Ráno Nahlas 🎙

Pýtam sa, kto ich preboha volí? Tam nie je žiadne veľké duchovné či ideologické vysvetlenie, ale je to boj o prežitie. Strach a snaha prežiť - lebo to je to najdôležitejšie, to je stále hlboko v nás, vysvetľuje normalizačné paralely so súčasnosťou bývalá disidentka Jolana Kusá. Podľa nej má Fico post-traumatickú reakciu a hovorí z neho strach, zloba a hlboké zranenie. Masívne stranícke prerozdeľovanie štátnych trafík - nie podľa odbornosti, ale podľa straníckej knižky. Brutálna politizácia prakticky akejkoľvek témy a to v duchu známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám. Zastrašovanie a očierňovanie oponentov moci, útoky na kritické médiá, nezávislé občianske aktivity a ustavičné kádrovanie - tentoraz už nie triedne, ale v mene akejsi údajnej slovenskosti. No a patent na pravdu chce mať opäť v rukách vládna moc. Moc, ktorá sa identifikuje s celým štátom i národom no a takej moci sa postaviť je potom samozrejme zločinom, zatiaľ našťastie iba ideovým.„Fico sa tomu učil ako mladý, veď on v tom čase vstúpil do Komunistickej strany. On to má ako životný vzorec a zaujímavé je, že sa ľudsky nekultivoval. On išiel iba po úspechu a moci. Najviac ma však desí tá hrubosť, akoby žiadna slušná ľudskost nikdy neexistovala a akoby sa s ňou nikdy v živote nestretli,“ hovorí Jolana Kusá.A samozrejme, okrem biča nesmie chýbať ani cukor. Tentoraz namiesto panelákových bytov, sú v hre dôchodky či iné sociálne benefityRaz to povedal Ivan Gašparovič môjmu mužovi: „Veď pozri sa Mirko, kam som sa ja dostal a kde si ty. Ty si robotník a ja som prezident.“ No a že nemá dôstojnosť u ľudí, to mu bolo úplne. jedno Toto je tá ich múdrosť. Človek chce byť považovaný za slušného človeka, máme potrebu byť akceptovaný a prijatý inými, ale moc, to je už niečo iné. Keď ju majú - a majú ten status a postavenie, tak to im ako keby nahradilo najvyššie ľudské potreby, pripomína Kusá.Nepripomína nám to všetkým časy normalizácie? Časy všemocnej Strany, všadeprítomnej lži a doby strachu i nomenklatúry? Vraciame sa ozaj späť do tých čias šedivosti, stagnácie a bezmocnosti? Prečo nás tieto vzorce totalitnej moci stále oslovujú a nakoľko je to prejavom našej národnej nezrelosti, ale aj večných hrubých čiar a nepotrestania zla?"Na Slovensku tí zlí nikdy neboli potrestaní a mali sa dobre. Nebola tu nastolená základná spravodlivosť takže nemáme akéhosi "Strážcu hodnôt." Nastolenie práva má ale slúžiť práve na to, ako inak majú ľudia veriť, že dobro bude odmenené a zlo potrestane? A toto máme na Slovensku narušené,"Témy pre bývalú disidentku, manželku jedného z prvých slovenských signatárov Charty 77 Jolanu KusúPočúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský 

Eduard Buraš, bývalý poradca premiérov E. Hegera a Ľ. Ódora pre cezhraničné vzťahy, najmä s Ukrajinou. Slovenská vláda či župy podľa neho úplne mrhajú šancou čerpať peniaze na cezhraničnú spoluprácu s ukrajinskými regiónmi na našej hranici, ktoré aktuálne extrémne rastú. Viac ako naše firmy investujú na Ukrajine aj Česi, Holanďania či Rakúšania. Východné Slovensko by mohlo prosperovať, no košická župa podľa neho nerobí nič.Podľa Eduarda Buraša mal nezmyselné výroky o Ukrajine už aj Igor Matovič. Zakarpatskí Slováci poslali Robertovi Ficovi list, aby podporil rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Má vojna vojenské riešenie?Cez Čiernu nad Tisou neprevážame dostatok tovaru, lebo Finančná správa nemá dostatok technológií. Namiesto skenerov podľa neho colníci štuchajú do zrna roxormi. Dlhé čakacie lehoty na hraniciach s Ukrajinou je výsledkom zanedbania tejto témy.Máme sa pripraviť na to, že Ukrajina bude v EÚ, a tak aj všetky ich produkty vrátane obilia jedného dňa budú na európskom trhu? Naši poľnohospodári im nikdy nebudú môcť konkurovať – mali by sa teda namiesto protestov radšej pripraviť na budúcnosť a zmeniť svoju produkciu?V Zakarpatsku priamo na našej hranici investuje 43 krajín. Počet obyvateľov Užhorodu sa zdvojnásobil a jeho noví obyvatelia majú množstvo potrieb, ktoré sú šancou aj pre našich podnikateľov. Túto šancu však oveľa lepšie využívajú iné krajiny ako tie naše. Eduard Buraš tvrdí, že spolupráca s Košickým samosprávnym krajom prakticky neexistuje. Práve naše zabudnuté regióny na východe Slovenska by z toho mohli najviac profitovať.Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Slogan, ktorý vyznieva ako program pre skúsenosť dobrovoľníctva vo vzdialenej africkej Rwande. Podujali sa naň dvojičky Karolína a Mária Rudolfové. Programové „čerpanie dobra“ však nie je zadarmo. Je vykúpené skúsenosťami typu „prvýkrát som videla, čo znamená nemať v dome nič“, či pohľady okoloidúcich, ktoré akoby v nás „videli diabla“. Dnešné RánoNahlas tak bude aj zrkadlení skúseností zo sveta na tú našu skúsenosť krajiny spod Tatier. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Z pohľadu medicíny je surogácia iba jednou z foriem asistovanej reprodukcie. Ako problém nastupuje v oblasti sociálnoprávnej a tu to treba upraviť tak, aby sa vytvorilo prostredie, v ktorom by všetky zúčastnené strany nadobudli pocit istoty, hovorí Andrea Erdösová. Slovensko by malo legislatívne upraviť možnosť takzvaného surogačného materstva a inšpiráciu môžeme hľadať v Česku, tvrdia spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva. Mať vytúžené dieťa je dnes čoraz ťažšie, svet totiž zachvátila epidémiu neplodnosti. Jedným zo spôsobov ako prírode pomôcť je aj asistovaná reprodukcia. No a jednou z jej metód je aj takzvané surogátne, teda náhradné materstvo. Zjednodušene povedané, ide o proces, v ktorom náhradná matka „odnosí“ a následne i porodí dieťa na objednávku iného páru, ktorý je biologickým otcom i matkou dieťaťa a po pôrode si ho od surogátky prevezme do vlastnej rodičovskej opatery.Na jednej strane nesmierne ušľachtilý spôsob, ktorý pomáha mnohým milujúcim párom prekonať biologické prekážke v ich túžbe vychovávať dieťa, na strane druhej sú tu však i niektoré vážne pochybností, v ktorých sa z dieťaťa môže stať predmet obchodovania.Ako teda toto náhradné materstvo vlastne funguje a prečo naše páry za náhradnými matkami doslova utekajú k našim západným susedom - do Česka? Kto sa tam môže o dieťa vynosené surogátkou vlastne uchádzať a aké kritériá musí spĺňať? Čo je pravdy na všetkej tej americkej filmovej realite, v ktorej sa dieťa stáva predmetom tvrdo vymáhaných a aj sankcionovaných zmlúv? Kto sú tieto náhradné matky a čo všetko je nevyhnutné aby sa stali surogačnými matkami? No a napokon, je náhradné materstvo jednou z odpovedí na epidémiu neplodnosti a prečo my tu u nás na Slovensku radšej dookola riešime fiktívne hrozby v tejto oblasti než aby sme sa zaoberali tým, čo naše páry skutočne trápiTémy a otázky pre spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva Katarínu Jandovú a Andreu Erdösovú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej Savčenko, Ukrajinec, ktorý tu organizuje pomoc Ukrajine. Vojna na Ukrajine vstúpila do tretieho roku. Ukrajincom zobrala desiatky tisíc vojakov. Oficiálne zdroje Kyjeva hovoria o 31 tisíc padlých vojakoch. Nehovoriac o utrpení civilov v zničených mestách a dedinách. Miliónoch tých, čo museli pred ňou utiecť – či už v rámci napadnutej krajiny, alebo za jej hranice. Museli a stále musia! Len v rámci krajín Európskej únie ich našlo dočasný domov štyri milióny. Pomoc však Ukrajina potrebuje stále. Tú veľkú – v podobe ťažko schvaľovaných miliárd v Spojených štátoch či Európskej únii. Ale i tú malú – zo strany združení a jednotlivcov. Ide aj zo Slovenska. A srdcom jedného z jej centier je Ukrajinec Sergej Savčenko. Právo on stojí za desiatkami sanitiek, ktoré operujú v bojových zónach a majú slovenský pôvod. Ako vidí budúcnosť tohto konfliktu a budúcnosť pomoci? „Na Slovensku je nám Ukrajincom veľmi dobre, nelietajú tu rakety“, rozpráva Sergej Savčenko. „Za dva roku sme tu nemali ani jeden problém s obyčajnými ľuďmi, obyvateľmi Slovenska“, dodáva. Keď sa ho pýtam na politikov, reaguje, že je ich prácou „veľa hovoriť, málo robiť“. „Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej o skúsenosti s Ruskom. Podľa neho Slováci nepoznáme, kto sú Rusi a čoho sú schopní. V prípade, že by sa im podarilo dobyť Ukrajinu, Sergej tvrdí, že by prinútili aj samotných Ukrajincov, aby sa postavili proti Slovensku. „Donútili by ich k tomu zbraňou namierenú na ich chrbty, aby sa postavili Slovensku, Poľsku…“ Slovensku preto želá, aby sme Rusko a Putina „prekukli“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Hovoriť o tom, to je dnes to hlavné. Nemôžeme čakať kým sa zmení nastavenie spoločnosti, musíme meniť inštitucionálne nastavenie systému. Ten je totiž nastavený s podozrením voči obetiam sexuálneho násilia a protektívnou snahou voči potenciálnym páchateľom, hovorí dlhoročná expertka na tému domáceho a sexuálneho násilia Barbora Burajová.  Kampaň "Každá piata žena" zrejme pozná väčšina z nás, napokon má už vyše 20 rokov. Faktom zostáva, že až štvrtina žien na Slovensku po 15. narodeninách zažije násilie v rodine a každá piata žena zasa zažila násilie od svojho súčasného alebo bývalého partnera V tejto téme sme sa dokonca nevyhli ani vraždám: žien, manželiek, partneriek či náhodných ženských obetí. Menej známym faktom je, že sexuálne násilie zažilo takmer 5 percent našich žien. Napriek týmto smutným a až fatálnym faktom však náš systém stíhania a trestania páchateľov, ale aj podpory obetí - a to nielen v trestnoprávnej rovine, výrazne zaostáva nielen za štandardmi civilizovanej Európy, ale i za možnosťami a schopnosťami tohto štátu.Napriek všetkým týmto až desivým štatistikám sa táto téma teda v realite nestala jednou zo skutočných priorít štátu a ani našej spoločnosti. Prečo je tomu tak, čo s tým vieme urobiť, kde všade máme rezervy? Prečo je znásilnenie pre ženy takou veľkou traumou, preto je potrebné aby im systém pomohol k reintegrácií do plnohodnotného života, čo je to transgeneračný prenos násilia kde sa traumy obetí prenášajú aj na ich blízkych či dokonca i na deti? No a napokon, ako dlho ešte budeme bojovať s tzv. tradičnými predstavami vyjadrenými známym slovenským porekadlom "Keď zbiješ ženu, ako keby si roľu pohnojil?To sú témy pre Barboru Burajovú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To, čo sa odohráva na Slovensku - ale aj vo svete, je skôr boj o náš charakter než o to, či sme dostatočne inteligentní a racionálni, hovorí pre Ráno Nahlas filozof a šachový veľmajster Ján Markoš. Podľa neho sa aj v kritickom myslení nezaobídeme bez dôvery.Slovensko je v rámci Európy jedným z lídrov v miere zakonšpirovanosti. Miera našej ochoty veriť často veľmi nelogickým, mimo akýchkoľvek reálnych faktov postaveným teóriám je dnes na Slovensku až hrozivo vysoká. Navyše, ako ukazujú aktuálne výsledky testovania našich detí, miera ich odolnosti voči útokom na ich rozum, nie je u značného percenta z nich príliš vysoká. Liekom na tento zásadný problém rozkladajúci defacto už celú našu spoločnosť by malo byť vzdelávanie a najmä - už celé dlhé roky veľmi často skloňovaný pojem "kritické myslenie." „Kritické myslenie je často vnímané tak, že ide o to, nikomu a ničomu nedôverovať a všetko si sám preveriť, ale tak to jednoducho nie je. Kritické myslenie sa bez dôvery nezaobíde. Ak všetkým a všetkému nedôverujeme tak nie sme nezraniteľní, ale práve naopak, sme absolútne zraniteľní voči hocijakému demagógovi, ktorí príde a povie, že všetci sú zlí iba ja som dobrý. Takto vzniká populistický autoritársky vodca, do ktorého tí ľudia - ktorí ničomu inému nedôverujú, zrazu investujú všetku svoju dôveru,“ hovorí šachový veľmajster, filozof a spisovateľ Ján Markoš. Podľa neho vysoká zakonšpirovanosť má tri kľúčové dôvody: Stav slovenského školstva, stav mediálnej scény no a napokon tým tretím dôvodom, je nízka miera dôvery v našej spoločnosti.Aké riziká má spoločnosť, v ktorej panuje vysoká nedôvera k inštitúciám či voči sebe navzájom a v ktorej až príliš veľa ľudí až v príliš veľkej miere podlieha konšpiráciám? Aký je dôvod toho, že i vzdelaní a racionálni ľudia neraz podliehajú logickým bludom a iracionalite a prečo je tak ťažké racionálne debatovať o našich hodnotách? Akú rolu v tom všetkom majú sociálne siete a má vôbec zmysel na nich diskutovať? Ktoré logické fauly sa zvyknú používať, kde sú limity nášho rozumu a nakoľko ho ovplyvňuje to, kde sme vyrástli, z akého prostredia pochádzame a akým hodnotám veríme? No a napokon, kde vo vzdelávaní našich detí robíme chybu a ako zlepšiť naše školstvo práve v tejto téme?„Naša emocionalita, naše hodnoty a náš pocit identity - to všetko je omnoho hlbšie než nejaké čisto logické, rozumové úvahy. V skutočnosti sa naša racionalita stáva skôr racionalizáciou keď ju používame namiesto toho, aby sme hľadali pravdu, tak ju skôr využívame k tomu, aby sme sa nemuseli zmeniť a aby sme si mohli uchovať svoje hodnoty a svetonázor. Hodnoty, teda to, v čo veríme, že je to dobré alebo zlé, sú strašne blízko našej identite a tým, kým sme. A práve to, že hodnoty sú súčasťou našej identity je dôvodom prečo je tak strašne ťažké sa o hodnotových veciach baviť racionálne,“ tvrdí v našom dnešnom podcaste Ráno Nahlas Ján Markoš.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Malí vzrastom, veľkí srdcom. Veta malá rozsahom, no veľká obsahom – ak by sme mali pokračovať v duchu tej prvej. A zachytáva (či vystihuje) svet tých, ktorých si v našom okolí všimneme už pre to, že nízky vzrast ich nesprevádza len detstvom. Spoločníkom sa stáva doslova na celý život. A ak by padla otázka prečo? Odpoveďou je „jeden zmutovaný gén“! Mutácia, ktorá však – ako pri väčšine problémov – zmobilizovala k výkonom. A aj na Slovensku tak máme spoločenstvo ľudí nízkeho vzrastu, ktoré si pomáha k vysokým cieľom. Spoločenstvo, ktoré zasvätení poznajú ako „Palčekovia“ a tí nezasvätení sa o ňom môžu dozvedieť práve teraz. Dnešné RánoNahlas bude o radostiach i strastiach ľudí malých vzrastom, no veľkých srdcom. S Jurajom Polákom z občianskeho združenia Palčekovia. - prečo sa im ťažko počúvajú výrazy ako trpaslík či trpaslíčí- keď problémom sú už bankomaty či tlačidlá vo výťahoch- s čím sa stretávajú v školách či hľadaní práce- keď ešte aj výška invalidného dôchodku bola závislá na telesnej výškePodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Som strašne smutný z toho, ako to šesť rokov po vražde Jána a Martiny dopadlo pretože útoky na novinárov sú v porovnaní s minulosťou oveľa tvrdšie a sú ešte tvrdšia ako počas mečiarizmu. Tá vražda bola otrasná a napriek tomu vidíme, že tí, ktorí majú vplyv na verejný diskurz vôbec nehamujú. A je otázkou času, kedy príde k nejakej facke, bitke novinára či nebodaj i k čomusi horšiemu, varuje novinár Karol Sudor.Je šesť rokov po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, no napriek brutalite tohto zločinu je dnes atmosféra v spoločnosti ešte ponurejšia a ešte nevraživejšia. Verbálna agresivita ovládla nielen svet internetu, ale preliala sa i do prejavov a diskusií aj tých najvplyvnejších politikov. Vládna moc si explicitne definuje kritické médiá ako svojich nepriateľov, slovníky mienkotvorcov čoraz viac hrubnú, mentálne skratky pribúdajú a je tak načase si postaviť otázku, či sa celá táto rieka verbálnej frustrácie, hnevu, šikanovania a až nenávisti raz napokon nevyleje i do skutočného sveta, tam za obrazovkami počítačov a v uliciach nebude opäť úradovať brachiálne násilie. Napokon, Slovensko s tým už má svoju temnú skúsenosť a to nielen v časoch vraždy novinára Kuciaka, ale aj v ére mečiarizmu.Polarizuje sa čoraz viac však aj celá spoločnosť a pamätníkom to opäť môže pripomínať doby vlády Vladimíra Mečiara. Dnešná doba však na scénu priviedla aj celkom nový fenomén sociálnych médií a z nich vyrastajúcej dezinfoscény či takzvaných "alternatívnych médií" kde už jeden tábor vôbec neverí tomu druhému, slovo kompromis sa chápe ako slabosť či zlyhanie a kde si už nielenže prestávame rozumieť a uznávať spoločné hodnotové rámce, ale kde sa čoraz viac do diskurzu vkráda i otvorená a vedomá dehumanizácia oponentov.„Konšpiračné média nie sú alternatívou klasickým médiám. A ja ani neviem, prečo sa im hovorí alternatívne médiá. Aká alternatíva? Alternatíva by malo byť niečo relevantné, ale niekto, kto sa vyslovene vtiera aktuálne vládnucej politickej garnitúre predsa nie je žiadna alternatíva médiám, ktoré si kriticky robia svoju prácu a teda to, čo je poslaním médií,“ hovorí dlhoročný novinár a majster rozhovoru Karol Sudor.Ako vníma dnešné Slovensko človek, ktorý ho už dlhé roky skúma v stovkách rozhovorov s našimi spolu rodákmi? Kam sme sa posunuli a v čom sme sa zmenili? Prečo sme tak nespokojní a frustrovaní a na strane druhej, prečo má zmysel sa občiansky angažovať a nestrácať nádej? Kde dlhoročný novinár vidí príčiny poklesu dôvery ku klasickým médiám, v čom ako médiá zlyhávame a prečo pre neho nie sú konkurenciou takzvané alternatívne médiá? No a napokon, ako vníma tlak vládnej moci a majú novinári dnes dôvod na obavy?„Oni vedia, že novinárov nezastrašia. Predstava, že ľudia, ktorí toľko toho prežili a ktorí odhalili také množstvo vážnych vecí a boli už toľkokrát vypovedať na polícií i súdoch, tak že sa teraz zľaknú lebo vládna moc verbálne pritvrdila je úplne naivná. Neverím, že relevantných novinárov vládna moc zastraší,“ tvrdí novinár denníka N Karol Sudor.Ráno Nahlas s novinárom Karolom Sudorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Novinárka Petra Procházkova, ktorá dlhé roky pracovala ako spravodajkyňa v Moskve približuje, ako vnímajú Rusi blížiace sa prezidentské voľby. „Na pracoviskách, a to nie sú len štátne korporácie, ale aj súkromné firmy, ktoré chcú byť so štátom za dobre, boli ľudia upozornení, že pôjdu k urnám," približuje v podcaste.Opisuje, že pokiaľ by nezasiahol štát účasť by bola zrejme nízka. „Aj preto, že je jasný víťaz. Tiež preto, že ľudia sú v rozpakoch. Nie sú obdivovatelia Západu, Navaľného, ale nie sú si ani istí tým, že Putin vedie Rusko dobrým smerom," hovorí s tým, že takíto ľudia budú psychickým tlakom prinútení ísť voliť.Podľa Procházkovej sa za posledné roky v Rusku zmenila atmosféra - na atmosféru strachu, udavačstva a špehovania. „Myslím, že veľa ľudí to hodí Vladimirovi Putinovi práve preto, že si povie: čo keby zistili, že som volil niekoho iného. Je množstvo prípadov, keď učitelia donášajú na žiakov, ktorí sa podľa ich názoru správajú nevlastenecky a pošlú na ich rodinu tajnú službu."Dodáva, že „po smrti Navaľneho majú ľudia strach dokonca neísť k voľbám a nehlasovať pre Putina." No je aj časť Rusov, ktorí si myslia, že Putin je správny človek na správnom mieste.Západ nie je celý svetNovinárka Procházková v podcaste tiež približuje, v čom Západ nepochopil Rusko. Myslí si, že niekedy podliehame tomu, že euroatlantický svet je to celý svet. „Veľmi rýchlo sa ukázalo, že okrem nás je tu Čína, India, stredoázijské krajiny a iné, ktoré nemajú k vojne na Ukrajine emotivný vzťah ako Európania a snažia sa z nej niečo vyťažiť."Témou podcastu je aj budúcnosť Ukrajiny a únava vojnou. „Je to nespravodlivá vojna, ale nemusí dopadnúť spravodlivo. Nie všetky situácie majú dobré riešenia a niektoré ešte horšie."Podcast nahrala Denisa Hopková.

Vládni predstavitelia reprezentujú celé Slovensko, nielen svojich voličov. Čo teda v našom mene šíria premiér a ministri obrany a zahraničných vecí? Na druhé výročie ruskej invázie sme pripravili fact-checking výrokov, ktoré po ruskej propagande zopakovali ministri za Smer. Prečo to vlastne Smer robí?Faktografická analýza výrokov Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Juraja Blanára a Ľuboša Blahu ukázala, že šíria často absolútne neprefiltrované naratívy kremeľskej propagandy, bez akejkoľvek kritickej úvahy. Niekedy ide dokonca o tvrdenia bez elementárnej logiky.V dnešnom podcaste Ráno Nahlas budete počuť fact-checkerku Veroniku Hincovú-Frankovskú z portálu Demagog.sk, riaditeľku Infosecurity.sk Michaelu Ružičkovú a šéfa Inštitútu pre budovanie odolnosti, ktorý donedávna bojoval proti hybridným hrozbám na ministerstve obrany, Victora Breinera.Rozoberieme:– prečo vojna na Ukrajine nie je vojnou USA;– prečo nie je pravda Ficovo tvrdenie, že vojna nemá vojenské riešenie;– prečo je jasné, že na Ukrajine nevládnu nacisti a nedá sa to ani porovnať;– ako vláda zavádza o sankciách;– že v Kyjeve nie je normálny život a je tam vojna;– prečo slovenská armáda po dodaní zbraní na Ukrajinu nezostala „holá“, ale modernejšia;– že existuje už veľmi veľa publikovaných dôkazov o severokórejských raketách dopadajúcich na ukrajinské mestá, no slovenské MZV sa stále nevyjadrilo;– ako Robert Kaliňák dezinterpretoval históriu, mníchovskú zradu a zmluvy zaručujúce bezpečnosť Ukrajiny;– že Ukrajina už raz mier s agresívnym Ruskom uzavrela a dopadlo to zle;– či ministri za Smer demontujú funkčné oddelenia boja proti hybridným hrozbám;– že Rusko nedokázalo nahradiť dodávky plynu Európe dodávkami Číne a Indii;– že nám spojenci zrejme prestávajú poskytovať informácie;– ako sa Smer dostal na cestu šírenia ruskej propagandy;– ako Ľuboš Blaha bez hanby a bez akéhokoľvek kritického myslenia kopíruje naratívy napísané v Rusku.Moderuje Peter Hanák.

Robert Fico robí „crashtest“ demokracie, hrozí sabotáž prípadu Kuciak, tvrdí Pavol Szalai z Reportérov bez hraníc (podcast)Pred šiestimi rokmi zavraždili Jána Kuciaka a jeho Martinku. Investigatívca, ktorému sa vyhrážali mocní, no štát ho neuchránil, hoc ho o to žiadal. Pred šiestimi rokmi hnev námestí túto moc z úradov vyhnal. Po šiestich rokoch sa však oblúkom vracia. Do úradov, ktoré musela opustiť. A opäť sú tu novinári a redakcie (tiež mimovládky), ktorým sa táto moc začala venovať. Z jedných sú nepriatelia, objekty trestných oznámení či vládnych zámerov delenia až mocenského podrobovania, ďalším uťahujú finančné kohútiky. Slovensko po šiestich rokoch od vraždy Jána Kuciaka a jeho Martiny. Ako ho vidí Pavol Szalai, ktorý pôsobí v parížskej centrále medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc a situáciu tak môže vnímať s odstupom.„Je kľúčové, aby sa v situácii, v ktorej sa Slovensko nachádza, spojili všetky demokratické sily, aby zasiahli všetci jednotlivci, v ktorých moci to je, aby tento prípad bol doriešený. A aby sa novinári cítili bezpečne“, rozpráva Szalai. „Hrozí sabotáž stíhania v prípade Jána a Martiny. Závisí teraz na každom prokurátorovi, policajtovi, sudcovi závisí, ako to ďalej bude so slobodou tlače a s týmto prípadom“, dodáva. Reportéri bez hraníc prispievajú každoročne do monitorovacej správy o stave právneho štátu, ktorú pravidelne publikuje Európska komisia pre svoje jednotlivé členské štáty. Do tej tohtoročnej, ktorá ešte len výjde, by malo stáť aj to, že „dochádza k systematickému podkopávaniu slobody tlače zo strany vlády“. Konkrétnymi prejavmi je podľa Pavla Szalaia napríklad politický tlak na RTVS. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Oni od nás čakajú, že neustaneme, lebo ani oni takí neboli, že by to vzdali. Nie, ticho určite nebudeme, hovorí Zlatica Kušnírová. My sme si dali spoločný sľub, že sme im to dlžní, aby sme ten boj, ktorý Janko začal aj dobojovali. Je to náš záväzok. S týmto, čo sa deje, sa zmieriť nedá, dopĺňa ju Jozef Kuciak. Dnes uplynulo 6 rokov od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. Slovensku však opäť vládne ten istý muž, ktorý mu vládol i v čase ich vraždy.Je 21. február a práve v tento deň v roku 2018 vo Veľkej Mači, v jeho vlastnom dome, zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú.Táto chladnokrvná a brutálna vražda - doslova poprava, otriasla celým Slovenskom. O krátky čas sa slovenské námestia naplnili smutnými, rozhorčenými, ale aj nahnevanými občanmi a ich stále silnejšie volanie až k pádu vlády a následne i povolebnej zmene politických pomerov.Dnes - 6 rokov po tomto atentáte na slobodu slova však krajine vládne opäť ten istý muž, ktorý jej vládol aj v deň tejto vraždy, no a pri tomto zločine nebolo učinené zadosť ani len tej pozemskej spravodlivosti. Slovensko sa tak akoby oblúkom vrátilo späť v čase, a to doslova, až na miesto zločinu. Čo to o nás vypovedá? Kam - a najmä prečo, sme sa dostali až sem, akoby opäť na samotný začiatok? A ako to celé vnímajú tí, ktorých tento ohavný zločin zasiahol najviac, pretože im zobral to najcennejšie, čo v živote máme - ich vlastné deti? Čím si vysvetľujú apatiu ľudí, ktorou- de facto dali politické rozhrešenie garnitúre, ktorá vládla v čase tejto vraždy? A ako sa s týmto zločinom na ich vlastných deťoch dá vôbec žiť a kde berú silu to nevzdať a dokonca sa i verejne angažovať?"To, čo sa im stalo sa im nestalo pretože boli zlí, ale práve naopak, a toto by malo rezonovať aj u ľudí, že by sa tiež mali snažiť byť ako oni. Tak ako to Janko povedal: Viem, že to nebude dnes ani zajtra, ale možno to raz príde. Takže aj ľudia by tak mohli uvažovať, že možno raz to príde, ale treba sa snažiť byť dobrý a spravodlivý a za to aj bojovať hoci sa ma to osobne netýka. Záleží na každom jednom z nás, pretože Fico sa davu bojí, hovorí mama Martiny Kušnírovej a dodáva: "Mne kedysi moja mama povedala - Čo sa rozčuľuješ, peklo je prázdne, všetci diabli sú vonku, no a ja mám teraz pocit, že momentálne majú na Slovensku sústredenie." "Je to hrozné, čo sa vrátilo," hovorí matka Jána Kuciaka, Jana Kuciaková.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s rodičmi Jána Kuciaka - Janou a Jozefom Kuciakovcami a matkou Martiny Kušnírovej - Zlaticou Kušnírovou. A záverom pridám ešte slová básnika Thomasa Dylana, ktoré sú ako stvorené práve pre takéto chvíle: "Nechoď ako ovca tam, kde ťa víta vľúdna noc, keď svetlo umiera, bráň sa, krič o pomoc."Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Fakty namiesto špekulácií. Detaily z pátrania po vrahoch a podozrivých. Dôvody, prečo sa pred súdom ocitli práve konkrétni obžalovaní. A vyvrátenie konšpirácií, že existujú iné nevyriešené verzie a mená podozrivých vraj nepoznáme. Odpovede na „prečo“ novej knihy o Jánovi a Martine, investigatívcovi a jeho snúbenici, ktorých chladná vražda už pred šiestimi rokmi otriasla krajinou. Stojí za ňou Laura Kellö Kalinská. Rovnako investigatívna novinárka, tých istých Aktualít, ktorá je pri Jánovi a jeho Martine a ich procese a vyšetrovaní od začiatku. Do redakcie nastupovala presne v deň, keď sa o vražde dozvedel svet. Paradox, zhoda okolností či vyššia moc? Dnešné RánoNahlas – v „predvečer“ smutného výročia – bude práve s ňou, o jej novej knihe Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie. „Dosť som zvažovala, či do tej knihy ísť. Mala som pocit, že o tom prípade sa už napísalo všetko. Čo nové by sme ešte priniesli?“, rozpráva Laura. „No vidíme, že tu máme šieste výročie tejto strašnej tragédie a namiesto toho, aby boli veci jasnejšie, sa do celého prípadu zakomponovali rôzne polopravdy, lži, totálne klamstvá. A preto to rozhodnutie: napíšeme jeden ucelený príbeh, vyvrátime konšpirácie a necháme na čitateľoch, nech si urobia názor“, vysvetľuje. „Dodnes sú podozrenia v súvislosti s tým, kto sa do vyšetrovacieho tímu dostal. Postupne z neho museli odstrániť ľudí, o ktorých boli presvedčení, že tam nepatria, alebo tam majú inú úlohu ako vyšetrovať“, rozpráva investigatívna novinárka portálu Aktuality.skTvrdí, že pri sledovaní prípadu sa jej podarilo preštudovať celý vyšetrovací spis, ktorý má do 30-tisíc strán. Dokonca vedie listovú korešpondenciu s uväzneným Marianom Kočnerom, ktorý je v prípade nateraz ako jediný oslobodený. Snaží sa s ním aj osobne stretnúť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Na Slovensku - ale pozrime sa napríklad i na USA, máme politikov, ktorým šírenie dezinformácií a nenávisti pomáha. Zvyšuje im to preferencie pretože pre nich je výhodnejší stav, v ktorom je ťažšie rozlíšiť, čo je pravda a čo lož a na faktoch prestáva záležať," hovorí na margo opakovaných útokov časti politickej scény na firmu ESET je generálny riaditeľ Richard Marko. A ako je to s tou ich údajnou manipuláciou volieb?Začínali tu u nás a prakticky od nuly, dnes je to celosvetová firma s ročným obratom vyše pol miliardy Eur. Vo svete globálneho internetu sú známi a rešpektovaní ako jedni z lídrov v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Jej majitelia sponzorovali viacero politikov, ale aj médií no rovnako tak prispeli nemalými sumami na fungovanie mimovládneho sektora či vedy a vzdelávania. Firma ESET.Na strane druhej sa o nich už roky hovorí aj ako o manipulátoroch volieb, temnom ohnivku globálnych sprisahaní s prepojením priamo na na americkú tajnú službu CIA a sú obviňovaní z korumpovania politikov či médií a aktuálny premiér dokonca kvôli ním chcel prijať i špeciálny zákon. "Ak by sme naozaj manipulovali s hlasmi vo voľbách a nevedeli by sme prihodiť pár hlasov pre Progresívne Slovensko vo voľbách v roku 2020, tak by sme museli byť naozaj veľmi neschopní. To znamená, že tieto veci sú skutočne nezmysly," hovorí generálny riaditeľ firmy ESET Richard Marko. Podľa neho takéto šírenie dezinformácií spoločnosť rozkladá a znižuje tak jej schopnosť reagovať na skutočné vážne hrozby i výzvy.Ako sa s jednej z najznámejších a aj veľmi úspešných slovenských firiem - a to i v globálnom meradle, stal u nás aj symbol akejsi digitálnej oligarchie a terč útokov niektorých veľmi vplyvných či mocných politikov? Prečo jej majitelia sponzorovali viacerých politikov a prečo finančne investujú do niektorých mimovládok či médií? Majú finančné dary pre politikov pootvoriť dvierka k užšej spolupráci s mocou a je za tým "niečo za niečo"? Prečo je kybernetická bezpečnosť dnes tak veľmi dôležitá a ako sa k nej stavia aktuálna slovenská vláda? Prečo je na Slovensku tak málo príbehov typu "z garáže k miliónom" a kde je problém, že nám naše mladé chytré mozgy čoraz viac utekajú do zahraničia? No a napokon, keď už teda vraj stoja za manipulovaním volieb, ako to, že dopustili aby sa ich víťazom stal ich takpovediac úhlavný politický nepriateľ?Témy a otázky pre šéfa ESETu Richarda Marka. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:EU Slovensko

Na čom sa dokážeme zhodnúť? Takmer na ničom, iba na negatívnych vymedzeniach. Martin Slávik je politológ a venuje sa aj histórii v OZ Living Memory. Dezinformácie, ktoré sledujeme dnes, pochádzajú z manuálov KGB a rovnaké sme videli už aj v hlbokej totalite. Dnešné Rusko totiž stále ovládajú bývalí príslušníci KGB. Prečo po našej skúsenosti s očividnými klamstvami komunistickej propagandy nie sme voči tomu imúnni?Čistky v bezpečnostných službách sme už videli za totality a robí to teraz aj Robert Fico. Podľa Martina Slávika vláda stratila mantinely a vedie nás ku krajine, ktorá bude prosperujúca len pre pár jedincov.Radosť vládnuť národu, ktorý nepremýšľa, pripomína Martin Slávik známy citát. Tvrdí, že Slovensko sa začína podobať Rusku. Stredoškoláci podľa neho nie sú typickí konzumenti dezinformácií. Na vine sú väčšinou rodičia-konšpirátori, alebo majú mladí nesprávne vzory. Erózia dôvery v štát je podľa neho bezpečnostné riziko. Rozdelenú a rozhádanú krajinu ľahšie ovládnete.Tlieskanie koženým motorkárom, ktorí propagujú Putina, je podľa neho následkom nevyrovnania sa s minulosťou. Minulé zlo totiž nikto neodsúdil. Na Slovensku máme tradíciu hrubých čiar a beztrestnosti. Lenže hrubé čiary sú nefér voči obetiam a zvýhodňujú páchateľov.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:EU Slovensko

Motívom vzniku RTVS nebola snaha zbaviť sa vtedajšieho riaditeľa STV Štefana Nižňanského pretože v tom čase mi Rada STV poslalala jasný signál, že sú pripravení ho odvolať. Ja som nepotreboval zlučovať STV a SRo aby som sa pána Nižňanského zbavil, hovorí bývalý minister kultúry a iniciátor vzniku RTVS Daniel Krajcer. Za verejnoprávnym telerozhlasom si stojí aj dnes a hoci kritiku RTVS pripúšťa, dôvody na jej rozbitie nevidí.Verejnoprávny Rozhlas a televízia Slovenska ešte nemá ani občiansky preukaz a nestihla tak osláviť ani svoje 15. výročie, už sa na tých najvyšších poschodiach vládnej moci hovorí o jej pohrebe. RTVS sa stala predmetom masívnej a zdrvujúcej kritiky súčasných vládnych strán už vo volebnej kampani. Niet preto divu, že po tom, ako vládna moc čoraz viac uťahuje skrutky svojej moci nad krajinou, sa terčom jej snahy ovládať - a riadiť prakticky čokoľvek na čo môžu mať politici vplyv, sa stal aj verejnoprávny Telerozhlas.V hre je viacero scenárov, od úplného zániku RTVS a návratu k jej pôvodným zložkám: STVa SRo, cez finančné odkrvenie tejto inštitúcie prostredníctvom rozpočtu ovládaného vládnou mocou až napokon, po politické ovládnutie mediálnej Rady RTVS a tým aj faktické znormalizovanie verejnoprávneho Telerozhlasu podľa potrieb a predstáv aktuálnej vládnej moci.Ako sa na toto dianie pozerá iniciátor vzniku RTVS a ako odráža zásadnú výhradu, že i jeho motívy zlúčenia STV a SRo boli politické? "Motívom vzniku RTVS bola katastrofálna situácia v Slovenskej televízií. Keď som v roku 2010 nastúpil do vedenia rezortu kultúry, tak jej obsah bol veľmi nedostačujúci, no najväčším problémom bola ekonomická situácia. STV mala 37 miliónovú kumulovanú stratu a už boli pripravené aj exekúcie na jej majetok. Vtedajší minister financií Ivan Mikloš mi jasne povedal, že do takejto čiernej diery mi na oddlženie neuvoľní takže som musel prísť so systémovým riešením a tým riešením bol vznik RTVS." Odmieta politické motívy vzniku Telerozhlasu exminister Daniel Krajcer. Dodáva však, že dalšie časti jeho plánu, predovšetkým zmena financovania už realizované neboli pretože ich nová vládna moc SMERu odmietla. Aká budúcnosť čaká na RTVS, o čo tejto vláde ide a prečo sú u nás verejnoprávne médiá predmetom neustáleho záujmu politikov s cieľom ich ovládnuť a podrobiť? Ako môže existovať verejnoprávne vysielanie bez dostatočného a nezávislého zdroja financií? Čaká nás model orbánovských médií v područí štátu a prečo to v susednom Česku či Rakúsku ide, ale u nás sa to zas a znova nedarí?Témy podcastu s exministrom kultúry Danielom Krajcerom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Koaliční poslanci dali jednoznačne najavo to, že tému znásilnenia podceňujú, až dehonestujú. Na druhý deň za mnou prišiel poslanec s výsmechom, opisuje v podcaste šéfka poslaneckého klubu KDH Martina Holečková.„Žiaľ, aj medzi poslankyňami koalície sa objavili úsmevy," opisuje parlamentú debatu o novele trestného zákona, ktorej záver ovládla diskusia o skrátení premlčacích lehôt pri znásilnení. „Ale musím povedať, že videla som aj poslankyne, ktorým to bolo naozaj veľmi ťažko a naozaj sa priznám, že som rozmýšľala nad tým, ako zaspávali v tú noc," dodáva.Témou rozhovoru je aj vzťah KDH a vládnej koalície. Holečková je vicežupanka Nitrianskeho kraja, kde je županom Branislav Becík z Hlasu.„Žiaľ, po týchto prvých mesiacoch sa ukázalo, že práve Peter Pellegrini je otrokom v rukách Roberta Fica. Vyjadrenia Hlasu pred voľbami boli úplne iné, ako sa v súčasnosti správajú. Ja si neviem predstaviť, že by sme nejakým spôsobom mohli podporovať to, čo dnes strana Hlas v podstate mlčaním odsúhlasuje pre Smer."Napriek tomu šéfka poslaneckého klubu hovorí, že budú podporovať aj niektoré vládne návrhy.Podporí KDH Ivana Korčoka?KDH sa stretlo s kandidátom Ivanom Korčokom a pýtali sa ho aj na registrované partnerstvá. „My sme mu dali najavo náš postoj, ako túto tému vidíme a je dôležité, akým spôsobom sa k nej postaví," približuje Holečková v podcaste s tým, že neprídu s vlastným kandidátom, pretože prioritou strany bolo dostať sa do Národnej rady.Poslankyňa tiež v podcaste približuje, ako vnímala doterajšiu politiku konzervatívnych politikov. Podľa nej dochádzalo k zbytočnej polarizácii. „Išlo mi o to presne, že pokiaľ aj pani Záborská bola súčasťou koalície alebo vládnej väčšiny, tak si myslím, že to malo prichádzať ako vládne návrhy. Potom by sme sa práve vyhli verejnému boju, ktorý nikomu neprospieva."Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

„Obrovský pokles kvality demokracie a slobôd“ - doterajší výsledok štvrtej vlády Roberta Fica, ako ho vidí Peter Zajac. „Fico je na konci, už nemá kam ísť, preto je oveľa nebezpečnejší. On teraz kope“, tvrdí.Rozprávka ako základný mýtotvorný žáner slovenskej literatúry. A prvá v zmysle kľúčová medzi nimi Zakliata hora Pavla Dobšinského. S motívom zakliatia a následného odklínania, ktoré je prítomné v našej kultúre, až po to z Novembra’89. Pohľad a skúsenosť Petra Zajaca, literárneho vedca, človeka občianskeho konzervativizmu, niekdajšieho parlamentného poslanca. A človeka Novembra’89, ktorý dával obsah vtedajším námestiam. „Na námestiach sme vtedy odklínali jednotlivé sociálne skupiny. Orientovali sme to podľa povolaní. Boli to novinári, intelektuáli, spisovatelia, policajti….“, spomína Peter Zajac. Vystupovali na zhromaždeniach a „odklínali sa k slobode od vtedajšieho režimu komunizmu“. Podľa Zajaca to v tom čase vyžadovalo aj kus odvahy, lebo ešte nebolo definitívne jasné, že „novembrová premena“ sa aj presadí. Nie je čas na ďalšie odkliatie krajiny – po tom, ako sa tu dokonáva „amnestia“ pre kategóriu „našich“, napriek ožitým námestiam a veľká časť mladých deklaruje, že takéto Slovensko nevidia ako svoje miesto pre život. Preňho bolo aj v čase, keď sme mali byť „naveky“ so Sovietskym zväzom – a to aj po jeho krátkej skúsenosti so slobodou univerzitného Tübingenu.Peter Zajac hovorí - o Robertovi Ficovi „prvokomunistovi“, ktorý sa vo svojich základoch nemení a aktuálne „kope“, keďže vie, že je na konci;- o skúsenostiach s Igorom Matovičom, ktorého „prekukli za tri týždne“, lebo „klamal a podvádzal;- o Petrovi Pellegrinim ako o „vazalovi“ Roberta Fica a „vykročením na perifériu západného sveta“;- o Ivanovi Korčokovi ako reprezentantovi „zmyslu pre základné civilizačné hodnoty“;- o opozícii, ktorá by sa mala expertne pripravovať na budúce vládnutie už teraz;- a tiež o tom, aká by bola jeho rada ministerke ŠimkovičovejPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku sa bude oplácať páchať majetkové, ekonomické, ale i korupčné trestné činy, komentuje vládnu novelizáciu trestného práva Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Podľa neho je smutné, že kvôli pár vplyvným menám, koalícia ohrozuje ako bezpečnosť ľudí, tak aj fungovanie celej našej justície.Je dokonané, vládna koalícia celou svojou parlamentnou silou schválila zásadnú novelu Trestného zákona, v ktorej - okrem nižších trestov pre korupčníkov, odhlasovala i kratšie premlčacie lehoty, napríklad i pre znásilnenie. Časť verejnosti novele tlieska, druhá je zasa v šoku a pýta sa o čo vláde vlastne ide a v mene koho koná.Od 20. marca je Špeciálna prokuratúra minulosťou, jej prokurátori majú prejsť priamo pod Maroša Žilinku a prípady rozdelia krajským prokuratúram. generálny prokurátor pritom verejne prisľúbil, že prípady na súde a pred podaním obžaloby nechá pôvodným prokurátorom. No a od 15. marca sa zasa novelou - z vôle vládnej koalície, znižujú tresty pre korupčníkov, podvodníkov ale i zlodejov. Rovnako tak sa upravujú podmienky pre tzv. kajúcnikov a posilňujú sa i kompetencie Súdnej rady voči sudcom. To sú dôsledky veľkej a zásadnej rekodifikácie trestného práva v podaní tria Fico, Pellegrini a Danko. Tieto zásadné, ba priam kľúčové zmeny, v celej filozofií prenasledovania a trestania zločinu sa pritom udiali bez hlbšej, tobôž celospoločenskej diskusie. Proste - silou vládnej väčšiny, ktorá chce, môže a preto to i urobí. Rovnako tak je zrejme dokonané i v prípade novely Trestného zákona a je len otázkou času, aký ocot z tejto zmeny spoločnosť pocíti a komu sa budeme porúčať v prípade, keď budú na dvere spoločnosti búšiť korupčníci, zlodeji a - ako sa ukazuje, nielen oni. Veľkú debatu totiž vyvolalo i zníženie premlčacích lehôt v prípade trestných činov znásilnenia, ktoré pritom vládna koalícia nevie presvedčivo vysvetliť.Aké dosahy bude mať táto rekodifikácia trestného práva a čo tým vládna koalícia vlastne sleduje? Bude slovensko bez Špeciálnej prokuratúry spravodlivejšou spoločnosťou a stojí snaha pomôcť pár mocným a vplyvným menám za zmeny celého trestného práva? Aké dosahy budú mať tieto zmeny na veľké a sledované kauzy a nebol to zámer celej novely? Alebo, je to iba a len reakcia na pochybnosti o uplatňovaní práva za vlády Matoviča, Hegera a kritiku pôsobenia lipšicovej Špeciálnej prokuratúry? A aká budúcnosť čaká na jej prokurátorov a najmä toho najznámejšieho - Daniela Lipšica?Témy a otázky pre Špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pod touto vládou nás čakajú stratené roky. "Cesta z toho bude dlhodobá a bolestivá. Treba si prestať budovať vzdušné zámky. Najvážnejším problémom nie sú technické problémy - ako dobudovanie diaľnic, ale našim najvážnejším problémom je úplne rozdrobená sociálna súdržnosť, keď už spoločnosť prestáva byť spoločnosťou a mení sa na masu indivíduí naplnených nedôverou, ale aj hnevom a nenávisťou. To v minulosti končievalo vojnami a revolúciami," tvrdí Michal Vašečka.Máme za sebou prvých sto dní vlády Fica IV.. Nie je to veľa, ale trajektória po ktorej sa bude pohybovať vládna moc je nakreslená pomerne veľmi jasne a rovnako tak sú už zrejmé aj priority tých, ktorí krajine dnes vládnu. Namiesto lacných potravín, rušenie Špeciálnej prokuratúry a namiesto kompetentnosti lojalita pri obsadzovaní postov v moci štátu. Kam sa týmto štýlom bude uberať slovensko a nie je dnes presnejšie hovoriť skôr o zaradení reverzného chodu a časoch v ktorých sa budeme vracať do minulosti? A čo si vlastne praje väčšinový volič a nakoľko bude spokojný s tým, čo mu dnes namiesto predvolebných sľubov ponúka vládna realita? Budeme čeliť dobe zahnívania, Slovensko si to však rozhodne nemôže dovoliť. Systém nadsluhuje už aj vo svojich základných atribútoch a pád bude hodne bolestivý. Hovorí pre Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Podla neho nastupuje plíživá neonormalizacia a razantné uťahovanie skrutiek moci. Otázkou je, ako tomu dokážeme - ako spoločnosť, čeliť a či metódy cukru a biča otestované dvadsať ročnou érou husákovskej normalizácie budú zaberať aj dnes na Slovensku v roku 2024. Naučené mechanizmy nevystrkovania hlavy - a snahy byť zadobre s mocou, sú tu totiž stále silné a i dlhodobo až generačne pestované."Teraz je otázka, čo opozícia urobí, keď sa schváli novelizácia Trestného zákona a čo urobí s tou energiou protestov, pýta sa v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka a dodáva: "Po tom, čo sa poschvaľuje zrušenie Špeciálnej prokuratúry a zmeny Trestného zákona, prípadne bude zvolený Pellegrini za prezidenta, môže prísť veľká vlna sklamania a práve v tej chvíli Robert Fico - ako šikovný technik moci, začne čistiť ešte dôležitejšie inštitúcie než akou mohla byť Špeciálna prokuratúra, " hovorí sociológ Vašečka.Politika zasa stratila mieru a cit pre hodnoty. Zo snahy o konsenzus sa v politike stala prakticky nadávka, čo následne znemožňuje akékoľvek zmysluplné dlhodobé riešenia, veľmi oslabuje demokratické inštitúty, ako i spoločenskú súdržnosť umožňujúcu jej prežitie. A toto nie je pritom špecifikum Slovenska, ide o globálny trend regresu.Čaká nás doba populistov, otázkou je ako ustrážiť aspoň tých, ktorí ešte majú nejaké hodnoty, tvrdí v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Tak ako druhá dzurindova vláda stratila väčšinu, tak postupne môže salámovou metódou - a pod tlakom verejnosti, stratiť parlamentú väčšinu aj tento Ficizmus, hovorí o občianskych protestoch expremiérka Iveta Radičová.Vláda má za sebou prvých sto dní vo funkcii, okrem snahy razantne zmeniť trestnú politiku a vymazať Špeciálnu prokuratúru z mapy slovenskej reality, však za novou vládou veľa reálnych výsledkov vidieť nie je. Sľuby z kampane o boji s infláciou či lacnejších potravinách sa na realitu zatiaľ nepremenili. Naopak, vládna moc sa rozhodna rýchlo personálne vyčistiť prakticky všetko, na čo má aspoň nejaký dosah a obsadiť tieto miesta sebe lojálnymi ľuďmi. Razancia novej moci tak postavila na nohy verejnosť a námestia sa plnia čoraz väčšími davmi rozhorčenej verejnosti. Priekopy medzi koalíciou a opozíciou sa roztvárajú čoraz viac a tak sa sľuby z kampane o konci doby svárov a ére pokoja nenaplnili."Nepomôže iné, iba keď každý jeden z nás si uvedomí, či naozaj chceme vyháňať mladých ľudí z tejto krajiny preto, lebo tlieskame nekrôchaným a vulgárnym politikom, ktorí sa na nás ešte aj zabávajú. No a potom nám "veľkoryso" hádžu nejakú almužnu, aby nám zalepili oči a bez toho, aby priznali, že nevedia postaviť seriózny štátny rozpočet, zadlžujú nás na ďalšie generácie a bez toho aby priznali, že zlyhávajú v reformách školstva či zdravotníctva. Naozaj im to budeme dlhodobo tolerovať?" pýta sa v dnešnom podcaste bývalá premiérka Iveta Radičová. Kam sa uberá slovenská spoločnosť za vlády Fica IV. a nevracia sa nová vládna moc k praktikám normalizácie? Aký je zmysel občianskych protestov, keď prieskumy preferencií politických strán ukazujú rastúcu podporu ficovho SMERu? Dokáže nová vláda naplniť svoje veľkorysé a rozšafné predvolebné sľuby tvárou v tvár rozvráteným verejným financiám? Prečo z tejto krajiny uteká čoraz viac našich detí a prečo odmieta žiť v tejto našej slovenskej reality show? No a napokon, prečo je opakované víťazstvo SMERu priamym dôsledkom zlyhania slovenskej politickej pravice?Témy a otázky pre profesorku sociológie a expremiérku Ivetu Radičovú. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V prístupe k trestaniu korupcie s nimi nesúhlasia ani tí, ktorí ich k moci dostali – voliči dnešnej vládnej koalície. Ak sa vláda a vládna väčšina už takmer mesiac snažia presadiť zrušenie špeciálnej prokuratúry a zásadne zmeniť prístup k trestaniu korupcie a majetkovej nezákonnosti, ich voliči im paradoxne odkazujú, že s tým nesúhlasia! Tento obraz priniesol nedávny prieskum rešpektovanej agentúry Focus pre Transparency International Slovensko. Ukazuje, že so znížením trestov za korupciu nesúhlasí takmer 70% podporovateľov vládnej väčšiny. Tá si naopak ide svoje a schvaľovací proces – bez riadneho pripomienkovania a v zrýchlenom režime ťahá do finále. Zasiahne ešte ústavný súd, na ktorý sa spolieha opozícia? Témy pre Jána Ivančíka z TransparencyInterantional Slovensko. Hovorí, že keď sa o téme hovorí zrozumiteľne, ľuďom sa otvárajú oči. „Ročne tu máme v priemere päť nepodmienečných trestov za veľkú korupciu“, ilustruje. „Nie je teda dôvod na takéto drakonické zmeny trestnej legislatívy“, dopĺňa. Výkonný riaditeľ Transparency International Slovensko naopak predpokladá, že takéto zníženie trestov korupcii u nás len otvorí dvere.„Keď ľuďom poviete, že je možné nadobudnúť veľký majetok s mimoriadne nízkymi či žiadnymi trestami, obávam sa, že na Slovensku nemáme stále nastavené morálne hranice tak, aby tu nedošlo k nárastu kriminality“, tvrdí. Pri úprave trestného zákona by podľa neho mala panovať spoločenská zhoda. A tá tu aktuálne nie je. „Ak je jedným z deklarovaných cieľov programového vyhlásenia tejto vládnej zostavy znížovanie miery napätia v spoločnosti a jej roztrieštenosti, tak vidíme, že spoločnosť ešte viac fragmentuje“, tvrdí Ivančík. „Naviac, ak by voliči vládnej koalície chápali do dôsledkov, čo sa stane, tak by s tým vyjadrovali oveľa väčšiu mieru nesúhlasu“, dopĺňa. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Obete sexuálneho násilia tu cítia oveľa väčšiu hanbu než páchatelia týchto zločinov. V našom systéme spravodlivosti má navrch ten, kto hlasnejšie kričí a tak často víťazí ten silnejší - teda páchateľ, hovorí právnik Matúš Kanis, ktorý sa dlhodobo venuje téme sexuálneho a domáceho násilia.Prípad: Celé roky znásilňoval svoju neplnoletú nevlastnú dcéru a aby toho nebolo málo, fotil si to a fotkami či videami svoju obeť následne vydieral. Druhostupňový súd mu však vymeral iba podmienku. Obeť sa psychicky zrútila no a páchateľ sa z rozhodnutia súdu opäť vrátil domov, priamo na miesto činu. Tento doslova až nehanebný verdikt českého súdu, verejnosť pobúril. Znalci systému však prekvapení vôbec nie sú: „Je to taký zlatý štandard v odsudzovaní týchto typov zločinov,“ hovorí pre Ráno Nahlas právnik, ktorý sa dlhé roky venuje téme sexuálneho a domáceho násilia Matúš Kanis.Sme krajinou páchateľov, nie ich obetí. Obete sexuálneho násilia tu cítia väčšiu hanbu než páchatelia týchto skutkov, tvrdí. Štatistiky znásilnení - ako i domáceho násilia, totiž ani zďaleka nezodpovedajú realite. Skutočné počty sú násobne vyššie a to, čo oficiálne deklarujeme, je len minimum, kedy vôbec príde k oznámeniu trestnej činnosti. Problém je v celej spoločnosti, ktorá je nastavená “mačisticky” a problém sexuálneho násilia neberie vôbec vážne, hovorí Matúš Kanis a dodáva, že problémom sú i stovky rokov pretrvávajúce mýty o tom, čo to sexuálne násilie vôbec je.Tomuto mentálnemu i spoločenskému vzorcu následne zodpovedá i neadekvátny a dnešnej dobe absolútne nezodpovedajúci prístup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sekundárne viktimizujú a spochybňujú obete sexuálneho i domáceho násilia, neraz ich zastrašujú a stavajú sa tak až príliš často priamo na stranu páchateľov.„Keď vám ukradnú bicykel, tak zrejme nepôjdete ako prvé na znalecké dokazovanie, či ste si to celé nevymysleli, ale v prípade sexuálneho násilia sa to tu deje neustále. Pokiaľ nemáte modriny či jazvy, neberú vás vôbec vážne. Moje klientky to často privádza to stavu bezmocnosti a zúfalstva,“ pripomína Matúš Kanis.A ozaj - viete o tom, že páchateľ znásilnenia u nás nestráca otcovské práva na takto násilne počaté dieťa a dokážete si predstaviť, čo všetko z toho vyplýva - tak pre matku, ako i pre takto počatú dospievajúcu dcéru, zoči voči násilníkovi - a otcovi, v jednej osobe?Pri sexuálnom zneužívaní maloletých, tak tam dochádza k odsudzovaniu k nepodmienečnému odňatiu slobody len približne na úrovni 16. percent, čiže aj z toho mála, čo sa vôbec dostane na hlavné pojednávanie, tak len 16 percent páchateľov odchádza s nepodmienečným trestom odňatia slobody a to napriek tomu, že základná skutková podstata hovorí o sadzbe 3 až 10 rokov, hovorí advokát Matúš Kanis.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o sexuálnom násilí a zlyhávajúcom štáte, ktorý ani v tomto prípade nedokáže ochrániť zraniteľné obete. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Po tom, ako prešla Slovensko a mítingujúci Smer, Hlas a Republiku, napísala reportáž s podtitulom Slovenské voľby sa menia na boj o charakter štátu. Po čase sa tu vrátila, aby už nechodila po Slovensku, ale po chodbách moci, kde sa aktuálne rozhoduje napríklad o rušení Špeciálnej prokuratúry a miernejších trestoch za veľkú korupciu, a rovnako sa tu všetko rozbieha pre voľby prezidentské. Teraz prioritne nesledovala obyčajných Slovákov, ale ich politických lídrov – a aj tých s ambíciami na prezidentský post. Akí sú? Ako ich zažila? A akí sme cez nich my, ich prípadní voliči? Slovensko týchto dní očami oceňovanej reportérky českého Respektu Ivany Svobodovej. A bude to aj o konfrontácii Petra Pellegriniho s otázkami, či je vydieraný, alebo na jeho orientáciu. Ako reagoval a presvedčil skúsenú reportérku Respektu? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Podstata moderných verejných knižníc je ponúkať informácie a príbehy a je jedno na akom formáte či médiu. Mojim cieľom je, aby sa knižnice stali bezpečným miestom pre všetkých – akýmsi azylom, tvrdí šéf oravskej regionálnej knižnice v dolnom Kubíne Roman Večerek. Knižnice sa podľa neho musia transformovať na komunitné a kreatívne centrá. Táto zmena, ak má byť systémová, však musí prísť zhora no v súčasnosti sú knižnice na chvoste záujmu rezortu kultúry.Na počiatku bolo Slovo, aspoň tak sa to píše v knihe kníh: Biblií. Napokon, sme civilizáciou slova, ale napriek tomu sú knižnice u nás fakticky na chvoste záujmu rezortu kultúry. Hovoríme o divadlách, o filme, o televízií či rozhlase, no knihy – a verejné knižnice, sa stali akousi popoluškou. Práve knihy a knižnice sú pritom často prvým dotykom našich detí so svetom kultúry i informácií, výsledky medzinárodného testovania PISA, ale ukazujú, že až tretina našim mladých má s čítaním vážny problém.Ako priviesť deti – a vôbec ľudí, opäť ku knihám a do knižníc a ako by mala vyzerať moderná knižnica 21. storočia? Ako vyzerajú knižnice v Škandinávii či Francúzsku a ako sa tam dostať? Čítajú ešte naše deti a ako ich motivovať k návratu do knižníc? Prečo sú dnes knižnice šedými myškami rezortu kultúry no a čo hovorí šéf regionálnej knižnice na slová ministerky o akejsi čistej slovenskej kultúre? Knižnice – a kultúra ako taká, sú ako rieka. Môžete ju prehradiť, ale nezastavíte ju, hovorí šéf oravskej regionálnej knižnice Antona Habovštiaka Roman Večerek.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Svojho času hovoril o „kolektívnom prúde slobody“ ako o pôdoryse, na ktorom vznikla aj jeho Verejnosť proti násiliu. V spojení s ďalšími vtedy porazila neporaziteľných – štyridsaťročnú moc komunistov. Dnes – a opäť z námestia – pripomína mocným, že „tu – na námestiach – stojíme znovu. A slušne.“ S upozornením, že prebudená občianska spoločnosť „tu bude stáť dovtedy, pokým jej kategória „našich ľudí, nevráti Slovensko občanom“. Ladislav Snopko, jeden zo zakladajúcich členov novembrovej Verejnosti proti násiliu, predtým archeológ, organizátor alternatívnej kultúry, ochranár z iniciatívy Bratislava/nahlas, neskôr aj minister kultúry. Vidí tu opäť niekde „kolektívny prúd slobody“ s potenciálom prečisťovať moc? „Námestie muselo vždy reagovať na väčšie či menšie snahy o absolútne alebo totalitné vedenie štátu“, tvrdí jedna z tvárí Novembra’89. „A to je sloboda. Že tí ľudia tam prídu. Slušne no rozhodne povedia svoj názor a my si ho máme možnosť uvedomiť“, pokračuje. „Kultúru a vzdelanie sme brali ako čosi automatické“, rozpráva Ladislav Snopko. A tvrdí, že v tom jeho generácia organizátorov Novembra’89 pochybila. „Mylne sme predpokladali, že tak to budú brať aj ďalší“. So vzdelaním a kultúrou prídu podľa neho aj ďalšie atribúty úspešnej a spokojnej spoločnosti: vyššia životná úroveň či lepšie zdravotníctvo. „V prvom rade potrebujeme vzdelaných a kultúrnych ľudí“, tvrdí. V opačnom prípade sa podľa neho spoločnosti zmocnia „nevzdelaní ľudia, ktorí fungujú na prvú“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Je to niečo, čo vás legitimuje k tomu, aby ste i naďalej poukazovali na problémy ministerstva kultúry. Ten občiansky tlak nesmie povoliť pretože nemôžeme pripustiť devastáciu našej kultúry, hovorí o zmysle masovej petície voči ministerke kultúry rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Podľa nej sa práve takto buduje naša občianska identita. Tá sa však nevytvorí zo dňa na deň, dodáva. "Aktuálne dianie na Ministerstve kultúry dokazuje, že si ako jeho čelná predstaviteľka zamieňate výkon verejnej funkcie v demokratickom a právnom štáte s autokratickým výkonom moci. Žiadame Vás preto o okamžité odstúpenie z funkcie. To je úvod petície voči ministerke kultúry Martine, ktorej sa vo veľmi krátkom čase podarilo vyzbierať vyše 180 tisíc podpisov. Ministerstvo kultúry zareagovalo podaním trestného oznámenia. Šimkovičová sa tak stáva jednou z najkontroverznejších ministeriek štvrtej Ficovej vlády a to ako svojimi útokmi na LGBTI+ komunitu, tak i ministerkiným chápaním toho, čo to kultúra vlastne je."Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná," tvrdí ministerka Šimkovičová a otvára tak otázky, ako by táto očista našej kultúry od cudzích vplyvov mala vlastne v praxi vyzerať a kam toto ideologické čistenie môže napokon viesť."Pre mňa je to absolútne nepochopiteľné. Svetové trendy v kultúre idú cestou inklúzie, spolupatričnosti a scitlivovania ľudí medzi sebou a zrazu tu máme rétoriku, ktorá je mentálne viazaná na tridsiate - štyridsiate roky minulého storočia. Táto nenávistná rétorika, ktorá sa dostáva do verejného priestoru je však veľmi nebezpečná," hovorí rektorka VŠVÚ Bohunka Koklesová.Kam smeruje slovenská kultúra pod vedením Martiny Šimkovičovej, prečo voči nej v umeleckej obci tak výrazne narastá odpor? Ubráni sa kultúrna obec svojej vlastnej ministerke a ako má vyzerať moderná kultúrna politika malého národa v Strednej Európe 21. storočia? V súčasnej dobe hovoriť o akejsi čistej národnej kultúre je veľmi naivné a odborne nekompetentné pretože Slovensko sa už nachádza v globálnom svete, tvrdí v podcaste rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

„Ide nám o odbornú, slušnú a vecnú diskusiu a chceme žiť v krajine, kde sa neosočuje pre výzor“. Marek Janiga. Študent práva, ktorého pred časom premiér nazval „nejakým“ študentom „s pubertálnymi vyrážkami“. Stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. Tvrdí, že doteraz mu prichádzajú vyhrážky aj fyzickým útokom.Stretnutie, ktoré nikdy nemalo byť. Diskusia, ku ktorej nemalo dôjsť. Stretnutie študentov so svojim dekanom – to fyzické, i názorové. Diskusia – vecná i formálna – o zmysle existencie/neexistencie Úradu špeciálnej prokuratúry. Na akademickej pôde. Študenti práva a dekan ich alma mater Eduard Burda. Ak on verejne hovoril o potenciálnom „kriminogénnom faktore“ špeciálnej prokuratúry či možnej zločineckej skupine vrámci tohto úradu - stanovisko, ktorým sa od začiatku zakrýva vláda pri svojom zámere úrad zrušiť - študenti hovoria, že je to len jeden uhol pohľadu na problém a oni by radi, aby z ich alma mater mohol verejne zaznieť aj ďalší, či rovno celé spektrum pohľadov. Pôdorysom, kde by sa tak stalo, mala byť diskusia na pôde právnickej fakulty. Nakoniec z toho zišlo a podujatie zastreší fakulta filozofická. A to už dnes.Príbeh jednej diskusie, ktorý zaznamenal aj útoky premiéra na jej iniciátora. Slovníkom o „nejakom študentovi“ s „pubertálnymi vyrážkami“. Toho sa naopak zastal aj európsky parlament. O čom to celé je? A čo to je za lekcia pre jedného adepta justície? „Pochopil som, ako sme ako spoločnosť rozdelení. Nedokážeme sa nielen rozprávať, ale ani počúvať. Preto som sa aj snažil komunikovať s oboma stranami. Už len to, že druhú stranu si vypočujem a viem odpovedať na jej otázky, už to komunikáciu mierni“, tvrdí študent práva Marek Janiga, ktorý stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. V rozohovore tiež približuje, ako sa vysporiadava s množstvom vyhrážok, ktoré mu chodia po premiérovom útoku. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Holokaust je súčasťou postoja človeka k človeku a k jeho inakosti. Začína tým, že túto inakosť - či už náboženskú, rasovú alebo aj inakosť sexuálnej orientácie, vidí ako hrozbu, voči ktorej sa treba brániť. A toto rozdeľovanie je potom veľmi dobrým nástrojom pre každého autoritatívneho vodcu, hovorí preživší holokaustu Otto Šimko. Hlavnú zodpovednosť za deportácie Židov pripisuje prezidentovi Tisovi.Život Otta Šimka je dlhý ako jedno celé storočie. Žil som život ako z ježkovej piesne "Život je jen náhoda," jednou si dole, jednou nahoru. Akurát mne všetky tie životné sínusoidy spôsobovali dejiny vôkol mňa, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Ráno Nahlas, preživší holokaustu, partizán, ktorý sa aktívne zúčastnil SNP, komunista, ktorého však vládnuci režim komunistov perzekvoval Otto Šimko.Deportácii do plynových komôr Osvienčimu unikol iba o vlások, jeho milovaný brat ale už také šťastie nemal a zahynul ako väzeň vyhladzovacieho koncentráku pri Pochode smrti. Bol permanentným nepriateľom režimov - Tisovho slovak-štátu, ale aj komunistickej totality za Stalina či normalizovaného Husákovho Československa. "Na Slovensku je mentalita ľudí taká, že sa veľmi radi prispôsobia tomu, čo hovorí vodca: Či to bol Tiso alebo teraz zasa Fico, glosuje naše moderné dejiny Otto Šimko. Navyše, podľa neho radi prezliekame kabáty a tak sa z horlivých ľudákov neraz stávali nadšení komunisti.Za deportácie slovenských Židov, nesie podľa neho oveľa väčšiu zodpovednosť než vraždiaci gardisti, prezident Tiso. Dôvodom je predovšetkým tisovo antisemitské huckanie voči svojim vlastným občanom, ktoré z pozície jeho štátnej, ale i cirkevnej autority, malo podľa neho výrazne negatívny vplyv aj na poctivých a čestných katolíkov.Bojoval v SNP - a to i so zbraňou v ruke, a ospravedlňovanie ruskej agresie na Ukrajine preto vôbec nerozumie. Podľa neho sa Ukrajina má právo brániť sa agresii Ruska presne rovnako, ako sa povstalci v SNP bránili nacistom obsadzujúcim Slovensko.Režim komunistov to však Ottovi Šimkovi zrátal aj po vojne. Hoci bol presvedčeným komunistom, jeho židovský pôvod ho po Slánskeho procese poslal k lopate a režim mu nedaroval ani jeho nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami v roku 1968. A ako hodnotí uplynulé storočie Slovenska? Menia sa vodcovia - od Tisa k Ficovi, naše mentálne vzorce, ale ostávajú a nemení sa ani naša ochota podriaďovať sa silným vodcom a nevybočovať z davu.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s preživším holokaustu, ktorý toto leto oslávi úctyhodných 100 rokov, Ottom Šimkom. WeRemember. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Tento návrh zákona nepripravovali skutoční odborníci a preto to vyzerá, ako keby psíček a mačička varili tortu, hovorí advokát Peter Kováč. Ten sa podieľal na tvorbe návrhu trestného zákona pod ministrom Viliamom Karasom. Podľa neho by ste sa nemuseli dostať do väzenia ani keď ukradnete Ferrari. Aj verejní funkcionári, ktorí nenakradnú priveľa, budú po odchode z funkcie čistí.Tresty treba znížiť, ale nie tieto a nie takto, hovorí advokát Peter Kováč, ktorý vyučuje na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Uvažujú páchatelia o tom, aký im hrozí trest, alebo iba či ho chytia? Podľa neho je veľa ľudí, ktorí nekradnú len preto, že im hrozí trest. Niektorí kradnú presne tak, aby neprekročili hranicu škody, podľa ktorej by už išlo o trestný čin.Ako sa líšia ekonomické a daňové trestné činy a ich páchatelia? Ako rozmýšľajú Marian Kočner a Ladislav Bašternák? Po znížení trestov sa takýmto páchateľom bude viac oplácať to skúšať? Máme viac chrániť životy ako peniaze, alebo je tento pohľad demagogický a nemali by sme sa na trestné právo pozerať úplne inak?Páchateľov polícia často odhalí až po čase, napríklad pri nejakom ďalšom čine. Ak sa zavedú trojročné premlčacie doby, mnohých páchateľov už nebude možné stíhať – a tak sa nedostanete ani k náhrade škody, ktorú vám niekto spôsobil napríklad vlámaním.Dajú sa problémy v tomto návrhu zákona vôbec odstrániť?Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Celý systém sociálnoprávnej ochrany detí treba vybudovať úplne odznova. Nejaká trestnoprávna zodpovednosť by sa zo zistení Generálnej prokuratúry ale mala vyvodiť. Ak ale v tomto systéme zostanú títo istí, zle vzdelaní a prakticky nekontrolovaní ľudia, tak sa nezmení vôbec nič. Hovorí na margo šokujúcich zistení o podmienkach v Reedukačných zariadeniach novinárka Nataša Holinová.Plesnivé sprchy, postele s plošticami, toalety bez dverí a k tomu fyzické tresty, ponižovanie, bezdôvodné a neľudské ochranné izolačky a dokonca i sexuálne násilie. To sú podmienky, v ktorých u nás v roku 2023 žije takmer 400 detí v takzvaných Reedukačných centrách - za socializmu známych ako polepšovne. Kontrola Generálnej prokuratúry poukázala na dlhodobo katastrofálne podmienky v zariadeniach, ktorých cieľom je pritom eliminovať u týchto detí poruchy správania a zaradiť ich potom späť do bežného života. V skutočnosti sa ale v týchto centrách ocitajú i obete sexuálneho či domáceho násilia a to bez ich akejkoľvek viny či zodpovednosti.V šokujúcej slovenskej realite tak tieto deti žijú ešte oveľa horšie ako väzni. A deje sa tak už celé dlhé roky. Generálna prokuratúra vo svojej podrobnej správe konštatuje, že pochybenia našla v každom jednom z 13. skontrolovaných zariadení no na tieto až neľudské podmienky upozorňovala už pred desiatimi rokmi aj vtedajšia ombudsmanka.Čo sme to za štát, ktorý sa takto stará o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti - naše vlastné deti? Ako je toto vôbec možné a prečo to nikoho ani veľmi nezaujíma, keďže ide o problém, ktorý je tu už prakticky celé desaťročia? No a ako to, že tieto deti v problémoch ako keby nepovažujeme za tie "naše"? Stať sa to totiž môže aj nám - a našim deťom. Prečo to teda nechceme vidieť a riešiť?Neexistuje tu skutočná motivácia, čo s týmto šokujúcim stavom robiť. Na jednej strane je tu ľahostajnosť verejnosti, na strane druhej zasa je tu ľahostajnosť ľudí, ktorí sú predstaviteľmi štátu v tejto oblasti. Jediná motivácia v celom tomto systéme je snaha Reedukačných centier mať čo najviac detí pretože z toho majú viac peňazí, hovorí Holinová a pridáva varovanie, že ona by tomuto štátu deti v problémoch určite nezverila.Téma dnešného podcastu s novinárkou, ktorá sa tejto téme dlhodobo a intenzívne venuje Natašou Holinovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

90-tisíc vojakov, tisíce kusov techniky, trvanie v rozsahu štyroch mesiacov. A od územia Spojených štátov až po východné krídlo Aliancie, ktoré hraničí s Putinovým Ruskom. Vojenské cvičenie NATO s deklarovým cieľom: preveriť schopnosť spojencov zapojiť sa do konfliktu s protivníkom rangu práve tejto krajiny. Steadfast Defender – neochvejný obranca – označenie, ktoré dostalo. A podľa predsedu vojenského výboru NATO admirála Roba Bauera, hoci „konflikty nevyhľadávame, ale ak na nás zaútočia, musíme byť pripravení“ – má byť aj simuláciou veľkého konfliktu. Pripravuje SA a NÁS Aliancia na eventualitu vojny s Putinom? Existujú riešenia, ktoré by sa jej vyhli? A ako v tejto perspektíve vyznieva svojská doktrína staronového premiéra Fica, pre ktorého napadnutá Ukrajina nie je „suverénnym štátom“, ale skorumpovaným systémom v područí Spojených štátov? Téma pre generálna vo výslužbe Pavla Macka. „Ešte nedávno sme boli v nastavení, že klasický vojenský konflikt nám nehrozí a keby hrozil, tak budeme mať varovaciu dobu desať rokov. Zmena bezpečnostného prostredia priniesla to, že to už tých desať rokov nie je. Už to nie sú ani roky. Môžu to byť mesiace, či týždne, keď sa situácia náhle zmení a my môžeme čeliť bezprostrednej hrozbe konfliktu“. Generál Macko takto reaguje na slová admirála Roba Bauera, šéfa vojenského výboru NATO. On upozornil, že na „prípadnú budúcu vojnu s Ruskom sa musia pripraviť občianske spoločnosti členských štátov Nato“. Vyjadrenie zaznelo v kontexte spomínaného veľkého vojenského cvičenia Nato. Admirál Bauer však už nehovorí len o príprave ozbrojených síl, ale aj „občianskej spoločnosti“ členských štátov Aliancie. Pavel Macko vysvetľuje, že k tomu prichádza aj po analýze vývoja situácie na Ukrajine. „Dejiny a vývoj toho konfliktu by bol úplne iný, ak by Ukrajinci neboli na to pripravení“, hovorí. „To, že prežilo toľko ľudí a vedeli reagovať, bolo dané aj tým, že od anexie Krymu v roku 2014 Ukrajinci vedeli, že sa musia pripravovať“. Odkaz Bauerových slov je podľa Pavla Macka taký, že obrana krajiny nie je len záležitosťou pár vojakov, ale celej spoločnosti. „Ak chceme prežiť, keby vojna predsa len prišla, musí do toho byť zapojená celá spoločnosť“. Prečo je ticho rezort obrany? A čo znamenajú pre Slovensko a jeho záväzky v Nato výroky premiéra Fica o Ukrajine?„Fico je vnútorne zaseknutý v komunistickom Československu, v nenávisti voči západu“, tvrdí. Po víkendových výrokoch na adresu Ukrajiny by sa na mieste ukrajinského premiéra Šmyhaľa so slovenským premiérom ani nestretol. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja vám teraz predpoviem, ako to bude s touto ministerkou kultúry: Bude bežať svinským krokom pretože umelci cítia neprávosť, ktorá sa chystá a ktorá sa deje. Už aj onakvejší ministri utekali z ministerstva s kabátom na hlave takže toto je jej osud, hovorí o budúcnosti Martiny Šimkovičovej v kresle ministerky vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Podľa neho čelíme novej normalizácií.Ľudia sú dezorientovaní a samozrejme, že sú aj rozčarovaní z toho, že im nepadajú pečené holuby do úst. Je zaujímavé, že Slovák, keď ide pracovať napríklad do Írska, tak tam tvrdo pracuje aj 10- 15 hodín pretože vie, že keď bude kvalitne pracovať, tak aj zarobí, ale keď sa vráti domov, tak je zasa ten istý ufrflanec, ktorému sa pracovať nechce. No, nič nie je zadarmo a všetci, ktorí niečo v živote dosiahli, musia tvrdo pracovať, ale istá masa obyvateľstva chce mať všetko jednoducho, lacno a rýchlo a preto aj veľmi rýchlo a jednoducho uveria aj rôznym ideologickým heslám, hovorí o dnešnej dobe a o tom, kam sa Slovensko uberá dlhoročný a dnes už aj kultový vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala.Tento dlhoročný - a dnes už kultový, vydavateľ slovenskej literatúry, iniciátor súťaže Poviedka a objaviteľ množstva pôvodných slovenských literárnych talentov sa tento rok stal aj nositeľom štátneho vyznamenania z rúk prezidentky Čaputovej.„Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji,“ povedala pri tejto príležitosti hlava štátu.Aký je teda, podľa Kertésza Bagalu, tento náš slovenský príbeh a aký je príbeh muža, ktorý sa už vyše 30 rokov tvrdohlavo, stoj čo stoj, ponára do sveta slovenského slova a do sveta tvorivosti našich literárnych talentov? Ako vníma aktuálne obsadenie rezortu kultúry a jeho hlavu - ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú? No a čo hovorí vydavateľ slovenskej prózy i poézie na deklarácie ministerstva kultúry o akejsi "čistej národnej kultúre"?No a napokon, ako sme na tom s čítaním literatúry a s jej výučbou? Čítajú ešte vôbec naše deti a ak nie, ako ich prilákať do rozsiahleho, ale i nesmierne bohatého a dobrodružného vesmíru slov a viet? A prečo podľa neho nevieme v školách deti pre literatúru nadchnúť a učíme ich skôr tak, že ich od kníh odradíme?"Ten školský systém treba obrátiť úplne naruby. Trinásťročným deťom treba ukazovať to, čo je pre ich vek zaujímavé a nie ich moriť Proglasom. Teraz by to malo byť tak, že to, čo sme si my predtým čítali pod lavicou, by malo byť dnes hlavným predmetom a viesť deti k tomu aby sami dokázali formulovať svoje vlastné myšlienky, hovorí Kertész Bagala.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovensku osobnosti chýbajú, či ich len nevidíme? Dilema, na ktorú pred vyše desaťročím zareagoval rovno prvým životopisom. A načrtol aj paradox života u nás, podľa ktorého „veľké osobnosti bývajú práve pre svoju veľkosť odsunuté do úzadia“. Marián Gavenda – kňaz, niekdajší hovorca katolíckych biskupov a plodný publicista. Takto reagoval na osobnosť, ktorá podľa neho výrazne poznačila život na Slovensku v priebehu posledného polstoročia. Reagoval na postavu „biskupa v monterkách“ z podzemnej cirkvi, jezuitu, neskôr kardinála. Jána Chryzostoma Korca. Práve dnešného 22. januára by sa dožil sto rokov. Na jednej strane pilier tajnej cirkvi v období neslobody, na druhej aj barla, ktorou si už v slobodných časoch poslúžili premiéri s komunistickou minulosťou Vladimír Mečiar či Robert Fico. Kto bol „biskup v monterkách“? Téma pre Mariána Gavendu, autora jeho prvého životopisu. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Komunizmus a fašizmus je rovnaké totalitné zlo. Komunizmus však nebol, na rozdiel od fašizmu, nikdy dôsledne odsúdený. No až keď si, biblicky povedané, namočíte prsty v krvi jeho obeti, pochopíte jeho hrôzy, hovorí spisovateľ a dokumentarista Peter Juščák. Ten dlhodobo mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorí sa prakticky okamžite po oslobodzovaní Červenou armádou ocitli v sovietskych koncentrákoch.Mená ako Osvienčim, Treblinka, Dachau či Mauthausen pozná asi každý z nás. Sú to totiž synonymá zla. Pojmy ako Kolyma či Vorkuta však zrejme väčšine ľudí vôbec nič nehovoria. Ide pritom o obdobu nacistických koncentračných táborov - sovietske Gulagy. V nich končili - a často doslova i fyzicky skončili, celé milióny nevinných obyvateľov Sovietskeho zväzu, ale následne aj jeho satelitov - vrátane Československa. V týchto sovietskych koncentrákoch - známych ako Gulagy, tak prakticky okamžite po oslobodzovaní Slovenska Červenou armádou skončili i cele tisícky našich vlastných spoluobčanov. "Oslobodenie Červenou armádou trvalo 30 minút, potom prišli deportácie do Gulagov," hovorí spisovateľ Peter Juščák. Na východnom Slovensku išlo podľa neho o plošné deportácie na princípe kolektívnej viny. Oficiálne čísla zmapované historikmi z Ústavu pamäti národa hovoria o vyše 7. tisíckach občanov ČSR. V tomto prípade ide len o oficiálne čísla, v realite ich bolo oveľa viac, hovorí Juščák, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a odhaduje, že v sovietskych Gulagoch skončilo minimálne 10 tisíc Slovákov, ktorých neraz jedinou vinou bola veľmi pružná a právne nesmierne gumená kvalifikácie "Nepriateľ Sovietskeho zväzu". V Gulagoch sa tak dokonca ocitla aj väzenkyňa nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, pripomína Juščák - autor knihy "Desaťkrát Gulag" a ďalších diel mapujúcich osudy našich spoluobčanov v sovietskych gulagoch. Sovietska štátna moc, presnejšie stalinova politická polícia NKVD si vytipovala človeka, tohto človeka potom doslova zobrali na ulici a vytipovali si ho preto, že podľa nich to mohol byť dobrý nositeľ trestu. Potom ho väznili - a všemožnými - i veľmi násilnými a krutými metódami ho vypočúvali dovtedy, kým neprijal celý ich scenár fiktívneho trestanca. Scenáre boli pripravené, ale chýbali im ľudia a tak si ich proste - neraz veľmi brutálnymi metódami, našli trebárs i na ulici, hovorí Peter Juščák.Čo bol dôvod týchto masových represálií, ako fungovala sovietska totalitná moc na oslobodenom území ČSR a aké osudy mali Slováci zavlečení do sovietskych koncentrákov? Vieme si vôbec predstaviť, aké podoby zla mala sovietska totalita a aké osudy mali príbuzní a deti odvlečených do ZSSR? No a prečo o tejto téme prakticky vôbec nič nevieme, neučíme to naše deti v školách a ani sa nestala témou našej kolektívnej pamäte ako memento pred hrôzami totality - tentoraz však nie hnedej, ale červenej? A prečo - keď odsudzujeme fašistické hnedé zlo, nevieme - a nechceme, odsúdiť rovnako tak hrôzostrašné a kruto neľudské dôsledky zla červeného, teda komunistického? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme - nie nmedzi krajiny V4. A čaká nás zrejme ešte drsnejšia skúsenosť než to, čím si prešlo Grécko, hovorí viceprezident AZZZ Rastislav Machunka. Ako vnímajú novú vládu a jej tempo i formu konsolidácie zamestnávatelia? A prečo máme nižšie mzdy ako Nemci?Ich revírom je Slovenská republika, no tempo ich konsolidácie rozhodne nie je vražedné. I tak by sa dal glosovať prístup novej slovenskej vlády - vlády Fica IV., k našim verejným financiám, ktoré rozhodne nie sú v dobrom stave a medzi politikmi, ale i ekonómami sa preto čoraz častejšie objavujú varovania o takzvanej "gréckej ceste".Nie sú to diletanti, obrazne povedané, robia dobre svoju politiku pretože si skutočne myslia, že ich to snáď nedobehne a že prežijú najbližšie 4 roky v relatívnom kľude. Ich revírom je populizmus, ale na konci dňa si však za to môžu voliči. Za stav štátu zodpovedajú voliči pretože politikom ťažko niečo vyčítať, oni plnia to, čo sľúbili voličom a voliči si toto želali, tvrdí na margo ekonomických plánov a vízií v Ráno Nahlas viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.O čom vypovedá obsah a forma konsolidačného balíčka Ficovej vlády - balíčka, ktorý zvyšuje zdravotné odvody a zavádza bankový odvod, no na strane druhej penzistom ponúka 13. dôchodky a pomáha i hypotekárnym dlžníkom? Uvedomuje si vláda čomu Slovensko reálne čelí, má nejakú zmysluplnú víziu ekonomického rozvoja krajiny a nečaká nás v najbližších mesiacoch i ďalšie uťahovanie opaskov a to i vo forme zvyšovania daní?Ako zastaviť únik mozgov - a dnes už aj kvalifikovanej pracovnej sily, zo Slovenska a budeme odkázaní na ekonomických migrantov? Prečo je naše hospodárstvo stále odkázané na kupovanie si zahraničných investorov cez daňové úľavy a finančné stimuly a ako generovať invenčné prostredie a zaistiť aby tu vznikali domáce investície s vyššou pridanou hodnotou?My nielenže zaostávame oproti našim susedom, my dnes už ekonomicky medzi krajiny V4 - tobôž Rakúsko či Pobaltie, nepatríme. Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme, hovorí Rastislav Machunka. Čo nás teda ekonomicky čaká a bude to i tu také ako v Grécku - či nebodaj ešte horšie? No a napokon, prečo máme stále dramaticky nižšie mzdy než Nemci či Francúzi a ako je to v skutočnosti s tou našou produktivitou práce? Témy a otázky pre hlas zamestnávateľov, viceprezidenta AZZZ Rastislava Machunku.

„V demokracii ľudia nielen môžu, ale rovno majú hovoriť politikom do ich práce“, hovorí sociológ Martin Bútora. Sociológ, spisovateľ, diplomat, ale i prezidentský kandidát. Po sovietskej okupácii zostal v nemilosti komunistickej moci. Odsúdil Antichartu, na dvanásť rokov skončil ako terapeut v protialkoholickej poradni. Po Novembri’89 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a spoluautor toho, čo zaznievalo na námestiach. Neskôrší poradca prezidenta Václava Havla, sám prezident Inštitútu pre verejné otázky s kritickými správami o stave spoločnosti, ktoré nastavovali zrkadlo mocným. Potom diplomatický zástupca Slovenska v Spojených štátoch. A tiež prezidenský kandidát. Už roky je jeho hlas dôležitý vo verejného diskurze. Ako sa pozerá na krajinu, ktorá opäť vychádza na námestia? Na štát, v ktorom má svoj špecifický význam zrazený semafór, podržtaška či zrážanie špeciálnej prokuratúry a výkonu samotnej spravodlivosti? Demokracia podľa neho predpokladá, že „ľudia sa do toho vložia a prídu so svojim pohľadom na kvality štátu, a to aj kriticky“.„V mojich očiach je to tak, že títo ľudia pomáhajú, aby sa krajina a štát vyvíjali lepším, kvalitnejším spôsobom“, rozpráva. „Rozumný štát a rozumní politici tomu načúvajú a niektorí si z toho aj niečo zoberú“, dodáva. Má to však predpoklad – štát a politikov s kvalitami rozumnosti. Spôsoby Roberta Fica mu politikou kupovania voličov pripomínajú sčasti socialistického prezidenta Antonína Novotného s jeho výrokom: „Maso bude!“ „Svojim voličom bez výraznejšej ekonomickej gramotnosti sľubuje silný štát bez dosahov napríklad na udržateľnosť verejných financií “, ilustruje. „Takto si ich chce kupovať a zneužíva ich“, tvrdí Bútora. Ficovo prirovnanie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (UŠP) k prokurátorom komunistického Československa z päťdesiatych rokov označuje až za programový kalkul s tým, že ľudia zabúdajú a súčasný premiér to zneužíva. „Akoby zabúdal, že tá komunistická strana, ktorej sám bol členom, tá strana sa v päťdesiatych rokoch dopúšťala nielen prenasledovania ľudí s odlišným názorom, nepovoľovala nič, čo by sa odlišovalo od vtedajšej politiky, ale tá strana zavraždila 250 ľudí a dvesto tisíc odsúdila a poslala do väzení“, ilustruje Martin Bútora. Za neprimerané označuje rovnako Ficovo uctenie si pamiatky Gustáva Husáka, niekdajšieho prvého muža komunistickej strany a prezidenta socialistického štátu. Na otázku, či nejde zo strany Roberta Fica rovno k programovému zavádzaniu a klamaniu, reaguje:„Pôsobí to tak.“ V rozhovore sa dotkneme aj autonehody Andreja Danka, zo správania ktorého má Martin Bútora „trpký, smutný až groteskný“ pocit. Rovnako miery, do akých podrobností by sa mali „obnažiť“ prezidentskí kandidáti pred voličmi. Ak Andrej Danko avizuje, že sa bude zaujímať o „orientáciu“ Petra Pellegriniho, Martin Bútora hovorí, že otázka je namieste v prípade, „ak sa zo zatajovanej sexuálnej orientácie môže stať dôvod na vydieranie“. Rozhovor s osemdesiatnikom Martin Bútorom bude však aj o „radostnom prístupe k životu“ či o „poctivej drine, z ktorej ide radosť“, ktorá ovplyvňuje bezprostredné okolie a má potenciál meniť spoločnosť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že existuje niečo ako tzv. transgeneračny prenos násilia, teda, že v rodinách, kde je dieťa opakovane svedkom domáceho násilia, tak sa pre neho to násilie normalizuje a tým pádom sa v ňom upevňuje presvedčenie, že konflikty sa dajú riešiť práve násilím, hovorí psychológ a súdny znalec Anton Heretik. Za pražským masakrom sa podľa neho skrýva rastúca dostupnosť zbraní, kult násilia, ale aj systémové neriešenie témy duševného zdravia.Väčšina páchateľov vrážd má nejakú formu poruchy osobnosti. To v spoločnosti je a treba s tým rátať, ale to nie sú v pravom zmysle slova psychicky chorí ľudia, kde by ich to malo robiť nezodpovednými za svoje konanie. Naopak, títo ľudia sú povinní naučiť sa žiť so svojou povahou tak, aby neporušovali zákony. Tie ťažké psychické poruchy, ktoré zmenia človeka, ktorý sa dovtedy vyvíjal normálne, tak tých je strašne málo a medzi páchateľmi trestných činov sú veľmi zriedkavé, hovorí rešpektovaný súdny znalec Anton Heretik.Vyšetrovanie teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave z roku 2022 ukončili, skutok je preukázaný výpoveďami spolužiakov páchateľa, ale aj jeho rodičov. Oznámil to špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Útok bol podľa neho chladnokrvný a mal charakter popravy.Krátko pred Vianocami zasa otriasla Českom masová vražda, v ktorej nevyrovnaný mladík zastrelil na pôde pražskej Karlovej univerzity 14 nevinných obetí a ďalších 25 ich viac či menej vážne zranil. Páchatelia takýchto brutálnych a krvavých vrážd pritom nie sú žiadni Marťania, sú tu a žijú priamo medzi nami a to smeruje k množstvu ťažkých a nepríjemných otázok. Čo vedie ľudí ako sme my sami k takýmto priam beštiálnym vraždám, v ktorých páchatelia siahajú na životy ľudí, ktorí im nikdy nič zlé neurobili? Dalo sa im zabrániť keby sme si potenciálnych páchateľov lepšie všímali a viac sa venovali prevencií negatívnych javov sprevádzajúcich našu mládež? A kto vlastne sú títo páchatelia, čo ich motivuje a dá sa vôbec nejako vopred odhadnúť v človeku, že by bol schopný aj takýchto hrozných činov? Domáce násilie má často tendenciu eskalovať od prejavov slovnej a drobnej agresie až k extrémnym prejavom. Väčšina prípadov vrážd na slovensku sa odohrá v rodinách a veľká časť z toho je vyvrcholenie partnerských kríz, teda vyvrcholenie domáceho násilia, tvrdí Anton Heretik. preto je prevencia podľa neho skrytá do veľkej miery v tom akú váhu kladie spoločnosť téme duševného zdravia ako i vzdelávaniu.Na druhej strane takéto brutálne akty násilia otriasajú prakticky celou spoločnosťou a rozbíjajú našu hlboko detskú predstavu o svete ako akomsi bazálne bezpečnom a predvídateľnom mieste. Vyvolavajú tak v nás jednak ohromný smútok prameniaci zo všeľudskej empatie, tak navodzujú i hrozivý pocit neistoty a strachu. Ako pracovať so smútkom z takýchto tragédií a ako sa vydať na cestu uzdravenia spoločnosti? No a napokon, ako pracovať s agresivitou, ktorá je skrytá v každom jednom z nás?Témy a otázky pre psychológa a súdneho znalca Antona Heretika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Idem do toho, lebo to milujem“. Koľkí z nás majú ten luxus na takéto konštatovanie? Ak by sme však uvažovali ďalej, poctivo a sebakriticky, prišli by sme k inému konštatovaniu: že nepôjde to bez odvahy. Tento luxus si dopriala Nikola Richterová. Našla v sebe odvahu. Povedala si, že už nechce žiť v kolotoči povinností, ktoré časom prestávali dávať zmysel. Vystúpila z neho. V práci si zobrala neplatené voľno – či inak slovenskú podobu sabatikalu. A dala sa na hľadanie svojho ja, lebo ako píše: zabúdala som, kto som! A skončila – zas podľa toho, čo zaznačila na sociálne siete – spokojná, za polárnym kruhom, a to napriek tomu, že z pozície PR manažérky je z nej asistentka v reštaurácii v zasneženom Fínsku. S konštatovaním: „Som na seba fakt hrdá, že som aj napriek pochybnostiam šla podľa svojho vlastného vzorca – idem to toho, lebo to milujem.“Ako na to? V dnešnej uponáhľanej dobe, keď už zabúdame, kto vlastne sme? „Pre mňa bol sabatikal zlomový, lebo som si uvedomila, že dlhé roky som existovala bez toho, aby som si dopriala čas na zastavenie. Čas na to, aby som si uvedomila, ako sa mám, čo mám rada. Spätne som si uvedomila, že som sa vôbec nepoznala“, opisuje svoju skúsenosť s riešením vyhorenia Nikola Richterová.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zatiaľ čo 50.roky socializmu boli akýmsi "Veľkým bratom", Normalizácia bola niečím ako Veľkou sestrou z románu "Bol som dlho preč". Kto chcel za normalizácie konformne žiť, tak mohol, ale kto sa rozhodol žiť v pravde, tak musel počítať s represáliami zo strany režimu, hovorí o ére posledných 20. rokov socialistického režimu, sociologička Oľga Gyarfášová. Aké to bolo žiť - a nesúhlasiť, v časoch husákovskej normalizácie?Normalizácia. Lapidárne, chladné a neosobné slovo pre éru, v ktorej Československo - našu krajinu, okupovala stotisícová armáda po zuby ozbrojených sovietskych okupantov, ktorí mali presadiť brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a v ktorej sa režim vedený prezidentom Gustávom Husákom nemilosrdne postaral s akoukoľvek formou odporu voči spôsobom, ktorými tento nikým nevolený systém presadzoval svoju brachiálnu moc.Pre niekoho sú to dnes údajne "zlaté časy" tzv. husákových detí. Časy, v ktorých sa horúčkovito (a neraz celkom bezohľadne) stavali prefabrikované paneláky, deti sa hrali v betónom vyliatych pieskoviskách a na uliciach bolo vraj tak bezpečne, ako nikdy predtým - a ani nikdy potom. A vraj každý mal i prácu. Akú, to už pamätníci radšej nespomínajú.Nečudo, veď všetko, čo akokoľvek vyčnievalo - alebo malo iný názor či presvedčenie, než bolo to oficiálne hlásané masívnou štátnou propagandou bolo z verejného priestoru eliminované alebo aspoň ostrakizované. Pre niekoho to tak bola doba celozávodných dovoleniek ROH - za odmenu azda až v bájnej Juhoslávii, mladomanželských pôžičiek, no pre iných to však bola éra permanentnej ostrakizácie alebo i perzekúcie - za zlý triedny pôvod otcov či dedov alebo pre vieru či iný ideový - a nebodaj ešte i odlišný politický názor.Krajine pevnou rukou vládla Komunistická strana, ktorá si svoj mocenský monopol poistila priamo v Ústave, slobodné voľby boli ilúzia, možnosť sa politicky či spoločensky angažovať mimo tzv. Národného frontu vedeného Stranou bolo nemožné a nad tlačou, médiami - ako i slobodou prejavu, vládla všadeprítomná štátna cenzúra poistená všemocnou tajnou štátnou políciou ŠTB, ktorá neváhala porušovať akékoľvek - i vlastné, zákony.Ako sa nám teda žilo v týchto časoch plných oficiálnych lží, všadeprítomnej propagandy, ktorej však už prakticky nik neveril a mocenského monopolu jednej strany a jej normalizačných kádrov? Prečo na to tak radi spomíname ako na údajne "zlaté časy" a aké pamäťové stopy v nás toto obdobie zanechalo?No a kto boli oponenti tejto nedemokratickej štátnej moci, kde brali silu čeliť mocnému štátnemu molochu a ako na tento odpor reagovala normalizačná moc? A napokon, koľko metrov štvorcových bytu v paneláku stojí svedomie a za koľko dovoleniek na Jadrane sa dá kúpiť česť a rovná chrbtica?To sú témy a otázky pre sociologičku Oľgu Gyarfášovú a autorku knihy "Ako sme žili v rokoch normalizácie", ktorá prináša rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnešné námestia bojujú proti tým istým ľuďom, reprezentujúcim „prehnitý systém“. Pohľad Karolíny Farskej, svojho času jednej z tvárí a hlasov iniciatívy za Slušné Slovensko. „Už neplatí, že kto vyhrá voľby môže všetko“ – veta, ktorá sa ako refrén ozýva z námestí slovenských miest. Bolo ju počuť v Bratislave, či v Košiciach, ale aj v ďalších mestách počas protivládnych demonštrácií. Po tých decembrových večer pokračujú aj prvé januárové, a to v štrnástich mestách Slovenska. A nadväzujú na tie z roku 2018 po vražde Jána a Martiny - Za Slušné Slovensko a ešte rok predtým na Veľký protikorupčný pochod. Ak dnes za nimi stoja politici opozičných strán, vtedy to boli najmä študenti. A medzi nimi aj Karolína Farská, s ktorou sa obzrieme za dynamikou tých prvých, aby sme pochopili, čo môžeme očakávať od tých dnešných.„Žiaden z tých dnešných protestov nebol akoby prebratím štafety, no napriek tomu ich spája fakt, že tu kontinuálne tisíce ľudí na námestiach bojujú proti tým istým ľuďom, ktorí reprezentujú ten istý problém v tejto krajine“, hovorí Karolína Farská. Nazýva ho pritom „prehnitím systému“. „Ľudia ako Fico sa budú vždy snažiť, no vždy im niekto povie zbohom a budú musieť odísť“, tvrdí. „On nie je ani špeciálny. V demokraciách takí ľudia sú. Chcú systém iba oportunisticky využiť na vlastné účely. Režim však oslabujú. Takých ľudí je potrebné vždy zastaviť“, takto odpovedá na otázku, či organizonie verejných protestov ešte má zmysel. V rozhovore sa pozrieme do zákulisia organizovania verejných zhromaždení. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Prepojenie kresťanstva so svetskou mocou, bolo obrovským historickým zlyhaním kresťanstva. Ježišov príbeh bol opozíciou voči svetskej moci a keď došlo k spojeniu kresťanstva so štátom, došlo ku kompromisom, ktoré cirkevnému svetu uškodili, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Čo nám dnes môžu cirkvi ponúknuť a sme kresťanskou spoločnosťou?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, stratilo sa to však za cisára Konštantína, keď stalo takmer štátnym náboženstvom a defacto sa zasnúbilo so štátnou mocou. Bolo to tak celé dlhé storočia, keď cirkvi neraz stáli na strane mocných a bohatých a dokonca v mene viery viedli - či aspoň posväcovali, aj vojny. Raz boli obeťami pohania, potom zasa inoverci či kolonizované národy, ale napokon sa hnev obrátil dokonca i voči vlastným spolubratom vo viere. Mocenské nároky a snahu o ideový monopol kresťanskej cirkvi dobre poznáme aj na Slovensku. Veď napokon, nie je tomu tak dávno, keď krajine vládol prezident a kňaz v jednej osobe, za ktorého štát neváhal aktívne perzekvovať a deportovať kvôli rase svojich vlastných občanov a to až do nacistických koncentrákov. Za komunistickej totality cirkvi zasa čelili represáliám a jej časť sa dokonca musela uchýliť až do podzemia tzv. tajnej cirkvi, kde opäť získala rešpekt i prirodzené uznanie. iná časť cirkvi však s komunistickou mocou - napriek jej ateistickému charakteru i pošliapavaniu ľudských práv, kolaborovala. No a kde je miesto cirkví dnes a má jej slovo ešte v našej spoločnosti vôbec nejakú váhu? A ak ju má mať, na čom jej slovo môže - a aj má, stáť?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, malo by sa ňou stať opäť. Kresťanstvo má byť avantgardnou alternatívou, preto sa nemá presadzovať násilím - teda ani nanucovaním svojich dogiem cez zákony, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Cestou je podľa neho dialóg a otvorenie sa novým výzvam, nie cesta boja o moc či kolaboráciu s mocenskými elitami.Aká je odpoveď kresťanského kňaza na Zlo zosobnené vrahom zodpovedným za masaker v Prahe a ako má vyzerať uzdravenie spoločnosti, ktoré reprezentovali študenti pražskej fakulty tvoriaci živú reťaz okolo pietneho miesta tejto tragédie? Kde v tom všetkom násilí, agresivite a frustrácií je Boh a ako čeliť nášmu strachu z toho, čo sa deje vôkol nás? Kde je hranica medzi dobrom a zlom, ako viesť dialóg s tým, čo bytostne vnímame ako Zlo, no a aké odpovede ponúka ten, čo sa podľa evanjelií obetoval za nás a kresťanstvo založil i inšpiroval?Deklarujeme sa ako kresťanská spoločnosť, no sme ňou naozaj aj v tom, ako žijeme? No a napokon, keby sa dnes medzi nás Ježiš vrátil, čo by tu našiel? A spoznali by sme ho vôbec?Témy a otázky pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Storočná bratislavská YMCA inšpiruje aj dnes: jej komunita oživovala mesto, tvrdí Magdaléna KvasnicováAj budovy majú svoje osudy. Písané tými, čo ich naplánovali, postavili a najmä naplnili životom. V Bratislave stojí už storočie historický komplex známy pod označením YMCA. Za jeho vznikom je aj dcéra prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka - Alica. Svojho času šlo o sídlo Young Men’s Christian Association, čiže Kresťanského združenia mladých. A v Európe bolo prvým pre túto pôvodom anglickú mládežnícku organizáciu. Komunisti ho neskôr znárodnili, prerobili aj na kino Dukla, v slobodných časoch sa okrem kina stalo aj sídlom ľudskoprávnych či kultúrnych neštátnych organizácií. Táto tehlovo červená dominanta má sto rokov. A za sebou aj pre dnešok inšpiratívnu minulosť. A o nej vie veľa zaujímavého Magdaléna Kvasnicová, kunsthistorička a docentka z katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave. „YMCA má vo svojom znaku trojuholník“, približuje Kvasnicová. „Symbolizuje človeka, ktorého tvorí duch, duša a telo. O toto všetko sa chcelo združenie starať“, hovorí. Aj bratislavská Ymca tak podľa Magdalény Kvasnicovej poskytovala od začiatku kultúrno-vzdelávacie a športové aktivity. „Vstupovala do prostredí, kde bolo potrebné zmierenie či formovať spolunažívanie rôznych názorov či sociálnych statusov“, dopĺňa a hovorí o spájaní aj na osi kresťanských denominácií. V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, čo môžu v kultúre narobiť politické nominácie, ako sa to môže prejavť v Banskej Štiavnici či o výskume Námestia Slobody, ktoré sa opäť stalo miestom verejných zhromaždení.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Matúš Jarolín z občianskeho združenia Futuge Generation pracuje s mladými Slovákmi, ktorí chcú odísť do zahraničia. Podľa neho chcú odísť takmer všetci. Politická situácia, výsledok volieb či Robert Fico sú dôvodmi na odchodv, nie však tými najdôležitejšími.Slováci, ktorí sa zo zahraničia vrátia, majú punc kvality, najmä ak absolvovali dobré školy. Sme však ochotní ich počúvať? Mali by vlastne päťdesiatnici počúvať čerstvých absolventov, hoci aj z Oxfordu? Podľa Matúša Jarolína potrebujeme lepšiu medzigeneračnú komunikáciu.Čo majú vlastne v zahraničí o toľko lepšie ako u nás? Pomohlo by školstvu, keby sme tam jednoducho naliali viac peňazí? Nemali by sme aj my lákať zahraničných študentov, aby zaplnili naše univerzity, tak ako Slováci plnia tie české? V Prešove je napríklad veľká komunita ukrajinských študentov, ktorá tu bola už dávno pred vojnou.Alebo keďže Slováci nechcú študovať doma, mali by sme rušiť vysoké školy?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Aký rok má za sebou Ukrajina? Bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná? Aký vývoj čakať v roku 2024? Kto je dnes vo výhode a ako môže vojnu ovplyvniť únava z nej, americké voľby, či zmenšujúca sa finančná a vojenská pomoc? Téma pre riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka.Podľa analytika v prvých šiestich mesiacoch vojny v roku 2024 budeme sledovať trend, že sa Ukrajina bude skôr brániť, než útočiť. „Rozhodne sa budú Rusi snažiť pokračovať v ofenzíve, aby nedali Ukrajine vydýchnúť," hovorí.Matej Kandrík tiež hovorí, že Rusko bude mať v prvých mesiacoch prevahu v dôležitých otázkach - napríklad v dronoch, delostrelectve, mínometoch. „Výrazne to nahráva ruskej strane a vedie to k úvahe, že Ukrajina bude musieť prejsť od ofenzívy k obrannej pozícii."Aká je stabilita ruského prezidenta pred voľbami? „Môžeme si dnes povedať, že to Vladimir Putin zvládol, ale bolo to o chlp. Pachuť a memento vystrašenia tam ostáva. Pozícia Putina je však stále silná," myslí si šéf Adapt Inštitútu.Podľa neho možno špekulovať aj nad tým, či nebude chcieť Vladimir Putin pred voľbami ukázať nejaký vojenský úspech. „Takže by neprekvapilo do marca zíntezívnenie bojov," dodáva.Zlomový bude podľa Kandríka november, a to pre americké voľby. „Výsledok amerických volieb ukáže, kam sa pohneme ďalej," dodáva.V podcaste budete tiež počuť- či bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná,- s akými kartami hrajú na začiatku roka Rusko a Ukrajina,- ruská ekonomika a veľká vojenská výroba,- ako ovplyvní vojnu únava z nej,- aký bude rok 2024.Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Pápež nedávno dal svoje placet pre požehnania osôb v tzv. neregulárnych situáciách, do čoho spadajú aj páry rovnakého pohlavia či páry, ktoré žijú mimo manželského zväzku. Schválil doktrinálne vyhlásenie Fiducia supplicans vatikánskeho úradu pre náuku viery.Rozhodnutie podľa Vatikánu nemení nič na učení o manželstve medzi mužom a ženou. Napriek tomu vyvolalo širokú škálu reakcií: od spontánnej radosti, cez trpené vzatie na vedomie, až po obavy zo schizmy. Ako to vidí Miro Kocúr, teológ, biblista a pedagóg?Hovorí o dokumente s prívlastkom „prelomový“. „Namiesto odsudzovania, odmietania, znášania predsudkov a nenávisti, tu ide o ľudské prijatie a rešpektovanie tej životnej situácie“, hovorí. Kocúr pritom zdôrazňuje, že ide o dokument, ktorý pripravil vatikánsky úrad a odobril ho samotný pápež. Vatikán pripomína, že požehnávanie „neregulárnych“ životných situácií nemá mať akúkoľvek obradovú formu a nemá ísť o napodobňovanie manželstva. „Myslím si, že to bude veľká úľava pre ľudí toho istého pohlavia, ktorí dostanú požehnanie svojho spolužitia“, hovorí Kocúr. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ak by deti poslancov či ministrov hovorili svojim rodičom, že majú úzkosti, v škole nič zmysluplné nerobia a sú zo vzdelávania frustrované, tak si viem predstaviť, že sa odrazu začnú diať veci, ale tu ten tlak nevzniká. My dáta o segregovanom vzdelávaní máme, ale nikto s tým nič nechce robiť, pretože je to drahé a politicky nepopulárne, ale my si takto zarábame na veľké sociálne nepokoje, hovorí pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Keď po nás niečo ostane - a nie ste čírou náhodou Einstein, Leonardo da Vinci alebo Picasso, tak sú to predovšetkým naše deti. Otázkou je, koľko sa im reálne venujeme, do akej miery ich problémy berieme skutočne vážne a najmä - nakoľko naša spoločnosť prikladá váhu tomu najdôležitejšiemu, teda ich vzdelaniu a všetkému, čo pobyt v škole pre ne znamená. Teda nielen ich vedomostiam, ale aj ich pocitu spokojnosti či sociálnym interakciám, ktorým sa práve v školách učia a teda i pocitu spoločenskej súdržnosti. Tvrdé dáta, s ktorými neradno polemizovať, však aktuálne hovoria, že tu u nás - na Slovensku, vychovávame v našich školách viac ako tretinu funkčných analfabetov. V praxi to znamená, že viac ako tretina našich - dnes už prakticky dospelých deti, nedokáže prečítať zmluvu o nájme, hypotéke či leasingu - o programoch politických strán pred voľbami škoda hovoriť. I toto je nelichotivá realita slovenského školstva, ktorú potvrdili aktuálne výsledky medzinárodného testovania PISA.Navyše, naše školstvo je tvrdo segregačné, teda ľudovo povedané - kde a komu ste sa narodili, tak v takej komunite i sociálnej vrstve, napriek vašej snahe i úsilí, aj s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte. Už od Márie Terézie (ktorá všeobecné povinné vzdelávanie u nás uzákonila) bolo ale vzdelanie akýmsi výťahom k lepšiemu životu. Dobré vzdelanie bolo mocou, no a dobré vzdelávacie systémy robia to, že pomáhajú vyrovnávať sociálne, ekonomické ako i etnické - či iné rozdiely, medzi deťmi, tak aby sa medzi nimi zabezpečili aspoň ako tak rovné štartovacie čiary. Na Slovensku roku 2023 to však jednoducho neplatí. Povedie teda rastúci počet analfabetov k sociálnemu výbuchu a prečo tento problém odmietame vidieť?Ak chceme aby naše deti zostávali žiť na Slovensku a neutekali nám do zahraničia, tak musíme dať šancu všetkým deťom, pretože - ak sa táto krajina bude rozpadať, tak tí vzdelaní budú odtiaľto poľahky utekať, ale ti nevzdelaní nám tu jednoducho ostanú, hovorí o dôsledkoch slovenského vzdelávacieho systému pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Podľa neho je dnes škola jedným z posledných miestom, ktoré môžu - a preto aj majú, vychovávať všetky deti k pocitu súdržnosti k tejto krajine. Veď napokon, keď nie v škole, tak kde inde ho môžeme získať? A ako dodáva: Plastové okná, tulivaky a ani kopa počítačov dobrú školu nerobia. Absolútnou kostrou školy - i vzdelávania, sú totiž kvalitní učitelia.Kde sme zišli z cesty ku kvalitnému vzdelávaniu našich vlastných detí a prečo nás prestala trápiť jeho upadajúca kvalita? Ako to, že vzdelávanie nám polarizuje už i malé deti a segreguje ich do ostrovov, ktoré si už pomaly prestávajú aj rozumieť? Kam povedie školstvo, ktoré už nespája, ale rozdeľuje no a nehrozí nám rastúcim počtom funkčných analfabetov bez zmysluplnej budúcnosti veľký sociálny konflikt v samotnom vnútri našej spoločnosti?Aká je cena dokonalosti a ako pracovať s chybou - a ako sa z chyb učiť? A prečo na našich školách nie je hodnotou spokojnosť a šťastie dieťaťa? Kto je kvalitný učiteľ a ako ho vychovať a aj ako ho v školstve udržať? No a ako pracovať s chybou - a ako sa z vlastných chýb učiť? Témy a otázky pre Juraja Hipša. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aký bol rok 2023 z hľadiska prežívania? Podľa psychológa Aleša Bednaříka, ktorý sa špecializuje na pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia bol minulý rok náročný. V podcaste približuje ako si poradiť s náročnými situáciami. „Je stále veľa vecí, aj drobných, ktoré môžeme robiť popri zlých veciach, ktoré sa nám dejú a nevieme ich zmeniť. Nie sme vystavený na pospas jednej vlne cunami," hovoríTémou roka 2023 boli aj voľby a nové kroky vlády, ktoré viedli ľudí do ulíc protestovať. Psychológ v podcaste približuje, ako sa naučiť komunikovať, riešiť konflikty v rodine - a to napríklad pre politiku. Podľa Bednaříka sa Slováci rýchlejšia vyplašia a hľadajú nepriateľa. „Sme nedoverčiví, netreba nám veľa, aby sme sa pustili do konfliktu so susedom, s ktorým sme vyrastali, hovorí Aleš Bednařík.No a pozrieme sa aj na predsavzatia. Majú zmysel? Ako si ich správne nastaviť?Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Našim mentálnym kódom je už dlho snaha "prežiť za každú cenu." Ak chceme byť úspešnou spoločnosťou, mali by sme sa pokúsiť tento náš národný vzorec konečne prelomiť a zmeniť ho, hovorí vo veľkom bilančnom rozhovore pre Aktuality sociológ Michal Vašečka. Podľa neho sme veľmi zakonšpirovanou a infantilnou spoločnosťou, ktorá nie je mentálne pripravená na výzvy dramaticky sa meniaceho sveta 21. storočia. Kto teda - ako spoločnosť, sme a odkiaľ všetky tie naše frustrácie, úzkosti ale i nároky a viera v rozprávkové konce vlastne pramenia? A najmä, čo s tým v 21. storočí?Je koniec roku 2023, roku plného dramatických politických, ale najmä spoločenských zmien - a to ako doma, tak i na globálnej šachovnici. Našu spoločnosť, ale najmä naše mysle, sú opakovane zasahované ďalšími a ďalšími udalosťami, ktoré neaz útočia na tie naše najhlbšie obavy i existenciálne úzkosti - od vojny v susednej Ukrajine cez inflačné, surovinové a potravinové špirály rastúcich cien až po doslova nechutné politické kampane plné lží, zavádzania, dehumanizácie oponentov ako i strašenia tými najtemnejšími scénármi a výrábania fiktívnych nepriateľov.O stave našich myslí môže podať svedectvo i rastúci počet ľudí s psychickými problémami či až alarmujúce čísla a fakty o rapídne sa zhoršujúcom duševnom zdraví toho najcennejšieho čo máme - našich vlastných detí. Spoločnosť je politicky i názorovo prudko rozdelená, rastie miera frustrácie i agresivity, ktorá sa z virtuálneho priestoru prelieva už aj do reálneho sveta a to i s fatálnymi následkami a vzájomná dôvera a to ako k dôležitým inštitúciám spoločnosti, tak aj vzájomne medzi ľudmi zasa prudko klesá.Čo sa to s nami deje, kam sa slovenská spoločnosť uberá a máme vôbec predstavu o tom, kto sme, ktorým hodnotám a ideám ešte spoločne dokážeme veriť a kam - ako Slovensko, kráčame v týchto čoraz tekutejších a neistejších časoch? A vieme sa ako spoločnosť pozrieť do zrkadla a začať diskusie o tom, kto skutočne sme a na akých základoch stoja naše hodnoty, ideály, ale aj strachy, obavy a úzkosti?