Ráno Nahlas 🎙

Tento návrh zákona nepripravovali skutoční odborníci a preto to vyzerá, ako keby psíček a mačička varili tortu, hovorí advokát Peter Kováč. Ten sa podieľal na tvorbe návrhu trestného zákona pod ministrom Viliamom Karasom. Podľa neho by ste sa nemuseli dostať do väzenia ani keď ukradnete Ferrari. Aj verejní funkcionári, ktorí nenakradnú priveľa, budú po odchode z funkcie čistí.Tresty treba znížiť, ale nie tieto a nie takto, hovorí advokát Peter Kováč, ktorý vyučuje na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Uvažujú páchatelia o tom, aký im hrozí trest, alebo iba či ho chytia? Podľa neho je veľa ľudí, ktorí nekradnú len preto, že im hrozí trest. Niektorí kradnú presne tak, aby neprekročili hranicu škody, podľa ktorej by už išlo o trestný čin.Ako sa líšia ekonomické a daňové trestné činy a ich páchatelia? Ako rozmýšľajú Marian Kočner a Ladislav Bašternák? Po znížení trestov sa takýmto páchateľom bude viac oplácať to skúšať? Máme viac chrániť životy ako peniaze, alebo je tento pohľad demagogický a nemali by sme sa na trestné právo pozerať úplne inak?Páchateľov polícia často odhalí až po čase, napríklad pri nejakom ďalšom čine. Ak sa zavedú trojročné premlčacie doby, mnohých páchateľov už nebude možné stíhať – a tak sa nedostanete ani k náhrade škody, ktorú vám niekto spôsobil napríklad vlámaním.Dajú sa problémy v tomto návrhu zákona vôbec odstrániť?Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Celý systém sociálnoprávnej ochrany detí treba vybudovať úplne odznova. Nejaká trestnoprávna zodpovednosť by sa zo zistení Generálnej prokuratúry ale mala vyvodiť. Ak ale v tomto systéme zostanú títo istí, zle vzdelaní a prakticky nekontrolovaní ľudia, tak sa nezmení vôbec nič. Hovorí na margo šokujúcich zistení o podmienkach v Reedukačných zariadeniach novinárka Nataša Holinová.Plesnivé sprchy, postele s plošticami, toalety bez dverí a k tomu fyzické tresty, ponižovanie, bezdôvodné a neľudské ochranné izolačky a dokonca i sexuálne násilie. To sú podmienky, v ktorých u nás v roku 2023 žije takmer 400 detí v takzvaných Reedukačných centrách - za socializmu známych ako polepšovne. Kontrola Generálnej prokuratúry poukázala na dlhodobo katastrofálne podmienky v zariadeniach, ktorých cieľom je pritom eliminovať u týchto detí poruchy správania a zaradiť ich potom späť do bežného života. V skutočnosti sa ale v týchto centrách ocitajú i obete sexuálneho či domáceho násilia a to bez ich akejkoľvek viny či zodpovednosti.V šokujúcej slovenskej realite tak tieto deti žijú ešte oveľa horšie ako väzni. A deje sa tak už celé dlhé roky. Generálna prokuratúra vo svojej podrobnej správe konštatuje, že pochybenia našla v každom jednom z 13. skontrolovaných zariadení no na tieto až neľudské podmienky upozorňovala už pred desiatimi rokmi aj vtedajšia ombudsmanka.Čo sme to za štát, ktorý sa takto stará o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti - naše vlastné deti? Ako je toto vôbec možné a prečo to nikoho ani veľmi nezaujíma, keďže ide o problém, ktorý je tu už prakticky celé desaťročia? No a ako to, že tieto deti v problémoch ako keby nepovažujeme za tie "naše"? Stať sa to totiž môže aj nám - a našim deťom. Prečo to teda nechceme vidieť a riešiť?Neexistuje tu skutočná motivácia, čo s týmto šokujúcim stavom robiť. Na jednej strane je tu ľahostajnosť verejnosti, na strane druhej zasa je tu ľahostajnosť ľudí, ktorí sú predstaviteľmi štátu v tejto oblasti. Jediná motivácia v celom tomto systéme je snaha Reedukačných centier mať čo najviac detí pretože z toho majú viac peňazí, hovorí Holinová a pridáva varovanie, že ona by tomuto štátu deti v problémoch určite nezverila.Téma dnešného podcastu s novinárkou, ktorá sa tejto téme dlhodobo a intenzívne venuje Natašou Holinovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

90-tisíc vojakov, tisíce kusov techniky, trvanie v rozsahu štyroch mesiacov. A od územia Spojených štátov až po východné krídlo Aliancie, ktoré hraničí s Putinovým Ruskom. Vojenské cvičenie NATO s deklarovým cieľom: preveriť schopnosť spojencov zapojiť sa do konfliktu s protivníkom rangu práve tejto krajiny. Steadfast Defender – neochvejný obranca – označenie, ktoré dostalo. A podľa predsedu vojenského výboru NATO admirála Roba Bauera, hoci „konflikty nevyhľadávame, ale ak na nás zaútočia, musíme byť pripravení“ – má byť aj simuláciou veľkého konfliktu. Pripravuje SA a NÁS Aliancia na eventualitu vojny s Putinom? Existujú riešenia, ktoré by sa jej vyhli? A ako v tejto perspektíve vyznieva svojská doktrína staronového premiéra Fica, pre ktorého napadnutá Ukrajina nie je „suverénnym štátom“, ale skorumpovaným systémom v područí Spojených štátov? Téma pre generálna vo výslužbe Pavla Macka. „Ešte nedávno sme boli v nastavení, že klasický vojenský konflikt nám nehrozí a keby hrozil, tak budeme mať varovaciu dobu desať rokov. Zmena bezpečnostného prostredia priniesla to, že to už tých desať rokov nie je. Už to nie sú ani roky. Môžu to byť mesiace, či týždne, keď sa situácia náhle zmení a my môžeme čeliť bezprostrednej hrozbe konfliktu“. Generál Macko takto reaguje na slová admirála Roba Bauera, šéfa vojenského výboru NATO. On upozornil, že na „prípadnú budúcu vojnu s Ruskom sa musia pripraviť občianske spoločnosti členských štátov Nato“. Vyjadrenie zaznelo v kontexte spomínaného veľkého vojenského cvičenia Nato. Admirál Bauer však už nehovorí len o príprave ozbrojených síl, ale aj „občianskej spoločnosti“ členských štátov Aliancie. Pavel Macko vysvetľuje, že k tomu prichádza aj po analýze vývoja situácie na Ukrajine. „Dejiny a vývoj toho konfliktu by bol úplne iný, ak by Ukrajinci neboli na to pripravení“, hovorí. „To, že prežilo toľko ľudí a vedeli reagovať, bolo dané aj tým, že od anexie Krymu v roku 2014 Ukrajinci vedeli, že sa musia pripravovať“. Odkaz Bauerových slov je podľa Pavla Macka taký, že obrana krajiny nie je len záležitosťou pár vojakov, ale celej spoločnosti. „Ak chceme prežiť, keby vojna predsa len prišla, musí do toho byť zapojená celá spoločnosť“. Prečo je ticho rezort obrany? A čo znamenajú pre Slovensko a jeho záväzky v Nato výroky premiéra Fica o Ukrajine?„Fico je vnútorne zaseknutý v komunistickom Československu, v nenávisti voči západu“, tvrdí. Po víkendových výrokoch na adresu Ukrajiny by sa na mieste ukrajinského premiéra Šmyhaľa so slovenským premiérom ani nestretol. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja vám teraz predpoviem, ako to bude s touto ministerkou kultúry: Bude bežať svinským krokom pretože umelci cítia neprávosť, ktorá sa chystá a ktorá sa deje. Už aj onakvejší ministri utekali z ministerstva s kabátom na hlave takže toto je jej osud, hovorí o budúcnosti Martiny Šimkovičovej v kresle ministerky vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Podľa neho čelíme novej normalizácií.Ľudia sú dezorientovaní a samozrejme, že sú aj rozčarovaní z toho, že im nepadajú pečené holuby do úst. Je zaujímavé, že Slovák, keď ide pracovať napríklad do Írska, tak tam tvrdo pracuje aj 10- 15 hodín pretože vie, že keď bude kvalitne pracovať, tak aj zarobí, ale keď sa vráti domov, tak je zasa ten istý ufrflanec, ktorému sa pracovať nechce. No, nič nie je zadarmo a všetci, ktorí niečo v živote dosiahli, musia tvrdo pracovať, ale istá masa obyvateľstva chce mať všetko jednoducho, lacno a rýchlo a preto aj veľmi rýchlo a jednoducho uveria aj rôznym ideologickým heslám, hovorí o dnešnej dobe a o tom, kam sa Slovensko uberá dlhoročný a dnes už aj kultový vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala.Tento dlhoročný - a dnes už kultový, vydavateľ slovenskej literatúry, iniciátor súťaže Poviedka a objaviteľ množstva pôvodných slovenských literárnych talentov sa tento rok stal aj nositeľom štátneho vyznamenania z rúk prezidentky Čaputovej.„Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji,“ povedala pri tejto príležitosti hlava štátu.Aký je teda, podľa Kertésza Bagalu, tento náš slovenský príbeh a aký je príbeh muža, ktorý sa už vyše 30 rokov tvrdohlavo, stoj čo stoj, ponára do sveta slovenského slova a do sveta tvorivosti našich literárnych talentov? Ako vníma aktuálne obsadenie rezortu kultúry a jeho hlavu - ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú? No a čo hovorí vydavateľ slovenskej prózy i poézie na deklarácie ministerstva kultúry o akejsi "čistej národnej kultúre"?No a napokon, ako sme na tom s čítaním literatúry a s jej výučbou? Čítajú ešte vôbec naše deti a ak nie, ako ich prilákať do rozsiahleho, ale i nesmierne bohatého a dobrodružného vesmíru slov a viet? A prečo podľa neho nevieme v školách deti pre literatúru nadchnúť a učíme ich skôr tak, že ich od kníh odradíme?"Ten školský systém treba obrátiť úplne naruby. Trinásťročným deťom treba ukazovať to, čo je pre ich vek zaujímavé a nie ich moriť Proglasom. Teraz by to malo byť tak, že to, čo sme si my predtým čítali pod lavicou, by malo byť dnes hlavným predmetom a viesť deti k tomu aby sami dokázali formulovať svoje vlastné myšlienky, hovorí Kertész Bagala.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovensku osobnosti chýbajú, či ich len nevidíme? Dilema, na ktorú pred vyše desaťročím zareagoval rovno prvým životopisom. A načrtol aj paradox života u nás, podľa ktorého „veľké osobnosti bývajú práve pre svoju veľkosť odsunuté do úzadia“. Marián Gavenda – kňaz, niekdajší hovorca katolíckych biskupov a plodný publicista. Takto reagoval na osobnosť, ktorá podľa neho výrazne poznačila život na Slovensku v priebehu posledného polstoročia. Reagoval na postavu „biskupa v monterkách“ z podzemnej cirkvi, jezuitu, neskôr kardinála. Jána Chryzostoma Korca. Práve dnešného 22. januára by sa dožil sto rokov. Na jednej strane pilier tajnej cirkvi v období neslobody, na druhej aj barla, ktorou si už v slobodných časoch poslúžili premiéri s komunistickou minulosťou Vladimír Mečiar či Robert Fico. Kto bol „biskup v monterkách“? Téma pre Mariána Gavendu, autora jeho prvého životopisu. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Komunizmus a fašizmus je rovnaké totalitné zlo. Komunizmus však nebol, na rozdiel od fašizmu, nikdy dôsledne odsúdený. No až keď si, biblicky povedané, namočíte prsty v krvi jeho obeti, pochopíte jeho hrôzy, hovorí spisovateľ a dokumentarista Peter Juščák. Ten dlhodobo mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorí sa prakticky okamžite po oslobodzovaní Červenou armádou ocitli v sovietskych koncentrákoch.Mená ako Osvienčim, Treblinka, Dachau či Mauthausen pozná asi každý z nás. Sú to totiž synonymá zla. Pojmy ako Kolyma či Vorkuta však zrejme väčšine ľudí vôbec nič nehovoria. Ide pritom o obdobu nacistických koncentračných táborov - sovietske Gulagy. V nich končili - a často doslova i fyzicky skončili, celé milióny nevinných obyvateľov Sovietskeho zväzu, ale následne aj jeho satelitov - vrátane Československa. V týchto sovietskych koncentrákoch - známych ako Gulagy, tak prakticky okamžite po oslobodzovaní Slovenska Červenou armádou skončili i cele tisícky našich vlastných spoluobčanov. "Oslobodenie Červenou armádou trvalo 30 minút, potom prišli deportácie do Gulagov," hovorí spisovateľ Peter Juščák. Na východnom Slovensku išlo podľa neho o plošné deportácie na princípe kolektívnej viny. Oficiálne čísla zmapované historikmi z Ústavu pamäti národa hovoria o vyše 7. tisíckach občanov ČSR. V tomto prípade ide len o oficiálne čísla, v realite ich bolo oveľa viac, hovorí Juščák, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a odhaduje, že v sovietskych Gulagoch skončilo minimálne 10 tisíc Slovákov, ktorých neraz jedinou vinou bola veľmi pružná a právne nesmierne gumená kvalifikácie "Nepriateľ Sovietskeho zväzu". V Gulagoch sa tak dokonca ocitla aj väzenkyňa nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, pripomína Juščák - autor knihy "Desaťkrát Gulag" a ďalších diel mapujúcich osudy našich spoluobčanov v sovietskych gulagoch. Sovietska štátna moc, presnejšie stalinova politická polícia NKVD si vytipovala človeka, tohto človeka potom doslova zobrali na ulici a vytipovali si ho preto, že podľa nich to mohol byť dobrý nositeľ trestu. Potom ho väznili - a všemožnými - i veľmi násilnými a krutými metódami ho vypočúvali dovtedy, kým neprijal celý ich scenár fiktívneho trestanca. Scenáre boli pripravené, ale chýbali im ľudia a tak si ich proste - neraz veľmi brutálnymi metódami, našli trebárs i na ulici, hovorí Peter Juščák.Čo bol dôvod týchto masových represálií, ako fungovala sovietska totalitná moc na oslobodenom území ČSR a aké osudy mali Slováci zavlečení do sovietskych koncentrákov? Vieme si vôbec predstaviť, aké podoby zla mala sovietska totalita a aké osudy mali príbuzní a deti odvlečených do ZSSR? No a prečo o tejto téme prakticky vôbec nič nevieme, neučíme to naše deti v školách a ani sa nestala témou našej kolektívnej pamäte ako memento pred hrôzami totality - tentoraz však nie hnedej, ale červenej? A prečo - keď odsudzujeme fašistické hnedé zlo, nevieme - a nechceme, odsúdiť rovnako tak hrôzostrašné a kruto neľudské dôsledky zla červeného, teda komunistického? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme - nie nmedzi krajiny V4. A čaká nás zrejme ešte drsnejšia skúsenosť než to, čím si prešlo Grécko, hovorí viceprezident AZZZ Rastislav Machunka. Ako vnímajú novú vládu a jej tempo i formu konsolidácie zamestnávatelia? A prečo máme nižšie mzdy ako Nemci?Ich revírom je Slovenská republika, no tempo ich konsolidácie rozhodne nie je vražedné. I tak by sa dal glosovať prístup novej slovenskej vlády - vlády Fica IV., k našim verejným financiám, ktoré rozhodne nie sú v dobrom stave a medzi politikmi, ale i ekonómami sa preto čoraz častejšie objavujú varovania o takzvanej "gréckej ceste".Nie sú to diletanti, obrazne povedané, robia dobre svoju politiku pretože si skutočne myslia, že ich to snáď nedobehne a že prežijú najbližšie 4 roky v relatívnom kľude. Ich revírom je populizmus, ale na konci dňa si však za to môžu voliči. Za stav štátu zodpovedajú voliči pretože politikom ťažko niečo vyčítať, oni plnia to, čo sľúbili voličom a voliči si toto želali, tvrdí na margo ekonomických plánov a vízií v Ráno Nahlas viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.O čom vypovedá obsah a forma konsolidačného balíčka Ficovej vlády - balíčka, ktorý zvyšuje zdravotné odvody a zavádza bankový odvod, no na strane druhej penzistom ponúka 13. dôchodky a pomáha i hypotekárnym dlžníkom? Uvedomuje si vláda čomu Slovensko reálne čelí, má nejakú zmysluplnú víziu ekonomického rozvoja krajiny a nečaká nás v najbližších mesiacoch i ďalšie uťahovanie opaskov a to i vo forme zvyšovania daní?Ako zastaviť únik mozgov - a dnes už aj kvalifikovanej pracovnej sily, zo Slovenska a budeme odkázaní na ekonomických migrantov? Prečo je naše hospodárstvo stále odkázané na kupovanie si zahraničných investorov cez daňové úľavy a finančné stimuly a ako generovať invenčné prostredie a zaistiť aby tu vznikali domáce investície s vyššou pridanou hodnotou?My nielenže zaostávame oproti našim susedom, my dnes už ekonomicky medzi krajiny V4 - tobôž Rakúsko či Pobaltie, nepatríme. Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme, hovorí Rastislav Machunka. Čo nás teda ekonomicky čaká a bude to i tu také ako v Grécku - či nebodaj ešte horšie? No a napokon, prečo máme stále dramaticky nižšie mzdy než Nemci či Francúzi a ako je to v skutočnosti s tou našou produktivitou práce? Témy a otázky pre hlas zamestnávateľov, viceprezidenta AZZZ Rastislava Machunku.

„V demokracii ľudia nielen môžu, ale rovno majú hovoriť politikom do ich práce“, hovorí sociológ Martin Bútora. Sociológ, spisovateľ, diplomat, ale i prezidentský kandidát. Po sovietskej okupácii zostal v nemilosti komunistickej moci. Odsúdil Antichartu, na dvanásť rokov skončil ako terapeut v protialkoholickej poradni. Po Novembri’89 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a spoluautor toho, čo zaznievalo na námestiach. Neskôrší poradca prezidenta Václava Havla, sám prezident Inštitútu pre verejné otázky s kritickými správami o stave spoločnosti, ktoré nastavovali zrkadlo mocným. Potom diplomatický zástupca Slovenska v Spojených štátoch. A tiež prezidenský kandidát. Už roky je jeho hlas dôležitý vo verejného diskurze. Ako sa pozerá na krajinu, ktorá opäť vychádza na námestia? Na štát, v ktorom má svoj špecifický význam zrazený semafór, podržtaška či zrážanie špeciálnej prokuratúry a výkonu samotnej spravodlivosti? Demokracia podľa neho predpokladá, že „ľudia sa do toho vložia a prídu so svojim pohľadom na kvality štátu, a to aj kriticky“.„V mojich očiach je to tak, že títo ľudia pomáhajú, aby sa krajina a štát vyvíjali lepším, kvalitnejším spôsobom“, rozpráva. „Rozumný štát a rozumní politici tomu načúvajú a niektorí si z toho aj niečo zoberú“, dodáva. Má to však predpoklad – štát a politikov s kvalitami rozumnosti. Spôsoby Roberta Fica mu politikou kupovania voličov pripomínajú sčasti socialistického prezidenta Antonína Novotného s jeho výrokom: „Maso bude!“ „Svojim voličom bez výraznejšej ekonomickej gramotnosti sľubuje silný štát bez dosahov napríklad na udržateľnosť verejných financií “, ilustruje. „Takto si ich chce kupovať a zneužíva ich“, tvrdí Bútora. Ficovo prirovnanie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (UŠP) k prokurátorom komunistického Československa z päťdesiatych rokov označuje až za programový kalkul s tým, že ľudia zabúdajú a súčasný premiér to zneužíva. „Akoby zabúdal, že tá komunistická strana, ktorej sám bol členom, tá strana sa v päťdesiatych rokoch dopúšťala nielen prenasledovania ľudí s odlišným názorom, nepovoľovala nič, čo by sa odlišovalo od vtedajšej politiky, ale tá strana zavraždila 250 ľudí a dvesto tisíc odsúdila a poslala do väzení“, ilustruje Martin Bútora. Za neprimerané označuje rovnako Ficovo uctenie si pamiatky Gustáva Husáka, niekdajšieho prvého muža komunistickej strany a prezidenta socialistického štátu. Na otázku, či nejde zo strany Roberta Fica rovno k programovému zavádzaniu a klamaniu, reaguje:„Pôsobí to tak.“ V rozhovore sa dotkneme aj autonehody Andreja Danka, zo správania ktorého má Martin Bútora „trpký, smutný až groteskný“ pocit. Rovnako miery, do akých podrobností by sa mali „obnažiť“ prezidentskí kandidáti pred voličmi. Ak Andrej Danko avizuje, že sa bude zaujímať o „orientáciu“ Petra Pellegriniho, Martin Bútora hovorí, že otázka je namieste v prípade, „ak sa zo zatajovanej sexuálnej orientácie môže stať dôvod na vydieranie“. Rozhovor s osemdesiatnikom Martin Bútorom bude však aj o „radostnom prístupe k životu“ či o „poctivej drine, z ktorej ide radosť“, ktorá ovplyvňuje bezprostredné okolie a má potenciál meniť spoločnosť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že existuje niečo ako tzv. transgeneračny prenos násilia, teda, že v rodinách, kde je dieťa opakovane svedkom domáceho násilia, tak sa pre neho to násilie normalizuje a tým pádom sa v ňom upevňuje presvedčenie, že konflikty sa dajú riešiť práve násilím, hovorí psychológ a súdny znalec Anton Heretik. Za pražským masakrom sa podľa neho skrýva rastúca dostupnosť zbraní, kult násilia, ale aj systémové neriešenie témy duševného zdravia.Väčšina páchateľov vrážd má nejakú formu poruchy osobnosti. To v spoločnosti je a treba s tým rátať, ale to nie sú v pravom zmysle slova psychicky chorí ľudia, kde by ich to malo robiť nezodpovednými za svoje konanie. Naopak, títo ľudia sú povinní naučiť sa žiť so svojou povahou tak, aby neporušovali zákony. Tie ťažké psychické poruchy, ktoré zmenia človeka, ktorý sa dovtedy vyvíjal normálne, tak tých je strašne málo a medzi páchateľmi trestných činov sú veľmi zriedkavé, hovorí rešpektovaný súdny znalec Anton Heretik.Vyšetrovanie teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave z roku 2022 ukončili, skutok je preukázaný výpoveďami spolužiakov páchateľa, ale aj jeho rodičov. Oznámil to špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Útok bol podľa neho chladnokrvný a mal charakter popravy.Krátko pred Vianocami zasa otriasla Českom masová vražda, v ktorej nevyrovnaný mladík zastrelil na pôde pražskej Karlovej univerzity 14 nevinných obetí a ďalších 25 ich viac či menej vážne zranil. Páchatelia takýchto brutálnych a krvavých vrážd pritom nie sú žiadni Marťania, sú tu a žijú priamo medzi nami a to smeruje k množstvu ťažkých a nepríjemných otázok. Čo vedie ľudí ako sme my sami k takýmto priam beštiálnym vraždám, v ktorých páchatelia siahajú na životy ľudí, ktorí im nikdy nič zlé neurobili? Dalo sa im zabrániť keby sme si potenciálnych páchateľov lepšie všímali a viac sa venovali prevencií negatívnych javov sprevádzajúcich našu mládež? A kto vlastne sú títo páchatelia, čo ich motivuje a dá sa vôbec nejako vopred odhadnúť v človeku, že by bol schopný aj takýchto hrozných činov? Domáce násilie má často tendenciu eskalovať od prejavov slovnej a drobnej agresie až k extrémnym prejavom. Väčšina prípadov vrážd na slovensku sa odohrá v rodinách a veľká časť z toho je vyvrcholenie partnerských kríz, teda vyvrcholenie domáceho násilia, tvrdí Anton Heretik. preto je prevencia podľa neho skrytá do veľkej miery v tom akú váhu kladie spoločnosť téme duševného zdravia ako i vzdelávaniu.Na druhej strane takéto brutálne akty násilia otriasajú prakticky celou spoločnosťou a rozbíjajú našu hlboko detskú predstavu o svete ako akomsi bazálne bezpečnom a predvídateľnom mieste. Vyvolavajú tak v nás jednak ohromný smútok prameniaci zo všeľudskej empatie, tak navodzujú i hrozivý pocit neistoty a strachu. Ako pracovať so smútkom z takýchto tragédií a ako sa vydať na cestu uzdravenia spoločnosti? No a napokon, ako pracovať s agresivitou, ktorá je skrytá v každom jednom z nás?Témy a otázky pre psychológa a súdneho znalca Antona Heretika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Idem do toho, lebo to milujem“. Koľkí z nás majú ten luxus na takéto konštatovanie? Ak by sme však uvažovali ďalej, poctivo a sebakriticky, prišli by sme k inému konštatovaniu: že nepôjde to bez odvahy. Tento luxus si dopriala Nikola Richterová. Našla v sebe odvahu. Povedala si, že už nechce žiť v kolotoči povinností, ktoré časom prestávali dávať zmysel. Vystúpila z neho. V práci si zobrala neplatené voľno – či inak slovenskú podobu sabatikalu. A dala sa na hľadanie svojho ja, lebo ako píše: zabúdala som, kto som! A skončila – zas podľa toho, čo zaznačila na sociálne siete – spokojná, za polárnym kruhom, a to napriek tomu, že z pozície PR manažérky je z nej asistentka v reštaurácii v zasneženom Fínsku. S konštatovaním: „Som na seba fakt hrdá, že som aj napriek pochybnostiam šla podľa svojho vlastného vzorca – idem to toho, lebo to milujem.“Ako na to? V dnešnej uponáhľanej dobe, keď už zabúdame, kto vlastne sme? „Pre mňa bol sabatikal zlomový, lebo som si uvedomila, že dlhé roky som existovala bez toho, aby som si dopriala čas na zastavenie. Čas na to, aby som si uvedomila, ako sa mám, čo mám rada. Spätne som si uvedomila, že som sa vôbec nepoznala“, opisuje svoju skúsenosť s riešením vyhorenia Nikola Richterová.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zatiaľ čo 50.roky socializmu boli akýmsi "Veľkým bratom", Normalizácia bola niečím ako Veľkou sestrou z románu "Bol som dlho preč". Kto chcel za normalizácie konformne žiť, tak mohol, ale kto sa rozhodol žiť v pravde, tak musel počítať s represáliami zo strany režimu, hovorí o ére posledných 20. rokov socialistického režimu, sociologička Oľga Gyarfášová. Aké to bolo žiť - a nesúhlasiť, v časoch husákovskej normalizácie?Normalizácia. Lapidárne, chladné a neosobné slovo pre éru, v ktorej Československo - našu krajinu, okupovala stotisícová armáda po zuby ozbrojených sovietskych okupantov, ktorí mali presadiť brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a v ktorej sa režim vedený prezidentom Gustávom Husákom nemilosrdne postaral s akoukoľvek formou odporu voči spôsobom, ktorými tento nikým nevolený systém presadzoval svoju brachiálnu moc.Pre niekoho sú to dnes údajne "zlaté časy" tzv. husákových detí. Časy, v ktorých sa horúčkovito (a neraz celkom bezohľadne) stavali prefabrikované paneláky, deti sa hrali v betónom vyliatych pieskoviskách a na uliciach bolo vraj tak bezpečne, ako nikdy predtým - a ani nikdy potom. A vraj každý mal i prácu. Akú, to už pamätníci radšej nespomínajú.Nečudo, veď všetko, čo akokoľvek vyčnievalo - alebo malo iný názor či presvedčenie, než bolo to oficiálne hlásané masívnou štátnou propagandou bolo z verejného priestoru eliminované alebo aspoň ostrakizované. Pre niekoho to tak bola doba celozávodných dovoleniek ROH - za odmenu azda až v bájnej Juhoslávii, mladomanželských pôžičiek, no pre iných to však bola éra permanentnej ostrakizácie alebo i perzekúcie - za zlý triedny pôvod otcov či dedov alebo pre vieru či iný ideový - a nebodaj ešte i odlišný politický názor.Krajine pevnou rukou vládla Komunistická strana, ktorá si svoj mocenský monopol poistila priamo v Ústave, slobodné voľby boli ilúzia, možnosť sa politicky či spoločensky angažovať mimo tzv. Národného frontu vedeného Stranou bolo nemožné a nad tlačou, médiami - ako i slobodou prejavu, vládla všadeprítomná štátna cenzúra poistená všemocnou tajnou štátnou políciou ŠTB, ktorá neváhala porušovať akékoľvek - i vlastné, zákony.Ako sa nám teda žilo v týchto časoch plných oficiálnych lží, všadeprítomnej propagandy, ktorej však už prakticky nik neveril a mocenského monopolu jednej strany a jej normalizačných kádrov? Prečo na to tak radi spomíname ako na údajne "zlaté časy" a aké pamäťové stopy v nás toto obdobie zanechalo?No a kto boli oponenti tejto nedemokratickej štátnej moci, kde brali silu čeliť mocnému štátnemu molochu a ako na tento odpor reagovala normalizačná moc? A napokon, koľko metrov štvorcových bytu v paneláku stojí svedomie a za koľko dovoleniek na Jadrane sa dá kúpiť česť a rovná chrbtica?To sú témy a otázky pre sociologičku Oľgu Gyarfášovú a autorku knihy "Ako sme žili v rokoch normalizácie", ktorá prináša rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnešné námestia bojujú proti tým istým ľuďom, reprezentujúcim „prehnitý systém“. Pohľad Karolíny Farskej, svojho času jednej z tvárí a hlasov iniciatívy za Slušné Slovensko. „Už neplatí, že kto vyhrá voľby môže všetko“ – veta, ktorá sa ako refrén ozýva z námestí slovenských miest. Bolo ju počuť v Bratislave, či v Košiciach, ale aj v ďalších mestách počas protivládnych demonštrácií. Po tých decembrových večer pokračujú aj prvé januárové, a to v štrnástich mestách Slovenska. A nadväzujú na tie z roku 2018 po vražde Jána a Martiny - Za Slušné Slovensko a ešte rok predtým na Veľký protikorupčný pochod. Ak dnes za nimi stoja politici opozičných strán, vtedy to boli najmä študenti. A medzi nimi aj Karolína Farská, s ktorou sa obzrieme za dynamikou tých prvých, aby sme pochopili, čo môžeme očakávať od tých dnešných.„Žiaden z tých dnešných protestov nebol akoby prebratím štafety, no napriek tomu ich spája fakt, že tu kontinuálne tisíce ľudí na námestiach bojujú proti tým istým ľuďom, ktorí reprezentujú ten istý problém v tejto krajine“, hovorí Karolína Farská. Nazýva ho pritom „prehnitím systému“. „Ľudia ako Fico sa budú vždy snažiť, no vždy im niekto povie zbohom a budú musieť odísť“, tvrdí. „On nie je ani špeciálny. V demokraciách takí ľudia sú. Chcú systém iba oportunisticky využiť na vlastné účely. Režim však oslabujú. Takých ľudí je potrebné vždy zastaviť“, takto odpovedá na otázku, či organizonie verejných protestov ešte má zmysel. V rozhovore sa pozrieme do zákulisia organizovania verejných zhromaždení. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Prepojenie kresťanstva so svetskou mocou, bolo obrovským historickým zlyhaním kresťanstva. Ježišov príbeh bol opozíciou voči svetskej moci a keď došlo k spojeniu kresťanstva so štátom, došlo ku kompromisom, ktoré cirkevnému svetu uškodili, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Čo nám dnes môžu cirkvi ponúknuť a sme kresťanskou spoločnosťou?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, stratilo sa to však za cisára Konštantína, keď stalo takmer štátnym náboženstvom a defacto sa zasnúbilo so štátnou mocou. Bolo to tak celé dlhé storočia, keď cirkvi neraz stáli na strane mocných a bohatých a dokonca v mene viery viedli - či aspoň posväcovali, aj vojny. Raz boli obeťami pohania, potom zasa inoverci či kolonizované národy, ale napokon sa hnev obrátil dokonca i voči vlastným spolubratom vo viere. Mocenské nároky a snahu o ideový monopol kresťanskej cirkvi dobre poznáme aj na Slovensku. Veď napokon, nie je tomu tak dávno, keď krajine vládol prezident a kňaz v jednej osobe, za ktorého štát neváhal aktívne perzekvovať a deportovať kvôli rase svojich vlastných občanov a to až do nacistických koncentrákov. Za komunistickej totality cirkvi zasa čelili represáliám a jej časť sa dokonca musela uchýliť až do podzemia tzv. tajnej cirkvi, kde opäť získala rešpekt i prirodzené uznanie. iná časť cirkvi však s komunistickou mocou - napriek jej ateistickému charakteru i pošliapavaniu ľudských práv, kolaborovala. No a kde je miesto cirkví dnes a má jej slovo ešte v našej spoločnosti vôbec nejakú váhu? A ak ju má mať, na čom jej slovo môže - a aj má, stáť?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, malo by sa ňou stať opäť. Kresťanstvo má byť avantgardnou alternatívou, preto sa nemá presadzovať násilím - teda ani nanucovaním svojich dogiem cez zákony, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Cestou je podľa neho dialóg a otvorenie sa novým výzvam, nie cesta boja o moc či kolaboráciu s mocenskými elitami.Aká je odpoveď kresťanského kňaza na Zlo zosobnené vrahom zodpovedným za masaker v Prahe a ako má vyzerať uzdravenie spoločnosti, ktoré reprezentovali študenti pražskej fakulty tvoriaci živú reťaz okolo pietneho miesta tejto tragédie? Kde v tom všetkom násilí, agresivite a frustrácií je Boh a ako čeliť nášmu strachu z toho, čo sa deje vôkol nás? Kde je hranica medzi dobrom a zlom, ako viesť dialóg s tým, čo bytostne vnímame ako Zlo, no a aké odpovede ponúka ten, čo sa podľa evanjelií obetoval za nás a kresťanstvo založil i inšpiroval?Deklarujeme sa ako kresťanská spoločnosť, no sme ňou naozaj aj v tom, ako žijeme? No a napokon, keby sa dnes medzi nás Ježiš vrátil, čo by tu našiel? A spoznali by sme ho vôbec?Témy a otázky pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Storočná bratislavská YMCA inšpiruje aj dnes: jej komunita oživovala mesto, tvrdí Magdaléna KvasnicováAj budovy majú svoje osudy. Písané tými, čo ich naplánovali, postavili a najmä naplnili životom. V Bratislave stojí už storočie historický komplex známy pod označením YMCA. Za jeho vznikom je aj dcéra prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka - Alica. Svojho času šlo o sídlo Young Men’s Christian Association, čiže Kresťanského združenia mladých. A v Európe bolo prvým pre túto pôvodom anglickú mládežnícku organizáciu. Komunisti ho neskôr znárodnili, prerobili aj na kino Dukla, v slobodných časoch sa okrem kina stalo aj sídlom ľudskoprávnych či kultúrnych neštátnych organizácií. Táto tehlovo červená dominanta má sto rokov. A za sebou aj pre dnešok inšpiratívnu minulosť. A o nej vie veľa zaujímavého Magdaléna Kvasnicová, kunsthistorička a docentka z katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave. „YMCA má vo svojom znaku trojuholník“, približuje Kvasnicová. „Symbolizuje človeka, ktorého tvorí duch, duša a telo. O toto všetko sa chcelo združenie starať“, hovorí. Aj bratislavská Ymca tak podľa Magdalény Kvasnicovej poskytovala od začiatku kultúrno-vzdelávacie a športové aktivity. „Vstupovala do prostredí, kde bolo potrebné zmierenie či formovať spolunažívanie rôznych názorov či sociálnych statusov“, dopĺňa a hovorí o spájaní aj na osi kresťanských denominácií. V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, čo môžu v kultúre narobiť politické nominácie, ako sa to môže prejavť v Banskej Štiavnici či o výskume Námestia Slobody, ktoré sa opäť stalo miestom verejných zhromaždení.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Matúš Jarolín z občianskeho združenia Futuge Generation pracuje s mladými Slovákmi, ktorí chcú odísť do zahraničia. Podľa neho chcú odísť takmer všetci. Politická situácia, výsledok volieb či Robert Fico sú dôvodmi na odchodv, nie však tými najdôležitejšími.Slováci, ktorí sa zo zahraničia vrátia, majú punc kvality, najmä ak absolvovali dobré školy. Sme však ochotní ich počúvať? Mali by vlastne päťdesiatnici počúvať čerstvých absolventov, hoci aj z Oxfordu? Podľa Matúša Jarolína potrebujeme lepšiu medzigeneračnú komunikáciu.Čo majú vlastne v zahraničí o toľko lepšie ako u nás? Pomohlo by školstvu, keby sme tam jednoducho naliali viac peňazí? Nemali by sme aj my lákať zahraničných študentov, aby zaplnili naše univerzity, tak ako Slováci plnia tie české? V Prešove je napríklad veľká komunita ukrajinských študentov, ktorá tu bola už dávno pred vojnou.Alebo keďže Slováci nechcú študovať doma, mali by sme rušiť vysoké školy?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Aký rok má za sebou Ukrajina? Bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná? Aký vývoj čakať v roku 2024? Kto je dnes vo výhode a ako môže vojnu ovplyvniť únava z nej, americké voľby, či zmenšujúca sa finančná a vojenská pomoc? Téma pre riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka.Podľa analytika v prvých šiestich mesiacoch vojny v roku 2024 budeme sledovať trend, že sa Ukrajina bude skôr brániť, než útočiť. „Rozhodne sa budú Rusi snažiť pokračovať v ofenzíve, aby nedali Ukrajine vydýchnúť," hovorí.Matej Kandrík tiež hovorí, že Rusko bude mať v prvých mesiacoch prevahu v dôležitých otázkach - napríklad v dronoch, delostrelectve, mínometoch. „Výrazne to nahráva ruskej strane a vedie to k úvahe, že Ukrajina bude musieť prejsť od ofenzívy k obrannej pozícii."Aká je stabilita ruského prezidenta pred voľbami? „Môžeme si dnes povedať, že to Vladimir Putin zvládol, ale bolo to o chlp. Pachuť a memento vystrašenia tam ostáva. Pozícia Putina je však stále silná," myslí si šéf Adapt Inštitútu.Podľa neho možno špekulovať aj nad tým, či nebude chcieť Vladimir Putin pred voľbami ukázať nejaký vojenský úspech. „Takže by neprekvapilo do marca zíntezívnenie bojov," dodáva.Zlomový bude podľa Kandríka november, a to pre americké voľby. „Výsledok amerických volieb ukáže, kam sa pohneme ďalej," dodáva.V podcaste budete tiež počuť- či bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná,- s akými kartami hrajú na začiatku roka Rusko a Ukrajina,- ruská ekonomika a veľká vojenská výroba,- ako ovplyvní vojnu únava z nej,- aký bude rok 2024.Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Pápež nedávno dal svoje placet pre požehnania osôb v tzv. neregulárnych situáciách, do čoho spadajú aj páry rovnakého pohlavia či páry, ktoré žijú mimo manželského zväzku. Schválil doktrinálne vyhlásenie Fiducia supplicans vatikánskeho úradu pre náuku viery.Rozhodnutie podľa Vatikánu nemení nič na učení o manželstve medzi mužom a ženou. Napriek tomu vyvolalo širokú škálu reakcií: od spontánnej radosti, cez trpené vzatie na vedomie, až po obavy zo schizmy. Ako to vidí Miro Kocúr, teológ, biblista a pedagóg?Hovorí o dokumente s prívlastkom „prelomový“. „Namiesto odsudzovania, odmietania, znášania predsudkov a nenávisti, tu ide o ľudské prijatie a rešpektovanie tej životnej situácie“, hovorí. Kocúr pritom zdôrazňuje, že ide o dokument, ktorý pripravil vatikánsky úrad a odobril ho samotný pápež. Vatikán pripomína, že požehnávanie „neregulárnych“ životných situácií nemá mať akúkoľvek obradovú formu a nemá ísť o napodobňovanie manželstva. „Myslím si, že to bude veľká úľava pre ľudí toho istého pohlavia, ktorí dostanú požehnanie svojho spolužitia“, hovorí Kocúr. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ak by deti poslancov či ministrov hovorili svojim rodičom, že majú úzkosti, v škole nič zmysluplné nerobia a sú zo vzdelávania frustrované, tak si viem predstaviť, že sa odrazu začnú diať veci, ale tu ten tlak nevzniká. My dáta o segregovanom vzdelávaní máme, ale nikto s tým nič nechce robiť, pretože je to drahé a politicky nepopulárne, ale my si takto zarábame na veľké sociálne nepokoje, hovorí pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Keď po nás niečo ostane - a nie ste čírou náhodou Einstein, Leonardo da Vinci alebo Picasso, tak sú to predovšetkým naše deti. Otázkou je, koľko sa im reálne venujeme, do akej miery ich problémy berieme skutočne vážne a najmä - nakoľko naša spoločnosť prikladá váhu tomu najdôležitejšiemu, teda ich vzdelaniu a všetkému, čo pobyt v škole pre ne znamená. Teda nielen ich vedomostiam, ale aj ich pocitu spokojnosti či sociálnym interakciám, ktorým sa práve v školách učia a teda i pocitu spoločenskej súdržnosti. Tvrdé dáta, s ktorými neradno polemizovať, však aktuálne hovoria, že tu u nás - na Slovensku, vychovávame v našich školách viac ako tretinu funkčných analfabetov. V praxi to znamená, že viac ako tretina našich - dnes už prakticky dospelých deti, nedokáže prečítať zmluvu o nájme, hypotéke či leasingu - o programoch politických strán pred voľbami škoda hovoriť. I toto je nelichotivá realita slovenského školstva, ktorú potvrdili aktuálne výsledky medzinárodného testovania PISA.Navyše, naše školstvo je tvrdo segregačné, teda ľudovo povedané - kde a komu ste sa narodili, tak v takej komunite i sociálnej vrstve, napriek vašej snahe i úsilí, aj s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte. Už od Márie Terézie (ktorá všeobecné povinné vzdelávanie u nás uzákonila) bolo ale vzdelanie akýmsi výťahom k lepšiemu životu. Dobré vzdelanie bolo mocou, no a dobré vzdelávacie systémy robia to, že pomáhajú vyrovnávať sociálne, ekonomické ako i etnické - či iné rozdiely, medzi deťmi, tak aby sa medzi nimi zabezpečili aspoň ako tak rovné štartovacie čiary. Na Slovensku roku 2023 to však jednoducho neplatí. Povedie teda rastúci počet analfabetov k sociálnemu výbuchu a prečo tento problém odmietame vidieť?Ak chceme aby naše deti zostávali žiť na Slovensku a neutekali nám do zahraničia, tak musíme dať šancu všetkým deťom, pretože - ak sa táto krajina bude rozpadať, tak tí vzdelaní budú odtiaľto poľahky utekať, ale ti nevzdelaní nám tu jednoducho ostanú, hovorí o dôsledkoch slovenského vzdelávacieho systému pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Podľa neho je dnes škola jedným z posledných miestom, ktoré môžu - a preto aj majú, vychovávať všetky deti k pocitu súdržnosti k tejto krajine. Veď napokon, keď nie v škole, tak kde inde ho môžeme získať? A ako dodáva: Plastové okná, tulivaky a ani kopa počítačov dobrú školu nerobia. Absolútnou kostrou školy - i vzdelávania, sú totiž kvalitní učitelia.Kde sme zišli z cesty ku kvalitnému vzdelávaniu našich vlastných detí a prečo nás prestala trápiť jeho upadajúca kvalita? Ako to, že vzdelávanie nám polarizuje už i malé deti a segreguje ich do ostrovov, ktoré si už pomaly prestávajú aj rozumieť? Kam povedie školstvo, ktoré už nespája, ale rozdeľuje no a nehrozí nám rastúcim počtom funkčných analfabetov bez zmysluplnej budúcnosti veľký sociálny konflikt v samotnom vnútri našej spoločnosti?Aká je cena dokonalosti a ako pracovať s chybou - a ako sa z chyb učiť? A prečo na našich školách nie je hodnotou spokojnosť a šťastie dieťaťa? Kto je kvalitný učiteľ a ako ho vychovať a aj ako ho v školstve udržať? No a ako pracovať s chybou - a ako sa z vlastných chýb učiť? Témy a otázky pre Juraja Hipša. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aký bol rok 2023 z hľadiska prežívania? Podľa psychológa Aleša Bednaříka, ktorý sa špecializuje na pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia bol minulý rok náročný. V podcaste približuje ako si poradiť s náročnými situáciami. „Je stále veľa vecí, aj drobných, ktoré môžeme robiť popri zlých veciach, ktoré sa nám dejú a nevieme ich zmeniť. Nie sme vystavený na pospas jednej vlne cunami," hovoríTémou roka 2023 boli aj voľby a nové kroky vlády, ktoré viedli ľudí do ulíc protestovať. Psychológ v podcaste približuje, ako sa naučiť komunikovať, riešiť konflikty v rodine - a to napríklad pre politiku. Podľa Bednaříka sa Slováci rýchlejšia vyplašia a hľadajú nepriateľa. „Sme nedoverčiví, netreba nám veľa, aby sme sa pustili do konfliktu so susedom, s ktorým sme vyrastali, hovorí Aleš Bednařík.No a pozrieme sa aj na predsavzatia. Majú zmysel? Ako si ich správne nastaviť?Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Našim mentálnym kódom je už dlho snaha "prežiť za každú cenu." Ak chceme byť úspešnou spoločnosťou, mali by sme sa pokúsiť tento náš národný vzorec konečne prelomiť a zmeniť ho, hovorí vo veľkom bilančnom rozhovore pre Aktuality sociológ Michal Vašečka. Podľa neho sme veľmi zakonšpirovanou a infantilnou spoločnosťou, ktorá nie je mentálne pripravená na výzvy dramaticky sa meniaceho sveta 21. storočia. Kto teda - ako spoločnosť, sme a odkiaľ všetky tie naše frustrácie, úzkosti ale i nároky a viera v rozprávkové konce vlastne pramenia? A najmä, čo s tým v 21. storočí?Je koniec roku 2023, roku plného dramatických politických, ale najmä spoločenských zmien - a to ako doma, tak i na globálnej šachovnici. Našu spoločnosť, ale najmä naše mysle, sú opakovane zasahované ďalšími a ďalšími udalosťami, ktoré neaz útočia na tie naše najhlbšie obavy i existenciálne úzkosti - od vojny v susednej Ukrajine cez inflačné, surovinové a potravinové špirály rastúcich cien až po doslova nechutné politické kampane plné lží, zavádzania, dehumanizácie oponentov ako i strašenia tými najtemnejšími scénármi a výrábania fiktívnych nepriateľov.O stave našich myslí môže podať svedectvo i rastúci počet ľudí s psychickými problémami či až alarmujúce čísla a fakty o rapídne sa zhoršujúcom duševnom zdraví toho najcennejšieho čo máme - našich vlastných detí. Spoločnosť je politicky i názorovo prudko rozdelená, rastie miera frustrácie i agresivity, ktorá sa z virtuálneho priestoru prelieva už aj do reálneho sveta a to i s fatálnymi následkami a vzájomná dôvera a to ako k dôležitým inštitúciám spoločnosti, tak aj vzájomne medzi ľudmi zasa prudko klesá.Čo sa to s nami deje, kam sa slovenská spoločnosť uberá a máme vôbec predstavu o tom, kto sme, ktorým hodnotám a ideám ešte spoločne dokážeme veriť a kam - ako Slovensko, kráčame v týchto čoraz tekutejších a neistejších časoch? A vieme sa ako spoločnosť pozrieť do zrkadla a začať diskusie o tom, kto skutočne sme a na akých základoch stoja naše hodnoty, ideály, ale aj strachy, obavy a úzkosti?

„Nie, ja si takto Olympiádu nepredstavujem!“ Reakcia na grafiku, na ktorej bežia s olympijskou pochodňou ruka v ruke zakrvavení Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Umelecká reflexia rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru, podľa ktorého budú môcť na letnej olympiáde v Paríži zápoliť aj športovci Ruska a Bieloruska. A prečo o tom teraz, vo sviatočnom čase? Toto olympijské rozhodnutie totiž dokázalo prerásť aj s odstupom mesiacov až do predvianočnej polemiky. So záverom: NIE globalizácii ľahostajnosti!A za týmto NIE stojí Tomáš Gerboc, katolícky kňaz, verbista, akademik a nadšený bežec, ktorý sa aktuálne venuje bratislavským vysokoškolákom. Prečo môže byť olympijská účasť športovcov vojnových agresorov až prejavom globálnej ľahostajnosti? A ako na ňu? „Pomôcť môže už len otázka: Čo môžem zmeniť ja, nie moje okolie“, hovorí.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Štedrá večera mala kedysi 12 chodov, naši predkovia nemali stromček ani svetielka a symbolom Vianoc bolo čosi úplne iné. Tradície sa menia a to tak rýchlo, že už teraz sú sviatky úplne iné ako boli v našom detstve a o ďalších 30 rokov budú opäť iné, naznačuje etnologička Katarína Nádaská. Najnovšou tradíciou je podľa nej trávenie Vianoc na lyžovačkách.Symbolom Vianoc len donedávna nebol stromček. Vo Vatikáne nainštalovali prvý stromček až v roku 1982. Na Slovensku chudobné rodiny žili v malých príbytkoch, kam by sa strom nezmestil. Stromčeky k nám prišli z nemecky hovoriacich krajín a najprv si ich adoptovala šľachta a až oveľa neskôr ľud. Symbolom Vianoc bol predtým betlehem. Vytláča dnes stromček betlehemy, tak ako nové tradície vytláčajú tie staré?Medzi starými tradíciami, ktoré postupne zanikajú, je napríklad obväzovanie nôh stola reťazou, sekera a čerstvo nadojené mlieko. Kde by ste to však dnes vzali? So zmenou spoločnosti sa menia aj naše tradície. Naše niekdajšie tradície sú roľnícke a v mestskom svete mnohé už nemajú miesto. Naopak, americké svetielka sme prebrali už v 90. rokoch.Čo je tradícia a čo je zvyk? Kedy sa zvyky stávajú tradíciami? Kedy sa niečo stáva tradičným? Napríklad bryndzu k nám priniesli Valasi, a teda nebola na Slovensku tradičnou, ale sa ňou postupne stala.V Japonsku majú na Vianoce tradíciu objednať si vedro vyprážaných kuracích krídel z americkej siete. Ich predkovia, ktorí bojovali proti Američanom, by určite nebola za. Ako sa teda dá vysvetliť takáto nová tradícia? Na Slovensko najväčší progres vždy nosili Slováci, ktorí pracovali v zahraničí – napríklad drotári alebo murári.Môžete si založiť a rozšíriť svoju vlastnú tradíciu? A ktoré tradície nám tu zanechal multikultúrny vývoj Slovenska, Tatári či Turci? Podľa Kataríny Nádaskej nám paradoxne najmenej zanechali Slovania.Rozhovor viedol Peter Hanák.

Smerom navrhované zmeny v trestnom práve menia charakter nášho štátu, hovorí odborníčka na verejné politiky a dlhoročná bojovníčka proti korupcii Emília Sičáková-Beblavá. Európska komisia má podľa nej veľa nástrojov, aby pritlačila slovenskú vládu k dodržiavaniu pravidiel, nielen eurofondy. Prečo sa podpísala pod list šéfke Európskej komisie?Cesta k demokracii je kľukatá a záleží, aká veľká je tá súčasná kľučka, hovorí bývalá šéfka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Univerzite Komenského. Robert Fico podľa nej doteraz zasahoval proti nezávislým inštitúciám so skalpelom, ale teraz vytiahol sekeru. Keby sme sa opýtali ľudí, či chcú štát ovládnutý jednou stranou, v referende by to neprešlo.Aktuálne nám hrozí, že spravodlivosť nebude vymáhaná voči všetkým rovnako, ale opäť tu budeme mať vládnucu triedu, voči ktorej sa spravodlivosť nebude dať vymôcť. Ak sme tu mali problém s korupciou politickej triedy a jej stíhaním, tak predsa nezrušíme jedinú inštitúciu, ktorá to vie robiť. Jedine, že by sme chceli rozviazať ruky tým, ktorí chcú korupciu páchať…Ako by mali vyzerať moderné verejné politiky v 21. storočí? A pomohla by regionálnemu rozvoju zmena volebného systému? Podľa Emílie Sičákovej-Beblavej existuje pre regióny úplne iné riešenie. Viete napríklad, čo urobil poslanec Smeru Záhorčák pre svoj región okolo Michaloviec?Ktoré pozitívne zmeny by sa dali presadiť rýchlo a lacno? Málokto vie, ž eaj Slovensko už má svoje behaviorálne analytické jednotky. Problém je však v tom, že ich nikto nepočúva a Robert Fico zrejme ani nevie, o čom je reč.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:POHODA

Keď zachraňujú životy tých, s ktorými sa zvykne spájať veta „život pred životom“, či inak - deťom, ktoré ešte nezhliadli svetlo sveta – a teda nenarodeným. Operácie v tehotnej maternici alebo liečenie detského plodu inak odsúdeného na zánik. A to aj na deťoch, ktoré sú ešte pupočnou šnúrou spojené s matkou. Odstraňovanie nádorov či transfúzie krvi ešte v štádiách spätých s vnútromaternicovým vývojom. Oblasť, o ktorej väčšina ani nepočula, na druhej strane dôverne známa tým, čo sú v čase obvykle radostného očakávania konfrontovaní s obavami o človiečika, ktorého ešte ani poriadne nevideli, sú však s ním bytostne previazaní a musia riešiť jeho zdravotné problémy.Fetálna medicína, či medicína nenarodených. Odbor, hranice ktorého technológie posúvajú stále vpred. Otvárajú pritom otázky, ktoré tu doteraz neboli – čo je ešte možné, aká miera rizika prípustná a finančná záťaž únosná. V prvej línii tohto zápasu u nás je Vladimír Ferianec, gynekológ a pôrodník a jeho tím v bratislavskej Ružinovskej nemocnici. Kam sme v starostlivosti o nenarodených zašli? Čím dokážeme inšpirovať aj Spojené štáty? A bude to u nás mať kto robiť o pár rokov? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takých Romanov tu bude ešte veľmi veľa, otvorene hovorí o nedávnej šikane s fatálnym koncom šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová. "Áno, sú tu starí ľudia, sú tu mladé rodiny, ale "dočerta", my tu vychovávame mladú generáciu, ktorá potrebuje možno trochu niečo iné, ako sme potrebovali my, ale tie deti potrebujú ochrániť - a potrebujú mať dostupnú sieť služieb odborníkov, ktorá ich ochráni, ale ktorú my nemáme. Takže, áno - deti nie sú voliči, ale raz nás všetkých vystriedajú, tak myslime nato, aby sme raz aj my neskončili na tých strechách, hovorí šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová.Iba nedávno otriasol Slovenskom prípad šikany s fatálnym koncom. Prípad 15 ročného Romana z Parchovian je však zjavne iba špičkou mohutného ľadovca, pred ktorým si - ako spoločnosť, až príliš dlho zakrývame oči. Napokon, nie tak dávno sme tu mali prípad brutálnej šikany v Miloslavove, mali sme tu dieťa, ktoré spáchalo na Zámockej ulici v Bratislave desivý teroristický útok a - napokon, máme tu i hrozivé štatistiky, ktoré potvrdzujú, že medzi skupiny najviac ohrozené samovraždami patria práve naši tínedžeri. A preto otázka znie: Zmenilo sa napriek týmto správam, o duši našich deti, v nastavení slovenskej spoločnosti niečo zásadné?V čom je teda kľúč k detskej šikane a kde sa berie v našich vlastných deťoch toľko nenávisti, že sú schopné kvôli "inakosti" šikanovať a to až k smrti svojich spolužiakov? A kde sme boli v tom čase my - my, ako spoločnosť, a my ako dospelí? No a aká je v šikane rola školy a nakoľko je to zodpovednosť nás - rodičov, ktorí deti odprevádzajú do škôl a potom ich zasa doma vychovávajú? No a keď rodič zlyhá, kde je v tomto celom úloha štátu - ako vie pomôcť deťom, ktoré na pomoc vlastných rodičov nedosiahnu lebo ich rodičia to sami nezvládajú?A záverom: Sú - napriek všetkým tým neustále sa množiacim a čoraz brutálnejším prípadom šikany, ešte stále deti našou prioritou, aspoň tak, ako to všemožne radi deklarujeme? A ak sú, prečo im potom nevieme poskytnúť adekvátnu a dostupnú sieť kompetentnej a aj odbornej pomoci? A keď áno - kde potom tá "sieť bezpečnosti" pre to najcennejšie čo vraj máme a čo si zjavne žiada našu pomoc, v skutočnosti reálne je?Šéfka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová k tomu dodáva: "To, čo sa stalo, to je odkaz. Začať bojovať za naše deti, začať ich počúvať, začať im dôverovať a nebagatelizovať to, čo sa im deje."Ráno Nahlas, tentoraz o detskej šikane, násili v spoločnosti, ktoré ovplyvňuje naše deti, dostupnosti odbornej a kvalifikovanej pomoci pre deti v problémoch, ale aj o tom, prečo i napriek desivým správám o stave duší našich vlastných deti, nie je táto téma ešte stále skutočnou a reálnou prioritou slovenskej spoločnosti. Ráno Nahlas so šéfkou Centra Slniečko Marianou Kováčovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:POHODA

„Moja skúsenosť je, že neexistuje politik, ktorému by bolo jedno, že ľudia demonštrujú“, tvrdí Erik Tabery, šéfredaktor českého Respektu. A tvrdí, že vôbec nie je dôležité, ako sa pri tom tvária. „Čím viac zdanlivého sebavedomia, tým väčší prejav neistoty“, dopĺňa. Keď pohľad zopodiaľ perspektívu len zaostrí. Prvé čo mi napadlo pri čítaní jeho editoriálu k vývoju na Slovensku. Pohľad zvonka – z Prahy – ktorý ten pohľad zvnútra a rovno žitý u nás doma na povolebnom Slovensku len sprehľadní. Nie Robert Fico, ale Peter Pellegrini ako hlavný zodpovedný za súčasný stav u nás? Stav, ktorý nezakryte pomenováva „deštrukciou štátu“. S jedinou motiváciou: dať hrádzu pred vyvodením spravodlivosti voči sebe a „našim ľuďom“. Vývoj, pred ktorým rovno vystríha doma v Česku. Lebo našliapnutú slovenskú cestu už zhliadol v Maďarsku i Poľsku. Erik Tabery, šéfredaktor časopisu Respekt a jeho pražská perspektíva diania u nás. „Myslím si, že oni už teraz reflektujú plné námestia. Je niečo iné, ak vám niekto nadáva, alebo vás kritizuje na sociálnych sieťach či rozoberá vás v novinách. Naproti tomu, ak zrazu vidíte, že stojí toľkým ľuďom za to prísť na demonštráciu!“, tvrdí. Vládna zostava na čele s Robertom Ficom však podľa neho prioritne pracuje na záchrane seba a svojich blízkych. „Ako im zabezpečiť beztrestnosť. Nefungujú podľa klasických politických kategórií“, pokračuje. Normálny politik by sa podľa Taberyho snažil o kompromis. „Normálny politik chce v spoločnosti pokoj, teda aby nebola rozdelená a kompromis môže byť riešením. To tu napríklad vôbec nevidím. Robert Fico už pre mňa nie je klasický politik. On už je akási forma klanu, ktorý rieši svoje problémy, nie tie štátne.“„V Európe by sme asi nenašli politika, ktorý mohol (po voľbách) chcieť takmer čokoľvek, nakoniec však nechcel nič“ – takto reaguje Erik Tabery na otázku o možných motiváciách Petra Pellegriniho pre opätovné spojenectvo s Robertom Ficom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My sme postupne, ako rodičia - a ako rodina, delegovali na široké okolie svoje kompetencie: Od učiteľiek klavíra či trénerov cez družiny, kamošov našich detí až po internet. Myslím si, že sme v tomto už zašli priďaleko A keď sa potom - v prípade tragédií, ktoré sa stali, pýtame kto zlyhal, tak odpoveď znie: Zlyhali sme všetci. Neujali sme sa svojej,úlohy, hovorí šéf občianskeho združenia Návrat., ktoré sa už 30 rokov venuje téme adopcií a náhradných rodín.Deti sú naše zrkadlá a preto sú pre nás príležitosťou, niečo so sebou spraviť, hovorí šéf a zakladateľ združenia Návrat, ktoré vyhľadáva a pripravuje náhradných rodičov a rodiny pre deti, ktoré o tie svoje rodiny prišli. Kedysi sa im hovorilo"štátne deti" a končili vo veľkých neútulných detských domovoch. tie sú už dnes, aj vďaka Marekovi Roháčkovi, minulosťou, ale opustených detí neubudlo - sú tu, stále medzi nami.Kto sú - a ako sa ocitli v tejto ťažkej životnej situácií? Ako pomôcť tak im, ako aj rodinám, ktoré sa ich chcú ujať? Nakoľko ešte stále adoptívni rodičia vyhľadavajú deti podľa etnického a zdravotného kľúča a ako vyzerá proces sprevádzania takýchto nových rodín? Koľko je v nás toho genetickéhoa a nakoľko nás oplyvňuje trauma z rozpadu vlastnej rodiny?No a akí sme vlastne rodičia a čo o nás a našej výchove deti a starostlivosti o ne, hovoria udalosti ako sú prípady šikany s fatálnym koncom? "Je to správa o stave našej spoločnosti, správa o tom, čoho sme sa vzdali a čoho sme sa neujali, hovorí Marek Roháček. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aktuality.sk vydali novú knihy Politika po slovensky, ktorá mapuje tri dekády slovenskej politiky od únosu cez Gorilu k vražde. Vypočujte si rozhovor s jedným z autorov a šéfom politického oddelenia Martinom Slizom, ktorý približuje prečo si politici už 30 rokov hľadajú nepriateľa, ako sa u nás vytratila úcta k ústave a prečo sú diskusie s politikmi v nedeľu.Najnovšia kniha z dielne Aktuality.sk nesie názov Politika po slovensky a mapuje vybrané fenomény v 30-ročnom príbehu slovenskej demokracie. Viac ako dve desiatky esejí odzrkadľujú zlomové míľniky, zaujímavosti i anomálie slovenskej politiky: od únosu prezidentovho syna cez Gorilu k vražde novinára a štvrtej vláde Roberta Fica.Autormi textov sú deviati komentátori, analytici a spolupracovníci redakcie Aktuality.sk, ktorý vás zavedú do zákulisia vysokej politiky.Jeden z autorov textu Martin Sliz v podcaste približuje, že kniha rekapituluje, čo sa stalo za uplynulých 30 rokov. „Rozmieňa udalosti na drobné a rozoberá jednotlivé fenomóny: napríklad fenomény prezidentov, premiérov, predsedov národnej rady. Autori kriticky hodnotia, čo sa udialo. Napríklad, akým spôsobom sa tu etabloval prezident, ktorý pôvodne vyzeral, že bude mať ceremoniálnu úlohu a nakoniec sa z neho stal jeden z mocenských hráčov."Novinár sa v knihe venoval napríklad fenoménu nedeľňajších diskusií - prečo sú práve v nedeľu a na obed. „Naša ústava mala vyše dvesto zmien za posledných tridsať rokov. Porovnal som to s americkou ústavou, ktorá má asi 250 rokov a tam tých zmien bola desatina oproti našim," približuje Martin Sliz ďalšiu kapitolu v knihe.V podcaste tiež budete počuť:- aké sú fenomény: prezidentov, premiérov a šéfov parlamentu, maďarských strán,- prečo kniha vznikla a ako vznikala.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti."Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tisíce „vlastnou hlavou“ – že vám to niečo pripomína? Hneď na úvod však zastavím tieto domáce politicko-oligarchické reminiscencie. Tisíce vlastnou hlavou totiž môžu smerovať aj inam, ako na vlastný politicko-mocenský prospech. Ak sa súcit s napadnutou krajinou/Ukrajinou spojí s tvorivosťou umelca a ašpirujúceho právnika, tisíce vlastnou hlavou môžu zachraňovať životy a rovnako kvalitu životov – tam, kde už život akoby strácal hodnotu. Hosťom RánoNahlas bude Marek Janiga, ktorého osudy Ukrajincov nenechávajú na pokoji. A to v čase, keď sa Ukrajina dostáva akoby na druhú koľaj.„Prípadné chýbajúce milióny pre Ukrajinu si my, čo tam pravidelne chodíme, vieme hneď pretaviť do praktickej pomoci, jedla, medicíny, kde by chýbali. Alebo rovno do stratených životov“, reaguje na problémy, s ktorými sa s vyše 60 miliardovou pomocou borí najväčší podporovateľ Kyjeva – Spojené štáty. Marek Janiga aktuálne študuje právo na Slovensku, predtým však študoval práve v Spojených štátoch. A bol tam aj v čase rozpútania vojny na Ukrajine. „Všetci sa zaujímali o správy z oblasti. A nakoľko môj brat pomáhal od prvých dní na hraniciach a posielal mi fotografie odtiaľ, bola to aj pre mňa viac ako živá téma“, rozpráva o prvých hodinách konfliktu. „Jednoducho som cítil, že musím aj ja niečo urobiť“. Zorganizoval tak v Detroite klavírny koncert, ktorý sám odohral a výťažok z neho poukázal práve Ukrajine. „Kedže som vtedy cítil, že pomôcť nemôžem fyzicky, dal som k dispozícii to, čo som vedel“. Klavírny recitál vyniesol prvých tri tisíc dolárov. „To mi otvorilo oči, že môžem uroviť viac“, spomínana. Ďalšiu finančnú pomoc Marek vybavil od svojich amerických priateľov a sponzorov. „Svojou hlavou“ tak pre Ukrajinu zhromaždil a nasmeroval už viac ako dvestotisíc eur. Keď sa ho pýtam, že či už má vlastný byt, ktorý má v Bratislave aj spomínanú hodnotu, reaguje, že nie. Prečo teda zbiera peniaze pre núdznych na Ukrajine a nie pre seba a prípadne pre riešenie napríklad svojej bytovej otázky? „Keď som tam prišiel prvýkrát, bolo to krátko po oslobodení Charkiva. Okolo pätnásť minút od frontovej línie. Vtedy sa ti prehodnotí všetko. Prehádže sa ti hodnotový systém. Peniaze som začal vnímať ako prostriedok, aby sa mohli mať lepšie ostatní“.Po návrate zo Spojených štátov sa totiž Marek ponúkol na Ukrajinu ako dobrovoľník. Odvtedy tam už strávil mesiace. A na Slovensku popri štúdiu práva zorganizoval platformu Pomoc Ukrajine.V podcaste ho ako študenta práva konfrontujem aj so súčasnou vnútropolitikou situáciou okolo snáh Ficovej vlády zrušiť Špeciálnu prokuratúru, nakoľko je rovnako aktívne v akademickom senáte Univerzity Komenského v Bratislave. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mýtny tender, vojenské spravodajstvo či IT tendre v rezorte školstva, vnútra či zdravotníctva. Kde sme sa pozreli, tam sa doslova šafárilo, hovorí v až šokujúco otvorenom rozhovore šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. „Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ dodáva Andrassy. A prečo poslanec Kotlár rozhodne nepatrí do vedenia NKÚ?Naša krajina má problém v tom, že tu nefungujú systémy vnútornej kontroly hospodárenia s verejnými zdrojmi. Niekto ako keby v minulosti cielene ochromil vnútorné kontrolné mechanizmy, ktoré majú zachytávať nehospodárne a neefektívne konania štátnych zamestnancov, reprezentantov jednotlivých štátnych inštitúcií no a na zlyhania týchto kontrolných mechanizmov potom absolútne nevedia zareagovať ani orgány činné v trestnom konaní," tvrdí v nebývalo otvorenom a hlboko kritickom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácií je ešte šokujúcejší. "Je to tak "ušité" preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené," tvrdí šéf NKÚPripomeňme si, že hovoríme o mýtnom tendri, bašovaní vo voijenskom spravodajstva či o IT tendroch v rezorte vnútra, školstva či zdravotníctva. Všetko prípady, v ktorých nejde o pár tisíc, ale dokopy hovoríme doslova o miliardách eur. Miliónoch až miliardách verejných zdrojov, ktoré síce boli už minuté, no výsledky my ako občania ani veľmi neevidujeme. no, a toto sa tu deje už celé dlhé roky. Podľa šéfa NKU totiž nejde o zlyhania jednotlivcov, ba dokonca ani o tú či onú vládu, ale ide o celý zle nastavený systém, v ktorom sa strácajú cez nehospodárnosť, neefektivitu alebo až iné (v tomto prípade trestnoprávne postihnuteľné) javy obrovské sumy.Ako je toto vôbec možné, prečo sa to deje a komu to môže vyhovovať? Ako je nastavený systém kontroly vynakladania verejných zdrojov a kto ho takto deravo nastavil? Ako reagujú dotknuté štátne inštitúcie na neraz veľmi nelichotivé výsledky kontroly a prečo systém nejaví snahu sa zlepšovať?Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Reč však bude i o prešetrovaní manažmentu pandémie, reakcie zodpovedných ako i o tom, prečo je poslanec SNS Kotlár nevhodným kandidátom na post podpredsedu NKÚ.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vaječná škrupina prospešná čisteniu odpadových vôd? Či prapôvod jeho „životnej“ mechanochémie v zakladaní ohňa trením? A čo je vlastne tá mechanochémia, ak sa o nej dočítame, že môže nastúpiť tam, kde tradičná chémia naráža na svoje limity? Otázky, ktoré vymedzujú životno-profesný priestor Matej Baláža, naposledy oceneného cenou Eset Science award, no ocitol sa aj v rebríčku Forbes medzi piatimi top osobnosťami v kategórii veda. Jeho domovská inštitúcia – Slovenská akadémia vied – ho pred časom zaradila medzi vedcov roka, či úspešného popularizátora. Máme vo výsledkoch jeho práce čistejšiu alternatívu, ako na odpady? A čo hovorí na vládnu opciu pre ich spaľovanie, ktoré je rovno v jej programe nazvané „najlepším riešením“? K problematike vaječnej škrupiny a jej možného využitia pri procese čistenia odpadových vôd, ako hovorí, sa dostal prostredníctvom svojho školiteľa. „V odbornej literatúre bola zaujímavá téma, kde sa riešili mušle. Je to veľmi podobný materiál ako vaječná škrupinka. Existovali práce, kde bolo ukázané, že tento materiál je možné využiť pre rôzne aplikácie a jednou z nich bolo odburávanie chlóru z PVC, či tiež na čistenie odpadových vôd“, rozpráva. Hovorí, že prekvapujúcim pri tomto výskume bola skutočnosť, do akej miery sa dala aktivovať vaječná škrupinka pre čistenie odpadových vôd. „Jej mletím sa nám podarilo túto schopnosť veľmi výrazne zvýšiť a to aj stonásobne“. Matej Baláž má za sebou aj príspevok v boji s rakovinou. „Pripravovali sme látky, ktoré sa vyskytujú v rastlinách, no vo veľmi malých množstvách, a majú protirakovinovú biologickú aktivitu. Zamerali sme sa vyvinúť syntetický spôsob na získanie týchto látok“, rozpráva oceňovaný vedec. Pri otázke na praktické využitie svojho výskumu reaguje tým, že jeho doménou je prvovýskum, ktorý sa končí vedeckou štúdiou. Po jej publikovaní je jej obsah potom k dispozícii praxi.„Náš nápad využila jedna japonská firma na výrobu sulfidu cínatého. Je to zlúčenina, ktorá sa používa do brzdových obložení“, uvádza príklad. Ekologickejšie čistenie odpadových vôd prostredníctvom vajíčkovej škrupiny na svoje využitie v praxi ešte len čaká. V programovom vyhlásení vláda konštatuje, že „spaľovne sú najlepšie riešenie pre spracovanie komunálneho odpadu“ a že „prijme strategické rozhodnutie o vybudovaní dostatočného množstva spaľovní“. Čo hovorí na zámer tejto vlády riešiť problém komunálneho odpadu cestou výstavby nových spaľovní?„Určite sa radili. (Spaľovne) budú tým najjednoduchším a zabehaným spôsobom. Vláde ide o okamžitý efekt, aby hneď bol výsledok, aby ľudia videli, že pre nich niečo robí“. „Náš prístup mechanochémie, keď si porovnáme, že môžeme získať nanočastice a spracovávať suroviny týmto spôsobom, v porovnaní s tradičnou pyrolýzou – a teda spaľovaním pri vysokých teplotách, enviromentálny príspevok nášho prístupu je určite zaujímavý“, porovnáva Matej Baláž. Problémom je však podľa neho, že si vyžaduje čas a investície. „Nie je asi až taká vôľa rozvíjať technológiu nanovovo, lebo to trvá dlho“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše vlastenectvo často vychádza z omylu, sme hrdí na importované veci, o ktorých nevieme, že nie sú slovenské. Naši hrdinovia nie sú ako svetoobčan Štefánik, ale zápecník Hlinka, ktorý v malej krajine urobil veľké zlo. V tomto máme veľa spoločné s Balkánom – hrdosť na vlastnú dutosť, hovorí režisér a občiansky aktivista Nikita Slovák.Vykašlime sa na mýty a hlúposti ako Solúnski bratia, Jánošík a panslavizmus, hovorí Nikita Slovák. Podľa neho máme ruskú vlajku a M. R. Štefánik navrhoval podstatne lepšiu. Slovensko potrebuje rebranding a veľké upratovanie, pri ktorom sa spoja rozumní ľudia.Už od normalizácie sme nechutne poddajní a skloníme hlavu, keď sa ministerke nepáči obraz alebo výstava. Netreba zakazovať, stačí, že sa vrchnosť vyjadrí a my sa preventívne podriadime. Navyše, aj v umení sa zrazu vracajú fašistické prvky – dôraz na ľúbivosť, povznášanie ducha a ľudovosť.Nikita Slovák organizoval mnohé protesty, od Jána Slotu až po podporu Ukrajiny. Mali by sme teraz ísť hromadne do ulíc a protestovať proti vláde dva mesiace po voľbách? Odpoveďou je, že by sme mali chytiť vlnu, keď sa bude dať surfovať. Robert Fico podľa neho ide ako podľa plánu sovietskej Čeky. Predpovedá, že keď ľudia pocítia Ficovu vládu vo svojej peňaženke, bude tu proti nemu aj sociálny odpor a vzniknú tlaky v koalícii. Na protestoch budú musieť byť aj rehoľné sestry, mimovládkari, ktorí pomáhajú zomierajúcim a ďalší ľudia, ktorým vláda priamo škodí.V našej lodi sú však dve diery, a tá druhá sa volá Igor Matovič. Strieda sa nám tu Caligula s Nerom, hovorí Nikita Slovák. Čo si myslí o vysielaní RTVS a aké má skúsenosti s ich prílišnou opatrnosťou? A čo má súčasné Slovensko spoločné s Knihou džunglí?Rozhovor viedol Peter Hanák.

Podceňujeme spoločenský vplyv internetových diskusií. Na veľa tém či káuz nemáme relevantné prieskumy, preto sa často chytáme toho, čo k dispozícií je a to sú práve internetové diskusie. A keď v nich preváži nenávisť, tak vznikne falošný dojem, že práve to tu dominuje, hovorí Jakub Goda z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej. Preto by mali byť podľa neho médiá aktívnejšie a internetové diskusie by mali regulovať.Internet sa stal neodmysliteľnou súčasťou našich životov, prenikol do nášho súkromia a ovplyvňuje nielen náš osobný život, ale aj to, čo si o svete myslíme a aký máme pohľad na aktuálne spoločenské dianie. Internet, presnejšie sociálne siete, zásadne zmenili aj politiku. Dnes už politici klasické média v podstate ani veľmi nepotrebujú pretože svoje posolstvá môžu voličom smerovať priamo prostredníctvom sociálnych sietí, kde im nehrozia žiadne nepríjemné, či kritické otázky a svojich oponentov dokážu účinne a bez akýchkoľvek problémov "zabanovať".Na týchto sieťach, ktoré sa falošne tvária iba ako akési platformy, ktoré nenesú - na rozdiel od klasických médií, za zverejnený obsah žiadnu zodpovednosť.Navyše algoritmami účinne živia šírenie hejtu, lží, zloby, predsudkov a dokonca i nenávisti.Nevymkol sa nám teda svet sociálnych sietí už úplne spod kontroly a dá sa tento vypustený Džin droliaci samotné základy našej civilizácie vpratať naspäť do čarovnej lampy?Aký vplyv na spoločenskú mienku majú diskusie na internete a mali by sme sa pokúsiť o ich reguláciu? Ako bude fungovať regulácia EÚ pod názvom Digital Services Act a zaberie na sociálne siete hrozba finančných sankcií? No a napokon, kde v tom celom je zodpovednosť klasických médií a ako sa na túto tému pozerajú v kancelárií hlavy štátu?Témy a otázky pre Jakuba Godu z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Stačilo 36 dní a z jednej slobodnej krajiny sa stalo dobité územie. Príbeh Poľska. Mocensky si ho vtedy pred zimou 39 rozdelili mocní Berlína a Moskvy. Stačil na to čas od 1. septembra do 6. októbra. Strih. Posun o takmer storočie. 43 dní trvá vládnej zostave s označením FICO4 nie síce totálne, no postupné mocenské ovládnutie Slovenska. Najprv sa vysporiadali s policajným prezidentom, neskôr s vyšetrovateľmi NAKA čurilovcami, stihli obísť a následne pohroziť Úradu pre oznamovateľov protispoločenskej činnosti, Ústavu pamäti národa pohrozili za trestné oznámenie na Ľuboša Blahu, Najvyššiemu kontrolnému úradu oznámili, že bude mať špeciálneho podpredsedu pre vysporiadanie sa s covidovou minulosťou, zo štyroch médií sa stali „nepriatelia“ premiérovho Slovenska, šéf regulačného úradu si zas od predsedu vlády vypočul, že je „terorista“….a takto by sme mohli pokračovať deň po dni, až by sme prišli k aktuálnej „mikulášskej“ strede, kedy by sa mali len chodbové reči a parlamentné šumy o budúcnosti špeciálnej prokuratúry a jej prvého muža Daniela Lipšica premeniť na verejnosti známe vládne materiály. Quo vadis – Kam kráčaš, Slovensko? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka, pozorného pozorovateľa jeho pohybov. Rýchlosť „bagra na demokraciu“„Aj ja som prekvapený, ako rýchlo s tým bagrom na demokraciu idú“, hovorí Štefančík. Dopĺňa, že môže ísť o stratégiu, ktorá protivníka vyradí z možnosti pohotovej reakcie. „Chcú to mať rýchlo za sebou, a bez zbytočných rečí nejakých novinárov, politológov a širokej občianskej verejnosti“, tvrdí. Koniec špeciálneho prokurátora a špeciálnej prokuratúry„Hovorili to už pred voľbami, že Daniel Lipšic napatrí na takúto funkciu. Teraz robia všetko pre to, aby ho z nej dostali. Toto nikoho neprekvapí“, reaguje na vládne zámery. Otázny však podľa Štefančíka bude dopad na samotný organizovaný zločin na Slovensku. „Zaujímavé je, že keď im bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik šiel po ruke, bol vždy k dispozícii a zametal veci ktoré zametať mal, tak celá Špeciálna prokuratúra bola v poriadku. Zrazu, ak sa rozbehne, sú tam čestní a transparentní ľudia, zrazu to prestane fungovať a niekomu to vadí“, upozorňuje Radoslav Štefančík. „Je to bager zo Súmračnej, ktorý aktuálne bagruje princípy nášho právneho štátu a chce zlikvidovať podstatu, ktorá demokraciu ešte stále drží“, pomenúva modus operandi vládnej zostavy Fico4. Dodáva však, že ak budú takto pokračovať ďalej, „s krajinou to nedopadne dobre“. Hrádzou majú byť sebavedomé médiá a živá občianska spoločnosť. „Je psou povinnosťou premiéra odpovedať aj na kritické otázky, právo na informácie tu majú všetci občania“, tvrdí politológ Štefančík.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Boj s hybridnými hrozbami v programe vlády je na smiech, ak premiér Fico prijíma „nitkoťahača“ spravodajských operácií Moskvy u nás, tvrdí expert Viktor Breiner.Paralýza či neistota. Stav, do ktorej sa dostali tímy tzv. strategickej komunikácie po nástupe vládnej zostavy Fico4. Koniec novembra časti priniesol koniec ich bežnej práce – odhaľovať, upozorňovať a edukovať o ničivom potenciáli dezinformácií a hoaxov pre chod samotného štátu. A niektorým – dnes už bývalej šéfke takéhoto úradu na úrade vlády Miroslave Sawiris – rovno vyhrážky paragrafmi. Pre nové vedenie štátu ide o „politických aktivistov“, ktorí mali údajne diktovať, čo si na Slovensku máme myslieť. Zástup „nepriateľov“ štátu sa tak rozširuje. Neprivedie to však rovno k neistote a paralýze demokracie u nás? Téma pre Viktora Breinera, ktorý svojho času stál v čele takéhoto tímu na rezorte obrany. Nútené „vyprevádzanie“ expertných tímov strategickej komunikácie zo služieb štátu označuje za „nehoráznosť“. Breiner tvrdí, že títo experti ukázali v zložitých podmienkach pandémie a Putinovej agresie voči Ukrajine, že „ak experti dostanú priestor, dokážu pracovať aj v podmienkach slovenskej štátnej správy bez politickej podpory a relevantných zdrojov“. Keby podľa Breinera politickým reprezentáciám šlo prioritne o verejný záujem, nie o svoj prospech, nezbavovali by sa len tak ľahko potenciálu expertných tímov. „Oni ich ale nachytali na hruškách“, hovorí Breiner a poukazuje na fakt, že títo experti Roberta Fica a Petra Pellegriniho a ich strany v Bruseli označili rovno za „hybridné hrozby“. Boj hybridnými hrozbami, ktorý si táto vláda napísala do svojho programu je podľa Breinera „na smiech“. „Máme tu na druhej strane premiéra Roberta Fica, ktorý sa stretáva s ruským veľvyslancom – nitkoťahačom ruských spravodajských operácií na Slovensku“, ilustruje Breiner. „To nerobí ani Viktor Orbán“, dodáva. Za vážne ohrozenie demokracie u nás označuje „normalizáciu dezinformačnej scény, z ktorej oni (vládna koalícia) chcú urobiť mainstream“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď škola nevykazuje žiadnu šikanu, tak práve na nej sa deje najviac šikany. Šikana je totiž pre školy často i reputačný problém. Máme rôzne metodiky, akčné plány a ďalšie dokumenty, problémom je, že sa to na školách často reálne neuplatňuje, hovorí odborný poradca komisára pre deti Otto Brixi. Ako si teda poradiť so šikanou, ktorá vyústila na východe Slovenska do fatálnej tragédie dieťata?Pripad samovraždy 15 ročného Romana z Parchovian postavil na nohy doslova celé Slovensko. Ako sa to mohlo stať, kde boli tí, čo by mali garantovať bezpečnosť detí v školách a najmä - čo urobíme pre to, aby sa naše deti cítili v školách ako bezpečne, tak aj spokojne? To sú otázky, ktoré si dnes musí klásť veľmi veľa rodičov, ale aj tých, ktorí za bezpečie detí zodpovedajú. Téma šikany však vôbec nie je nová, stretol sa s ňou prakticky skoro každý jeden z nás.Otázkou preto je, ako to, že ako spoločnosť dopustíme, aby touto mimoriadne traumatickou skúsenosťou, prechádzali i naše vlastné deti a ako vieme nastaviť systém tak, aby takýchto prípadov - ako je Roman z Parchovian, bolo čo možno najmenej.Šikana:Téma, ktorú si mnohí z nás nosíme hlboko vo svojom vnútri a ktorá nás môže i celoživotne ovplyvňovať - to, ako vnímame agresiu a násilie, to ako vychovávame svoje deti i v tom, čo spoločensky považujeme za dôležité a hodné zásadných riešení.Téma, či tým - ktorých my sami deklarujeme ako to najcennejšie čo máme, teda našim deťom, vieme a chceme poskytnúť pocit bezpečia. Téma, v ktorej sa pýtame na to, ako našim deťom dokážeme pomôcť vo chvíľach a situáciách, na ktoré oni sami nestačia a v ktorých sa cítia slabé, zraniteľné, ohrozené, zúfalé - a tak strašne osamelé.Téma, kde si musíme klásť otázku, čo je primárnym cieľom vzdelávacieho systému, či je to púha suma nepochybne dôležitých vedomostí - alebo chceme, aby naše deti vzdelávanie napĺňalo pocitom spokojnosti a cítili sa v školách, družinách či všemožných krúžkoch spokojne a najmä, bezpečne pred akoukoľvek formou agresie či násilia.Šikana. Téma Rána Nahlas s odbornými poradcami Komisára pre deti Ottom Brixim a Svetlanou Pavlovičovou.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Nevieme sa za seba verbálne postaviť. Máme problém povedať jasné “Nie!”, keď je nám niečo nepríjemné a máme problém aj s obhájením vlastných hraníc, keď ich niekto prekračuje, hovorí v Ráno Nahlas šefka združenia Za seba Bianka Urbanovská. Mnoho ľudí u nás, podľa nej, podlieha mylnej predstave, že sebaobrana voči agresii či sexuálnemu násiliu začína až pri reálnej fyzickej konfrontácii s agresorom. Všetko to však začína už oveľa skôr. Ako sa brániť sexuálnym agresorom a ako to naučiť naše deti?V Ráno Nahlas sme nedávno otvorili veľmi citlivú, boľavú, ale aj nesmierne dôležitú tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže. Lebo áno, i to sa u nás deje.Ešte dôležitejšie než túto tému otvoriť - a hovoriť o nej, je však edukovať potenciálne obete - ako aj ich rodiny a komunitu, ale najmä: Naučiť naše deti, ako sa takejto agresií sexuálnych predátorov účinne brániť No a práve o tom je dnešné Ráno Nahlas, so zakladateľkou a certifikovanou lektorkou občianskeho združenia Za seba Biankou Urbanovskou.“Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj, to je päť kľúčových zásad sebaobrany voči agresií či sexuálnemu násiliu, ktoré učí naše deti a mládež občianske združenie “Za seba”.Agresia a sexuálne násilie totižto nezačína až pri reálno fyzickom kontakte, respektíve agresií sexuálneho predátora. Reálna a účinná sebaobrana začína podľa šéfky združenia “Za seba” Bianky Urbanovskej začína už oveľa, oveľa skôr.Všetko sa to začína pri zdravom sebavedomí, uvedomení si hodnoty vlastného “ja”, nastavení - ale aj obhájení si osobných hraníc a osobného priestoru či pri schopnosti povedať jasné “Nie”, ak sú tieto hranice proti našej vôli prekračované (a to i tými najbližšími, trebárs i členmi našej vlastnej rodiny či komunity). Najúčinnejšou formou sebaobrany je preto čo najviac eliminovať možné riziká a konfliktu sa proste vyhnúť. “Útek nie je žiadna zbabelosť,” vysvetľuje Bianka Urbanovská. Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o tom, ako sa brániť sexuálnym predátorom, o tom, ako eliminovať hrozbu agresie a predovšetkým - ako tomu naučiť naše deti a ochrániť ich pred predátormi a agresormi?Kde teda máme najväčšie slabiny v rozpoznaní potenciálnych hrozieb a prečo sa to všetko začína už niekde v našom detstve, či doslova v najužšom rodinnom kruhu?Témy a otázky pre šéfku združenia Za seba a lektorku Bianku Urbanovskú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnes nepriatelia s premiérskym infobanom, či inak čiernou listinou nežiadaných. Predtým hyeny, idioti, slizké hady či špinavé protislovenské prostitútky. Komunikácia tretieho ústavného činiteľa smerom k novinárom. Aj v nej zaznamenal Robert Fico v ústavných funkciách vývoj. Pred ním aj iní – či už „homo vulgaris“ Igor Matovič; premiér reforiem odpísaný Gorilou - Mikuláš Dzurinda; alebo trojnásobný predseda vlády s nárokovaným titulom otec zakladateľ – Vladimír Mečiar. On neváhal na novinárov dokonca vytasiť päste! A tento takmer už tridsaťročný príbeh odovzdávania premiérskej - a neraz aj komunikačnej - štafety z bezprostrednej blízkosti sledoval a neraz na vlastnej koži zažíval náš kolega Braňo Dobšinský. Ako sa novinárčilo za Mečiara? A v čom je iný prístup Roberta Fica? Nie je to vlastne celé o tom, že politici by najradšej mali z médií a novinárov len akési rezonátory ich krokov? A kontrolná funkcia médií, ktorú im prisudzuje demokratické rozloženie úloh, ich zaujíma len do momentu, keď opustia opozičné lavice a uchopia moc? „Každá moc si postupne začne myslieť, že má patent na pravdu, že tu budú na večné časy...Ja sa na tom nesmierne bavím“, rozpráva Dobšinský. „Počkajme si dva tri roky a ich vlastní ich budú konfrontovať so sľubmi“, dodáva. Rozprávanie plné anekdotických príbehov s piatPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko je po pandémií - a po dôsledkoch vojny na Ukrajine, krajinou, kde žije veľmi veľa nešťastných a nespokojných ľudí a práve toto niektorí politici, ktorí nemajú čo ponúknuť, využívajú. Oni túto krajinu poznajú veľmi dobre a napríklad taký Robert Fico a jeho partia, prišli na to, ako ľahko tu môžu získavať lacné politické body. Hovorí vedec Pavol Čekan. Podľa neho hnev a frustrácia v nás prebila pamäť i pocit osobnej zodpovednosti.“Tie drísty o slovenskom menu, slovenskom folklóre, a furt o niečom slovenskom, prestávam tomu rozumieť. Mne primášovi ľudovej hudby, ktorý si vzal za ženu bývalú profesionálnu tanečnicu z PUĽSu, deti mu tancujú v Klnke, bude nejaký SNS človiečik, ktorý nevie ani hovoriť poriadne po slovensky, v živote by na seba nedal slovenský oblek z Ozety, nevie ani kultivovane zaspievať slovenskú ľudovú pieseň, silne pochybujem, že dokáže navariť nejaké slovenské jedlo, či rozoznať slovenské čipsy od rakúskych, určite nevie naspamäť tri najdlhšie slovenské rieky, diktovať, čo je to pravé slovenské, národné a správne pre Slováka. Vedia oni vôbec, čo je napríklad slovenská veda a inovácie? Či som tu už zašiel priďaleko?” To je úryvok zo statusu na sociálnej sieti Pavla Čekana. Poznáme ho ako úspešného slovenského vedca spojeného s pandémiou Covidu, ale aj ako podnikateľa a takpovediac dušu umeleckú a možno prekvapivo - i folklórnu.Nie tak dávno - ešte v časoch Covidu, Pavol Čekan otvorene prognózoval v Ráno Nahlas rozpad spoločnosti a to práve v dôsledku tejto pandémie. Covid je - viacmenej, už preč, bývalé vlády bojujúce s touto epidémiou sú tiež už len politickou minulosťou, no ale my sme tu ostali. Otázkou však je, aké stopy v nás táto doba zanechala a ako sa doba strachu z neviditeľného nepriateľa, ustavičných lockdownov ako i uchýlenia sa do virtuálneho sveta onnlinu premietla do tváre našej spoločnosti.Ako spoločnosť sme rozorvaní, frustrovaní, nahnevaní a hľadajúci - možno práve kvôli vštkým tým otrasom, aspoň niečo, čo je to skutočne naše a čo nás dokáže spájať. Čo je to teda to “naše” to - národné či vlastenecké? To, čo by nás ako spoločnosť malo, či aspoň vedelo spojiť, zoči voči všetkým tým náročným a zložitým výzvam dnešnej doby.V akom stave je teda slovenská veda a prečo sa jej napriek úspechom z obdobia pandémie nedostalo viac financií a ani rešpektu väčšinovej spoločnosti? Ako zastaviť pokračujúci únik mozgov a prečo sa ako spoločnosť čoraz viac a viac ponárame do bahna iracionality, konšpiračných bludov, hľadaniu politických psudospasiteľov a nie je teda dnešná doba už viacmenej vzburou voči humanistickému a osvieteneckému odkazu tradicií Európy i Slovenska?Počúvate Ráno Nahlas, s vedcom Pavlom Čekanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Izrael a radikáli Hamasu, Ukrajina a Putinovo Rusko – horúce konflikty týchto dní a v prípade druhého je ten časový horizont už na takmer dvojročnej hranici. Naviac, vojna je bezprostredne za našou východnou hranicou. „Schopnosť vedieť sa brániť a mať partnerov, na ktorých sa vieme spoľahnúť a oni na nás, je dobrým liekom na kvalitný spánok akejkoľvek krajiny“, uvádza sa v programe nedávnej úradníckej vlády. Tá aktuálna síce vojenskú pomoc Ukrajine deklarovane odmieta, slovenským zbrojárskym firmám však v prípadných dodávkach brániť nechce. Naviac – z výroby zbraní chce získať „pozitívny“ príspevok pre „rast HDP“. Ako je vlastne Slovensko s obranným priemyslom? Sme vlastne ešte schopní vojensky pomôcť Ukrajine z vyprázdnených skladov? A čo v prípade, že by sme sa potrebovali sami brániť? Témy pre Viliama Ostatníka, experta na bezpečnostno-obrannú oblasť z Adapt Institute. Robert Fico opakuje, že „áno“ humanitárnej pomoci Ukrajine, „nie“ tej „vojenskej na vládnej úrovni“. V Bruseli však podporil aj „vojenskú pomoc“ Ukrajine. A na domácej pôde deklaruje, že súkromným zbrojovkám vojenskej pomoci brániť nebude. Nejde o „hru perím“?„Vnímam to ako domácu politickú hru“, reaguje Ostatník a hovorí o predvolebných sľuboch a povolebnej realite. Ak pred voľbami zaznievalo „ani náboj na Ukrajinu“, po voľbách prichádza realita. „V povolebnej realite sa teraz bijú dve veci: voličovi chcem naplniť jeho očakávanie a poviem, že zo skladov nič nepôjde. Zároveň sa to však bije s realitou, že ide aj o veľkú komerčnú príležitosť“, vysvetľuje. „Toto zrušiť alebo zabrzdiť by bolo nielen bláznovstvo, ale je to realita, na ktorú narazil súčasný premiér“, uzatvára Ostatník. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo bolo pred voľbami už nie je také dôležité, predvolebná rétorika sa v tej jej najhoršej podobe nepretavila do PVV, hovorí o vládnom programe bývalý minister zahraničných vecí a dlhoročný diplomat Miroslav Wlachovský. Slovensko podľa neho vždy vykonávalo suverénnu zahraničnú politiku čiže vládny slogan o suverénnej zahraničnej politike považuje za prázdny. “Ak suverénny znamená rozhodnúť sa suverénne hlúpo - a nie v záujme dlhodobých perspektív Slovenska, tak potom na takúto suverénnosť môžeme škaredo doplatiť, tvrdí WlachovskýVláda sa bude riadiť heslom “Slovensko na prvom mieste,” čo znamená byť solidárny, zodpovedný a predvídateľný v zahraničnej politike so zreteľom na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky.To je krátky úryvok z vládneho programu štvrtej ficovej vlády v oblasti zahraničných vecí a medzinárodných vzťahov.Čo bude tento “Trumipzmus” znamenať v čase pokračujúcej ruskej agresie na Ukrajine a ako možno vnímať to, že vo vládnom programe niet o ruskej hrozbe ani len jedinej zmienky?Ako čítať vládne snahy o oživenie dávno zašlej slávy tzv. Vyšehradskej štvorky vo svetle principiálne odlišných postojov Poľska a Maďarska zoči voči ruskej agresií a vnímaniu bezpečnostnej hrozby z Kremľa?Ako nás môže oslabiť vládnym establišmentom deklarovaná snaha rušiť špecializované útvary štátnej správy určené na boj s hybridnými hrozbami a prečo to vlastne vláda robí?No a aký postoj zaujať k opätovnej eskalácií násilia v oblasti Blizkeho východu, ktoré rozpútal brutálny krvavý útok teroristov z Hamasu na civilistov v Izraeli?Do akého geopolitického sveta teda kráčame, aký svet sa aktuálne pred našimi očami tvorí a je vôbec Slovensko na meniacu sa bezpečnostnú situáciu - ako i zvyšujúce sa hrozby vojen, terorizmu klimakrízy či migrácie, pripravené? A je na tieto meniace sa siločiary, ako i úplne nové civilizačné výzvy pripravená nová vláda Roberta Fica? Toho istého Roberta Fica ktorý Slovensku už tri krát vládol a na zmenu krajiny mal dlhých 12 rokov.“Ak berieme politikov ako tých, ktorí by mali spravovať štát a dbať o to, aby sa jeho občania mali lepšie, tak potom sme tu vyše dekádu mali pri moci tých, ktorí tento štát nikam zásadne neposunuli. Teraz sú tu znova a mne nie je jasné, že keď im to nevyšlo tri krát, prečo by to malo výjsť štvrtý krát. Za tých 12 rokov jeho vlád k žiadnemu výraznému posunu tejto krajiny neprišlo. Najväčším hriechom vládnutia Roberta Fica je preto stratený čas,” pripomína Wlachovský.Témy a otázky pre dlhoročného skúseného diplomata a exministra zahraničných vecí Miroslava Wlachovského.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Predstava, že ľudia s intelektovým či mentálnym znevýhodnením nemajú sexuálne túžby je veľký mýtus. Nie je to pravda, v niektorých prípadoch je to u týchto detí aj skôr a silnejšie, než u bežnej populácie, hovorí Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková. Tá v Ráno Nahlas už na jar upozornila na fenomén sexuálneho zneužívania týchto detí. Špeciálne olympiády preto rozbehli program vzdelávania rodičov, ale aj detí ako najlepšej obrany voči zneužívaniu.Až 8 z desiatich dievčat, ktoré boli sexuálne zneužívané, malo nejakú formu intelektového či mentálneho znevýhodnenia. V prípade chlapcov, to bolo až v 70 % prípadov. O tomto fenoméne zneužívania tých najbezbrannejších z bezbranných hovoria aktuálne celosvetové štatistiky. A sexuálne zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí sa deje aj na Slovensku. Deje sa to, len je to téma - napriek svojej hrozivosti, neraz u nás vo verejnom priestore prehliadaná až tabuizovaná.Tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže sme v Ráno Nahlas otvorili už na jar, dnes sa k nej - pre jej závažnosť, opäť vraciame. Tentoraz však už v polohe aktívnej obrany voči sexuálnym predátorom. Pretože ešte dôležitejšie ako problém otvoriť a pomenovať, je sa tomu aktívne postaviť a naše deti - ako aj ich rodičov, naučiť ako sa voči sexuálnej agresii brániť.V tejto téme totiž panuje niekoľko veľkých mýtov. Od predstavy o páchateľoch, až po vytesnenie predstavy o sexuálnom živote a sexuálnych túžbach detí a mládeže s intelektovým, či mentálnym znevýhodnením. Podľa Evy Gažovej Vrankovej, jedna z kľúčových rád preto znie: Rozprávajte sa so svojimi deťmi aj na tieto témy a učte ich - už od šiestich rokov, čo je to súkromie. “Ten, kto prvý otvorí otázku sexu, sexuálneho zneužívania, ochrany voči nemu, ako i vzťahov medzi pohlaviami, tak ten vyhráva súboj o dôveru dieťata. Takže hovoríme rodičom, buďte to vy, pripomína Národná šéfka Špeciálnych olympiád. Problémom však podľa nej je i častá infantilizácia takýchto detí práve zo strany rodičov.   Ďalším mýtom je i predstava o sexuálnych agresoroch. Väčšina sexuálnych agresorov totižto - na rozdiel od zastaralých filmových predstáv, nie sú žiadni cudzí muži v povestných baloniakoch motajúci sa pri školách. Naopak, dlhodobé štatistiky potvrdzujú, že väčšina sexuálnych predátorov sú osoby, ktorých obete - či ich okolie a komunita, dobre pozná a dokonca k nim majú aj dôveru. A vo väčšine prípadov zneužívania je to postavené práve na zneužití tejto- a neraz i dlhodobo a opatrne, budovanej dôvery zo strany sexuálneho agresora.“Najnebezpečnejšie v dnešnej dobe je tzv. online zneužívanie (teda cez virtuálny internetový priestor) pretože naši športovci sú často na sociálnych sieťach veľmi zdatní. Práve tam si ich potom ten agresor nájde a cielene vytipuje, že ide o dieťa s nejakou formou intelektového obmedzenia a teda tam to bude mať ľahšie. Naše deti sú pre toto svoje znevýhodnenie vyčleňované zo spoločnosti a keď si ho ten agresor nájde, presne vie, čo má robiť a ako si získať jeho dôveru. Agresor sa nikam neponáhľa, ale na konci toho všetkého je potom sex. Agresor si to pritom buduje tak, aby to sexuálne zneužívanie trvalo čo najdlhšie, varuje Eva Gažová Vranková. Zároveň ale dodáva, že symptómy zneužívania sú na dieťati odhaliteľné prakticky okamžite a ide o prejavy fyzické či psychické. Tá najzákladnejšia rada preto znie: “Majte otvorené oči, vždy a všade.”Počúvate Ráno Nahlas, dnes o tzv.Safeguardingu, teda o ochrane a vzdelávaní voči hrozbe sexuálneho zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí. S Národnou šéfkou Špeciálnych olympiád Evou Gažovou Vrankovou.

„Robert Fico s Andrejom Dankom poškodzujú občanov, lebo im upierajú právo na informácie“. Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc takto reaguje na ich najnovšie kroky smerom k vybraným médiám a novinárom. „Šokuje ma, že sú pritom až bezškrupulózni“, dodáva. Nadraďujú tým podľa neho úzke stranícke záujmy nad záujmy spoločnosti.Hyeny, idioti, špinavé protislovenské prostitútky, slizké hady – to sú len niektoré z výrazov, ktorými častoval a častuje novinárov staronový premiér. V minulosti novinárov urážal a hneval sa nich, dnes z časti robí dokonca nepriateľov. A ak vybrané médiá pôvodne ani nechcel púšťať na úrad vlády, postoj transformoval a najnovšie s nimi „prerušil komunikáciu“. Neplnia si podľa neho povinnosť – pravdivo, všestranne a včas informovať „osobitne o krokoch vlády a jej predsedu“. Ich šéfredaktori však Robertovi Ficovi kontrujú: médiá sú v demokraciách kontrolórmi moci, nie jej PR oddeleniami. Ako premiér takýmto prístupom podľa nich robí z vybraných médií terče a legitimizuje útoky voči nim. James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov amerických, svojho času napísal, že „vláda ľudu bez informovanosti ľudu, alebo bez možnosti získať informácie, je iba prológom frašky alebo tragédie”. „Prístup Roberta Fica je z tohto pohľadu záťažovou skúškou pre slovenskú demokraciu“, reaguje Pavol Szalai. „Možno tu hovoriť o tlakoch, ktoré oslabujú slobodu tlače“, dodáva. A bez slobody tlače sa podľa neho oslabuje dobrá správa vecí verejných, doslova neexistuje boj proti korupcii a kontrola moci. V podcaste sa pozrieme, čo môže byť hrádzou pre takéto chúťky politikov obmedzovať nezávislé médiá. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

“Chudobu považujem za najväčšiu lekciu pre ľudské práva a slobody na Slovensku. Chudoba je následok i príčina porušovania ľudských práv,” tvrdí 34 rokov po Novembri 89 Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Zároveň pripomína, že hoci je chudoba z hľadiska ľudských práv našim najväčším problémom, do poriadku by sme mali dať aj právny rámec pre vzťahy ľudí z LGBTI komunity.Od Novembra 89 - keď padla totalita, uplynulo už 34 rokov. Máme slobodné voľby, zrušili sme 4. článok Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, na hraniciach už nemáme ostnaté ploty, mínové polia a už nestrieľame do ľudí do chrbta ostrými. Odstránili sme štátnu cenzúru, máme slobodu prejavu - ale najmä slobodu aj po prejave, máme právo zhromažďovania, v spoločnosti, v pozitívnom zmysle slova, bujnie tretí sektor -často nahrádzajúci zlyhávajúci štát.Zároveň však popri tom všetkom pozitívnom, máme i státisíce ľudí pod hranicou chudoby, máme množstvo prípadov šikanovaných, týraných a zneužívaných detí, máme enormný počet domáceho násilia, ale aj prípady týrania a šikanovania seniorov. Rómske deti sú na Slovensku aj v roku 2023 obeťami rasovej segregácie a ľudia z LGBTI komunity sú tu ešte aj dnes obeťami hejtu politikov, spoločnosti a ich práva v oblasti rodinného života stále nie sú na úrovni majoritnej heterosexuálnej väčšiny.“ESĽP nám jednoznačne odkazuje: vytvorte právny rámec pre osoby rovnakého pohlavia. Nazvite si ho akokoľvek, ale nech je to legitímne, nech je to pred tvárou štátu, ale nech sa dostane právneho uznania osôbe rovnakého pohlavia,” hovorí Róbert Dobrovodský,No a ľudia so zdravotným či mentálnym znevýhodnením - či dlhodobo chorí, chudobní alebo proste “iní” na Slovensku 2023 rozhodne nemajú rovnaké štartovacie pozície, naopak: Tieto často najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú u nás ešte stále na okraji záujmu štátu - ako i i väčšinovej spoločnosti.“Je veľmi dôležité aby nad nami všetkými, nad celou spoločnosťou, nad tou “spoločenskou zmluvou”, ktorú sme uzatvorili keď sme tvorili štát, boli ľudské práva, ktoré patria každému bez výnimky. Lebo akonáhle začne v spoločnosti systém dehumanizácie, že tebe to právo patrí a tebe už nie alebo ti patrí v nižšom rozsahu, tak to je základ tragédií, pripomína ombudsman Dobrovodský.Kam sa teda to naše Slovensko posunulo po páde komunistickej totality za tých uplynulých 34 rokov? Môžeme byť spokojný so stavom ľudských práv a ich reálnej vymožiteľnosti a kde sú naše najväčšie “achilovky” z hľadiska dodržiavania ľudských práv a medzinárodných štandardov, ku ktorý sme sa napokon my sami aj oficiálne zaviazali? A najmä: ak táto krajina nie je pre starých, zdravotne či mentálne znevýhodnených, chudobných či LGBTI komunitu, tak pre koho vlastne je?Témy a otázky pre Verejného ochrancu práv, zjednodušene ombudsmana, Róberta Dobrovodského. Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„K teroristom nemôžeme byť tolerantní. Áno, som smutný, že zomierajú Palestínčania v Gaze. Nik nemôže mať radosť z toho, že zomierajú obyčajní ľudia. Problém je však v tom, že Hamas stále existuje a z civilov si robí živé štíty. Musí byť zničený.“ Pohľad na súčasný konflikt medzi Izraelom a radikálmi Hamasu optikou židovského rabína Mišu Kapustina. Nožom dobodaná Židovka, na dverách jej bytu hákový kríž – Francúzsko; grafity Dávidovej hviezdy na domoch a podnikoch, kde žijú a pracujú Židia – Nemecko; odmietnutá rezervácia židovskej školy na nafukovací hrad – s poznámkou podnikateľa: nemôžem prijať sionistickú objednávku, nechcem krvavé peniaze – slobodu Palestíne – to je zas prípad z Austrálie. Vo svete narastá vlna antisemitizmu po Izraelskej vojenskej odvete na masaker radikálov Hamasu. „Radikáli programovo zasievajú strach. Sú presvedčení, že pravdu majú len oni a všetko ostatné je zlé. Preto chcú všetko ostatné zničiť“, rozpráva rabín Kapustin. „Slovo kompromis ani nie je v ich slovníku. Oni chcú všetko“, dodáva.Konflikt sa začal koordinovaným útokom radikálov Hamasu na ciele v Izraeli v sobotu 7. októbra a ich „besnením“. Zabili pritom vyše 1400 Izraelčanov, ďalšie dve stovky zobrali do zajatia. „Izraelom sa to neskončí. Všetci to majú pochopiť. Svoj radikalizmus a fanatizmus chcú rozšíriť aj do Európy, Ameriky. Do všetkých krajín“, rozpráva rabín. „Antisemitizmus je tu odpradávna. Je to choroba. Zatiaľ na ňu neexistuje účinný liek a pravdepodobne ho ani nikdy mať nebudeme“, dodáva.Každý jednotlivec stojí podľa neho denne pred voľbou medzi dobrom a zlom. „Antisemitizmus je voľbou pre zlo“, tvrdí rabín Kapustin. Tvrdí, že na Slovensku sa cíti bezpečne, a to aj po vražde zo Zámockej v Bratislave, keď sa v manifeste útočníka našli aj slová o „nenávisti k Židom“, ktorí mali byť tiež obeťami útoku. „Nie je možné zakázať nenávidieť. Je to právo každého. Môžeme milovať alebo nenávidieť. Odporúčam však radšej prejavovať lásku tým, ktorých milujeme, na nenávisť nám potom ani nezostane čas“, uzatvára rabín Kapustin. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mečiarizmus sa vracia, ale už v úplne inej podobe pretože tá vtedajšia podoba už dnes nie je možná. To, čo vláda voči médiám skúša je hlúposť, ktorá sa vláde určite vráti a to veľmi rýchlo, tvrdí dlhoročný novinár, bývalý viacnásobný šéfredaktor a expredseda Syndikátu novinárov Ján Füle. Podľa neho vládna moc uverila v existenciu tzv. Alternatívnych médií. Alternatívne médiá sú ale otrava, tvrdí Füle.Vláda ešte ani nezískala dôveru parlamentu a už začína napĺňať niektoré svoje predvolebné sľuby a pretavovať predvolebnú rétoriku do mocenskej praxe. Jedným z prvých terčov vládnej moci sa tak stávajú médiá. Presnejšie tie médiá, ktoré boli voči stranám aktuálnej vládnej moci, ale nielen im, kritické a za svoju úlohu vždy považovali predovšetkým kontrolu moci.Na rad tak prichádza ich demonštratívne ignorovanie vládnymi politikmi, ale Robert Fico svoj nevraživý postoj voči vybraným redakciám už pretavil aj do reálnej snahy odoprieť im prístup na Úrad vlády. Pripomeňme, že tej vlády, ktorá vládne nielen voličom vládnych strán, ale vládne všetkým občanom Slovenska a rovnako tak, je aj všetkými občanmi Slovenska i financovaná.Neblahý osud môže čakať aj verejnoprávnu RTVS kde už vládna moc netají ambíciu Telerozhlas rozdeliť, mocensky ovládnuť a znormalizovať verenoprávne médiá.Nie je to pritom nič nové, obdobne zakazoval svojim ministrom komunikovať počas svojho vládnutia i Vladimír Mečiar a rovnako tak za jeho éry zažili verejnoprávna STV i SRo svoj najväčší úpadok a stratu dôveryhodnosti. A opäť pripomeňme, že tento zápas s médiami skončil pre Vladimíra Mečiara jeho politickou porážkou v roku 1998.Rozbieha sa teda opäť ten povestný mečiarovský valec zo “Zlatej Idky” a ako môže konfrontácia vládnej moci s mediálnym mainstreamom dopadnúť? Prečo majú čitatelia, poslucháči a diváci médií označených Ficom za tzv. Nepriateľské” právo na rovnaký prístup k informáciám? Nakoľko sa vládna moc môže spoliehať na takzvanú mediálnu alternatívu a nezrátajú jej to tieto médiá, ak moc nebude schopná plniť ich predstavy? Ustojí verejnoprávna RTVS tlak moci a prečo je tak dôležité brániť a chrániť hodnoty verejnoprávnosti?No a napokon, ako to dopadne so škodoradostnými veštbami o konci mainstreamových médií a dokedy bude ľuďom postačovať alternatívna realita odtrhnutá od faktov i štandardných, overených redakčných postupov a prečo je pre demokraciu podstatná mediálna výchova?“Tak, ako nemôže nikto vyrábať párky len tak - a predávať to ako párky, tak rovnako nemôže nikto predávať informácie len tak - a tvrdiť, že to sú vlastne také alternatívne informácie no a vyskúšajte, čo to s vami spraví: Možno nezomriete, ale možno i zomriete. To je jednoducho nezmysel. Vráti sa im to, vráti sa im to určite a vráti sa im to podľa mňa veľmi rýchlo, hovorí skúsený dlhoročný novinár Ján Füle. Podľa neho nám tu už veľmi dlho zúfalo chýba mediálna výchova.Témy a otázky pre dlhoročného novinára Jána Füleho.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Fotil November’89. Ten študentský a v Bratislave. Jeho zábery brieždenia slobody videl svet. Washington či Rím mohli nazrieť za oponu toho, čo neskôr prerástlo do revolúcie slobody – Nežnej či Zamatovej. Do zákutí nepovolenej demonštrácie bratislavských vysokoškolákov, ktorí o celý deň predbehli tých pražských. Pavol Vitko. Vtedy študent žurnalistiky, dnes šéfredaktor špecializovaného armádneho časopisu Obrana. A čerstvý autor Porcelánového prasiatka, knihy o osudoch vojakov, ktorí kedysi odmietli okupáciu bratských vojsk.„Vtedy sme nevedeli, že nasledujúci deň bude 17. november, že bude Nežná revolúcia. My sme mohli prísť po víkende do školy a mohli nás predvolávať na komisie a povyhadzovať. Alebo nás mohli vyhodiť z internátov. Jednoducho to bol obrovský risk“, spomína Vitko. „O slobode a demokracii, ktorá tu chýbala, sme často diskutovali pri pive, no skandovať to rovno v uliciach hlavného mesta, to bolo úplne iné“, vracia sa v spomienkach k 16. novembru. „Bolo to vtedy až euforické“, dodáva.Pred vtedajším Pionierskym palácom sa zišlo do tristo vysokoškolákov, ktorí potom v živej reťazi prešli mestom a skončili až pred vtedajším socialistickým ministerstvom školstva. Mestom pritom skandovali heslá „Chceme slobodu“, „Chceme demokraciu“, pred ministerstvom dokonca konfrontovali vtedajšieho tajomníka ÚV KSS Gejzu Šlapku. Pavol Vitko nezabúda dodať, že o celý deň sa im vtedy podarilo „predbehnúť“ Prahu. No kým u nás sa protestný pochod študentov zaobišiel bez policajného násilia, deň na to – 17. novembra – policajti v Prahe na Národní třídě zasiahli proti študentom až brutálne. Brutalita režimu potom spustila dynamiku Nežnej revolúcie. Už deň na to v sobotu 18. novembra vstúpili študenti pražských vysokých škôl do štrajku. Pridali sa k nim herci. 19. november v Bratislave mobilizoval výtvarníkov a hercov. Prví sa stretli u Cipárovcov, druhí i Hubovcov. V rovnaký deň bolo veľké stretnutie v Umeleckej besede a herci na Malej scéne vtedy ohlásili vznik prvého štrajkového výboru na Slovensku. A ak ešte vo štvrtok 16. novembra boli študenti pripravení na to, že nasledujúci pondelok im môže priniesť aj „vyhadzov“ zo školy, udalosti nabrali úplne opačný spád. Študenti Filozofickej fakulty UK v pondelok 20. novembra obsadili aulu a vyhlásili protestný štrajk. Tam bol aj Pavol Vitko so svojim reportážnym fotoaparátom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš vzdelávací sytém nie je vôbec pripravený na “neštandardné deti”. Rolu v tom hrá najmä náš tradicionalizmus, kde tým základným argumentom proti inováciám v školstve je veta: “Veď my sme to prežili, tak to prežijú aj ďalší.” Toto je základný problém a k tomu sa pripája ešte i ustavičné politizovanie školstva, hovorí riaditeľ experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Juraj Mazák. Medzi našimi deťmi sú totižto tisícky tých, ktorí sa do unifikovanej škatuľky nášho verejného školstva jednoducho nezmestia. I oni si ale zaslúžia vzdelanie podľa ich daností i potrieb. V tomto však Slovensko žalostne zlyháva. No nemusí tomu tak byť. Ako teda na to?Je 8:00, začiatok prvej hodiny, potom príde 45 minút matematiky či slovenčiny, nasleduje zvonenie a prestávka a potom opäť 45 minút, tentoraz trebars fyziky či cudzieho jazyka. A takto stále dookola od pondelka až do piatku. Medzitým kopa diktátov, písomiek, testov a aby toho nebolo málo, po škole ešte domáce úlohy, niekedy až do neskorého večera.Kto z nás, rodičov by to nepoznal. Takto nejako zväčša vyzerá štandardizované povinné vzdelávanie našich detí, a to aj po vyše dvoch storočiach od dôb cisárovny Márie Terézie, ktorá ešte v 18. storočí s touto ideou vzdelať svojich poddaných prišla.Čo však s deťmi, ktoré sa do tejto unifikovanej školskej “uniformy” proste nezmestia? Čo s deťmi, ktoré sú skrátka íné a v niečom odlišné? Čo s deťmi, ktoré majú ADHD, nejakú formu PAS syndrómu, trpia disgrafiou, diskalkúliou, dislexiou či poruchou pozornosti až tak, že im štandardizovaný vyučovací proces viac ubližuje, než pomáha?Áno, aj takéto deti tu s nami sú a aj oni majú právo na vzdelanie, podľa vlastných schopností a možností. Je tomu tak i preto, lebo napriek ich odlišnosti, sa v nich neraz skrýva neobyčajný a úplne jedinečný talent. A vlastne, keby aj nie, položme si jednoduchú otázku. Chceme aby sa naše deti v školách trápili alebo ich chceme vidieť v ich prirodzenej zvedavosti šťastné a spokojné?Slovensko však ani v roku 20323, a ani po trpkej skúsenosti s pandémiou, nie je na takéto deti pripravené. Nie je tomu tak ale vždy a všade, i tu u nás sú mnohé pokusy, ako vzdelávanie takpovediac “ušiť na mieru” deťom, ktorým je poskytované, či už vo forme “homeschoolingu” alebo v školách ako je Slobodná demokratická škola v Košiciach.   “Bez neustáleho riadenia a prísunu podnetov poskytneme priestor pre osvedčený model slobodného vzdelávania a voľnej hry potvrdený aj najnovšími poznatkami z pedagogiky, psychológie a neurológie. Formálne sme bežná základná škola a preto päť dní v týždni bude kvalifikovaný personál sprevádzať deti svetom v slobode, inklúzii, pri zachovaní vnútornej motivácie a hojnom pobyte vonku. Dovolíme Vášmu dieťaťu učiť sa spôsobom a tempom jemu vlastným, píše sa na webe tejto vzdelávacej inštitúcie.“Menej štatistické deti” dokážu dosiahnuť svoj potenciál práve tým, že niektoré pravidlá uvoľníme, čo ale neznamená, že na nich znížime nároky. No a ten vzdelávací systém sa dá nastaviť tak, aby umožňoval individuálne stupne voľnosti pre každé dieťa tak, ako to to dieťa potrebuje a aby vedelo dosiahnuť svoj potenciál, hovorí jej riaditeľ Juraj Mazák. . “Pokiaľ sa k moci alebo na ministerstvo školstva nedostane niekto, ktorý si osobne zažil, čo to je mať dieťa napríklad s nejakou formou autizmu, a nemôcť ho umiestniť do školy, tak sa nič nezmení, dodáva Monika Kemeňová, matka štyroch deti z ktorých dve forme “homeschoolingu” túto experimentálnu školu v Košiciach navštevujú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Toto nebude pre mimovládne organizácie fatálne.Mimovládky tu prežili dve zákerné a kruté totality, fašizmus aj socializmus. Prežili a mimovládky nezomrú po zásahoch vlády ani dnes. Prežijú, akurát neurobia to, čo doteraz urobili s daňovou asignáciou a tým pádom budú ich aktivity chýbať: Budú chýbať v regiónoch, v školách, v zariadeniach pre seniorov, či v športe, kultúre alebo v aktivitách pre zdravotne znevýhodnených, odkazuje vláde šéf Komory mimovládnych organizácií Marcel Zajac.“Táto spoločnosť je rozsypaná. Nachádzame tu zásadné odlišnosti a to dokonca i v samotných rodinách, no a teraz síce všetci hovoria, že musíme túto spoločnosť spojiť, ale týmto sme neurobili nič iné, ako to, že sme priniesli do rodín nový problém. Toto bude strašná voľba a táto voľba je strašný omyl, hovorí o návrhu Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša (Hlas) oklieštiť financovanie mimovládneho sektora podpredseda Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcel Zajac.Organizácie podporujúce predčasne narodené deti, organizácie pre deti s nejakou formou vývojovej poruchy či pre deti s vážnymi zdravotnými či mentálnymi znevýhodneniami. Organizácie podporujúce umierajúce deti na ich poslednej ceste. Organizácie, ktoré zaštitujú všemožné športové či kultúrne aktivity deti, ale aj tie, ktoré sa venujú podpore zdravotne znevýhodnených alebo našim otcom a mamám na tej ich poslednej ceste: Aby z tohoto sveta odišli bez bolestí a naozaj dôstojne.Sú tam i spolky rybárov či poľovníkov, no aj organizácie podporujúce ekológiu či proste len obnovu a revitalizáciu prírody, práve v tom našom konkrétnom kúsku sveta. Spolky šachistov, filatelistov, modelárov či jednoducho zberateľov niečoho, čo nám napĺňa dušu či srdcia. Organizácie zbierajúce peniaze na ľudí s rakovinou či inými závažnými ochoreniami, ale aj podporujúce týrané ženy či bité deti. Je to približne 16 tisíc mimovládnych organizácií (a to je len ozaj malý výsek tohoto bohatého mimovládneho života), ktoré sa už dlho, prakticky rok čo rok legitímne a nenásilne uchádzajú o tzv. Daňovú asignáciu, teda o dve percentá z vašich zaplatených daní. Pokojne, nenásilne a dobrovoľne. Až doteraz.Nový minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tento zavedený a osvedčaný mechanizmus totiž plánuje zmeniť a časť týchto, tak neuveriteľne prepotrebných zdrojov, chce odkloniť smerom k tzv. Rodičovským dôchodkom.Erik Tomáš síce hovorí, že on nič nikomu neberie, stavia však donátorov pred doslova: “Sofiinu voľbu”.Inak povedané, voľbu: Buď podporíš svojich rodičov alebo dáš tieto peniaze mimovládkam: Napríklad tej, ktorá sa stará o športové či kultúrne aktivity tvojho dieťaťa, či dokonca môže prísť aj k voľbe: “Dve percentá pre tvoju mamu versus dve percentá pre organizáciu starajúcu sa o pokojný a dôstojný odchod tvojho umierajúceho dieťaťa”.Áno, i pred takéto “Sofiine voľby” nás chce stavať nová vládna moc. Aký má na to dôvod a ako to pre mimovládny sektor môže dopadnúť? A najmä, kto sú konkrétne tie povestné ficom zadefinované “sorošove” mimovládky a čo pre nás a našu spoločnosť robia,ako ju menia a čo by sa zmenilo keby prišli o naše peniaze? Bude to strašný omyl pretože mechanizmus daňových asignácií bol vymyslený pre solidaritu so spoločnosťou. My potrebujeme mechanizmus, ktorý prekračuje hranice rodín. Už je predsa dávno známe, že tie naše rodiny nestačia, ale keď budem myslieť na to, že uspokojením mňa a mojej rodiny to nekončí, tak rozvíjam komunitu: Susedia, ulica, mesto alebo inak povedané: Komunita. A o tomto je tento mechanizmus mimovládneho sektora, hovorí Marcel Zajac.Téma pre podpredsedu Rady vlády pre Mimovládne neziskové organizácie Marcela Zajaca.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.