrom Zelenským a svetu ponúka mierový plán. Akú hru to rozohráva Si Ťin-pching? Téma pre odborníka na Čínu – Mateja Šimalčíka. „Drahý priateľu“, oslovenie, ktorým sa na seba obracali Si Ťin-pching s Vladimírom Putinom; bezprostredný kontakt, pričom ich delil len malý konferenčný stolík; naviac vyhradili si pre seba tri dni. Ak sa to dá do kontrastu Putinových stretnutí či už so svojimi spolupracovníkmi, či s inými lídrami, kde ich od seba delil viacmetrový stôl, či videohovor vyhradený pre Volodymyra Zelenského. Aj toto je obraz vzťahov Ruska a Číny. A ak nie hneď aj naplnený, tak aspoň vo vyjadrení, ako by mal vyzerať. Matej Šimalčík upozorňuje, že „dôležitým“ faktom návštevy je skutočnosť, že k nej prišlo len hodiny po tom, ako Medzinárodný trestný súd vydal na Vladimíra Putina zatykač. „Je symbolické, že Si Ťin-pching bol vôbec prvý zahraničný líder, ktorý navštívil Moskvu po vydaní zatykača“. Naviac poukazuje na fakt, že ak sa dnes niekto s Putinom stýka, sú to skôr autokrati, akým je aj čínsky prezident. Číne ide najmä o Čínu „Ak boli spolu tri dni, je to signál, že sa nestretli len pre vojnu, záujmov, ktoré ich spájajú majú podstatne viac“, tvrdí analytik. „Čína síce zastáva proruské pozície, jej konanie je ale primárne pročínske“, opisuje Šimalčík. V jej záujme má byť aj želanie, aby Rusko vojnu neprehralo. „Nemusí vyhrať, neželá si ani tvrdú porážku Ruska, jej by vyhovovalo mierne oslabenie, dokázala by si ho tak k sebe ešte viac pripútať“, tvrdí analytik. Čína Rusku „pomáha“ aj zabezpečením odbytu plynu, ropy a uhlia. Lídri podpísali miliardové kontrakty do roku 2030. Napriek „mierovému plánu“ tak Peking podľa Šimalčíka Moskve pomáha aj vo vojne. „Ak je smerom na západ v izolácii, na východ môže obchodovať“. Vladimír Putin tak môže financovať svoju vojnu na Ukrajine. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Na pocitoch ukrivdenosti, vlastnej nedostatočnosti a pocitoch, že nás niekto silne ohrozuje sa nedá stavať moderná spoločnosť 21. storočia. Musíme zmeniť premýšľanie o sebe a možno aj prehodnotiť naše ambície. Strácame odhodlanie, sebavedomie a vchádzame do veľmi ťažkého obdobia s ohromujúcou frustráciou, hovorí o aktuálnych náladách Slovákov sociológ Michal Vašečka. Sme mimoriadne nedôverčivý a to dnes už prakticky doslova voči komukoľvek a čomukoľvek. Trpíme silným pocitom ukrivdenosti či sebapodceňovania sa, budúcnosti sa obávame a cítime sa neustále niekým či niečím ohrozovaní. Zároveň však máme veľmi vysokú mieru nárokov a kritickosti voči opatreniam vlády no i Európskej únie. Do mimoriadne zložitej doby lemovanej vojnou na Ukrajine, protiruskými sankciami, inflačnou špirálou, ale i dozvukmi pandémie Covidu tak vchádzame ako nesmierne polarizovaná, nedôverčivá a frustrovaná spoločnosť. Predčasné voľby pritom už klopú na dvere a pocity či nálady voličov sa tak už na jeseň premenia na reálne voličské hlasy, ktoré môžu doslova prepísať politickú mapu Slovenska. Čo o nás teda tieto nálady vypovedajú a ako ich zmysluplne uchopiť, tak aby sme sa ako spoločnosť stali odolnejší?A ako sa to vlastne stalo, že v týchto náladách vytŕčame a to nielen v rámci EÚ, ale už aj v rámci krajín V4? Dá sa vôbec na takýchto základoch vybudovať zdravá a krízam odolná spoločnosť a keď nie, kam nás to môže uvrhnúť? No a ako môže čítať tieto pocity voličov naša politická scéna hmýriaca sa aj mnohými populistami a demagógmi? Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Ľudový antisemitizmus u nás nezmizol ani po porážke fašizmu. Na Slovensku čelili povojnovým pogromom dokonca aj obete vracajúce sa z nacistických koncentrákov. No a po zrútení socializmu, sa zasa v reštitúciách domáhali majetku ukradnutého Židom bývalí arizátori. Akú pamäťovú stopu v nás teda zanechal vojnový Slovenský štát a pripúšťame si zodpovednosť za arizácie či deportácie? Slovensko si pred pár dňami pripomenulo jednu z najtemnejších kapitol našich moderných dejín - vznik vojnovej Slovenskej republiky pod vedením prezidenta a šéfa vládnej Hlinkovej strany (HSĽS) Jozefa Tisa. Čo o tomto období vojnového závetria, zdanlivého blahobytu, ale najmä rasistickej perzekúcie, antisemitských arizácii a následných deportácií Slovenskych Židov (no aj Rómov) do nacistických koncentrákov kde boli títo naši spoluobčania masovo vyvražďovaní? Akú pamäťovú stopu táto skúsenosť masovej spoluúčasti na genocíde svojho vlastného obyvateľstva v našom kolektívnom vedomí i podvedomí zanechala a: Sme vôbec schopní, ale najmä ochotní si pripustiť, že v tomto prípade sme naozaj neboli obeťou dejín, ale naopak, boli sme neraz aktívnymi spoluúčastníkmi masového Zla? Aktuálny prieskum zorganizovaný Nadáciou otvorenej spoločnosti, Dokumentačným strediskom holokaustu, IVO a v spolupráci s Historickým ústavom SAV, ukázal, že povedomie o tejto našej doslova dejinnej škvrne rastie, stále je tu však až dramaticky vysoké percento tých, čo o arizáciách, ktoré sa tu diali prakticky v každom meste a v ktorom participovali i mnohí naši predkovia, nevedia prakticky skoro nič. No a samotný vojnový štát si dokážu personálne prepojiť maximálne tak s jeho “vodcom” Jozefom Tisom. A aby toho nebolo málo na zamyslenie, ešte aj z tých, ktorí čosi tušia, si celá jedna tretina spája Tisa s rolou akéhosi údajného záchrancu Židov, nie jeho skutočnou historickou zodpovednosťou za arizácie či deportácie páchaných štátom, ktorému prezidentoval, a v ktorom bol i šéfom kľúčovej vládnej strany HSĽS. No a možno i nevyrovnanie sa s týmto podhubím napokon viedlo k viacerým povojnovým pogromom, ktoré u nás bol spáchané dokonca i voči obetiam vracajúcim sa z nacistických koncentrákov. Akoby sme namali zažité a precítené, že sa to týkalo ľudských práv našich susedov, a to žijeme aj dnes. My to ale neučíme deti ako vzorce správania sa, dodáva Monika Vrzgulová. Ako to, že tak málo vieme o tom, kým sme boli a kým možno ešte stále aj sme? Prečo sa mnohí starí rodičia nechceli deliť so svojimi vnúčatami o príbehy, ktoré zažili za vojnového Slovenského štátu a aké medzigeneračné vzorce správania sa teda chtiac či nechtiac prenášame z týchto čias až do súčasnosti? A prečo je vlastne tak dôležité o tom poctivo a pravdivo hovoriť a čeliť zrkadlu, ktoré nám nastavujú naše vlastné dejiny? Témy a otázky pre etnologičku z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Moniku Vrzgulovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bál som sa ako o vlastné dieťa“ – tak reaguje Jozef Labuda, dlhoročný bývalý šéf Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici na ničivý požiar zo soboty. „Keď som videl, ako požiarnik z plošiny leje tie obsahy vody cez strešné okno Berggerichtu a uvedomil som si, čo je vo vnútri, tie vzácnosti, vtedy som sa strašne preľakol“. Problémy spod pahreby zhoreniska Aktuálne požiar v Banskej Štiavnici poodhalil aj rad problémov. Na jednej strane ide o technické vybavenie depozitov, či ich umiestnenie v nevhodných priestoroch. Na druhej neexistujúce poistenie budov v správe štátu . „Nemáme poistené nielen zbierky, ale ani budovy“, hovorí v podcaste Ráno Nahlas Jozef Labuda, niekdajší dlhoročný riaditeľ tohto múzea. Ide o inštitúciu, ktorej zriaďovateľom je ministerstvo životného prostredia. „Je alarmujúce, že sme bez poistenia. By som povedal, že je to smrteľný hriech, veď to je strašné“, upozorňuje Labuda. Ide podľa neho o problém, ktorý sa v rezorte životného prostredia tiahne dlho. „Neurobil to žiaden minister za posledných dvadsať rokov“, rozpráva o svojej skúsenosti Jozef Labuda, ktorý bol v Slovenskom banskom múzeu 44 rokov a značnú časť z toho bol aj jeho riaditeľom. „Moja prvá návšteva ministerstva po voľbách v roku 2020 už štátneho tajmoníka Smatanu bola práve v tejto veci“, hovorí bývalý riaditeľ. Problémom je fakt, že poistenie pamiatkových budov a kultúrnych zbierok neraz s nevyčísliteľnou hodnotou, je drahé. „Pre samotné poistenie poisťovne vyžadovali splnenie prísnych noriem, ktoré boli i finančne náročné“, vysvetľuje. Rezort kultúry mal v tomto podľa Labudu šťastie. Tesne pred požiarom hradu Krásna Hôrka poistil aspoň budovy vo svojej pôsobnosti. Banská Štiavnica je naviac aj v zozname UNESCO. „Aj v kontexte iných múzeí sme vzhľadom k evidencii v UNESCO výkladnou skriňou tohto štátu, chodí nám tu celý svet, malo by sa to odraziť aj vo finančnej podpore v rezorte životného prostredia“, poukazuje Labuda. Nepoučili sme sa z minulosti Podľa Jozefa Labudu sme sa ani v prípade najnovšieho nešťastia v Banskej Štiavnici nepoučili z minulosti. Mesto má za sebou mnoho ničivých požiarov, naši predkovia aj preto robili medzi domami tzv. požiarne uličky. „Tie sa však vytratili“, konštatuje Labuda. Nad mestom bola okrem známych tajchov aj vodná nádrž, ktorá okrem iného zabezpečovala dostatok vody pre mestské kašny. „Tie slúžili aj pre prípad požiarov“, poukazuje Jozef Labuda. Banská Štiavnica symbolických hlavným mestom Slovenska Postihnutá Banská Štiavnica by sa podľa Jozefa Labudu mohla v týchto dňoch stať aj akými symoblickým hlavným mestom krajiny. A to aspoň z pohľadu prúdiacej solidarity a pomoci. „Keď som videl, čo sa robí vo Francúzku po požiari v Notre Dame, koľko Francúzov a bohatých ľudí poskytlo pomoc, očakával by som rovnakú pomoc zo strany Slovákov. Pre obnovu hodnôt, ktoré nám zanechali predkovia“, vyzýva Labuda. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Niekdajšia miss – kráľovná krásy slovenských stredoškoláčiek - s rozbehnutou kariérou sveta, ktorý sa točí okolo modelingu, nakoniec sa upísala medicíne. A nie hocakej: tej v tropickej Afrike. A ak na jej prvej súťaži krásy porota ocenila aj jej kreativitu, v improvizovaných podmienkach čierneho kontinentu akoby ju našla. V dnešnom RánoNahlas sa pozrieme na príbeh „lekárky v divočine“, ktorá svoje africké skúsenosti naplno využila aj doma na Slovensku na covidových oddeleniach. Lekárka Monika Paločková. Modeling ako dobrá príprava na africkú improvizáciu Najprv Taliansko, Španielsko a Francúzsko, destinácie, kam ju zaviedol modeling, neskôr Afrika. To už v pozícii začínajúcej lekárky s diplomom z Karlovej univerzity. „Medicínu som vybrala preto, lebo sa dá robiť kdekoľvek na svete“, tvrdí. „Či už v rozvojových krajiných, alebo tých rozvinutých. Mojim snom bolo pomáhať tam, kde by sa inak nepomáhalo“, rozpráva. Ešte predtým si však „odskočila“ do sveta módy. Jej dvere jej širšie pootvoril titul „miss stredných škôl“. „Si vysoká, skús to s modelingom“, počúvla na začiatku radu svojho okolia. Začala tak dekádu, ktorá ju uviedla do sveta módnych mól, cestovania. „Ostrieľala som sa, naučila jazyky a samostatnosti“, spomína Monika. Prišla však na to, že modeling „využil tak desať percent môjho potenciálu“. V podcaste sa dozviete aj odpoved’na otázku, či by do sveta modelingu pustila svoje dieťa. Oslovila ju vtedy práca charizmatického Vladimíra Krčméryho a jeho rozvojové projekty v Afrike. Nemocnica na banánovom poli Prvou africkou štáciou bola „neplánovaná“ zastávka v Burundi. Po prílete musela istý čas čakať na víza do svojej destinácie vo Rwande. „Bola to krásna nemocnica, postavená na banánovom poli. Fungovala dobre, až na to, že nemala aktuálne lekárov“, opisuje svoje africké začiatky Monika. „Bola som tam jediný lekár. Mojim šťastím bolo, že som mala „po ruke“ 250 kilometrov vzdialeného atestovaného infektológa, ktorý bol vždy k mojej dispozícii na telefóne“. Africké lekárske začiatky tak Monika Paločková prežila najmä na virtuálnych konzíliách. V praxi to podľa jej rozprávania vyzeralo tak, že keď si s niečim nevedela rady, zapla smart telefón a postupovala podľa rád kolegov expertov. „Chirurgovi som teda cez videohovor ukázala ranu, s tým, že čo s ňou, čo robiť“, vysvetľuje. Šťastím jej afrických začiatkov bolo, ako spomína Monika Paločková, že väčšina diagnóz boli infekcie a prakticky sa opakovali. Keď deti zachraňujú deti „Spomínam si na prípad asi päťročného chlapčeka, ktorý mi v náručí doniesol svojho dvojročného bračeka. Položil mi ho na posteľ, že je chorý a potrebuje pomoc“, pokračuje v rozprávaní Monika. Šlo pritom o komatický stav z mozgovej malárie. „Bol to moment, na ktorý si spomínam doteraz“, dopĺňa. „V Burundi som mala aj prípad osemročného chlapca s prestrelenou rukou a nohou“, pokračuje v spomienkach. Šlo o obeť muža, ktorý si chcel vyriešiť účty s jeho otcom, keďže ho však nenašiel, svoj hnev si vyvŕšil na dieťati. „Predo mnou sa ocitol postrieľaný malý chlapec a ani nezaplakal. Bol ticho, kamenná tvár...Sú to silní ľudia“, hovorí Monika. Afrika naučila mladú lekárku so skúsenosťou sveta modelingu zahodiť ustráchanosť, aspoň tak o tom hovorí. „Veci beriem tak, ako prídu“, hovorí. „Afričania sú pre mňa príkladom bezprostrednosti. Nesťažovali sa na to, čo nemajú. Tešili sa naopak z toho, čo majú. To ich robilo šťastnými“, hovorí Monika. „Toto by som si chcela zobrať do môjho života v Európe a zostať pri tom čo najdlhšie. Je to veľmi dobrá prevencia vyhorenia a životnej skepsy“. Pandémia ako ťažké vytriezvenie z Afriky Na Slovensko sa vrátila do situácie, keď nemocnice kolabovali pod náporom covidových pacientov. „Zaskočilo ma, že som tu zažívala smrť častejšie, ako v Afrike“, hovorí. „Bolo to frustrujúce, že v zdravotníctve, ktoré je vyspelejšie a vybavenejšie, pacienti umierali častejšie“, spomína. Zaradila sa vtedy vrámci tretej vlny medzi kolegov na jedno z covidových oddelení. Hovorí, že nášmu zdravotníctvu by pomohlo už „nasadenie a spolupráca“ zainteresovaných, na čo bola zvyknutá v rozvojových projektoch. „V nich sa využíva potenciál a kreativita našich pracovníkov a rovnako potenciál miestnych. Výsledkom je podnetné prostredie miestnych zariadení napriek okliešteným podmienkam“. Najväčšia výzva - materstvo „Zo všetkých doterajších životných rolí, ktoré som doteraz skúsila, je materstvo jednou z najťažších. V spoločnosti je však málo oceňované, vzhľadom k jeho náročnosti. A hovorím to po tom, čo som absolvovala medicínu na Karolovej univerzite a dva roky v Afrike! Mám to s čím porovnať.“ Monika Paločková je čerstvá matka. Aj celý podcastový rozhovor vznikol s jej spiacim dieťaťom v náručí. Svoje materstvo pritom vníma ako „najväčšiu výzvu“, paradoxne v spoločnosti, ktorá ju berie ako samozrejmosť. „Rola matky sa berie ako samozrejmosť. Veľmi málo sa vidí sa, čo všetko je za tým“ Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Pellegrinimu neverím a Hlas by bol pre mňa poslednou voľbou v demokratickom spektre, ale keby som mal byť konfrontovaný s tým, že vznikne vláda SMERU, Republiky a Hlasu, tak je to pre mňa neprijateľné, hovorí poverený minister zahraničných vecí Rastislav Káčer. Matovič má podľa neho nulový koaličný potenciál. V diplomacii pôsobí už približne tridsať rokov, v politike je však absolútnym nováčikom. Napriek tomu dokázal za veľmi krátky čas zmobilizovať voči sebe ako Igora Matoviča, tak popudiť aj Roberta Fica. Je jednou z kľúčových tvári slovenskej zahraničnej politiky, ale dnes už aj nového politického projektu Eduarda Hegera. Jeho názory v zahraničnej politike sú dobre známe, jeho politické názory na ekonomiku, sociálne veci, privatizáciu či interrupcie alebo potraty sú však známe už oveľa menej. Reč je o poverenom ministrovi zahraničných vecí a tvári Demokratov Rastislavovi Káčerovi. Aký je teda jeho politický kompas, ideové presvedčenie v iných ako zahraničnopolitických témach, kde sú jeho koaličné, ale aj ideové červené čiary, no a o čo mu v politike vlastne ide? Slovensko podľa Rastislava Káčera stojí pred hrozbou akejsi demokratickej kontrarevolúcie vedenej Robertom Ficom. Na jeseň preto môžeme čeliť zlým, ešte horším, ale dokonca až katastrofálnym riešeniam. Aký návod na to Rastislav Káčer ponúka? A prečo strácajú strany obhajujúce súčasnú liberálnu demokraciu čoraz viac podporu občanov a nie je to legitímne vysvedčenie za to, ako sa tu v uplynulých rokoch vládlo? A prečo je také nepochopiteľné, ak za tento štát niektorí občania nechcú bojovať so zbraňou v ruke? Pellegrinimu neverí, Hlas však ako poslednú možnosť na spoluvládnutie zatiaľ vylúčiť nechce. Naopak, s Igorom Matovičom si sadnúť do jednej vlády predstaviť nevie. Ani Eduard Heger to nemusí mať v pozícií lídra Demokratov, podľa neho, tak úplne isté a obdobie po roku 2020 považuje za trestuhodne premrhanú šancu A ako dlho bude ešte trvať vojna na Ukrajine a kto v ňom zvíťazí? Možno žiadať mier výmenou za územie a je možné poraziť jadrovú veľmoc? A akú cenu na našej životnej úrovni za to všetko budeme musieť zaplatiť? Ráno Nahlas s povereným ministrom zahraničných vecí Rastislavom Káčerom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

V prípade šikany či obťažovania u nás zvykne platiť zákon Omerty. Je to jednoduchšie, nehovoriť. Tak sme asi vychovaní: Zohnúť chrbát, nestažovať sa a ísť ďalej. Hovorí výtvarníčka Ivana Šáteková, jedna z obetí dlhoročných šikanóznych praktík na pôde bratislavskej VŠVU. Šikanujúci pedagóg na akademickej pôde končí, no podľa Šátekovej je tu ešte mnoho podobných, no nepopísaných príbehov. Po rokoch šikany, ponižovania, zneužívania moci a dokonca i obťažovania svojich vlastných študentiek a študentov šikanujúci profesor na akademickej pôde napokon končí. Vysoká škola výtvarných umení sa ústami svojej rektorky obetiam ospravedlňuje a sľubuje zriadenie všemožných nástrojov a mechanizmov ako tento problém riešiť, ale ako mu aj predchádzať. Je to však naozaj dosť? A prečo sa to vlastne celé roky ticho tolerovalo alebo prehliadalo? Ako fungovali takéto praktiky zneužívania moci? A napokon, ako sa žije v tieni takejto traumy a dlhodobého poškodzovania povesti i vnútorného pokoja? Téma Rána Nahlas s výtvarníčkou Ivanou Šátekovou, jednou z obetí šikanujúceho profesora, ale zároveň aj jednej z iniciátoriek otvorenia tohoto problému, ktoré napokon viedlo k aspoň akému takému riešeniu. “Nerobila som to preto, aby som sa pomstila, nerobila som to vôbec kvôli sebe, ale mojou motiváciou bolo, aby sa už konečne začalo niečo meniť. Práve to, že som matkou dvoch detí, bolo to najdôležitejšie v mojom rozhodnutí to riešiť, že už asi nie je ten čas, aby moje deti študovali na takýchto školách, “ hovorí výtvarníčka Ivana Šáteková. Ráno Nahlas o problematike šikany a zneužívania moci na akademickej pôde. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský

13. marec 2013 - deň, keď sa svetu predstavil nový pápež. Pontifik z „konca sveta“, ako sa označil hneď v prvom pozdrave po zvolení. Prvý jezuita na Petrovom stolci. Rovnako prvý latinoameričan. Ešte ako kardinál si sám varil a cestoval hromadnou dopravou. Domovom mu bola ulica. Pápež František. Mal byť odpoveďou na volanie po reforme. Odvtedy je to desať rokov. Naplnil ju, alebo aspoň začal? A prečo sa občas zdá, že mu viac rozumejú neveriaci, ako jeho vlastní v cirkvi? Téma pre Milana Lacha, rovnako jezuitu, ktorého František vymenoval za biskupa len mesiac po svojom zvolení. Biskupa, ktorý svojho času neváhal vystúpiť na pomyselné barikády pre podporu zdravotníkov; jezuitu, ktorý sa po päťročnici v Spojených štátoch opäť na želanie pápeža Františka vracia na Slovensko. Aký je jeho pohľad na Františka? Reorganizoval kúriu, reformoval vatikánsku banku a ústredné vatikánske úrady. Otvoril ich aj laikom – teda nekňazom, dokonca ženám. A rovno na pozíciách, v ktorých sa aj rozhoduje. Františkova reforma, ktorá je podľa biskupa Lacha v plnom prúde. „Ak kritizujú Františka, aj Ježiša kritizovali“ Pri tej inštitucionálnej však môže podľa neho pápeža diskvalifikovať fakt, že sám z kúrie nevzišiel. „Ak nemá okolo seba ľudí, ktorí sú presvedčení o rovnakom smerovaní reforiem, tam to môže narážať“, komentuje biskup Lach. Väčší úspech má pri reforme obsahovej. Pápež František ponúka svoje videnie cirkvi, ktorá je podľa neho „milosrdná“, „otvorená pre „všetkých“, s dôrazom na „stratené ovce“. „Cirkev, ktorá sa hrá na tých, čo sú dnu a vonku, nie je koncept, s ktorým by sme sa stretávali v jej počiatkoch a ktorý by presadzoval Ježiš“, tvrdí biskup jezuita Milan Lach. „Cirkev nie je klub elity, ale je pre tých, ktorí prijali pozvanie Ježiša Krista“, dopĺňa. Ilustruje to aj najbližším okolím Ježiša. Boli v ňom napríklad „zdierač daní“ Lévi, či prostitútka Mária Magdaléna. „A Ježiš ich prijímal. Čelil za to aj kritike, dnes by sme povedali kritike zvnútra. Napriek tomu bol jeho postup taký, on vedel čo robí“, vysvetľuje biskup Lach. LGBTI+ ľuďom pomáham už dve desaťročia „Áno človeku, nie ideológii“ – Lachova skratka pri téme LGBTI+ ľudí. Tvrdí, že „inakosti“ sa venuje už dve desaťročia, čo je kňazom a medzi katolíckymi kňazmi nie je v tomto osamelý. Nezatvára si však oči pre tým, že na verejnosti sa slovenskí biskupi o téme LGBTI+ ľudí „musia učiť otvorene hovoriť“. V rozhodnutí synodálnej cesty z Nemecka, ktorá chce od roku 2026 „žehnať homosexuálnym zväzkom“ však vidí zárodky rozkolu. Obete zneužívania duchovnými musia dostať svoj hlas „Je to chyba“ – tak reaguje biskup Lach na otázku, či nie je chybou neoznačiť jednoznačne za chybu postup kardinála Karola Wojtylu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II., smerom k prípadom kňazských sexuálnych predátorov, o ktorých „vedel“, no napriek tomu ich len presunul na ďalšie pôsobisko. „Musíme to jednoznačnej pomenovať“, opakuje. Biskup Lach má s riešením podobných problémov osobnú skúsenosť zo svojho predchádzajúceho pôsobiska v štáte Ohia v Spojených štátoch. „Osobne som sa rozprával s obeťami takýchto zločinov“, spomína. Príbeh za príbehom akoby šiel podľa jedného scenára: „Tá obeť už nebola schopná založiť si rodinu, nikdy nebola schopná ísť do nejakého vzťahu, to sú hrozné následky na celý život.“ Zastal sa zdravotníkov, apeloval na finančné skupiny Biskup Milan Lach je známy svojim aktívnym prístupom k veciam verejným. V roku 2016 sa verejne zastal zdravotných sestier. V otvorenom liste premiérovi Ficovi a ministrovi zdravotníctva kritizoval ich zastrašovanie. Apeloval tiež na finančné skupiny, ktoré sa angažovali v sektore zdravotníctva. „V mene chudobných, utláčaných, okrádaných a vykorisťovaných vás naliehavo žiadam: prestaňte považovať občanov Slovenskej republiky len za zdroj obohatenia a ľahkého zisku!“ Nevylučuje, že jeho hlas bude počuť aj po jeho návrate zo Spojených štátov. „Je našou povinnosťou a službou, aby sme boli hlasom ľudí“, tvrdí. V podcaste sa tiež dozviete, nakoľko chcú biskupi vstúpiť do predvolebného času. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Predstavitelia strany Smer systematicky a opakovane nehovoria pravdu. V dnešnom podcaste Ráno Nahlas demonštrujeme, ako pri viacerých príležitostiach čas ukázal, že Smer nemal pravdu. Prečo im napriek tomu niektorí voliči stále veria? Smer napríklad tvrdil, že Dušan Kováčik je nevinný. Polícia, prokuratúra a aj dva na sebe nezávislé súdy mu však dokázali vinu. Podobne to bolo s tvrdením o tom, že Rusko nikoho neohrozuje. Pri ktorých všetkých témach išlo o dokázateľné nepravdy, dezinformácie, zavádzanie či priamo klamstvo? V dnešnom podcaste si ukážeme, ako sa dá dokázať, že tvrdenia politikov Smeru odporujú faktom. Pomôže nám s tým Veronika Hincová Frankovská z portálu Demagóg sk, ktorý sa venuje overovaniu faktov v politických diskusiách. A prečo neklesá dôveryhodnosť politikom, ktorí opakovane hovoria nepravdy, zodpovie politológ Radoslav Štefančík. Podcast nahral Peter Hanák. Spolupracoval Dávid Žák.

Veľmi som veril, že aj týmto festivalom sa bude spoločnosť scitlivovať, ale v poslednej dobe to začalo stagnovať a mám pocit, že ľudia sa začali znova báť, hovorí zakladať a organizátor festivalu transrodovej kultúry “Svet podľa Gabriela” Waldemar Švábenský. Piaty ročník festivalu bude v Bratislave už budúcu sobotu. Od brutálnej dvojnásobnej vraždy z nenávisti na bratislavskej Zámockej ulici uplynulo iba niekoľko mesiacov, no v téme práv pre LGBTI+ komunitu sa slovensko nepohlo prakticky ani o milimeter. Naopak, téma rovnakopohlavných vťahov či transrodovosti sa opäť stala témou pedvolebného hejtu mnohých našich politikov. No a ako dopadne podpis dnes už odídeného ministra zdravotníctva pod novými štandardami pre transrodových ľudí dnes nevedno, pretože konzervatívna časť politického spektra voči tomuto posunu k modernému riešeniu už začala mobilizačnú kampaň plnú strašenia a hejtu. Už o pár dní, presnejšie v sobotu 18teho marca však bude v Bratislave už piaty ročník festivalu transrodovej kultúry “Svet podľa Gabriela”, ktorý organizuje Waldemar Švábenský. Otec, dnes už nebohého transrodového Gabriela, ktorý z tohto sveta dobrovoľne odišiel hovorí, že dnes cíti veľkú úzkosť a vinu pripisuje najmä politikom. “Naši politici majú strašné obľúbenú metódu a to je vyvolávanie strachu. Namiesto rozširovania poznania a vedomosti sa tu ponúka zakazovanie, reštrikcie a zastrašovanie,” hovorí Švábenský. Ako sa tu žije LGBTI+ komunite pár mesiacov po tragédií na Zámockej a prečo politici tak urputne odmietajú rovnakopohlavné páry zrovnoprávniť? A o čom bude tento ročník festivalu tranrodovej kultúry “Svet podľa Gabriela? A dá sa vôbec vyrovnať so stratou vlastného dieťaťa? Témy a otázky pre Waldemara Švábenského Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Poverený premiér Eduard Heger vstupuje do strany Miroslava Kollára. Tá sa z Modrej koalície premenuje na Demokrati. Rokovania o spájaní sa s ďalšími stranami podľa Hegera stále prebiehajú. Aké šanca má projekt Eduarda Hegera? A ako vníma, že máme premiéra, ktorý počas pôsobenia vo funkcii odíde zo strany, ktorá ho nominovala? Téma pre politológa Erika Láštica. „Ak Eduard Heger za pár mesiac zjednotí strany a dostane ich na kandidátku, tak potenciálne môže predstatovať istú alternatívu pre voličov, ktorí sa budú snažiť voliť stranu plnú odborníkov bez ohľadu na kde stojí ideologicky, no ponúkne krajine alternatívu, ktorá sa jasne vymedzí voči Smeru a Hlasu," hovorí v podcaste Láštic. Zároveň však vidí aj množstvo dôvodov, pre ktoré sa dá predpokladať, že Hegerov projekt nemusí byť úspešný.„Jeden z dôvodov je, že do zoskúpenia nepribudnú ďalšie strany." Heger sa podľa politológa bude musieť vymedziť a vysvetliť roky vládnutia. „Potenciálni voliči od Hegera nebudú čakať len víziu, ale aj zúčtovanie čo on a ľudia, ktorí sú v Demokratoch robili doteraz. Je to obrovská výzva, ktorá môže Hegerovi a projektu zlomiť krky. Ak to nedokáže, neviem si predstaviť, že dokáže presvedčiť voličov o tom, že sú niečím iným, než len pokusom Igora Matoviča trochu rozvíriť politické kruhy," komentuje Láštic. Nateraz sa mu práve z tohto dôvodu zdá Hegerov projekt nepresvedčivy. „Premiér prichádza s víziou a tvári sa, ako keby nemal v rukách politickú moc prinajmenšom od roku 2021, kedy sa stal premiérom." Láštic však zároveň hovorí, že Eduard Heger možno nie je typ lídra, ktorý dokáže ísť do otvorených konfliktov, osobitne voči niekomu, kto „zodpoveda” za jeho politickú kariéru. Demokrati môžu podľa politológa rizikom pre akúkoľvek stranu, ktorá loví v podobných vodách. Od SaS, Progresívneho Slovenska či KDH. „Určite najväčšia potenciálna skupina budú bývalí voliči OĽaNO." Môže zostať preto Matovičove hnutie mimo brány parlamentu? Podcast pripravila Denisa Hopková.

Keď v piatok popoludní pred prezidentským palácom pred tisícami podporovateľov Putinovho Ruska a jeho agresie v Bratislave povedal, že „väčšinu života prežil v Rusku“, zožal potlesk. Rovnako v momente, keď volal po skutočnom mieri. Otočilo sa to až v momente, keď podporil Ukrajinu. Dav ho „vybučal“. Filipp Sedov. Mladý Rus, ktorý našiel druhý domov na Slovensku. A o Rusku, tom skutočnom, ako hovorí, chodí rozprávať aj po slovenských školách. „Nemôžem byť ticho, vojna už trvá príliš dlho. Pre mňa je to veľmi ťažké, že Rusko – moja krajina – napadla Ukrajinu“, vysvetľuje prečo šiel do rozvášneného davu. A ak v ňom tisíce Slovákov podporovali Putina a jeho agresiu, on, sám, k tomu Rus, sa postavil za napadnutú Ukrajinu. „Nesmiem o tom mlčať“, opakuje. Či mal strach? „V porovnaní s tým, čo sa deje na Ukrajine, to je nič“, reaguje. „Nesmiem sa báť, lebo je tu skutočná vojna“, dopĺňa. Filipp Sedov je tridsiatnik, má manželku, zatiaľ bez detí. Na Slovensko prišiel v roku 2018 ako dobrovoľník v rámci programu Erazmus. Rok vyučoval v Dolnom Kubíne. „Musím byť na strane obetí“ Keď sa ho pýtam na popud, ktorý mu nedovolí mlčať - ako hovorí – reaguje poukazom na svedomie. „Moje svedomie mi hovorí, že musím niečo robiť“. Rozvášnený dav v Bratislave pred prezidentským palácom mu v reakcii na jeho verejnú podporu Ukrajiny vytrhol ukrajinskú vlajku, ktorý tam rozbalil. Prečo jeden Rus vôbec nosí vlajku Ukrajiny? „Ukrajina je obeťou. Je napadnutá Ruskom. Počas vojny jednoducho musím byť na strane obetí“, odpovedá. Pred prezidentský palác, medzi hlučných podporovateľov Putina a jeho vojny, ktorý si zorganizovali tzv. pochod za mier, šiel s vedomím, že mu môžu aj ublížiť. „Hodinu predtým mi zavolali priatelia a hovorili, že ak tam pôjdem a poviem niečo, s čím dav nebude súhlasiť, určite mi ublížia“. Napriek tomu tam šiel, s tým, že „bol pripravený na všetko“, ako hovorí. O Vladimírovi Putinovi, ktorý mal na tzv. mierovom pochode aj svoje transparenty a mnohých podporovateľov, hovorí, že nie je „jeho prezidentom“. „Putin nie je môj prezident. Nebol vôbec vybratý demokratickým spôsobom. Absolútne ho nepovažujem za svojho prezidenta“. Väčšina mlčí, lebo sa bojí „Ako Rus sa cítim zodpovedný za to, čo sa deje na Ukrajine. Preto robím to, čo robím. Preto nie som ticho“, rozpráva o svojich motiváciach Filipp. Vedie ho k tomu podľa jeho rozprávania aj fakt, že väčšina Rusov je ticho. „Od začiatku vojny väčšina Rusov vyjadruje akýsi tichý súhlas, s tým, čo sa deje. Preto ja nemôžem byť ticho ja“, opakuje. Mlčiaca väčšina, ktorá akoby legimizovala Putinovu agresiu, je tam podľa Filippa Sedova len z čistého strachu. „Putinovi podporovatelia môžu kričať, je ich počuť, na rozdiel od tých, čo nesúhlasia s vojnou. Režim od začiatku vojny zaviedol obrovské tresty pre tých, čo sa odvážia protestovať“, vysvetľuje Sedov. Odporcom vojny tak hrozí aj pätnásť ročné väzenie, len pre obyčajnú účasť na prípadnom proteste. Nie informovanie, ale otrasná propaganda Od začiatku vojny bolo podľa Filippa Sedova v Rusku zablokovaných štátom viac ako tisíc webových informačných stránok. „Zablokovaný je dokonca Facebook, či Instagram“, hovorí mladý ruský protivojnový aktivista. „V televízii máme už dlhé roky len propagandu, ktorá tvrdí, že na Ukrajine sú nacisti, že Rusko sa len bráni, chce mier. Je to otrasná propaganda“, rozpráva Sedov. Človek, ktorý chce počuť niečo iné, musí sa pracne prepracovať k nezávislým zdrojom cez špeciálne siete, ktoré nepodliehajú štátnej kontrole. Rada Putinovým podporovateľom na Slovensku: vycestujte do Ruska Keď sme sa v Filippom Sedovom rozprávali, čo sa v ňom „zlomilo“, že sa z neho Rusa stal podporovateľ napadnutej Ukrajiny, zareagoval tým, že on sám si veci overuje. Keď mu napríklad západnú Ukrajinu ešte pred vojnou vykresľovali ako brloch neonacistov, v ktorej nenávidia Rusov a ak tam započujú ruštinu, hrozí za ňu rovno bitka, rozhodol sa vycestovať do oblasti Ľvova. „Bol som zvedavý, ako to so mnou skončí, lebo sa rozprával len rusky! A žiadny problém. Všetci mi rozumeli, vedeli mi odpovedať. Rozprával som sa dokonca s policajtami, v kaviarňach, reštauráciách, na univerzite...A nikde som nemal žiadny problém s tým, že som Rus a hovorím po rusky.“ Sedov radí aj slovenským podporovateľom Putina a organizátorom tzv. mierových pochodov navštíviť Rusko. „Tu počúvajú o Rusku ako o vysnívanej krajine, nech to Rusko zažijú aspoň na týždeň. A nie Moskvu či Petrohrad. Vidiek. Nebudú to už pohľady ako z pohľadnice, ale chudoba. “ V rozprávaní tak vraciame do hry výraz „potemkinových dedín“, ktorý je podľa Filippa pre Rusko aj dnes aktuálny. „Rusko sa snaží vyzerať lepšie, aké v skutočnosti je“, tvrdí. Rusko bez Putina Na Slovensku chodí po školách rozprávať o skutočnom Rusku. „Napríklad hovorím svoj príbeh, ako som volil v prezidentských voľbách z roku 2018“, rozpráva Filipp. Opisuje, ako sa rozhodol ísť do volebnej miestnosti a kedže nesúhlasil s tým, ako vládne Vladimír Putin, na hlasovací lístok napísal: Rusko bez Putina. Rovno

Toto nemožno označiť za cenzúru, dramaturgia diskusie alebo editorské rozhodnutie nie je žiadna cenzúra, hovorí o rozhodnutí RTVS nepustiť do Sobotných dialógov podpredsedu SMERU Blahu, moderátor kľúčovej politickej diskusie Českej televízie Václav Moravec. Politici podľa neho stále posúvajú hranice a novinári by im to nemali dovoliť, hodnotí krok RTVS Václav Moravec. Kauzu nevpustenia Ľuboša Blahu do Sobotných dialógov, do ktorých ho RTVS vlastne ani vôbec nevolala diskutovať, vníma moderátor Václav Moravec ako príznačnú pre dnešnú dobu, dobu úpadku politickej kultúry a digitálneho barbarstva. Za násilné vyhrážky moderátorke podľa neho nesú politici zásadný podiel. “Nemôžete sa kvôli jednému rozhovoru vyhrážať, že niekomu pôjdete po krku a tým dávať najavo svojim priaznivcom, že posúvate hranice toho, čo je ešte tolerovateľné a čo už nie. Ako Moravec tvrdí, politikom ide útokmi na média o zničenie kritickej žurnalistiky a tento trend sa podľa neho dramaticky zhoršil po nástupe sociálnych sietí, ktoré politikom umožňujú beztrestne šíriť ich lži. Novinári by preto dnes mali vystúpiť z defenzívy a nenechať si diktovať logikou sociálnych sietí ani záujmami politických strán.“V rámci toho, ako sa chceme priblížiť sociálnym sieťam, si sami pod sebou podrezávame konár,” hovorí a kolegom novinárom odkazuje, že by sme nemali podliezať profesnú latku. Ľudia podľa nechcú rozvrat politiky ani deštruktívne diskusie a preto by to nemala podporovať ani seriózna žurnalistika. “Keď v Otázkach Václava Moravce vidíme, že sú politici, ktorí nectia pravidlá férovej diskusie, tak sa snažíme robiť programy, kde tých politikov nepozývame a namiesto nich pozývame tých, ktorí politiku reflektujú a čudovali by ste sa, ale sledovanosť tých programov je v mnohých ohľadoch vyššia,” hovorí Moravec. Seriózna žurnalistika by, ako tvrdí, mala slúžiť kultivovaniu verejného priestoru. “My nerobíme politické diskusie pre plitické strany, ale pre divákov aby sa vedeli lepšie rozhodovať napríklad vo voľbách,” vysvetľuje dlhoročný a rešpektovaný moderátor politických diskusií Českej televízie Václav Moravec. O čom teda vypovedá kauza údajnej cenzúry v RTVS a násilných vyhrážok moderátorke Sobotných dialógov? Kde sú hranice nezávislosti politických diskusií, prečo tak rastie hnev ľudí voči novinárom, kto a prečo ho živí, no a napokon, išlo skutočne o cenzúru alebo je to len zneužívanie tohto pojmu? Témy a otázky pre moderátora jednej z najrešpektovanejších politických diskusií Českej televízie “Otázok Václava Moravca”, dlhoročného moderátora ČT Václava Moravca. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bola som vyše päťnásť rokov v korporáte, pár týždňov po vypuknutí Putinovej agresie som si sadla k počítaču a na profesii začala cielene hľadať organizácie, kde by som mohla pomôcť.“ Alexandra Mruk Papaianopol. Rumunka s gréckymi koreňmi, absolventka politických vied a diplomacie na starobylej univerzite v talianskej Boloni. Už dve desaťročia ju so Slovenskom spája manžel, s ktorým sa spoznali práve na univerzite v Taliansku, s ktorým vychovávajú štyri deti. Vojna na Ukrajine ju zasiahla natoľko, že opustila istoty a výhody veľkej globálnej firmy a svoje „hľadanie, ako byť nápomocná postihnutým vojnou“ premenila v reálnu pomoc v Slovenskej katolíckej charite. Stala sa súčasťou vznikajúcej sekcie pre humanitárnu pomoc a integráciu. „Mala som vyhliadnuté štyri organizácie, no po pohovore na Charite som už na ďalšie ani nešla“, spomína. Nielen z chleba žije človek „Pre utekajúcich z Ukrajiny sme vybavili milióny eur, spravujeme 24 asistenčných centier a už rok sme sa nezastavili“, hovorí. Keď hovorí o svojej práci, hovorí o nej ako o misii – poslaní. A vidí ju v tom, že „mnohým sme reálne zmenili život, môžem povedať, že životy aj zachraňujeme“. Len pred týždňom sme si pripomenuli smutné prvé výročie Putinovej agresie proti Ukrajine. Okrem desiatok tisíc obetí a zranených – či už vojakov alebo civilov tento nezmyselný konflikt počíta na milióny tých, čo preň museli opustiť svoje domovy. Len hranice Slovenska prekročilo do konca tohto januára vyše milión 130-tisíc ukrajinských utečencov. A to nehovoríme o Poľsku a ďalších susedných krajinách. Všade tam utečenci pred vojnou nachádzajú pomoc, prijatie – dočasný domov. Na Slovensku im významných podielom pomáha práve Slovenská katolícka charita. Pomáhame riešiť traumy „Aj po roku prichádzajú ukrajinskí odídenci do našich centier pre humanitárnu pomoc, pre potraviny, hygienické potreby“, vysvetľuje Mruk Papaianopol. Dodáva však, že veľká časť týchto ľudí potrebuje pomoc psychológov. Charita im ju ponúka, no je konfrontovaná s tým, že má málo ľudí, ktorí by odídencom ponúkli psychologickú asistenciu. „Potrebovali by sme raz toľko odborníkov“, tvrdí. „Riešia zvyčajne veľmi, veľmi ťažké traumy“, konštatuje. Dramatickosť situácie ilustruje faktom, že túto pomoc nepotrebujú len dospelí, ale mnoho detí a mladých ľudí. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ľudia dnes hrajú počítačové hry preto, aby mali pocit nejakej sebarealizácie, hrajú ich preto, aby cítili, že sú aspoň v niečom dobrí a že to vníma aj ich komunita, hovorí majiteľ jedného z najúspešnejších slovenských počítačových štúdií Ivan Krechňák. Čo je pointa počítačových hier a prečo ich ľudia tak radi hrajú? Virtuálna realita, teda svet na počítači, ovláda svet stále viac a viac. A to dokonca už aj v športe. Namiesto spotených tiel v atletických zápasoch, či na zasnežených zjazdovkách, si športový zážitok dnes môžete vyskúšať už aj v pohodlí našich domovov, priamo na počítači. Kde sme sa to teda dostali v tej našej virtuálnej realite? Môže nahradiť studený kovový tablet skutočný športový zážitok v lone prírodya čo vlastne láka ľudí športovať na virtuálnych obrazovkách mobilov? A nakoľko čoraz viac skomierajúcemu športu môže pomôcť virtuálna realita počítačových hier? No a napokon, ako neprepadnúť závislosti na hraniu na mobile namiesto reality života, kde je hranica závislosti na gamblingu a kto stojí za hrami, ktoré tak radi hráme na tabletoch? Vyvíjať počítačové hry vôbec neznamená hrať sa, hovorí šéf počítačového PowerPlay Studia Ivan Krechňák. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Za nami rok výrazných strát, pred nami rok výrazných zmien. Pohybujeme sa na pôde dôchodkov, presnejšie na pôde tých súkromných, najmä z druhého piliera. Minulý rok „spálil“ tukové vankúše úspor približne o desatinu. Na súkromných dôchodkových účtoch tak máme menej. Politici však pripravili zmeny, od ktorých si pre budúce dôchodky sľubujú viac. Aká je a bude naša dôchodková realita? Téma pre Miroslava Kotova z Asociácie dôchodkových správcovských spoločností. „Ľudia budú len vtedy dôverovať druhému pilieru, keď mu budú rozumieť“, tvrdí Kotov. Pre ADSS je preto dôležité zmeny vysvetľovať. Aj preto správcovské spoločnosti posielajú sporiteľom výpisy, v ktorých informujú o stave osobných dôchodkových účtov. A nielen to, modelujú tiež alternatívy, ak by sporitelia investovali agresívnejšie, či naopak konzervatívnejšie. Minulý rok bol z pohľadu zhodnotenia úspor jedným z horších. Pri garantovaných fondoch straty zaznamenali od približne troch percent do šesť a pol. Negarantované zaznamenali ešte výraznejšie straty – zastavili sa až na úrovni dvanástich percent. „Prudké nárasty a rovnako prudké poklesy sú prirodzenou súčasťou vývoja trhov“, vysvetľuje Kotov. Ilustráciou má byť rok predchádzajúci – rok 2021, v ktorom dôchodkové fondy zaznamenali historické zhodnotenia. Výraznejšiemu zhodnoteniu dôchodkových úspor majú pomôcť aj najnovšie zmeny v druhom dôchodkom pilieri. Už od mája to bude zavedenie tzv. predvolenej investičnej stratégie. „Zavádza pravidlá, ako by mal mať rozhložené sporiteľ úspory vzhľadom na svoj vek“, vysvetľuje Miroslav Kotov, predseda predsedníctva Asociácie dôchodkových správcovských spoločností. „Predvolená investičná stratégia hovorí, že každý sporiteľ až do veku päťdesiat rokov by mal mať všetky svoje úspory a príspevky smerovať stopercentne do indexového negarantovaného akciového fondu“, hovorí Kotov. „Po päťdesiatke sa začne postupne podiel tohto fondu znižovať tak, že budeme klesať o štyri percentá ročne“, dopĺňa. Cieľovým stavom bude približne polovica investícií v dlhopisových garantovaných fondoch v čase dovŕšenia dôchodkového veku. Logikou tohto postupného presunu úspor do konzervatívnejších garantovaných fondov je predísť v prípade veľkých výkyvov na trhoch stratám, z ktorých by už úspory sporiteľa v dôchodkovom veku nemali čas „spamätať sa“. V podcaste sa dozviete všetky podrobnosti, ako sa správať k svojim dôchodkovým úsporám, aby nám zabezpečili čo najlepšie dôchodky. Miroslav Kotov však upozorňuje, že vzhľadom na nepriaznivú demografiu je potrebné nespoliehať sa len štátne dôchodky, ale zaujímať sa o širokú škálu alternatív dôchodkového zabezpečenia. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Čína predložila plán na ukončenie vojny. Pri príležitosti výročia vojny na Ukrajine zverejnila 12-bodový dokument a vyzvala na prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou na začatie mierových rokovaní. „Ako by to mohlo byť dobré, keď tomu tlieska Putin,“ reagoval na návrh americký prezident Joe Biden. Ako čítať čínsky navrh a čo tým sleduje? Budete počuť experta na Čínu Mateja Šimalčíka. Podľa Šimalčíka obsahuje čínsky dokument viaceré problematické časti. Jedným z nich je, že príprava plánu nebola konzultovaná s Ukrajinou. „Moskva mala pozitívnu reakciu na tento plán. Ak ja nebol konzultovaný s Moskvou, tak bol koncipovaný spôsobom, že z neho skôr benefituje Moska než Ukrajina." Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj koncom minulého roka predstavil svojich desať podmienok na mierové rokovania s Ruskom. Je možné, že by práve Čína mohla dostať Rusko a Ukrajinu za rokovací stôl? Ako vníma plán samotná Ukrajina? Otázky pre novinárku Petru Procházkovú. „Všetci vieme, vedia to aj Spojené štáty a Ukrajina, že Čína je na svetom poli obrovský vplyvný hráč a že ak má niekto vplyv na to, čo robí Rusko a ako sa správa, tak je to práve Čína." opisuje novinárka Procházková v podcaste. Podľa českej novinárky môže Čína varovať Rusko pred neuváženými krokmi a dať im najavo, kde je červená čiara, za ktorú by nemali ísť. „Rusi si uvedomujú, že je pre nich Čína dôležitý partner." Vyčerpanie je patrné na oboch stranách, ale nie ešte také, aby Putin či Zelenskyj začali zvažovať rokovanie. Myslím si, že ten čas príde. Nechcem odhadovať kedy, ale mierové plány Číny či Ukrajiny môžu byť za niekoľko týždňov, mesiac, nedajbože rokov - čo si nemyslím - základom k rokovaniu. Ale predtým ako sa rokuje o mieri, býva uzatvorené prímerie," hodnotí Petra Procházková. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Neprišiel ten, koho pozvali, prišiel však nepozvaný. A keď ho nepustili do vysielania, označil to za cenzúru. Verejnoprávna RTVS a jej moderátorka Marta Jančkárová sa stali v minulých dňoch terčom nevyberaných a brutálnych útokov, ktorých obsahom je až vyhrážka „fyzickou likvidáciou“. Len pred pár dňami sme si pritom pripomenuli smutné výročie zákernej vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Rovnako v týchto dňoch vyšiel prieskum, podľa ktorého dvaja z troch slovenských novinárov zažili v poslednom roku hrozby alebo vyhrážky – s vážnym záverom: v ohrození je samotný princíp slobody slova, ako jedného z pilierov demokracie. Prečo sme dospeli až sem a čo s daným stavom? Téma pre Annu Sámelovú, šéfredaktorku spravodajstva verejnoprávnej RTVS. „Útoky na moderátorku RTVS nielenže sú napísané vulgárnym jazykom, sú aj mimoriadne agresívne, útočné. Vyhrážajú sa jej na živote, rovnako jej blízkym. Vyhrážajú sa mučením, opakovaným až hromadným znásilnením“, opisuje Sámelová ich obsah. Dodáva, že miestami sú až „nepublikovateľné“ a „za hranicou slušnosti“. V podcaste však časť zazneje, aby sme sa vedeli vžiť do kože novinára, ktorý je s nimi konfrontovaný. RTVS na vyhrážky reagovala trestným oznámením.

Oni nemajú kam utiecť, bojujú o svoj domov a rodinu. Nechcú utekať pretože vedia, že ich miesto je tam, kde treba brániť vlastnú krajinu. Toto je tá najsilnejšia motivácia, hovorí o odhodlaní Ukrajincov po roku vojny reportér Tomáš Forró. Nech prídu, my sme tu doma, odkazujú ruským agresorom. My sme už zabudli aké sú naše hodnoty a že to, čo máme, všetka naša prosperita, demokracia i sloboda, nie sú niečo, čo dostaneš, keď sa narodíš a už to máš. To sú veci, za ktoré musíš bojovať a zaslúžiť si ich.A sloboda je presne to, za čo sú Ukrajinci ochotní dnes zomierať a čomu ruská spoločnosť vôbec nerozumie, hovorí o odkaze krvavej vojny, ktorá zúri na Ukrajine už vyše roka, reportér Tomáš Forró. Aké tváre a hlasy má krvavý a brutálny konflikt, v ktorom Rusko napadlo Ukrajinu a v ktorom Ukrajinci už vyše roka čelia dennodenným bezohľadným útokom agresora neyberaného v cieľom ani obetiach? Kde sa berie ich odhodlanie brániť dennodenne bombardovanú a ničenú krajinu a prečo odmietajú opustiť domovy, v ktorých sa často nedá žiť bez rizika smrti? Ako sa bežným Ukrajincom žije vo vojnou zmietanej krajine? Ako Ukrajincov zmenil rok, v ktorom je ich psychika ťažko skúšaná permanentnými hrozbami straty života pri leteckom, raketovom alebo delostreleckom útoku a je vôbec možné, že nenávisť akú voči sebe bojujúce strany cítia, niekedy zmizne? Aká je predstava samotných Ukrajincov o konci vojny a mieri v tieni susediaceho ruského agresora? A napokon, prečo je vojna na Ukrajine aj našou vojnou a ako vieme Ukrajine účinne a zmysluplne pomôcť? Témy a otázky pre vojnového reportéra Tomáša Forróa. Ráno Nahlas s reportérom Tomášom Fooróom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Optikou jedného „špeciálna operácia“, z druhej strany reálna okupácia suverénnej krajiny. Faktom bez optiky zafarbenejjednou či druhou stranou sú však desaťtisíce mŕtvych vojakov i civilov na oboch stranách, viac miliónový exodus napadnutých Ukrajincov, rovnako menší exodus tých, ktorí utekajú pred mobilizáciou – tiež na oboch stranách. A svet v pozore a strachu z konfliktu, ktorému nemusia stačiť hranice jednej krajiny. Vladimír Putin s expanznými ambíciami Petra Veľkého, Volodymir Zelenskyj, ktorý takpovediac z noci na ráno vyrástol z malého na Veľkého muža. Stojí pri národe a mobilizuje pomoc mocností. Vojna na Ukrajine, či Putinova agresia pod rúškom „specoperacje“ má rok. Aké vyhliadky stoja pred stranami konfliktu a pred svetom? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky. „Dnes je rozhodujúca robustná vojenská podpora Ukrajiny“, tvrdí analytik. „Práve ona môže urýchliť víťazný postup Kyjeva“, dodáva. Konflikt má podľa neho štyri scenáre. Ideálny počíta s víťazstvom Ukrajiny. Vylúčiť nemožno ani „čierny scenár“, a to v zmysle aspoň mentálnej prípravy naň, aby nikoho nezaskočil. Počíta s víťazstom Putinovho Ruska. „Nie je pravdepodné, nepočíta sa s ním, no mosíme s ním pracovať“, hovorí Havlíček. Za najpravdepodobnejší scenár považuje, že konflikt sa zasekne „niekde medzi“. „Bude to konflikt malej intenzity, také to prešliapavanie, akého sme boli svedkami po roku 2014“, vysvetľuje Havlíček. Štvrtý scenár počíta s tým, že konflikt bude ďalej veľmi masívne eskalovať. „Bude pritom ohrozovať Ukrajinu aj Rusko. Bude sa pritom prelievať z jednej na druhú stranu“, približuje Pavel Halvíček. Už dnes pri prvom výročí konfliktu však hovorí, že očakáva aj „druhé výročie“. „Rád by som sa však v tomto mýlil“, dodáva. V podcaste sa obzrieme za rokom konfliktu, za postavením Vladimíra Putina a tiež Volodymira Zelenského; o alianciách smerom na západ i východ a rovnako budete počuť aj odpoveď na otázku, čo by vojnu ukončilo. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Obrátili sa nám občianske cnosti, za hrdinov považujeme tých, čo sa bijú v pomyselných politických klietkach. Čím viac ste neokrôchaný, tým väčším kultúrnym hrdinom sa stávate. Navyše, žijeme v akomsi hypnotickom fatalizme, v ktorom si myslíme, že tak ako to je, tak to aj má byť. No, netreba to vzdávať pretože Slovensko má historickú príležitosť stať sa výkladnou skriňou, ale nesmieme sa nechať rušiť politickými pasákmi. Tvrdí publicista Michal Havran. Fico je podľa neho bezpečnostná hrozba. Stojíme pred osudovými voľbami a stojíme pred nimi opäť. Stojíme pred nimi, tak ako v roku 1990 či v roku 1998 alebo 1992. Prečo sa teda zas a znova vraciame v čase a opäť riešime dilemy, ktoré sme už “vyriešili” či sme ich mali mať dávno vyriešené? Čo nás tak máta, že sa musíme vracať v čase a znova riešiť to, čo sme už mali mať dávno vyriešené? Čo je tou našou osudovosťou, ktorej sa odmietame poctivo pozrieť rovno do tváre a čeliť tomu, kým a čím sme? O čo budeme hrať v septembrových predčasných voľbách a kto sú vlastne tí naši “píštalkári” vedúci nás do nových politických, ale dnes už aj aj geostrategických úsvitov? A znova a zas to budú tie isté dilemy ako v rokoch 1990 či 1998? A prečo zas a znova tie isté dilemy? Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana. Podľa Havrana na Slovensku pripisujeme politike príliš veľkú moc a necháme ju vnikať aj do intimity a vzťahov, kde nemá vôbec čo robiť. Výsledkom je akýsi magicky sadizmus politických pseudokazateľov a večné, no nikdy nenaplnené, rozprávky potulných politických zápasníkov. Bojíme sa konfrontovať s vlastnými problémami, hovorí Havran. V zahraničí ani nemôžeme hovoriť, že nevieme dostavať diaľnicu z Bratislavy do Košíc. Tento štát sa k vlastným občanom správa nepriateľsky a šikanózne, dodáva. Ako to, že sme si nechali vnútiť predstavu politiky ako bulváru a cirkusového zápasu v klietkach? Prečo neriešime reálne politické problémy a necháme sa opantávať a niekedy až doslova šikanovať falošnými témami? Aké je to naše slovenské kresťanstvo aj v jeho dilemách odmietajúcich akúkoľvek inakosť? Čo považujeme za politiku a prečo od nej už neočakávame riešenie našich skutočne reálnych problémov, ako je nedostavaná cestná infraštruktúra či zlyhávajúce vzdelávanie alebo zdravotníctvo? No a prečo tak značnú časť našej verejnosti fascinuje agresívne putinovo Rusko, ako aj jeho model autoritatívneho vládnutia? “Rusko je akousi predfreudiánskou spoločnosťou, ktorá samú seba odmieta analyzovať a nepripúšťa si žiadne zlyhania. Na politickej úrovni neexistuje žiadny akt pokánia ani žiadne ospravedlnenie sa za chyby, ktoré Rusko v dejinách urobilo a to mnohým môže imponovať. Imponuje im to ako predstava života, v ktorom sa aj za vážne a ťažké chyby nemusíte nikdy nikomu ospravedlňovať a nemusíte skladať žiadne účty pretože vaše zlyhania sú pilierom politického systému, hovorí o príchylnosti značnej časti slovenskej verejnosti k putinovmu Rusku publicista Michal Havran. Ráno Nahlas s publicistom Michalom Havranom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Prečo by som si mal kaziť pekný deň!“ Päť rokov po tragickej vražde Jána a Martiny medzi ľuďmi zaznievajú aj takéto reakcie! Vyšli sme do ulíc hlavného mesta, aby sme „zmapovali“, v akom stave je odkaz investigatívnej práce Jána Kuciaka. Zachytili sme pritom celý diapozón názorov. Od „zbytočnosti“, cez ocenenie jeho odvahy, až po očakávania, že sa dotiahnu kauzy, ktoré začal. „Ja sa bavím o deťoch, o prírode“, reaguje pán v rokoch na petržalskom korze na našu otázku o vražde Jána Kuciaka. „Toto ma duševne zaťažuje, poviem vám to na rovinu: prečo by som si mal kaziť pekný deň“. Argumentom preňho nebol ani fakt, že Jána Kuciaka zavraždili pre jeho prácu investigatívneho novinára. „Mňa viac trápi zdravotníctvo, že to tu nefunguje“, reaguje ďalšia pani, ktorá má okolo päťdesiat rokov a venuje sa svojmu psíkovi. „V našom zdravotníctve umierajú ľudia, ktorí nemusia umierať, to ma trápi“, dopĺňa. Ak doplníme argument, že investigatíva, za ktorou stál Ján Kuciak, zachránila tomuto štátu milióny, ktoré sa mohli použiť v zdravotníctve, pani reaguje len konštatovaním, že „Kuciakovej práci nerozumie a jeho odkaz v nej nežije“. „S týmto na mňa ani nechoďte, ďakujem“, reaguje ďalšia dôchodkyňa, ktorá nezabudne podotknúť, že je vysokoškolsky vzdelaná. „Čo tu zmenila tá vaša investigatíva, je tu horšie, ako bolo“, dodáva. „Je to smutné, že smrť dvoch mladých ľudí ide do zabudnutia“, hovorí svoj názor tridsiatnička Zuzana. Vyjadruje však svoju obavu, či sa zmeny, ktoré naštartovali udalosti spred piatich rokov „dotiahnu do konca“. Či sa vyriešia aj kauzy, ktoré otvoril Ján Kuciak. „Som až zmetená, že sa tu politici hádajú o tom, či majú byť voľby v júni alebo septembri a nekladie sa dôraz na dôležitejšie veci“. „Pre mňa je svedectvo Jána a Martiny silným momentom, aby som aj ja sám nachádzal odvahu“, hovorí štyridsiatnik Tomáš. Dodáva však, že „je našou hlúposťou, že v zmenách, ktoré nastúpili po Kuciakovej vražde, nevieme vytrvať a doviesť ich do dôsledkov“. Poukazuje pritom na vývoj, ktorý naznačujú najnovšie prieskumy verejnej mienky. „Stačí sa pozrieť na aktuálne preferencie. Ľudia opäť začínajú veriť tým, ktorí pravdepodobne stoja v pozadí všetkého. To je tragédia.“ Štyridsiatnik Peter hovorí, že je šťastie, že nemá rodinu a deti, vzhľadom na zložitú spoločensko ekonomickú situáciu. „Veď niektorí ľudia už nemajú ani čo do úst“, tvrdí. Ján Kuciak mu imponoval odvahou. „Nebál sa. Nebál. Neviem však, či tá jeho smrť mala zmysel“, tvrdí. „Kradne sa a je jedno, aká vláda tam je. A Slováci sa boja povedať svoj názor.“ Čo sa ľuďom spája s menom Jána Kuciaka? „Novinár, mafia, smrť“, reaguje gymnazistka Terezka. Mladá matka Erika hovorí, že sa jej v mysli okamžite „vynorí jeho tvár“. „Klobúk dole pred jeho odvahou“, dopĺňa. Šesťdesiatnik Ľuboš zas reaguje vetou, že pri Kuciakovom mene vidí „udalosť, ktorá sa v tejto spoločnosti nemala stať, je to škvrna na našej histórii“. Hovorí pritom, že si všíma aj fakt, že „sa táto spoločnosť čistí“. Imrich, ktorého sme zastihli v rozhovore s Ľubošom, vidí za Janovou prácou a tragédiou jeho vraždy aj pozitívne výsledky. „Mnohí doteraz nedotknuteľní už vedia, že si nemôžu dovoliť, čo bolo možné ešte pred piatimi rokmi“. V dnešnom podcaste prinášame sondu do toho, ako vnímajú prácu Jána Kuciaka a to, čo z nej aj po tých piatich rokoch zostalo. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Dnes je to presne 5 rokov od okamihu, v ktorom padli osudové výstrely, ktorými vrah popravil investigatívneho novinára Jána Kuciaka, ako aj jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Slovensko si tak dnes pripomína piate výročie dvojnásobnej vraždy novinára a jeho partnerky. Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej otriasla pred piatimi rokmi doslova celým Slovenskom. Napriek tomu, spravodlivosti ešte stále doteraz nebolo učinené zadosť. Vrah a jeho komplici síce už právoplatne odsúdení boli, objednávateľ vraždy sa však ešte pozemskej spravodlivosti nedočkal. Na Slovensku máme viacero násilných trestných činov, ktoré sa objasnili až po rokoch a rozsudky padli niekedy aj po desaťročiach čiže pre náš justičný systém tých 5 rokov stále nie je dlhá doba, ale pre nás a pre ľudí, ktorí sú s týmto prípadom spojení, tak sa nám to ako dlhá doba javí. Dúfam preto, že sa dočkáme dňa, kedy sa dočkáme právoplatného verdiktu, v ktorom justícia označí aj objednávateľa tohto zločinu, hovorí zástupca šéfredaktora portálu Aktuality.sk Ján Petrovič. Ako hodnotí vyšetrovanie tohoto prípadu ako i súdny proces? Ako si spomína na svojho kolegu Jána Kuciaka, i na temné okamihy spred piatich rokov? No a v čom a prečo bola práca a články Jána Kuciaka tak prelomové a spoločensky dôležité? Jankov Kuciakov bude ešte treba v spoločnosti ako soľ, hovorí pre Aktuality Nahlas Ján Petrovič. Počúvate Ráno Nahlas, so zástupcom šéfredaktora Aktualít Jánom Petrovičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Síce otočený naruby, ale život. Špekulanstvo a korupcia nepredstaviteľných rozmerov, postupne trestaná aj odňatím slobody, no stále život. Až nasilu odtruhnutá kosť moci, iste nepríjemné verejné lynčovanie systému „našich ľudí“, no opäť pulzujúci život. Na druhej strane život, ktorému dáva zmysel očista a odhaľovanie až skrývanej špiny – a to až do povesti „mnícha“, ktorý len pre svoje povolanie dýcha – život, ktorý sa teší z malých radostí opravy starého domca s vidinou rodinného krbu – no v tme noci vyhasnutý guľkou nájomného vraha. Od vraždy Jána Kuciaka to bude o pár hodín päť rokov. Čo s ním odišlo a čo naopak prichádza? Téma pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho. „Viem, čo som robil 22. februára, rovnako dni nasledujúce, 26. si dokonca pamätám minútu po minúte, no dvadsiateho prvého večer, keď sa to stalo, vôbec neviem.“ Peter Bárdy, Kuciakov šéfredaktor, reaguje na otázku, či si pamätá, čo robil v ten večer, ktorý sa stal pre Jána a Martinu osudným. „Nikdy nezabudnem, keď mi 19. februára (pondelok pred stredajšou vraždou) Jano ukázal prvý draft reportáže o Talianoch na východnom Slovensku“, spomína šéfredaktor na dni a hodiny bezprostredne pred vraždou. Šlo o reportáž, v ktorej Ján Kuciak vystopoval linky vzťahov organizovaného zločinu Talianov až k úradu vlády, ktorého pánom bol vtedy Robert Fico. „Stál vedľa mňa a pozeral sa, ako budem reagovať. Zvyčajne mi svoje texty posielal mailom, teraz však chcel vidieť moju reakciu“, rozpráva Peter Bárdy. „Začal som čítať a hovorím si: Toto snáď ani nie je pravda. Toto je výborný text“. „Usmial som sa naňho a hovorím, že toto písal Mario Puzo“. Narážka smerovala na autora presláveného Krstného otca, románu z prostredia sicílsko-americkej mafie, ktorý preslávil rovnomenný film. „Jano si spokojne sadol, mal podľa mňa pocit zadosťučinenia z dobrej roboty“, končí pondelkovú epizódu Peter Bárdy. Večer ešte nasledovala esemesková výmena o tom, ako ďalej s príbehom Talianov na Slovensku. Ján Kuciak sa práve chystal, že ich pôjde konfrontovať so svojimi zisteniami na východné Slovensko. Práve v nej padla podľa Petra Bárdyho ponuka ochrany. „Napísal som mu, že ak má pocit ohrozenia, že ho môžeme niekde skryť“. Janova odpoveď? „Napísal mi, že sa cíti v bezpečí“, konštatuje šéfredaktor Bárdy. „Po tom 26. februári (keď sa o vražde dozvedela verejnosť) som si dookola kládol otázku, či som urobil naozaj všetko, aby som Jana ochránil. Či sme nepodcenili tú situáciu dva dni pred vraždou spolu s ním. Či som mu nemal nanútiť tú ochranu.“ Otázky, ktoré šéfredaktor opakuje aj po piatich rokoch. „Moje posledné spomienky na Jana sú úsmevné. Lebo bol naozaj šťastný, že chystaný text sa mi páči a na druhej strane, že sme si vymenili tú informáciu, že kamarát, ak sa bojíš, tak ťa viem schovať a on mi odpísal, že sa nebojí.“ „Je to sms výmena, ktorá sa nemaže“, hovorí Bárdy. Komunikáciu s Jánom Kuciakom zo sociálnych sietí a mailovú výmenu má podľa vlastných slov archivovanú od roku 2015. „Na tej komunikácii vidieť, ako ho tá práca stále viac a viac bavila“, hovorí. „Občas – najmä pri takýchto dátumoch – sa k nej vraciam.“ Jano sa neobetoval pre štát, chcel žiť normálny život. Bárdy hovorí, že nemá rád, keď sa z Jána Kuciaka robí hrdina. „Veľmi sa mi nepáči, keď sa porovnáva s Jánom Palachom, či inými. Jano Kuciak nebol človek, ktorý sa obetoval pre svoj štát a svoj ľud. Jano Kuciak chcel žiť normálny život, so svojou partnerkou, ktorú miloval.“ Žurnalistika bola preňho práca, ktorá ho podľa Bárdyho nesmierne bavila a dávala mu zmysel, chápal jej verejný záujem. „Ale určite to nebol človek, ktorý by bol presvedčený, že môže padnúť v boji za lepšie Slovensko, že by chcel riskovať svoj život, alebo že by s ním hazardoval“, vysvetľuje Bárdy. „Ján Kuciak bol špičkový novinár. Mimoriadne talentovaný expert na dátovú žurnalistiku a prácu s otvorenými zdrojmi. Dovtedy tu taký nebol a odvtedy tu je pár ľudí, ktorí sa to snažia robiť podobne“, tvrdí Bárdy. „On bol jedinečný a vďaka jeho skvelej práci sa nedotknuteľní – ľudia nad zákonom – začali reálne obávať, či voči nim nezasiahne polícia, paradoxne v tej dobe v službách systému „našich ľudí“, ktorý ich v tej dobe chránil“. „Jano Kuciak bol zavraždený, lebo bol skvelý novinár“, konštatuje šéfredaktor Aktualít. Podľa Bárdyho bol Kuciak vyšetrovateľ ekonomickej trestnej činnosti, ktorý svoje poznatky písal ako novinové články. „S úplnou vážnosťou poviem, že suploval prácu orgánov činných v trestnom konaní. Čo vtedy polícia nevedela, alebo robiť nechcela, tak to robil Ján Kuciak.“ V redakcii riešili aj prvotný problém so zrozumiteľnosťou jeho prvých textov. „Nie preto, že by bol zlý novinár, ale opisoval trestnú činnosť, ktorá bola zámerne robená komplikovane, aby ju nevyšetrovala polícia. V tých textoch bolo veľa faktov, rôznych prepojení, my sme mali vážny problém pochopiť to“, opistuje Bárdy. Janovi dal vtedy radu, aby svoje vznikajúce texty dával čítať v rodine. „Pošli to bratovi či sestre, alebo to daj prečítať Martinke, nech ti dajú spätnú

Ak prejde trestný zákon tak, ako ho navrhuje minister Karas, niektorí páchatelia znásilnení môžu vyviaznuť bez trestu. Tvrdí to jeho predchodkyňa a dnes opozičná poslankyňa za SaS Mária Kolíková. Pripúšťa, že sa možno budú prepúšťať väzni a pochybuje, že by krátke a rýchle tresty prevychovali opilcov za volantom. Pri znásilnení ide do veľkej miery o jeho definíciu. Ak si ho definujeme ako sexuálny akt bez súhlasu, tak potom podľa návrhu ministra Karasa niektorí páchatelia vyviaznu bez trestu, hovorí Mária Kolíková. S veľkou časťou zákona súhlasí, keďže podľa jej slov ide na 80 percent o jej vlastný návrh. Viliam Karas ho však upravil v podstatných a dôležitých veciach, s ktorými má exministerka problém. Napríklad je proti takému radikálnemu znižovaniu niektorých trestov a nemyslí si, že by alkohol za volantom vyriešili krátke tresty. Prináša tento zákon v podstate dekriminalizáciu malého množstva marihuany? A čo sa stane, keď sa takýto zákon pred voľbami dostane na stôl poslancom, a to aj tým, ktorí sú trestne stíhaní? Rozhovor nahrával Peter Hanák.

24.februára ubehne rok od začiatku vojny na Ukrajine, ktorú rozpútal Vladimir Putin. Podľa analytika Alexandra Dulebu vojna nastavila zrkadlo mnohým - Rusom, Ukrajincom, politikom, či obyčajným ľuďom. Zrkadlo to podľa neho nastavilo aj tým, ktorí pochybovali o tom, že či to Ukrajina - skorumpovaná a neschopná krajina - dokáže a mysleli si, že sa zrúti ako „domček z karát.” „A že komik, ktorému nikto neveril, a robili si z neho srandu, je dnes možno najuznávanejším lídrom na svete a všetci sa predbiehajú v tom, aby si s nim urobili fotku." Môžu po roku vojnu Rusi zmeniť pozemnú inváziu na vzdušný boj, tak ako to naznačujú spravodajské služby? Zlomí to tabu okolo stíhačiek, tak ako to bolo v prípade aj dodávok tankov zo Západu? Podľa Dulebu je to možné. „ Je to dosť možné. Pokiaľ Rusi masovejšie nasadia lietadlá, tak o mesiac tu budeme mať rozhodnutie, že dajme Ukrajincom tiež lietadlá, aby sa vedeli brániť,” hovorí v podcaste. „Všetci hovoria, že by to mali Ukrajinci zvládnuť aj bez stíhačiek, so systémami protivzdušnej obrany, ktoré majú a dostanú ich aj teraz. Stíhačky by ale znížili straty na ľudských životoch,” približuje tiež. Ako sa podpísal rok vojny na ruskej armáde? Expert na Ukrajinu v podcaste spomína, že podľa informácii, ktoré zverejnil minister obrany Veľkej Británie sa znížila bojaschopnosť ruskej armády o takmer polovicu. „ A to mala byť druhá najsilnejšia armáda na svete. Ukrajinci dnes hovoria, že je to druhá najsilnejšia armáda na Ukrajine.” Podľa neho sa bude Rusko postupne dostávať do ekonomickej závislosti od Číny. „Rusko bude chudobnou krajinou závislou od Číny. Ja som to povedal prvý deň, keď začala vojna. Nevidím zmysel takého výsledku zahraničnej politiky,” Duleba tiež v podcaste hovorí, ako môže vojna pokračovať. „Situácia môže vyústiť do toho, že vojna sa presunie do Ruska v zmysle politickej vojny. O rok sa možno budeme rozprávať o tom, čo sa deje v Rusku.” Ako sa zmenil za rok ruský prezident Vladimir Putin? Čo ruská ofenzíva - prečo jej nedávajú mnohí analytici šancu? A čo chystajú Ukrajinci? Vypočujte si Ráno Nahlas. Podcast nahrala Denisa Hopková.