Ráno Nahlas 🎙

Je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, neteší sa z neprávosti, ale raduje z pravdy. Áno, hovoríme o láske, ako ju v známom hymne opísal Pavol z Tarzu – to ešte na prelome letopočtov. A v tejto podobe je a bola výzvou a programom pre generácie. Tá dnešná zoznam rozširuje. A síce o vetu a široký a často bolestivý obsah, ktorý sa za ňou skrýva: A nemá bolieť! Naviac, Láske, ktorá nemá bolieť bola vyhradená aj špeciálna kampaň, webové sídlo, dokonca linky s odbornou pomocou. Má dokonca svoju ambasádorku, ktorá hovorí, že „skutočná láska nemanipuluje, neponižuje a neubližuje“. Dnešné RánoNahlas tak bude o demaskovaní toho, čo v partnerských vzťahoch láska je a čo už nie je. S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou. „Často sa mi stáva, že keď s klientom začneme pracovať na ich obavách, neefektívnych vzorcoch správania, zlepší sa aj ich partnerský vzťah. A to aj napriek tomu, že partner sa vôbec nezmení. Už len tým, že sa nám zvýši sebavedomie, vieme lepšie komunikovať, byť asertívnejší, viac prejaviť svoje potreby. Vo vzťahu pomáha už individuálna práca na sebe“, tvrdí psychologička Denisa Moravčík Debrecká.Nahrával Jaroslav Barborák. 

Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť, ako to ten, čo odišiel, chcel. A tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak, zoči-voči smrti, nesmierne náročné – hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť, a prečo sa „zubatá“ stala takou tabu témou? „Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti,“ verzus „tam, kde je smrť, nie sme my a tam, kde sme my, nie je smrť.“Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu s ňou väčšina z nás bežne vôbec nepočíta, ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nikto nevyhne, preto je našou celoživotnou témou – či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.Ako sa na vlastnú smrť pripraviť, a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta – od praktických aspektov dedičstva cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície? A nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko – zoči-voči smrti a jej tradíciám, a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame, a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec? Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú zo spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký. Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie. Milan Šimečka starší. Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami. Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého. „Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú - vzdelanostne, ani charakterovo - sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký. Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy? „Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť... Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký. Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“. Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista. „Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký. Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje. Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent. „Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“ Nahrával Jaroslav Barborák. 

V Gruzínsku uz viac ako týžden prebiehajú masove protesty. Deje sa tak po tom, čo vládna strana Gruzínsky sen oznámila, že pozastavuje prístupové rokovanie do Európskej únie. Policajné zložky v krajine sú terčom domácej aj zahraničnej kritiky pre zaobchádzanie s protestujúcimi. Napríklad Gruzínsky ombudsman Levan Ioseliani poukázal na to, že zadržaní demonštranti majú väčšinou zranenia na tvári či v oblasti hlavy, čo podľa neho naznačuje, že policajti používajú násilie ako trest. Udalosti v Gruzínsku v podcaste budeme rozoberať s odborníkom na postovietsky priestor Jánom Cingelom.Cingel sa už štrnásť rokov sa venuje téme Gruzínska. Do krajiny pravidelne cestuje a má tam veľa známych. Tí mu hovoria, že ide najhoršie protesty pokiaľ ide o intenzitu násilia. „Obávajú sa spôsobu, akým sa snažia bezpečnostné zložky utlmiť demoštrácie," približuje.Krajina dnes stojí na križovatke, či smeruje k proruskému satelitu a diktátorskému režimu alebo či dôjde k zmene vlády, myslí si odborník. Aj z toho majú protestujúci Gruzínci strach. „Obávajú sa, akým spôsobom sa bude snažiť vláda udržať pri moci. Či to pôjde cestou upevňovania policajných štruktúr, ktoré budú prerastať do ďalších sfér riadenia štátu. Niečo ako v Rusku silovici," konštatuje.Násilie je používané forma trestu a podľa odborníka ide aj o snahu vyradiť ľudí z ďalších protestov. „Zameriavajú sa napríklad na tvár - oči, nos či ústa. Spôsobujú vážne zranenia s dlhou dobou liečenia a takto chcú aktivistov alebo opozičných politikov vyradiť z obehu. Ide o drsný spôsob, ktorý kopírujú z Ruska," hovorí tiež v podcaste Cingel.Gruzínska vláda podľa odborníka bojuje o prežitie a používa všetky prostriedky. Medzi policajnými zložkami majú byť aj v čiernom odetí neoznačení muži. „Majú kukly a ide o stavaných mužov. No a otázne je, kto sú. Je niekoľko teórii a jedna z nich hovorí, že ide o ľudí regrutovaných z protredia kriminálnych zložiek, ktoré podporujú kriminálne skupiny. Nebolo by to niečo ojedinelé, takéto skupiny zvyknú byť používané. Mafia, respektíve organizovaný zločin závisí od toho, aby mali aspoň nejakú podporu zo strany štátu."Nevylučuje, že to môže vyústiť aj do pádu vlády, pretože nespokojnosť začali vyjadrovať niektorí policajti, ale aj úradníci.Prečo by sme tomu mali venovať pozornosť? Podľa odborníka ide o ďalšiu krajinu, ktorá trpí tým, že je v susedstve s Ruskom. „Mala by to byť lekcia pre nás, kam až môže dospieť polarizácia v spoločnosti, pretože v Gruzínsku to bolo podobné, ako u nás. Niektoré zákony na Slovensku sú podobné."Moderuje Denisa Hopková.

„Sme zhrození, ako sa deklasujú inštitúcie, ktoré sme budovali roky“, tvrdí Zuzana Denková, ktorá je dnes popri svojej profesii aktívna aj v Platforme slobodného múzejníctva. Odvolaná bez udania dôvodu, aby ju nahradil okresný šéf vládnej SNS. Pred rokom sa to stalo Zuzane Denkovej, riaditeľke požiarom stigmatizovaného Banského múzea v Štiavnici. Do čela múzea ju svojho času vybral minister Budaj, ako víťazku výberového konania. Tomáš Taraba ju nahradil ju politický nominant. Písal sa december 2023. S odstupom roku sa s podobnými príbehmi akoby rozsypalo vrece: po zrušenej RTVS, aby padol neželaný riaditeľ a ministerkinej susedke na čele Bibiany odvolali šéfa národného divadla, národnej galérie, politickí nominanti namiesto odborníkov zasadli aj do Slovenského národného múzea, na čelo Betliara sa postavila niekdajšia hovorkyňa prokuratúry... A štátne šetrenie zatvára ďalšie múzeá a expozície. Paradoxne, v čase, keď vychádzajú na povrch informácie o tisícoch, ktorými sa odmeňujú niektorí ministerskí úradníci.Už druhý týždeň existuje ako vyjadrenie odporu voči takýmto krokom aj špeciálna Platforma slobodného múzejníctva. A svoju tvár a hlas je dala práve pred rokom odvolaná šéf Banského múzea Zuzana Denková. Kam kráča slovenské múzejníctvo? Aj o tom bude dnes reč. Je štvrtok, 5. december. Počúvate podcast RánoNahlas. Moje meno je Jaroslav Barborák. „Sú tu snahy o ideologický únos našich múzeí, politické nominácie sú des“, tvrdí odvolaná Zuzana Denková. Nahrával Jaroslav Barborák. 

Ruská federácia je jediný štát, ktorý vojenskou silou posúva svoje hranice na územia iných štátov. Partizán Otto Šimko dobre pochopil, kto je agresor a kto sa bráni, a je jedno, či to bolo svojho času nacistické Nemecko alebo je to dnes Putinovo Rusko, hovorí historik Stanislav Mičev. Bolo oslobodzovanie Červenou armádou predzvesťou okupácie Československa červenou totalitou?Slovenský premiér sa chystá na návštevu Moskvy. Podľa jeho vlastných slov si tým chce „na mieste činu“ uctiť víťazstvo nad nemeckým nacizmom v druhej svetovej vojne. Kritiku, že tým legitimizuje dnešný ruský imperializmus, ktorý krvavo ničí suverénnu Ukrajinu, a dokonca sa vyhráža zničením aj nás - teda Európskej únie - však už Robert Fico prehliada.„Máme tu hlásateľov proruskej politiky, ktorí tvrdia, že Rusko by na Ukrajinu nevstúpilo, nebyť toho, že Ukrajinci vraždia (na Ukrajine) ruské obyvateľstvo. Ja sa ale pýtam, prečo potom neprotestovali, keď ruská armáda v dvoch vojnách vyvraždila desaťtisíce Čečencov? Preto, lebo to asi bolo na území Ruska? No a teraz, ak sú separatisti (ktorí sa snažia bojovať proti ukrajinskému štátu) na území Ukrajiny, tak sa Ukrajina nemá brániť? To sme kam dospeli? A treba si dať dohromady aj chronológiu udalostí, pretože najprv bol Krym a až potom sa objavili separatisti na Donbase či v Luhansku,“ hovorí Mičev a pripomína, že návrhy „územie za mier“ nefungujú tak, ako to napokon ukázal už Mníchov 1938, keď po okupácii Sudet a južného Slovenska neprišiel mier, ale 1. 9. 1939 prišla vojna.Je historickou pravdou, že nás Sovietsky zväz za cenu nesmiernych obetí zbavil počas druhej svetovej vojny fašizmu - toho nemeckého, ale i toho nášho, slovenského. Stále viac sa však vo verejnom priestore vynára legitímna otázka, či toto oslobodenie nebolo iba predpolím novej okupácie, tentoraz sovietskej, a či jednu totalitu - tú nacisticky hnedú, nenahradila totalita nová - tentoraz boľševicky červená.„Obdobie od konca vojny do februára 1948 tu bola demokracia a na Slovensku komunisti voľby prehrali, no ani v rámci Československa nemali ani zďaleka víťazstvo vo vrecku. Fatálne to začalo byť vtedy, keď ČSR nakoniec odmietla ísť na parížsku konferenciu, kde sa malo rokovať o Marshallovom pláne. To bola posledná možnosť, ako to celé zvrátiť.“Bol teda príchod vojsk Sovietskeho zväzu oslobodením alebo to bola predzvesť novej okupácie, tento raz v „tábore mieru“ vedenom, údajne večným, Sovietskym zväzom? A nemaže aktuálna ruská agresia na Ukrajine všetky tie obrovské zásluhy ZSSR na porážke fašizmu v druhej svetovej vojne?„40 rokov som sa venoval tomu, aby som obhájil osloboditeľskú misiu Červenej armády na území Československa a Putin mi to v okamihu zbúral, keď jeho vojská vpadli na Ukrajinu, a teraz sa veľmi ťažko obhajuje to, že Červená armáda je osloboditeľ a nie okupant.“Témy pre bývalého šéfa Múzea SNP, historika Stanislava Mičeva. Je nutné dodať, že rozhovor sme nahrávali v čase, keď snaha premiéra ísť do Moskvy nebola verejne známa, a preto otázka na túto tému padnúť nemohla. Na aktuálnosti rozhovoru to však - vzhľadom na tému - nič nemení.Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Komunistický režim a jeho tajná polícia (Štb) tu vytvorila evidenciu tzv. „bývalých ľudí“. Takto dehumanizujúco ich nazývali. Šlo o inteligenciu, učiteľov, úradníkov, kulakov... Stačilo, že nesúhlasili s režimom“. Historik Ľubomír Morbacher vykresľuje, ako režim pred Novembrom’89 ničil ľudí. Nástrojom mu bola aj tajná Štátna bezpečnosť. Historik hovorí, že Slovensko má voči nim stále dlh. Chrániť komunistické štátne zriadenie. Pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Byť strážnym psom režimu, s tým, že jeho „ostré zuby“ až paralyzovali. Úlohy, ktoré dostala do vienka obávaná, pretože miestami až brutálna ŠTB. Čiže komunistická štátna bezpečnosť. Slovenský pendant ruskej KGB či nemeckej Stasi. Všadeprítomný dohľad, s prívlastkom neviditeľný, metodika registratúr dovedená k dokonalosti. Infiltrácie, zatýkania, vypočúvania aj s prvkami mučenia… To všetko v službe ideológie, ktorá držala v neslobode a strachu päť miliónov obyvateľov územia dnešného Slovenska po dobu štyroch dekád. Aj s odstupom 35-rokov od prelomového novembra’89 Ústav pamätí národa stále dopĺňa čriepky, ktoré dotvárajú obraz niekdajšej komunistickej ŠTB – najnovšie registrami jej vyšetrovateľov. Prečo je pohľad do očí aj nepríjemných dejín potrebný? Pozrieme sa na to s historikom ÚPN Ľubomírom Morbacherom. 

AI nás prinúti zmeniť to, ako medzi sebou komunikujeme, tvrdí v Ráno Nahlas informatička Mária Bieliková. Podľa nej stále dosť dobre nechápeme, čo umelá inteligencia s nami robí a ako nás ovplyvňuje. "Mali by sme venovať omnoho viac úsilia skúmaniu vplyvu AI na ľudí. Slovensko však tomto nerobí prakticky vôbec nič, tvrdí.AI – teda umelá inteligencia sa čoraz viac stáva súčasťou nášho sveta. Prekladá nám články, vyhľadáva pre nás informácie, šoféruje autonómne vozidlá, konzultuje operácie a navrhuje diagnózy, pomáha pri vzdelávani i optimalizácií prakticky akejkoľvek výroby – proste, čapkova fikcia robotov pretavená do každodennej reality. Umelá inteligencia je tak čoraz väčšia výzva, ale dnes už aj narastajúca hrozba. Kde to všetko má hranice a vie AI skutočne myslieť? „Tie stroje sa správajú ako keby inteligentné, ale správať sa a mať výstupy, ktoré človek považuje za inteligentné vôbec neznamená to, že to je inteligencia,“ dodáva Bieliková.Nakoľko sme ako spoločnosť vôbec pripravení na dobu robotickej manipulácie reality, teda na záplavu všetkých tých čoraz dokonalejších deepfakeov meniacich skutočnú realitu? Profesorka Bieliková hovorí, že báť sa treba skôr ľudí, než strojov.„Reálne sú za tým v skutočnosti ľudia a všetko to šírenie iniciujú ľudia. Aj keď potom stroje zabezpečujú, že sa to dostane tam, kde sa to má dostať. Toto je nebezpečné pretože to by normálny človek ani s veľkou armádou v takomto rozsahu nedokázal. Tie propagandy aj dezinformácie, to všetko tu predsa už tisícky rokov bolo, čo je dnes na tom desivé, je ten rozsah a rýchlosť.“ A dodáva: „Neriešme, čo je nepravda, zamerajme sa na to, čo je pravda a rozlíšenie faktov od názorov.“No a prečo sa tento štát správa k vede a výskumu tak macošsky a aké to bude mať dôsledky?„Naša občianska spoločnosť je veľmi silná a zatiaľ máme aj na univerzitách skutočne šikovných ľudí, ale to všetko je otázka možno pár rokov a môže sa to zlomiť,“ varuje šéfka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií Mária Bieliková.

Totálne inštitúcie, ako boli kedysi detské domovy v kaštieľoch, mali vo výchove detí oveľa horšie výsledky ako profesionálne rodičovstvo. Keď si človek výmenou za plat vezme k sebe domov rómske dieťa s tramou, ašpiráciou nie je Oxford, ale aby dieťa dokázalo fungovať vo vzťahoch. Profirodičia však často čelia obrovským problémom, čo by nikto nevydržal robí len pre zisk, hovorí Viliam Gyurke, kedysi šéf detského domova a dnes garant jedného z centier pre deti a rodinu (na ktoré sa detské domovy premenovali).V októbri sme publikovali podcast Ráno Nahlas s režisérom filmu Profesionálny rodič Erikom Jasaňom. Tento film zobrazuje ženu z chudobného slovenského regiónu, ktorá si vzala domov rómske dievčatko len pre peniaze a potom robila rozdiely v prístupe k nej a k vlastnému dieťaťu. Podcast o tejto téme pobúril mnohých profesionálnych rodičov, preto sme dali priestor aj druhej strane. Viliam Gyurke z pozície šéfa detského domova rozdeľoval deti do profesionálnych rodín, kontroloval ich výchovu a v prípade problémov takéto deti aj odoberal.Ako teda funguje výchova opustených detí s tramou, psychickými či zdravotnými problémami?Podcast Ráno Nahlas moderuje Peter Hanák.

Je možné, že to celé dopadne zle, ale kým sa to stane, tak by človek mal urobiť všetko preto, aby sa to nestalo. Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť, pretože toto je „Dlhá hra“ a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom zmení, hovorí Samo Marec, autor knihy o Ficovej porážke a zúfalstve Slovenska.Človek potrebuje žiť s nejakou nádejou pretože inak to nemá žiadny zmysel a ja nechcem dávať falošné nádeje, ale snažím sa popísať Slovensko také, aké je. Tak takto charakterizuje svoju najnovšiu knihu „Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica,“ publicista a komentátor Samo Marec.Kniha je už na svete a tak je logické sa pýtať nielen na to, ako poraziť Roberta Fica, ale i na to, či je práve tento boj dnes tým kľúčovým – a prečo vlastne, no i na to, kde sa berie to zúfalstvo zo Slovenska a či je naň skutočne dôvod.„Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť pretože toto je tzv. Dlhá hra a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom odrazu zmení. Ste nespokojní – alebo máte strach? Dobre, tak to pretavte do niečoho konštruktívneho,“ pripomína Marec.Platia teda slová autora Stopárovho sprievodcu galaxiou Douglasa Adamsa: „Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará,my nie. Vyhráva.“ Alebo platí skôr to masarykovské: „Demokracia nie je panovanie, ale len práca, práca na zabezpečenie spravodlivosti. A, ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, nie prekonávať demokraciu.“„My sa na Slovensku veľmi často pohybujeme medzi dvomi extrémami v závislosti od toho, ako ktoré voľby dopadnú. Tie extrémy však nevyjadrujú celú pravdu o Slovensku. Existuje veľmi veľká skupina voličov v strede, ktorí idú raz na jednu stranu, potom zasa na druhú a vedia sa „dohodnúť“ s obidvomi stranami, pretože majú voľnejšie názory i postoje. Teraz ide o to, kto ich osloví a na ktorú stranu sa pohnú,“ tvrdí Marec.Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Keď máte zaplatiť hypotéku, nutne sa začnete zamýšľať nad tým, či vám nadšenie pre školstvo stačí“. Viktor Križo opisuje rozpoloženie jedného zamestnanca v slovenskom školstve. Popri očakávanom „čiernom piatku“, ktorý v ušiach rezonuje skôr ako black friday na krajinu zasadne aj „čierna streda“. Do čiernej sa odejú slovenské školy. Minimálne ich pedagógovia. Má ísť o prejav smútku nad smerovaním slovenského školstva. Problémom nie je opäť nič iné ako peniaze. Napriek tomu, že návrh štátneho rozpočtu počíta pre školstvo s miliardou naviac. Učitelia a ich zástupcovia upozorňujú, že aj sľubovaná jednorazová odmena vo výške osemsto eur ich neuchráni pred poklesom reálnych platov. Žiadajú minimálne desaťpercentné navýšenie tarifných platov pre všetkých v školstve a viac spravodlivosti v odmeňovaní vrámci krajiny.Na dôvody školskej „čiernej stredy“ sa pozrieme s Viktorom Križom zo Slovenskej komory učiteľov. Pohne kompetentných tichý protest? Nejde o predohru ostrého štrajku?„Školstvo nie je stále prioritou. Pre žiadnu vládu doteraz tomu tak nebolo, lebo je to dlhodobá investícia a jej výsledky sa neukážu rýchlo, až v horizonte desaťročí“, hovorí Križo. Situáciu označuje za „terminálne štádium“, keď sú nespokojní takmer všetci – od učiteľov, cez žiakov až k rodičom. Protestnou „čiernou stredou“ by radi uviedli do stavu znepokojenia aj politikov a najmä tých, ktorí sú pri moci a majú dosah na zmeny. „Vidíme, že najpálčivejšie témy nie sú premiérskou témou, aspoň ak vychádzame z jeho vyjadrení“, upozorňuje predstaviteľ Slovenskej komory učiteľov. „Stratégia a tlak by mala smerovať k premiérovi Ficovi, nie k ministrovi školstva. On nemá potrebnú silu sa za nás postaviť“, hovorí. Peniaze na školstvo podľa Križa sú, len ich nevieme na Slovensku vyčerpať. „Nestačíme sa diviť, že z plánu obnovy budeme musieť vracať Bruselu desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme neboli schopní ich minúť v našom vlastnom rezorte, dostať ich do škôl“, upozorňuje. Strácajú sa podľa neho na byrokracii. Akú máte podporu? Zachytil som, že zástupcov odborov prijal prezident, či minister školstva. A vyjadril im svoju podporu. Ale keď sa pozrieme ďalej: premiér sa zatiaľ k učiteľom nevyjadril. Počuli sme jeho iné vyjadrenia voči škole v Trenčíne, ktorá chcela zorganizovať spomienku na vraždu zo Zámockej. A rezonujú mi tiež vyjadrenie ministra vnútra Šutaja Eštoka na adresu študentov z gymnázia na Bilíkovej, ktorí na stužkovej „reflektovali“ súčasnú politickú situáciu...Čiže akú máte podporu? Keď je deklarovaná zo strany ministra školstva a prezidenta, ale premiér, ako ten, kto má hýbať témami, pre neho školstvo nie je témou.Nie, veď vidíme, že tie najpálčivejšie problémy nie sú premiérskou témou. Zdá sa, že ani zdravotníctvo nie je premiérskou témou podľa jeho vyjadrení. Áno, tá stratégia a tlak by mali smerovať práve k premiérovi a nie k ministrovi školstva, lebo ako ste spomenuli, niekoľkokrát som s ním aj sedel. Myslím si, že ak je niečo...Sedeli ste s premiérom Ficom? Nie, s ministrom školstva. Je veľmi podporný a rozumie tejto problematike. Myslím si, že máme aktuálne ministra, ktorý skutočne stojí na našej strane a podporuje nás, čo je zázrak, keďže sme mali rôznych ministrov.Ale čo to je za obraz: Na jednej strane hovorí o svojej podpore, no má silu vybojovať vaše požiadavky? Vidíme, ako fungujú mocenské vzťahy v tejto koalícii. Kto akú má silu hlasu. Takže to nie je naša starosť. Môžeme hovoriť o sile hlasu Hlasu, nakoľko minister Drucker je nominantom tejto strany. Vnímate to tak, že má silu presadiť svoju podporu vašim požiadavkám? Nemá silu, aby sa za nás mohol postaviť. Jedine tak verbálne. O to viac, keď si predstavíme, že 200 miliónov ide na rezort športu. Ide o absolútne nezmyselne minuté peniaze. Ak naviac počúvame o 30-miliónových štadiónoch pri organizácii nejakých jednorazových hier! My sa len nestíhame čudovať, keď sa nám tu predstiera, že nie sú peniaze. Z plánu obnovy budeme musieť vracať desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme ich neboli schopní minúť. Táto vláda - a rovnako predošlé - ich nevie dostať do škôl. Stratia sa proste na byrokracii. Znamená to, že na ministerstve školstva nie sú ľudia, ktorí vedia „zofficeovať“ peniaze, ktoré máme k dispozícii?Presne tak. Čo to je za vysvedčenie? Ak máme takýchto úradníkov, mali by ísť odtiaľ preč?Ministra sme na to upozornili. Že sú tam osoby, ktoré nevedia pomaly za pol roka sprocesovať jeden papier. Je tam proste taký ten úradnícky duch. O ktorých odboroch rezortu školstva takto hovoríte? Napríklad o odbore stredných škôl, o odbore pedagogických odborných zamestnancov. S viacerými odbormi sme v napätí.Čiže to sú ľudia, zodpovední za to, že peniaze z plánu obnovy nemôžu ísť ďalej?Stalo sa napríklad, že peniaze na vzdelávanie učiteľov – 50 miliónov – sa vlastne ani k učiteľom nedostali. Dôvodom bol katastrofálny proces byrokracie. Riaditelia tie peniaze potom odmietali ž

Liečba rakoviny nemá u nás takú prioritu akú by mala mať a kvalita liečby je podmienená i regionálne, hovorí Hlavný odborník pre klinickú onkológiu Michal Mego. Problém sú i moderné lieky. Z hľadiska ich dostupnosti má pacient s rakovinou väčšiu šancu na vyliečenie v Prahe, než v Bratislave. Prečo u nás zbytočne umierajú ľudia s diagnózou rakoviny a ako to zmeniť?Rakovina, to slovo ešte pred pár desiatkami rokov znamenalo prakticky istý rozsudok smrti. Dnes to tak už nie je pretože pokrok v liečbe dosiahol až neuveriteľné parametre, zlomiť jej moc sa však doteraz medicíne nedarí. Onkologické ochorenia tak zostávajú druhou najčastejšou príčinou úmrtí Slovákov a Slovensko v rámci Európskej únie figuruje na popredných priečkach v úmrtnosti na nádorové ochorenia.Navyše, Slovensko má najmenej moderných inovatívnych liekov na liečbu rakoviny v rámci krajín V4 a tak sa voľba doslova "medzi životom a smrťou" na nádorové ochorenia neraz stávajú pre mnohých i finančne nedostupné. Výsledkom je záplava zbierok, v ktorých sa –namiesto poisťovní, skladáme na liečbu našich blížnych a napokon i mnohé úplne zbytočné úmrtia.„Oproti Čechom, Maďarom či Poliakom v dostupnosti moderných liekov na rakovinu zaostávame a keďže sme súčasťou Stredoeurópskeho regiónu, tak by sme ani v tomto nemali negatívne vyčnievať,“ tvrdí onkológ Mego. Podľa neho je našim problémom nielen príliš dlhá cesta pacienta k špičkovej modernej liečbe, ale i nedostupnosť inovatívnych liekov či dostupnosť kvalitnej operatívnej či podpornej liečby.Zároveň náš Hlavný odborník pre klinickú onkológiu pripomína, že do veľkej miery je to aj o nás samých, presnejšie je to i o našom životnom štýle.„Na Slovensku dominujú rakoviny hrubého čreva a pankreasu, za čo zodpovedá predovšetkým životný štýl a strava a ak by sme zmenili tieto faktory a zapojili by sme sa aj do skríningového programu – teda preventívnych kolonoskopiií tak pokles úmrtnosti by mohol byť ozaj značný,“ hovorí Michal Mego.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s prednostom Onkologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného onkologického ústavu Michalom Megom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Smeruje Slovensko cestou Maďarska? Aktuality sk sa spolu s maďarskými, českými a poľskými novinármi pozreli na to, ako sa politický postup maďarského premiéra Viktora Orbána šíri do okolitých krajín a ako sa ňou inšpirujú politici - a to vrátane slovenského premiéra. Jeden z autorov analýzy, novinár Peter Hanák, v podcaste približuje, že Robert Fico by chcel ísť cestou maďarského lídra, ale až tak sa mu to nedarí.Novinári z krajín V4 urobili širokú analýzu toho, čo maďarský premiér Viktor Orbán robí vo svojom politickom systéme od roku 2010, kedy sa dostal znova k moci. „Maďarskí novinári nám rozpísali, čo orbanizácia znamená. Netreba ju vnímať len cez orbanizáciu médií, pretože tým Viktor Orbán začal. No pokračoval v právnom systéme a ďalších oblastiach," približuje Peter Hanák s tým, že porovnávali čo sa v týchto oblastiach podarilo dosiahnuť vládam na Slovensku a v Česku a aj v Poľsku.V rozhovore tiež približuje, ako je Viktor Orbán veľkým vzorom pre rôznych autoritárskych lídrov pre politikov, ktorí chcú vládnuť autoritársky. „Vidíme to aj na tom, že má úspech v zahraničí. Sám seba sa snaží vykresľovať ako nejakého lídra krajnej pravice, až politického génia. A darí sa mu to, pretože Donald Trump pred voľbami povedal, že Orbán je pre neho inšpiratívny líder," dodáva Hanák s tým, že aj to bolo cieľom analýzy - zistiť do akej miery sa Andrej Babiš, Jarosław Kaczyński a Robert Fico inšpirujú práve Orbánom.V rozhovore si budete tiež môcť vypočuť, čo bol výsledok analýzy a či dochádza k orbanizácii Slovenska.Moderuje Denisa Hopková.

Vo svete sledujeme úbytok demokracie a klesá aj jej kvalita. Prečo je to tak a ako dnes fungujú autokrati? V podcaste odpovedá odborník na autokratické režimy. „Často zabúdame, že to nie je dopredu rozhodnutý proces. Nefunguje to tak, že politik si povie budem autokrat a stane sa to. Je to vždy o ostatných aktéroch v tom politickom systéme," vysvetľuje.Autokrati vždy útočia na mimovládne organizácie, média a opozíciu, vysvetľuje v podcaste odborník na autokratické režimy a tiež politológ z Univerzity Karlovej v Prahe Jaroslav Bílek. Približuje tiež, ako si autokrati vyberajú spôsoby manipulácie volieb.„Mňa napríklad v posledných rokoch veľmi zaujímalo a snažil som sa to aj vysvetliť, ako diktátori uvažujú a ako sa rozhodujú medzi tým, ako budú voľby manipulovať. V dnešnej dobe majú totiž veľmi širokú paletu nástrojov, ktoré môžu použiť. No nemôžu použiť všetky dostupné podoby volebnej manipulácie naraz," približuje v podcaste Bílek, ktorý sa tiež špecializuje na na volebnú manipuláciu a armádne puče.Podľa odborníka môže autokratom vo svete pomôcť výhra Donalda Trumpa. „Ak by sa Spojené štáty rozhodli viac izolovať, tak to rozhodne povedie k tomu, že si rôzni autokrati všade po svete budú viac dovoľovať. Budú vedieť, že im nikto neklepne po prstoch."Témou rozhovoru je aj kam smeruje Slovensko a kroky vlády Roberta Fica. „Je zjavné, že Robert Fico prekonal obrat a je oveľa ostrejší. A tiež záleží na tom, akými ľuďmi sa sa obklopuje. Keď sa pozriete na jeho dnešných spolupracovníkov, tak to tiež ovplyvňuje kultúru. Keď si vezmete, s kým dnes vládne, tak to sú často naozaj zvláštne postavy. A určite sú na Slovensku ľudia, ktorí by vutoritárskom režime chceli vládnuť a neskrývajú to," konštatuje.Moderuje Denisa Hopková.

Biela vrana Milan Olekšák: Pytliak na čele TANAPu vystihuje vedenie rezortu, odbornosť nepotrebujú, verejný záujem nevidia (podcast)„Mám pocit, že pri moci máme ľudí, ktorí si riešia osobné traumy. Je neskutočné, že niečo také vôbec pripustíme a nie sme v uliciach“, hovorí Milan Olekšák, odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras a čerstvý nositeľ ocenenie Biela vrana.Národný park Slovenský kras previedol náročným procesom zonácie, na jeho konci so štvrtinou územia v kategórii bezzásahová a teda viac chránená a ponechaná zákonom prírody. Do života uviedol reformu národných parkov.Keď od neho z ministerstva žiadali prepúšťať aj potrebných ľudí z terénu, nezakryte poukázal, kde by sa malo začať šetriť už v samotnom rezorte – na troch štátnych tajomníkoch: Kuffovcov junior a senior a Gabriele Matečnej. Nenasledovalo nič iné, ako jeho odvolanie. Ministerským prostredím, ktoré neváhalo za šéfa iného národného parku vymenovať pytliaka!Rada Bielej vrany v tom zhliadla „odvážny občiansky čin“ „vzácneho človeka, ktorý bráni pravdu, spravodlivosť a verejný záujem“. A k to ním je? Odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras Milan Olekšák. Dnešné RánoNahlas tak bude aj o občianskej odvahe voči reprezentantom štátu paradoxne aj 35 rokov od Nežnej revolúcie. Čo vám to napadlo pri požiadavke racionalizovať či šetriť prepúšťaním upozorniť rovno na nadstav v štátnej správe rovno na pozíciách štátnych tajomníkov v rezorte životného prostredia?Príde mi to úplne logické. Myslel som, že ide o spravodlivý hnev. Čiže nie hnev, ale logika…Ak niekto vo výkonnej moci príde s tézou, že je potrebné šetrenie v rámci služieb štátu a týka sa to aj ochrany prírody, je logické, že začne od seba. Mne to príde úplne logické, pretože politici, ktorí vykonávajú výkonnú moc, slúžia všetkým občanom a mali by ísť príkladom. To znamená naozaj ten šok z tretieho štátneho tajomníka, pretože nejde len o štátneho tajomníka. Ten štátny tajomník má okolo seba celý tím ľudí. Príde mi to úplne logické, treba začať od vrchu, nie zospodu.Vy ste teda odmietli prepustiť ľudí, ktorých ste potrebovali.Áno. V Slovenskom krase sa to ešte prekrývalo s tým, že sme riešili práve delimitáciu majetku od štátnych lesov, kde som mal práve naopak povinnosť delimitovať pracovníkov štátnych lesov. Čiže navyšovať personál. Chýbala mi tam diskusia medzi ministerstvom a národným parkom, aby sa zdôvodnilo, prečo.Nevhodná mi prišla aj forma komunikácie. Veď každé prepúšťanie je zásah do života pracovníkov, predsa musí mať zdôvodnenie. Naviac má právny rámec i procesnú formu. Nerobí sa to proste spôsobom, že pošlem vám elektronickú požiadavku a vy ju splníte.Čiže, ak tu bola požiadavka prepustiť tých, ktorých bolo málo, vy ste upozornili na miesto, kde ich bolo veľa. A rovno na rezort a troch štátnych tajomníkov v obsadení Kufovci senior a junior a Gabriela Matečná. Ako sa vám prijímala požiadavka prepúšťať z prostredia, ktoré napríklad nominovalo na post šéfa Tanapu pytliaka?Tá kauza úplne presne definuje súčasné vedenie ministerstva životného prostredia a aj súčasnú personálnu situáciu na ministerstve. Jednoducho, ani teraz z pozície občana, ani ako riaditeľ, tam nevidím potrebu riešiť veci odborne. Neodborné riešenie, ktoré bolo na začiatku, pokračuje aj do týchto dní.Ilustrácia? Nevnímal som ani ako občan, ani ako zamestnanec Národného parku, okrem samotného programového vyhlásenia vlády, snahu riešiť nejaký reálny cieľ verejného záujmu. A to nielen v ochrane prírody, ale ani v oblasti ovzdušia, ochrany pôdy alebo čohokoľvek iného. Hej. Už v samotnom nastavení fungovania ministerstva od začiatku nevidím snahu riešiť verejný záujem.(...)Hovoríte teda, že má zmysel, aby ľudia zostávali aj v inštitúciách, ktoré nie sú riadené optimálne, aby tam prinášali svoj odborný vhľad a držali ich, hej?Som o tom presvedčený. Pretože nie je možné vymeniť každého jedného človeka, to určite nie. Treba, aby v organizáciách štátu fungovala aj nejaká historická pamäť. Čas ukáže, či to bolo správne.Vrátite sa do výkonných funkcií Národného parku Slovenský kras? Uvidíme, nie som veštec. Ale som pripravený pracovať pre slovenskú prírodu aj v budúcnosti. 

Podpora kvalitnej žurnalistiky je cestou, ako vytlačiť dezinfoscénu a jej tvorcov na perifériu, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály Reportérov bez hraníc. „Ukazuje, že súčasná regulácia sociálnych sietí je iba akousi náplasťou na gangrénu dezinformácií. Musíme ísť oveľa ďalej v boji proti dezinformáciám na online platformách“, hovorí. Dodáva, že nepôjdeme cestou zákazov zlého, ale podporou dobrého. A teda nie rušením dezinformátorov, ale podporou žurnalistiky, ktorá postupuje podľa najprísnejších štandardov tejto profesie. Právo na spoľahlivé informácie ako protiváha na deštruktívne schopnosti dezinformácií. Právo môcť sa spoľahnúť na to, že ponúkané informačné toky nezavádzajú, je len ďalší krok k dôvere, ktorá je nevyhnutá na pokojné a spokojné spolužitie spoločenstiev a spoločností v štátoch. A štátov medzi sebou. Toto právo na spoľahlivé informácie je už vyše týždňa v platnosti v legislatíve Európskej únie. A Únia ho teraz žiada pretaviť do právnych rámcov členských štátov. Jedným z dôsledkov by tak malo byť nielen rozšírenie štandardov klasickej žurnalistiky s povinnosťou overovania informácií či ochrany redakčnej nezávislosti, ale aj istota, aby takúto produkciu mali občania Únie zabezpečenú bez ohľadu na typ média. Ak úprava hovorí o veľkých digitálnych platformách, zasiahne vyžadovaná prax novinárskych štandardov aj dezinfoscénu? Alebo inak – postihnú požiadavky práva na spoľahlivé informácie všetkých tvorcov? Budú koncom dezinfoscény? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc, organizácie, ktorá za iniciatívou stojí.„Sme za tvrdšie opatrenia proti dezinformáciám a dezinformátorom, to ale neznamená, že chceme niekoho zakazovať. Len nechceme, aby jeho hlas bol tým rozhodujúcim“, hovorí Szalai. „Je to proste boj aj na Slovensku. Povedal by som, že Slovensko sa orbanizuje, ale aj organizuje. Takže vôbec nie je ešte prehratý“, uzatvára Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. Pripravil Jaroslav Barborák.

Ten režim si zaslúžil aby ho vyhnala ulica. Nedokázal reflektovať nálady v spoločnosti, ani o tom diskutovať. Bola v tom mocenská spupnosť a hlúposť vtedajšej „červenej šľachty,“ hovorí jeden z tých, čo boli v Novembri 89 priamo pri tom. Nebolo to však v drese VPN, on vtedy zastupoval tábor Komunistov. Peter Weiss. Ako sa z totalitnej KSS stala demokratická SDĽ a kto sa stal víťazom ponovembrovej transformácie?Veľká časť spoločnosti má pocit, že ponovembrovou transformáciou nezískala. I to je jeden z dôvodov nostalgie po bývalom režime. A došlo i k tomu, že víťazom tej transformácie sa za vlády SMERu, stala oligarchia, ktorá vyšla z ponovembrového majetkového prevratu, hovorí v Ráno Nahlas Peter Weiss.Je 17. november 1989, v Sovietskom zväze, matke boľševického teroru Lenina, Stalina i Brežneva, vládne reformátor Michail Gorbačov. Na severe od nás – v susednom Poľsku, si odborárske hnutie Solidarita, po rokoch tvrdých zápasov, vydobilo poloslobodné voľby, na juh od nás – v Maďarsku, zasa nestíhajú na hraniciach odbavovať prúdy utečencov z komunistického Nemecka no a napokon padá i symbol „Studenej vojny,“ Berlínsky múr. A čo tu, u nás, v husákovskom Československu?Miloš Jakeš kdesi v Červenom hrádku kádruje platy celebrít, symbol okupácie na prezidentskom hrade chátra, ale rameno moci, všemocná ŠTB, má stále dosť sily cenzurovať, prenasledovať za názory i vieru, no najmä, má silu zatýkať a biť na koho si len pomyslí. Moc pritom sedí na bajonetoch 100 tisícovej okupačnej armády Sovietov.Do šedivosti moci reprezentovanej „kolom v plote“ ale prichádza 17. November. Brutálny zásah štátnej moci voči bezbranným študentom pretne už i tak mimoriadne krehkú dohodu medzi chátrajúcou mocou a občanmi, ktorí ju živia. Kto z koho. Je tu November 1989. čas kedy si spoločnosť po vyše 40. rokoch útlaku a zvôle konečne povie: Dosť, už stačilo!Vláda permanentnej lži, štátom posväteného násilia a predovšetkým neslobody padá.Tesne pred Novembrom 89 bolo na Slovensku takmer pol milióna členov Komunistickej strany. Táto sila však prestala mať ochotu bojovať za udržanie vtedajšieho režimu pretože pohŕdali svojimi vlastnými straníckymi predstaviteľmi a nedôverovali im. Strana sa vlastne zrútila dovnútra a prestali byť ambície udržiavať moc, hovorí bývalý prvý ponovembrový predseda KSS a potom dlhé roky šéf SDĽ Peter Weiss. Ako však dodáva, ešte v povestnom štúdiu Dialóg mal strach, pretože moc podľa neho zvažovala aj násilné riešenia.November 89 nebola prokapitalistická revolúcia, ale antikomunistická revolúcia voči vláde vtedajšej „červenej šľachty“ a spôsobom, akým vládla. Navyše, Československo zaostávalo a napriek všetkým politickým proklamáciám nebolo schopné urobiť pokrok, tvrdí Weiss, ktorý v čase 17. Novembra pôsobil na Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.Príbehy ľudí bezmoci, ktorí režim v Novembri 89 napokon povalili poznáme už celkom dobre, aké však boli príbehy tých, ktorí stáli na tej pomyselnej „druhej strane revolučnej barikády?“ Ako novembrovú revolúciu vnímali ľudia priamo z prostredia komunistickej moci? Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je smutné, že motivácia zo strany štátu pri ohodnotení učiteľov nie je lepšia. Mladý začínajúci učiteľ z pohľadu ohodnotenie namá dôvod prísť do školstva, čo je smutné“, hovorí Martina Gánovská, učiteľka roka, ocenená nadáciou Dioníza Ilkoviča. Keď vyučovanie nekončí na vyučovaní, či v triede. Keď učiteľ nielen učí, ale aj inšpiruje a motivuje. K tomu v predmetoch, ktoré nie sú „na prvú“ pre študentov z radu „šik“. Naviac, ak o ňom môžete povedať, že spolupracuje s NASA – a teda Americkou vesmírnou a leteckou agentúrou! A to všetko v jednom ani nie okresnom mestečku pod Tatrami vo Svite. To všetko sa spája v osobe pôvodom ochranárky a už dve dekády učiteľky chémie, ktorá je čerstvou nositeľkou ceny Dioníza Ilkoviča. Hosťom dnešného RánaNahlas je Martina Gánovská. Ako byť motivátorom mladých, ako z nich vydolovať to najlepšie? Lebo, keby som ju mal parafrázovať - „učiteľ ak mladým načúva, príde na to, že sú studnicou dobrých nápadov“.Ako sa dostať cez škrupinu jedného študenta? Ako sa mu dostať pod kožu, ako ho zaujať?Ja si myslím, že vždy spájať učivo s bežným životom, nie oddelene reagovať na to, že toto sú témy, ktoré musíme prebrať a ja musím teda o tom hovoriť, ale ako to vidím v realite. Čo za tým javom je, hľadať jeho skryté významy. No a potom samozrejme je veľmi dôležité ho oceniť. Pozitívna spätná väzba je podľa mňa to, čo žiaka otvorí a čo prinesie vzájomnú dôveru medzi ním a mnou. (...)Štatistky ukázali, že tesne pred začiatkom školského roka chybalo vyše 1400 učiteľov, nejakých dvanásť riaditeľov. A keď hovoríme, že za všetkým sú peniaze, keby to finančné ohodnotenie bolo iné, bol by aj iný prístup študentov, že za svoje prvé zamestnanie si zvolia učiteľstvo, pedagogický smer? Myslím si, že áno. Bolo by to lepšie. Určite by ich to motivovalo k tomu, že áno, chcem byť učiteľom. A druhá vec, ktorá je v školstve zložitejšia, je neexistujúci kariérny postup. Akonáhle mladí učitelia nastúpia, tak sú učiteľmi až do konca svojho života. Čiže neexistuje tam kariérny postup ako v iných povolaniach. Vedeli by si predstaviť aj v školstve predstaviť takýto model? Určite, aj v dnešnej dobe existuje nejaký predseda alebo člen predmetovej komisie, čiže na základe toho by mohli postupovať učitelia, že tí, ktorí sú naozaj skvelí, vedia pracovať s deťmi, by sa mohli stať tými predsedami predmetových komisí, mohli by sa stať nejakými poradnými orgánmi vedenia školy. Na mnohých školách sa to už deje, školstvo ide týmto smerom dopredu. A verím, že to bude lepšie. Nedostatok učiteľov na Slovensku sa aj lokalizuje. Pociťujú ho hlavne v tých najväčších mestách ako Bratislava, Košice a tiež Bansko-Bistrický kraj. Je to spojené s tým, že tam sú iné pracovné možnosti a iné finančné ohodnotenia tých iných smerov. Z tohto pohľadu je postavenie a status učiteľa v menších mestách a obciach iný ako vo veľkých mestách. Určite áno, je to lepšie. V tých menších mestách a na východe sa skôr trápime s marginalizovanými skupinami obyvateľov. V akom zmysle? V tom, že deti z týchto komunít sú nemotivované. Nie sú vôbec motivované, aby študovali ďalej. Nevidia svoje budúce povolanie niekde v tom, aby pracovali. Hovoríme o rómskej komunite. Máte ich aj medzi svojimi žiakmi. V čom vidíte tú ich nemotivovanosť? Majú pocit, že si tak, či tak nenájdu zamestnanie v obore, ktorý študovali a pre ktoré sa rozhodli. Väčšina na nich pozera ešte stále cez zvláštne okuliare, že veď nepracuje, nebude pracovať, takže tá motivácia je tam veľmi, veľmi nízka. Ak sa už nájde niekto, kto je motivovaný, ten to naozaj dotiahne ďaleko. Keby ste boli poradkyňou ministra školstva, či keby vás aktuálne ako ocenentú učiteľku roka poprosil o radu, čím ich pritiahnuť do školstva? A nielen mladých, ale poprípade aj ľudí, ktorí by sa v istej fáze života rozhodovali, že chcú odovzdať svoje skúsenosti v pedagogickej činnosti? To je veľmi ťažké.Skúste sa zamyslieť.Ono je veľmi ťažké vytvoriť nejaký status učiteľa. Čiže aby to bolo všeobecne rešpektované povolanie v spoločnosti. To je podľa mňa prvá vec, ktorá musí prísť, aby sa školstvo niekde posúvalo. Čo robí z jedného povolania rešpektované povolanie? Spomínali sme už to finančné ocenenie, že má váhu. To je jedna vec. A druhá: aj tí rodičia musia vidieť zmysel vzdelania svojho dieťaťa. To znamená, že nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že veď nech skončí akúkoľvek školu, aj tak sa zamestná úplne niekde inde. Je dôležité, aby naozaj to, čo študuje žiak na strednej odbornej škole, aby mal možnosť ďalej sa zamestnať v tomto odbore. A to veľmi súvisí aj s tým, aké požiadavky sú na trhu práce. Škola je stále troška zaostávajúca za požiadavkami trhu práce. Čiže problémom je napätie medzi požiadavkami trhu práce a tým, čo sa na školách učí. Ako to zmeniť? Školstvo sa musí stať flexibilnejším, pretože v dnešnej dobe to funguje tak, že ak sa vytvorí nejaký odbor, tak prebieha jeho experimentálne overovanie. No

Vo februári 2022, keď svet šokovala ruská invázia na Ukrajinu, sa mnohí Slováci postavili na stranu solidarity a pomoci. Medzi pomáhajucích občanov patria aj traja kamaráti – fotograf Matej Kautman, záchranár Boris Lacíka lekár Ondrej Stanek, kotrý založili o.z. Malá Veľká Dopomaha, ktorá sa zameriava na vývoz humanitárnej pomoci na Ukrajinu. Za necelé tri roky uskutočnili deväť ciest, pričom celková hodnota pomoci už presiahla 100 000 eur.Matej Kautman v rozhovore spomína na prebudenie z 24. februára 2022, keď si po desiatkach vibrujúcich notifikácií uvedomil, že Ukrajinu zasiahla vojna: „Aj keď to už niekoľko dní predtým bolo avizované... do poslednej chvíle som tomu neveril,“ priznáva.Založenie organizácie prišlo ako prirodzený krok, poháňaný túžbou urobiť niečo viac než len sledovať udalosti spoza hraníc. Matej Kautman zdôrazňuje, že ich prvé cesty viedli do relatívne bezpečného Ivano-Frankivska, no postupne začali pomáhať aj v oblastiach na východe, vrátane vojnou skúšaného Chersonu.„Cherson je mesto duchov,“ opisuje Kautman, ktorého najviac znepokojovala zvuková kulisa neustálych výbuchov. Napriek rizikám je pre neho dôležité tráviť čas s ľuďmi, ktorým pomoc prinášajú: „Je to pre nich príjemné odstrihnutie sa od hroznej reality.“Snahy občianskeho združenia však bojujú aj s výzvami pri získavaní pomoci. „Najväčší problém je získavať humanitárnu pomoc a čím ďalej, tým je to väčší problém,“ pripúšťa Kautman. Aj napriek tomu si však stanovil cieľ pokračovať v pomoci, až kým to bude potrebné: „Veľká časť krajiny je zničená a humanitárna pomoc bude potrebná aj po skončení vojny.“O vývoze humanitárnej pomoci, emocionálnych výzvach, ktoré to prináša a akí sme v skutočnosti my Slováci sme sa rozprávali s fotografom a zakladateľom občianskeho združenia Malá Veľká Dopomoha Matejom Kautmanom.Moderuje Zorislav Poljak.

My aj 35 rokov po Novembri 89 stále potrebujeme „strážiť strážcov,“ teda tých, ktorí majú v štáte monopol na násilie. Slovenský národ je ale málo citlivý na svoje práva, nebráni sa a bojí sa. Preto nabádam ľudí aby sa nebáli, veď práva, ktoré sme si v Novembri 89 vyštrngali, sú tu preto, aby nastavili štátu, a jeho moci, hranice, hovorí vo Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.Ľudské práva si treba neustále pripomínať a nebrať ich ako samozrejmosť pretože veľmi ľahko o ne môžeme prísť. Tak, ako ťažko sme si slobodu v Novembri 89 vybojovali, veľmi ľahko o ňu možeme i prísť. Treba si stále robiť test: „Dnes som slobodný, voľný, bohatý a zdravý, ale zajtra sa to každému z nás môže zvrtnúť,“ pripomína v Ráno Nahlas slovenský ombudsman Róbert DobrovodskýSnaha o privatizáciu politiky straníckymi centrálami. Ťaženie vládnej moci voči mimovládnemu sektoru, médiám i aktívnemu a kritickému občanovi. Ostrakizácia ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou, rozklad niektorých princípov právneho štátu a jeho faktická nedostupnosť pre sociálne najslabších, no a napokon i zvyšujúca sa policajná brutalita.I tak vyzera Slovensko 35 rokov po Novembri 89, ktorý definitívne zmietol režim masívne porušujúci všetky možné občianske i ľudské práva. Medzi požiadavky novembrových námestí preto patrila aj sloboda tlače, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia i ďalšie občianske práva a slobody. Čo z toho sa nám za tie tri desaťročia podarilo reálne naplniť a ideme ešte smerom k uskutočnovaniu záväzkov Novembra a našich ľudských a občianskych práv? Téma pre Verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského.Pozor na trend, ktorý vo svete začína pod názvom „sekuritizácia ľudských práv“ a ktorý je veľmi nebezpečný. Inak povedané, keď pod emóciou atentátov, kríz či pandémií získa vládna moc apetít obmedzovať ľudské práva. Vtedy treba byť naozaj ostražitý, varuje Verejný ochranca právPočúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Dodajme, že rozhovor sme nahrávali v pondelok. Ku košickému prípadu, v ktorom policajt na smrť dobil muža bez domova nám preto ombudsman zaslal stanovisko, v ktorom vyjadril zhrozenie a vyzval k prijatiu preventívnych opatrení na zabránenie krutému a neľudskému zaobchádzaniu. 

„Som rád, že november’89 bol, nenechajme teraz zo seba spraviť ďalšiu guberniu východu“, tvrdí lekár Vladimír Ferianec„Slovensko malo štastie na zahranično-politické smerovanie. A aktuálne ho ešte stále má, kým ho niekto nezavlečie ako ďalšiu guberniu na východ“. Obava, ktorú vyjadruje lekárska osobnosť roka 2024 Vladimír Ferianec. Svojho času „revolučne“ organizoval v Bratislave medikov. November 2024: Gynekológ a pôrodník. Unikátny operáciami detí ešte pred pôrodom v tele matky. S ružinovským tímom robí svetovú vedu bez svetových podmienok, ich vedecké články citujú vo svete. Zástupca stavu, ktorý je aktuálne v revolte voči vládnej moci porušujúcej dohody.Strih. November 1989: Piatak na medicíne, ktorý nestál bokom a rovno animoval adeptov lekárstva k revolte voči komunistickej moci a jej chápadlám, ktoré siahali všade, aj na univerzitnú pôdu. Lekár a pedagóg Vladimír Ferianec. Aký bol November spred 35ich rokov? Aká bola „revolúcia medikov“, za ktorou stál? A čo hovorí na ten 35-ročný dejinný oblúk, ktorý dnes privádza jeho kolegov až k „revolte“ podávania výpovedí? „Som rád, že November’89 bol“, opakuje Vladimír Ferianec. V rozprávaní sa totiž vracia aj k „zásadným formujúcim udalostiam“, ktoré ovplyvnili jeho pohľad na čas pred Novembrom’89. „Skončil som na ústave súdneho lékarstva, kde som robil pitevného zriadenca. To znamená pítevného sanitára. Mal som čersto 18 rokov a vtedy som sa dostal do konfrontácie s ľudským bytím a nebytím.Na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom v Petržalke je pomník istému Hartmutovi, ktorého roztrhali na hranici psi československých pohraničiarov. Vy hovoríte, že ste ho mali na pitevnom stole?Áno, bohužiaľ, bola to jedna zo zásadných formujúcich skutočností v mojom živote a významný príklad obludnosti komunistického režimu a jeho reprezentantov. Mladý východný Nemec, 19-ročný Hartmut Tauz, sa zo zúfalstva, pretože mu vo východnom Nemecku neumožnili študovať hudbu, pokúsil prekročiť hranice v Petržalke. Tam ho dobehla svorka, respektíve dvojica, tzv. samostatne útočiacich psov (supy). Spôsobili mu tak vážne zranenia, že hoci ešte žil, keď ho pohraničiari dotiahli na strážnu stanicu, tam mu neposkytli žiadnu pomoc a ešte sa k nemu správali brutálne. Následkom toho zomrel. Jeho telo sa potom ocitlo na Ústave súdneho lekárstva. Samozrejme, o takýchto veciach sa nehovorilo, tak ako o mnohých iných, s ktorými som bol, ako 18-ročný, konfrontovaný. Skonal a bol obeťou svojho sna?Proste položil život za slobodu. Inak to nemôžeme nazvať. Aj to je obraz doby pred Novembrom bezpochyby. Ale takýchto osudov bolo strašne veľa, len sa o nich nevedelo.Mali ste ďalšie také prípady na pitevom stole?Nie. Ale boli to iné situácie zúfalých ľudí, zúfalé situácie, ktoré boli priamo alebo nepriamo aj režimom spôsobené.(..)Som rád, že November’89 sa uskutočnil. A nielen v mojom živote, ale vôbec pre všetkých občanov tohto štátu. Aj tých, ktorí ho zatracujú, znevažujú a majú snahu ho dezinterpretovať. Aj pre tých, ktorí si ho nevšimli alebo v tom čase kachličkovali kúpeľne či vykonávali podobné záležitosti. Alebo ako dobrí a oddaní súdruhovia mali vtedy ambície ho zvrátiť. Vďaka nemu vyprofitovali. A vďaka nemu sa v súčasnosti majú tak, ako sa majú.A napriek tomu hovoríte, že ste rád, že sa udial?Áno, som rád, že sa udial. Na druhej strane si nemyslím, že ľudia by mali ďalej žiť v bublinách. Vytvárať si svoje mikrosvety, pretože voľby nedopadli tak, ako si predstavovali. Taktiež si nemyslím, že dobrá cesta je, že každý si bude robiť, čo chce. To proste neprichádza do úvahy. Každý musí mať svoje miesto a pre spoločnosť niečím prispieť.To je to povestné: So slobodou prichádza zodpovednosť.Hej, len to väčšinou ľudia nechcú. Chcú sa vyslovene nejako zariadiť. Je to fenomén určitej časti mladých ľudí - nejako sa zariadiť. Ani nemajú ambície získavať veľké ekonomické zdroje..., ale v podstate len preplávavajú. Ja si nemyslím, že musíme žiť systémom, kde každý jeden musí mať relevantný výsledok, napríklad že ušijem topánky, upečiem chlieb alebo vyliečim pacienta. Ale niečo musím odovzdať aj pre tých ostatných.Čiže to nastavenie človeka, že som tu pre nejaké poslanie, chcem niečo v tomto svete dokázať?Hej, ale nemôžem všetko orientovať len na seba, len pre nás a naše deti.V rozhovore sa dozviete, ako to bolo s revolúciu medikov ale aj pohľad Vladimíra Ferianca na dnešnú „revoltu lekárov“, ktorí výpoveďami upozorňujú na „kolabujúci systém“. Riešenie vidí v kontrolovaní tokov financií v zdravotníctve. V podcaste si môžete vypočuť celý otvorený rozhovor. Nahrával Jaroslav Barborák. 

Inštitúcie treba brániť, a to aj zvnútra. Tí, čo dnes ostávajú vo verejných inštitúciách, nie sú kolaboranti. Kým niekto nemusí robiť niečo proti svojmu presvedčeniu, tak prečo by mal odchádzať a vládnej moci to tak uľahčovať, hovorí bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Zoberme si to slovenské národne späť od tých, ktorí sa ho dnes skúšajú sprivatizovať, dodáva.Od Ladislava Chudíka až po Martinu Šimkovičovú. Takto vyzeral personalizovaný oblúk riadenia slovenskej kultúry za uplynulých 35 rokov od pádu bývalého nedemokratického režimu, ktorého výročie – stelesnené Novembrom 89, si práve v týchto dňoch pripomíname.Od vízíí o slobodnej, otvorenej občianskej spoločnosti a nášho návratu do civilizovanej Európy až po slová aktuálnej ministerky o národne čistej kultúre pretože "kultúra slovenského ľudu má byť predsa slovenská a žiadna iná," upresňuje súčasná šéfka rezortu, ktorý kedysi - v zdanlivo iných časoch, viedli aj takí ľudia ako Ladislav Novomestský, Miroslav Válek - no napríklad i Vasil Biľak.Okrem mrazivých predstáv o akejsi čistej kultúre a radikálnom odmietaní dúhovej komunity – i celého jej umenia, však zatiaľ môžeme v tomto rezorte vidieť iba snahy o výrazné personálne čistky, ako i masívny odpor veľkej časti kultúrnej obce voči aktuálnej vládnej moci. Jedným zo symbolov týchto personálnych rošád – ako i odporu voči nim, je i dnes už bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá."Zatiaľ sme počuli, čo všetko sa im nepáči a jediné, čo chýbalo, bola vlajka. Čiže jediné, čo by nám chceli priniesť je stožiar s vlajkou. To je aký kultúrny statok? Nemajú čo iné priniesť. Toto sú len neustále výkriky do tmy. Toto je automatické písanie a prúd vedomia. Surrealizmus. Máme to tu." Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Natáčanie rysa je najmä o čakaní, ukázal sa nám aj po 87 dňoch“, rozpráva Jakub Mrocek, ktorý pripravuje jedinečný dokument o „neviditeľnom strážcovi“ našich lesov, ako hovorí o rysovi. „Štyri roky. 570 dní v teréne. Stovky nocí pod holým nebom. A jeden fascinujúci tvor, ktorý nás naučil vidieť svet novými očami.“Alebo:„Keď som pred rokmi sníval, že raz zbadám v prírode rysa, ani vo sne mi nenapadlo, že raz o nich budem robiť film.“ A do tretice: „Predstavujeme vám príbeh o tajomnom strážcovi našich lesov.“Toľko úryvky zo záznamov, ktoré zachytávajú proces, v ktorom sa sen premieňa na skutočnosť. Na Slovensku vznika dokument o divej šelme, na ktorom sa podieľajú aj špičkoví tvorcovia z britskej BBC. Dokument, ktorý ale nemá byť len filmom o tejto divej šelme. Ale aj príbehom o objavovaní paralel medzi človekom a prírodou, o prekonávaní vlastných hraníc. A o kráse, ktorú môžeme stratiť, ak ju prestaneme chrániť. Aspoň tak o ňom píšu tvorcovia. Čomu sa môžeme naučiť od neviditeľného strážcu našich lesov? Fotograf prírody a duša projektu Jakub Mrocek to formuluje až do vety: Mysli ako rys! Nuž dajme sa poučiť.Najprv je potrebné ho zachytiť. Na to slúži technika – kamera a fotoaparát v rukách Jabuka Mroceka a Lukáša Holáska, ktorí stoja za rodiacim sa dokumentom. Doteraz sa im podarilo zachytiť približne štyri hodiny filmového záznamu zo stretnutia s rysmi. A hoci sa to zdá málo, výpovedný je fakt, že z hodín a dní čakania sú niekedy len minúty záberov. „Striedame sa v päťdňových intervaloch pri sledovaní a výsledkom je niekedy dvadsaťsekundové stretnutie s rysom. Tragédiou je, keď sa záber nepodarí“, opisuje Jakub Mrocek. Cenný zdrojom je sieť 130 fotopascí. „Je to pre nás sieť predĺžených očí a uší v teréne“, hovorí Jakub. „Prečo ten názov - Mysli ako rys, pýtam sa. „Keď sa ocitneme na novom mieste, snažíme sa správať ako on. Kam by šiel, čo by robil… Postupne sa mi stal inšpiráciou. Je samotár, no vie byť aj hravým spoločníkom a pomocníkom pri mláďatách“, hovorí Jakub. „Rovnako po celodennej práci, aby prežil, si vie vychutnať okolie alebo sa zastaviť“, pokračuje. „Rovnako je flexibilný a prispôsobuje sa podmienkam, v ktorých žije“.Natáčanie vo voľnej prírode filmárov vystavuje aj hodinám v tichu a samote, keď striehnu na rysa. A je to čas, keď sú vystavení situáciám, keď je človek len sám so sebou. „Zrazu ten zhon vonkajšieho sveta utíchne, čas sa stane relatívnym a veľké časové plochy sa zrazu zlejú do čohosi jednoliateho. A prvotný pocit poriešiť ešte nedoriešené v práci, či inde zrazu odíde a vy ste vystavení okolitej scenérii, v ktorej by ste chceli zostať…“. Jakub Mrocek hovorí, že mu to pomáha aj v „efektivite“ v práci. „Mám čas sa tam upokojiť a premyslieť si veci a potom za dva dni urobím toľko, čo predtým za týždeň“. A aj jeho vzťahy podľa jeho slov nadobúdajú nový rozmer. „Viac sa na seba tešíme“, vysvetľuje. „Odporúčam takúto samotu“, hovorí. „Nemusíte ísť mrznúť niekam do lesa, ale ak sa viete stíšiť hoc len na pár hodín, môžu sa vám objaviť nové perspektívy“, formuluje svoju skúsenosť. Do projektu sa im podarilo prizvať aj zvučné mená zo sveta prirodopisných dokumentov. Napríklad britskú scenáristku Seu Western, ktorá má za sebou stovku titulov, medzi nimi Noc na zemi (Night on Earth, Netflix) či Planéta zem (Planet Earth, BBC). S premiérou sa počíta na jeseň 2026. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vojna s Ruskom nebude, ak bude Európa na takúto vojnu pripravená. Tá vojna je tým pravdepodobnejšia, čím je Európa slabšia. Je preto najvyšší čas, aby Európa dospela a bezpečnostne sa zobudila, hovorí v reakcií na príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu bývalý poslanec a človek, čo stál i za našich členstvom v NATO František Šebej.Do Bieleho domu - teda prakticky najmocnejšieho úradu na planéte, mieri Donald Trump. Muž plný nevypočitateľných reakcií, meniacich sa nálad, osobnej ješitnosti, ľahkovážnych no nesplnených sľubov, kupeckej mentality, ale aj kampane plnej lží a hesiel, ktoré si vzájomne odporujú a ktoré bude zrejme nemožné naplniť. Úradu prezidenta sa pritom ujíma v časoch mimoriadne nestabilnej a turbulentnej geopolitickej situácie prakticky na celej planéte. Rusko už vyše dvoch rokov pokračuje vo svojej brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine, na Blízkom východe čoraz viac eskaluje konflikt medzi Iránom a Izraelom, mení sa situácia i v Afrike no a Taiwan v obavách čaká, či sa v tejto dobe plnej rastúcej agresivity a konfrontácie neprebudí napokon i čínsky drak.Budúci americký prezident pritom sľubuje ukončiť ruskú agresiu na Ukrajine za 24 hodín, vyhráža sa vysokými clami nielen Čine, ale aj svojim európskym spojencom a jeho kľúčovým heslom je Amerika na prvom mieste, čo nápadne pripomína nielen národný protekcionizmus, ale aj éry amerického izolacionizmu.Európa je pritom síce stále ekonomickou veľmocou, bez amerického bezpečnostného - a to i jadrového dáždnika v rámci NATO, je však v bezpečnostnej oblasti iba akýmsi papierovým drakom. Donald Trump pritom v minulosti už opakovane spochybnil účelnosť Severoatlantickej aliancie a dokonca i ochotu USA angažovať sa v prípade napadnutia niektorého spojenca.Na samotnej hranici nášho kontinentu pritom stojí útočiaca ruská armáda no a verejne deklarované plány vládcu Kremľa - Putina, sa pritom opakovane neobmedzovali iba na Ukrajinu, ale poškuľovali i po akejsi obnove rozpadnutého Sovietskeho zväzu.Aká bude zahraničná politika Spojených štátov s prezidentom Trumpom? Akú stratégiu zvolí nový prezident USA v prípade ruskej agresie na Ukrajine a prečo môže byť Trump pre Putina tvrdším orieškom než Harrisová? Je reálne, že sa Amerika stiahne z NATO a čo bude musieť urobiť Európa pre svoju vlastnú bezpečnosť? Aká je vlastne budúcnosť Severoatlantickej aliancie s lídrami ako Trump, ale aj Orbán či Fico? No a napokon, bude svet s Trumpom v Bielom dome nebezpečnejším miestom pre život?Témy Rána Nahlas s bývalým predsedom zahraničného výboru NR SR exposlancom Františkom Šebejom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“. Pohľad na výsledky prezidentských volieb optikou Miroslava Wlachovského, niekdajšieho šéfa slovenskej diplomacie.Zemetrasenie na politickej scéne, historický návrat ale i šok či pochmúrne vyhliadky – niektoré z komentárov na výsledok supervolebného utorka v Spojených štátoch. A je ním Donald Trump ako staronový obyvateľ Bieleho domu a teda prezident; A senát a snemovňa reprezentantov v rukách jeho republikánov. Čo bude znamenať to jeho „opravím“, s ktorým vyhral voľby, v ktorých pôvodne „na tesno“ súperil s demokratkou Kamalou Harrrisovou, ktorá bola v záskoku za Joea Bidena.Čo je jeho voľba za správu pre svet a Slovensko v ňom? Téma pre Miroslava Wlachovského, niekdajšieho prvého muža našej diplomacie, ktorý si prešiel aj ambásadou vo Washingtone v pozícii šéfa politickej sekcie, či zástupcu misie. „Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“, tvrdí. Na otázku prečo vyhral, Wlachovský upriamuje pozornosť na jeho akcent na ekonomiku a domácu politiku. „To jeho Amerika first v novom šate bolo zaodeté do toho, že zníži infláciu, ako vytvorí lepšie podnikateľské prostredie“. Za najväčšiu chybu jeho rivalky Kamaly Harrisovej Wlachovský označil fakt, že „viac rozprávala o Trumpovi ako o tom, čo bude robiť sama. To nestačilo“. „Neprestane ma udivovať, že krajina s takmer 350 miliónmi obyvateľov, ktorá je lídrom slobodného sveta a jediná superveľmoc, vygeneruje do volieb na najvyššiu exekutívnu funkciu dvoch ľudí, ktorí sú pred osemdesiatkou“, konštatuje exminister. Poukazuje pritom na fakt, že s Donaldom Trumpom, ktorý má 78 rokov, pôvodne súperil Joe Biden, ktorý bude mať o pár dní 82 rokov. Keby svoje sily odhadol skôr, z demokratických primáriek mohol podľa Wlachovského vzísť silnejší protikandidát Donalda Trumpa. „Tomu mal pomôcť aj „mobilizačný poteciál“ pokusu o atentát, pri ktorom mu zranili ucho“, dodáva Wlachovský. Očakáva, že Trump bude „protekcionisticky“ pristupovať k domácemu trhu, k americkým pracovným miestam. „Zavedie clá na mnohé produkty či už z Číny alebo z Európy. Neviem, či toto je dobrá správa pre Európu a pre Slovensko v nej, ktoré sa orientuje najmä na vývoz automobilov“, vyjadruje svoje obavy Wlachovský. XxxxZnížim dane, využijem ropu, uzavriem hranice. To sú slová z Trumpovho prvého príhovoru, keď už bolo jasné, že voľby vyhral...... a nastane zlatý vek Ameriky...Nakoľko - ako poznáme Donalda Trumpa s jeho nevyspytateľnosťou - nakoľko to môže byť program pre jeho domácu politiku?Takto, Donald Trump je šouman. Je television personality, ako to o ňom hovoria. Má dar zaujať. A rozprávať. A niekedy až bezbreho. Ale základné presvedčenia, ktoré sa týkajú podnikania a bazálnej ekonomiky, on má v sebe.Je známy milionár a podnikateľ.Niektorí tvrdia, že keby peniaze, čo mu zveril otec, dal do banky, tak je možno bohatší, ako je dnes, lebo zase až tak úplne úspešný vždy nebol. Bolo tam aj niekoľko bankrotov. Chcem ale povedať, že on sa naozaj zameriava na tú ekonomickú a biznisovú stránku. Napísal aj knihu s titulom Art of deal, umenie zjednať alebo vyjednať. V nej sa dá veľa pochopiť z jeho videnia, pretože on je jeden z mála amerických prezidentov, ktorí nemali predcházajúcu politickú či vojenskú skúsenosť. Prišiel s backgroundom podnikateľa a veľa z tých reakcií, ktoré vidíme, sú vyslovene podnikateľské. Prednedávnom urobil veľký podcast so známym americkým podcasterom Joeom Rogenom. Má asi tri hodiny, ale stojí za to si ho vypočuť. Hovorí tam, že existuje také čarovné slovo tarrif.So slovenským ekvivalentom pre clá a poplatky... Môžeme očakávať, že bude naozaj protekcionisticky pristupovať k americkému trhu, k americkým pracovným miestam. Jednoducho zavedie clá na mnohé produkty, či už z Číny alebo z Európy. No a neviem, že či je to dobrá správa pre Európu a pre štát, ako je Slovensko. S otvorenou ekonomikou zameranou na vývoz a ktoré vyváža hlavne produkty automobilového priemyslu. Keď už ste spomínali, že som bol v Spojených štátoch na Zastupiteľskom úrade - bolo to medzi rokmi 2003 a 2007. V tom čase ste mohli vo Washingtone ukázať na ktorýkoľvek Volkswagen Touareg, že ten bol vyrobený v Bratislave, lebo to bola pravda. Proste my sme to tam vyvážali. Otázka je, čo bude teraz.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Nočné sanitky bez lekárov či urgentní zdravotníci iba so 180 hodinovým kurzom. Naozaj je toto cesta ako zvýšiť kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti? Reforma Záchrannej zdravotnej starostlivosti – teda ľudovo sanitiek, vyvoláva veľké obavy. Jej spoluautori kritiku odmietajú a v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality tvrdia, že do systému nepôjde ani o euro menej. Podľa nich sa peniaze i lekári využíjú efektívnejšie.Reforma záchrannej zdravotnej služby, ktorá vstúpi do platnosti od začiatku nového roka prináša veľa vážnych zmien vo fungovaní tejto doslova život zachraňujúcej časti našej medicíny. zároveň vyvoláva aj veľa rovnako tak vážnych a zásadných otáznikov no i pochybností. Ordinačné hodiny pre sanitky, teda nočné sanitky bez lekárov alebo záchranári, ktorí prešli iba 180 hodinovým certifikovaným kurzom. Je toto naozaj to, čo zdvihne kvalitu i dostupnosť záchrannej zdravotnej služby alebo tomu bude práve naopak? „Reforma rozhodne nepovedie k zvýšeniu dostupnosti a ani kvality starostlivosti o pacienta. Kvalita pôjde dole a tvrdíme, že v niektorých prípadoch to pôjde až na úkor ohrozenia zdravia a možno i života pacienta,“ tvrdil v nedávnom rozhovore pre Aktuality priamo prezident Asociácie Asociácie záchrannej zdravotnej služby a dlhoročný záchranár Matej Polák. Spoluautori reformy však tieto pochybnosti ostro odmietajú a za zmenami si i napriek kritike naďalej stoja. Podľa nich je dnes problémom rastúci trend výjazdov, ktoré nie sú pre sanitky určené, zneužívanie Záchrannej služby volajúcimi, ale aj malá efektivita využitia kvalifikovaných lekárov. Ako teda budú vyzerať ordinačné hodiny pre tento urgentný, život zachraňujúci typ medicíny a prečo prídeme v noci o lekárov v sanitkách? Naozaj stačí pre záchranára 180 hodinový – čo ako dobre certifikovaný, kurz? Ako bude vyzerať nová sieť pre záchranky a napokon, neskrýva sa za tým všetkým iba obyčajná snaha ušetriť na úkor pacientov či prekryť nedostatok kvalifikovaných lekárov?Dnešné Ráno Nahlas s Hlavným lekárom Záchrannej zdravotnej služby Jozefom Karašom a projektovým manažérom reformy Gastonom Ivanovom.Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky“. Pohľad na prezidentské voľby v Spojených štátoch optikou bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute.Exprezident Republikánov, ktorý vyprovokoval až krvavý útok na Kapitol, verzus viceprezidentka, ktorá zachraňuje Demokratov – po tom, ako neodhadli sily Joe-a Bidena. Exprezident, ktorý Putina nazýva priateľom, no rovnako, že by neváhal zaútočiť priamo do srdca Moskvy, ak by tá „šla po Ukrajine“, verzus viceprezidentka s deklarovanou podporou Zelenského. Vyše tristo miliónov Američanov si už v horizonte hodín vyberie svoju budúcnosť personifikovanú v postave nového prezidenta. Na výsledky týchto v poradí už 60tych prezidentských volieb však čaká aj svet – vzhľadom na to, že sú v čase Putinovej vojny na Ukrajine, či Netanjahuovho krvavého tiahnutia voči militantom Hamasu a Hizballáhu s rozkolísanou bezpečnostnou situáciou v širšom regióne. Čo čaká svet a s ním aj Slovensko s Donaldom Trumpom a čo s Kamalou Harrisovou? Téma pre bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute, ktorý sa čerstvo vrátil z volebnej Ameriky. „Význam Spojených štátov v dnešnom svete je enormný. Ide o superveľmoc, ktorej vplyv, záujmy, spojenectvá, ale aj nepriateľstvá majú globálny rozsah. Spojené štáty sú významným hráčom v každej časti sveta“, hovorí Kandrík. „Preto sú poctivo sledované, študované, analyzované prakticky úplne všade“, dopĺňa. Predvolebné prieskumy hovoria, že výsledky budú tesné. A podľa Kandríka tesný výsledok nahráva stratégii ich spochybnenia Donaldom Trumpom. „Vidíme to už teraz, kandidát Trump hovorí, že voľby mu môžu byť ukradnuté. Opakuje tak svoj naratív z posledných volieb, kedy to skončilo tragicky, útokom na Kapitol“, dopĺňa analytik Adapt Institute. Ak by vyhral Donald Trump Kandrík predpokladá jeho tlak na ukončenie vojny na Ukrajine, otázkou však stále zostáva ako. V prípade Blízkeho východu zas očakáva podporu tvrdej línie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua. „Nepotešili by sa mu v Teheráne“, tvrdí analytik. V prípade víťazstva Kamaly Harris Matej Kandrík hovorí o kontinuite Bidenovej administratívy vo všetkých oblastiach. A teda podporu Ukrajine. „Od Kamaly Harris nemáme žiadne špecifické vyjadrenia a konkrétne predstavy, ako by pomoc Kyjevu mala ďalej vyzerať“. A v prípade Izraela dôraz na vyváženejšiu vojenskú operáciu a zabezpečenie humanitárnej pomoci postihnutým týmto konfliktom.Matej Kandrík však upozorňuje, že nech vyhrá voľby v USA ktorýkoľvek kandidát, vždy bude korigovaný kongresom. „Americký prezident nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu“, hovorí.Prezidentské voľby v USA však podľa analytika nevyhráva zahraničná politika, ale témy tej domácej. xxx„Nepozerajme sa len na osoby politických lídrov. Videli sme to v USA koniec koncov aj pomerne nedávno, keď sme čakali takmer pol roka na schválenie balíčka pomoci Ukrajine, ktorý vtedy blokoval kongres. O zložení kongresu sa bude tiež rozhodovať v týchto voľbách. Zastúpenie republikánov a demokratov v ňom do veľkej miery určí, ako bude tá politika vyzerať. Americký prezident - nech je ním ktokoľvek - nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu. Čiže inak povedané, nech je Donald Trump akýkoľvek, nemôže si robiť, čo chce. Je viazaný samotným kongresom.Presne tak. Uvediem konkrétny príklad. Veľa sa hovorilo a špekuloval o tom, že by Donald Trump mohol nariadiť vystúpenie Spojených štátov z NATO. No nie je to právne možné. Práve kvôli tomu, že rozviazanie medzinárodných zmlúv a konkrétne tá o NATO by bolo podmienené súhlasom kongresu, kde na takýto krok si veľmi ťažko predstaviť politickú podporu. Čiže Donald Trump z pozície právomoci prezidenta nnemôže urobiť takýto konkrétny krok. A samozrejme je súhlasom kongresu podmienený v mnohých ďalších otázkach.(…)Ak by otázka znela tak, že kto z adeptov na prezidentský post viac vyhovuje záujmom Slovenskej republiky? Trump alebo Harris, kto by to bol a prečo?Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky. Vieme, že Donald Trump je v mnohých otázkach pomerne kritický a ochotný vyvíjať tlak na Európsku úniu. Vyhlásil, že on bude ten, čo zabezpečí mier na Ukrajine a vieme, že to je cieľ, ktorý opakovane zdôrazňuje aj naša vláda.V tom sú v harmónii s premiérom Robertom Ficom.Presne tak. Tam vidím isté styčné body, ktoré by mohli zafungovať. A asi by tam nebol prítomný nejaký dôraz na kvalitu demokracie, slobodné médiá, otázky ľudských slobôd, aký by sme mohli viac očakávať od demokratickej administratívy.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Najdôležitejšie veci v mojom živote boli tie, ktoré ma najviac boleli a mojim najväčším zápasom bolo, prijať tú bolesť a nazatvárať pred ňou oči. Keď ju do seba integruješ, ona nezmizne, ale stane sa tvojou súčasťou. Pretože je dôležité aby sme boli ochotní do seba integrovať aj pravdu o našej bezmocnosti a krehkosti, hovorí kazateľ Daniel Pastirčák.Tam kde som ja, nie je smrť a kde je smrť, tam nie som ja. To hovorili kedysi dávno už antickí stoici a ako k tomu oveľa neskôr dodáva alžbetínsky básnik John Donne: „Krátké zdriemnutie, k věčnosti vstaneme, smrti nebude – a smrť zahynie."Napriek týmto ubezpečeniam je však smrť tou najzákladnejšou konštantou našej existencie, vymedzuje všetky naše plány i ambície a vedomím vlastnej smrteľnosti meriame aj všetky naše nádeje i obavy. Neunikne jej nik, no často nás oveľa viac straší – a aj bolí, nie vedomie našej vlastnej smrteľnosti, ale straty, ktoré nám prináša smrť našich blízkych, no nielen blízkych, veď napokon: „Nik nie je ostrovom samým pre seba a smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva. Preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe “Dnešné Ráno Nahlas bude o smrti a o tom, ako prijať vedomie vlastnej pominuteľnosti, ale bude i o stratách, ktoré nám smrť prináša, ktorými nás samých umenšuje – no paradoxne i posilňuje a napokon, bude aj o smútku, ako prirodzenej súčasti nášho ľudského ja. S kazeteľom Cirkvi bratskej a básnikom Danielom Pastirčákom.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši Braňo Dobšinský.No a na záver vás ešte pozývame k novému seriálu Aktualít pod názvom: „Tvárou v tvár smútku." Prečítať si v ňom môžete o neľahkých osudoch ľudí, ktorí prišli o svojho blízkeho, ale odborníci vám v ňom poradia, ako sa vyrovnať so stratami. Chýbať nebudú ani reportáže z originálnych cintorínov na Slovensku a inšpiratívne rozhovory s tými, ktorí odprevádzajú ľudí na druhý svet.

„Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality. Synoda je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek“, hovorí cirkevný analytik Imrich Gazda.Ako byť živým spoločenstvom, ktoré dáva chuť spoločnostiam aj v 21. storočí? Ako prinavrátiť dôveru, ktorú strhla pliaga sexuálneho zneužívania rovno kňazmi? Ako premeniť štruktúry, aby stáli nohami pevne na zemi a stali sa prístupné nielen laikom, ale i ženám? Ako zahodiť triumfalizmus a vymeniť ho za službu posledným? Ako byť znamením Neznámeho s veľkým N, ktorý má dať zmysel rovno dejinám? Vo Vatikáne sa po troch rokoch skončil Františkov synodálny proces, či inak hľadanie odpovede na otázku: Ako ďalej? Po tom, ako sa nad ňou od októbra 2021 zamýšľali jednotlivé spoločenstvá najprv na miestnej, neskôr národnej, potom na kontinentálnej úrovni. Ako neskôr poslali svoje vízie a pripomienky do vatikánskeho ústredia a rozdebatovali ich kardináli a biskupi celého sveta na jeseň 2023. Október 2024 vo Vatikáne bol časopriestorom, aby ich dotiahli do programu, ako na to. A pri tom už boli okrem duchovných aj laici i ženy. Z vôle pápeža Františka. Aké úlohy teda stoja pred vyše miliardovým spoločenstvom katolíkov, ktorých je v Európe stále menej? Čo môže priniesť dôraz na väčšiu decentralizáciu? Prečo sa odložila otázka diakonie žien? A čo so sebou nesie Františkovo odporúčanie – „nebojte sa zašpiniť si ruky v službe“?Téma pre cirkevného analytika Imricha Gazdu z portálu Postoj. „Synoda o synodalite je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek. Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality“, vysvetľuje Gazda.Pripomienky zo Slovenska pritom tú odtrhnutosť pomenovali ako „nedostupnosť biskupov“ či ich „jednosmernú komunikáciu“. Nemáme tu podľa nich rovnako dostatočne rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu; „je tu nechuť počúvať“, „neschopnosť prijímať konštruktívnu kritiku“, nedostatok „kritického myslenia“. Ale i fakt, že slovenskí katolíci nevedia „formulovať svoje túžby“. Prekvapivo aj zo slovenského prostredia smerovala do Vatikánu požiadavka, či by službu diakona (čo je prvý stupeň služobného kňazstva) nemali zastávať aj ženy. „Túto tému máme spojenú skôr so západom, ako požiadavku skôr liberálnejších miestnych cirkví vo Francúzsku či Nemecku“, reaguje Gazda, no poukazuje, že je obsahom i pripomienok zo Slovenska. Aktuálna synoda nechala tému „diakonátu žien“ bez záveru s odkazom na ďalšie štúdium problému. Záverečný dokument však konštatuje, že „neexistujú dôvody, ktoré by bránili ženám zastávať vedúce úlohy v cirkvi“. Imrich Gazda konštatuje, že „slovenská cirkev ja na ženách závislá“. Sú podľa neho neraz jej motorom. „V prvom rade ženy potrebujú byť v cirkvi docenené“, hovorí. Upozorňuje, že v horizonte dvoch až troch dekád môžeme byť aj na Slovensku svedkami toho, že katolíci budú vo farnostiach odkázaní nie na slovenských, či poľských kňazov, ale na duchovných z Afriky či Ázie. Napovedajú to trendy záujmu o kňazskú službu v jednotlivých krajinách i fakt, že Európa podľa štatistík na rozdiel od iných svetadielov „kresťansky“ stagnuje a početne sa zmenšuje. Františkovým dedičstvom bude podľa Imricha Gazdu aj ťah na decentralizáciu či deklerikalizáciu. „Klerikalizácia je podľa Františka najväčšia choroba cirkvi. Hovorí dokonca, že je väčším hriechom ako zhýralí renesanční pápeži“. Je táto synoda úspechom či nevyužitou šancou? „Je dôležité, že sa o problémoch začalo otvorene rozprávať, to vidím ako úspech. Za čiastočný neúspech považujem fakt, že samotný koncept synodality zostáva pre mnohých vzdialený, nezrozumiteľný, neznámy“, hodnotí Imrich Gazda. Dodáva pritom, že neúspechom by bolo, keby závery synody zostali len na papieri. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mladí zdravotníci odchádzajú zo Slovenska aj preto, že sa u nás z pozície funkcií k zdravotníctvu vyjadrujú ľudia ako Peter Kotlár, hodnotí poslanec za KDH a záchranár František Majerský. Zodpovedá za to premiér, ktorý musí vyhovieť aj Kotlárovi, aby si udržal tesnú väčšinu v parlamente. Opozičný poslanec paradoxne podporuje reformu sanitiek. V rozhovore pre podcast Ráno Nahlas sa sťažuje, že parlament rieši zástupné témy miesto skutočných problémov.V rozhovore s Františkom Majerským sa dozviete aj to, či podporuje požiadavky lekárskych odborárov a aká vážna je aktuálna kríza slovenského zdravotníctva.Moderuje Peter Hanák.

„Ak má transakčná daň štátu priniesť 700 miliónov a z toho nejaké tri milióny majú ísť od mimovládneho sektora, príde mi to nedomyslené“, tvrdí Jana Žišková zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá chodí na rokovania so štátom aj v zastúpení ďalších mimovládnych organizácií. „Budeme na vás myslieť, budeme vás „výnimkovať“ – sľuby a prísľuby, ktoré zostali sľubmi a prísľubmi. Tzv. transakčná daň prešla nielen parlamentom, svojim podpisom ju odobril aj prezident. Napriek tomu, že do ich uší zaznievali obavy mimovládneho sektora.Jej vyrúbenie sa dotkne najviac zraniteľných: starých ľudí, rodín a detí z podporných zariadení, či hospicov, ako zaznievalo. „Prídeme o sumu, ktorý by nám pokryla celodennú stravu pre tridsať chorých bez domova na tri mesiace“ – vypočítalo Depaul Slovensko. A najväčší neverejný poskytovateľ sociálnych služieb – Slovenská katolícka charita hovorí, že na pomoc odkázaným bude mať menej o 135-tisíc a neraz pritom nahrádza úlohu samotného štátu!Príde na slová prezidenta o novele, ktorá by odstránila „nezamýšľané dôsledky novej dane“? A čo ak nie? Téma pre Janu Žiškovú z Charity, ktorá aj v zastúpení ďalších z mimovládneho sektora rokuje s predstaviteľmi štátu. Črtá sa nádej na odstránenie tejto „nespravodlivosti“, ako označujú novú transakčnú daň…?„Nám sa ukazuje, že dopady konsolidácie budú znášať najzraniteľnejší“, hovorí Žišková. Slovenská katolícka charita vypočítala, že ak by to tak nakoniec aj bolo, jej klienti a najmä seniori a znevýhodnení by prišli o vyše 9600 hodín opatrovateľskej služby. Alebo by distribuovali o deväť tisíc menej potravinových balíkov, ktoré smerujú aj k rodinám s deťmi. A tie s viacnásobným zdravotným znevýhodnením by prišli v jej zariadeniach o 1901 dní komplexnej starostlivosti. Charita by rovnako musela odmietnuť podporu pre 13 500 prenocovaní v nocľahárňach. Alebo 3 412 dní starostlivosti o starších ľudí v zariadeniach pre seniorov. Na približne sedemstomiliónovom výnose transakčnej dane sa pritom podľa Jany Žiškovej bude mimovládny sektor podieľať maximálne tromi miliónmi. Ide tak o necelé pol percento spomínaných úspor. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Politika „hrubých čiar" bola chybou, na ktorú dodnes doplácame, tvrdí jedna z kľúčových postáv Novembra 89 Martin Bútora. K odkazu novembrových námestí sa však podľa neho najautentickejšie prihlásime tým, že to s touto krajinou nevzdáme. „Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu," odkazuje Bútora.O pár dní si pripomenieme 35. výročie Novembra 89. V ostatnej dobe sa však táto krajina akoby vydala cestou popierania jeho odkazu.„Vzhľadom k tomu, o čo sa usiloval November 89, čo ponúkal a čo priniesol, tak dnes je to presne na opačnom póle. Ak to bola Nežná revolúcia, tak toto je rétoricky veľmi tvrdá kontrarevolúcia a to kontrarevolúcia, ktorá sa vo viacerých oblastiach prejavuje veľmi konkrétnymi krokmi na potlačenie slobody, kompetentnosti, demokracie a ktorá vedie až k ohrozeniu fungovania štátu," hovorí jedna z kľúčových postáv slovenského Novembra 89 Martin Bútora.Z mimovládok, kritických médií a dokonca i z angažovaných občanov sa stávajú nepriatelia vlády. Vláda sa začína identifikovať so štátom a pre iné – než provládne hodnoty, akoby už v spoločnosti prestávalo byť miesto. Napokon, slová premiéra o hrádzi voči myšlienkam, ktoré vyznávajú desiatky tisíc občanov tejto krajiny hovoria samé za seba. Slovník voči opozičným postojom skĺzava do vulgárneho normalizačného škandalizovania, no a boj voči niektorým menšinám začína až nápadne pripomínať inkvizičné praktiky.Aký je teda dnešný pohľad spoluzakladateľa VPN a poradcu Václava Havla na politiku „hrubých čiar," ktorú zvolila aj garnitúra, ktorá sa dostala k moci v Novembri 89?„To považujem za chybu a nedostatočnú zodpovednosť voči vyrovnaniu sa s minulosťou a zločinmi napríklad stalinizmu či normalizácie. Nemecko sa s tým nejakým spôsobom vyrovnalo, my sme sa s tým vyrovnať nestihli. Nepodarilo sa to a na to doplácame,“ tvrdí Bútora.Vek 35 rokov je pritom v živote človeka vekom zrelosti, v živote krajiny je to však iba krátky okamih. Bol teda November 89 len štastným oknom našich dejín, nie pevným základom našej cesty k slobode a demokracií? Vraciame sa späť v čase a ako sa postaviť – tu a teraz, za hodnoty novembrových námestí?„Teraz sme v takom období, že proti tomu všetkému, čo sa teraz deje, je možné, nutné a zmysluplné aby rôzne poprepájané politické, občianske, expertné, vzdelávacie a ďalšie komunity si dali ako svoje heslo: My sme tí, ktorí sme tu ostali a ktorí sa nebudeme vzdávať, pretože my s touto krajinou ešte stále chceme niečo urobiť," hovorí o aktuálnom odkaze Novembra 89 jeden z mužov Nežnej revolúcie Martin Bútora. „Ak sa nebudeme starať my, prenecháme starosť o krajinu tým, ktorí nemusia byť priatelia demokracie a krajina bude vyzerať podľa ich predstáv,“ dodáva. „Nevzdávať sa! Nevzdávať sa a postaviť sa proti tomu tam, kde má človek presvedčenie, že sa pokúsi ostať v svojej inštitúcií pretože tam ešte môže niečo prospešné urobiť. Tam treba vydržať a postaviť sa na odpor. No a tam kde to nie je možné, treba proste odisť, ale treba dávať najavo svoj vzdor. Tých prostredí je veľa a budú pribúdať. No a treba si všímať a starať sa aj o druhých, ktorí sa o niečo také pokúšajú. No a napokon, ak ide o generáciu, ktorá už má deti, tak sa treba viac snažiť o to, aby nemali tie hlboké diery v pamäti," uzatvára Martin Bútora.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. 

Útok poslanca Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Plavákovú odhalil spor o podobu interrupčnej legislatívy, ale obnažil i neznalosť verejnosti o jej aktuálnom znení. Plod verzus žena – jeho potenciálna matka? Tieto práva sú v spore, žiadne z nich však nie je absolútne a nie je ani nadradené, pripomína právnička Andrea Erdősová.Bábätko verzus plod. Rozvíjajúci sa život verzus základné ľudské práva ženy na svoje telo, súkromie, ale aj vlastný život i zdravie. Právo plodu verzus právo ženy – jeho matky. No a napokon definícia z našej Ústavy: „Každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ verzus rozhodnutie Ústavného súdu, v ktorom konštatuje: „Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa článku 15, odseku jeden, prvej vety Ústavy.“„Jedna z najväčších osobností našej teórie práva profesor Holländer hovorí o dôležitosti rovnosti práv ako akejsi axióme nášho práva. Žiadne právo nie je absolútne a žiadne nie je ani nadradené, to znamená, že na jednej strane máme právo ženy na svoj súkromný život, a na strane druhej máme právo plodu na život, ale nik nehovorí o tom, že to právo na život má byť absolútne nadradené iným právam,“ hovorí právnička Andrea Erdősová.Vulgárny útok poslanca Rudolfa Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Luciu Plavákovú, a to práve kvôli citácií rozhodnutia ústavných sudcov v tejto téme, tak obnažil silný hodnotový spor, ktorý v otázke našej interrupčnej legislatívy drieme pod povrchom našej spoločnosti. Ešte vážnejšie však je, že napriek vážnosti tejto témy, povedomie o tom, aký zložitý spor to je a aké práva sú v tomto spore, akoby v spoločnosti čoraz viac absentovalo.Zvrat v prelomovej americkej kauze Roe vs. Wade po takmer 50. rokoch pritom ukazuje, že táto téma sa môže stať nielen politickou rozbuškou, ale má i potenciál opätovne zvrátiť ženské práva doslova o desiatky rokov späť do minulosti. Téma pre právničku venujúcu sa otázkam zdravotníctva i ženských práv Andreu Erdősovú.„To, že si spoločnosť formuje názory na vážne hodnotové problémy je v poriadku pretože v demokratickej spoločnosti konzervatívne i liberálne názory majú byť vzájomne rešpektované a musia žiť spolu vedľa seba, ale čo už v poriadku nie je, že sa pre politikov – tým, že je to pre nich tak vďačná téma, hoci to vôbec nie je zásadný problém nášho zdravotníctva ani spoločnosti, sa pritom všetkom úplne stratila zo zreteľa žena a ochrana jej zdravia i jej práv,“ tvrdí Andrea Erdősová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bolo by asi najlepšie, keby sa pani ministerka Šimkovičová rozhodla odstúpiť a prišiel tam niekto, kto vníma kultúru, umenie, kto rozumie tejto oblasti“ – exministerka Silvia Hroncová takto uzatvára svoje hodnotenie prvého roku tejto vlády v oblasti, v ktorej sama ešte pred rokom pôsobila. Už v horizonte hodín to bude rok, ako Robert Fico v pozícii premiéra predstavil svoju štvrtú vládu. V ten istý deň, ako zomrel bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Aké sú jej plody po roku?Zmenené trestné kódexy očistili desiatky poťahovaných súdmi. Po kritike Bruselu však už stihli podstúpiť novelizáciu novelizácie novely!Elitní špeciálni prokurátori sa rozpŕchli neraz po úradoch, ktoré nesúvisia s ich špecializáciou. Rovnako vyšetrovatelia zrušenej Naky. Krajina s rekordnými cenami masla má naordinované takmer trojmiliardové šetrenie. Jej ministri na čele s premiérom si však ešte predtým platovo výrazne polepšili. Pandémiu preveruje splnomocnenec, pre ktorého ani nebola. Lekári hrozia hromadne výpoveďami. A z rezortu kultúry rezonovalo aj to, že zem nie je guľatá. Naviac – z RTVS sa stala STVR, len preto, aby sa zmenilo vedenie. A erbové inštitúcie v kultúre prišli o kompetentné vedenia. Krajina pod Tatrami je tak aj v Kultúrnom štrajku. Čo na to tí, čo to ťahali ešte pred rokom? A konkrétne exministerka kultúry Silvia Hroncová? „Samozrejme, každý minister prichádza so svojimi témami, no v tejto chvíli netušíme, aká je stratégia, aká vízia, len vidíme snahu o mocenské ovládnutie ministerstva, kultúry a inštitúcií“, hovorí bezprostredná predchodkyňa ministerky Šimkovičovej. Personálne výmeny na čele inštitúcií ako je SND, kde Mateja Drličku ministerka nahradila Zuzanou Ťapákovou, či SNG, kde Alexandru Kusú nahradil najprv Anton Bittner, neskôr Miloš Timko, označuje za „nedôstojné“. „Žiaľ, keď porovnáme mená, ktoré odišli a naopak prišli, ani nie je možná diskusia. Neprišli tam odborníci, ktorí sú v tej oblasti zdatní a zorientovaní“, hovorí Hroncová. „Je to smutné, kam sa táto krajina dostalo 35 rokov od Nežnej revolúcie“, dodáva. Rezort je podľa nej v rozvrate. „V tomto období je potrebné hovoriť o veciach nahlas. Nahlas ich pomenovávať, ak prichádza k nesprávnym rozhodnutiam, či závadzaniu“. Ministerka Martina Šimkovičová by podľa nej urobila najlepšie, keby odstúpila. „Pozícia ministra alebo ministerky je o tom, že máte kultúre a jej obci slúžiť. Vytvárať jej čo najlepšie podmienky. Nemáte hovoriť do obsahu inštitúcií, za to zodpovedajú štatutári. A nemáte tomu rezortu panovať, ale slúžiť“, uzatvára Silvia Hroncová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„U mňa to vyvoláva obrovský smútok, strach a otázku: Kde sa v ľuďoch berie toľko nenávisti a prečo im chýba aspoň náznak akejkoľvek empatie. Je to až nepochopiteľne zraňujúce," hovorí spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí Elena Martinčoková. Od brutálnej vraždy z nenávisti pred Teplárňou uplynuli už dva roky, pre túto komunitu sa však nezmenilo vôbec nič a hejt voči ním pokračuje.Je 12. október 2022, Bratislava, Zámocká ulica. Je krátko po 19. hodine a pred kaviarňou Tepláreň sa niekoľkými výstrelmi mení slovenská realita. Brutálna dvojnásobná vražda z nenávisti, ktorá stála životy dvoch nevinných ľudí z LGBTI+ komunity prepisuje naše moderné dejiny. Od tohto útoku uplynuli už viac ako dva roky, na postavení LGBTI+ komunity sa však nezmenilo vôbec nič. Nič k lepšiemu, práve naopak, táto komunita sa napriek tomu, že nikomu nič zlé neurobila, stáva opäť terčom nenávisti a hejtu. Proste iba preto, že je niečím iná než väčšinová populácia.„Pochybujem, že sa dožijem zrovnoprávnenia LGBTI+ komunity," tvrdí MartinčokováAko je to vôbec možné, kde sá tá bezuzdná nenávisť vlastne berie, no najmä – ako to vnímajú oni sami, ľudia, ako my, ktorí tu žijú, pracujú, odvádzajú dane a mnohí z nich sú pritom ešte len malé nevinné deti? Ako im to vysvetliť, keď sa hľadajú a cítia, že sú iné a prečo patrí sexuálna výchova do škôl? Kde sú naše oficiálne deklarované kresťanské korene, ktoré by mali hlásať lásku k blížnemu no a napokon, ako vlastne dva roky po, žije komunita LGBTI+ rodín? „Mňa to unavuje, ale nie je to pre mňa prekážkou, aby som v tom nepokračovala. Chcem v tejto krajine niečo zmeniť a chcem aby to bola krajina súdržná, empatická a aby sme vedeli prijímať inakosť tak, aby sme vnímali človeka aký je zvnútra, nie akým sa javí zvonka," hovorí Martinčoková.Téma pre Elenu Martinčokovú, spoluzakladateľku Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a mamu geja, ktorá sa k tomu hrdo hlási s tým, že osobne ti zmenilo k lepšiemu aj ju. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Uvedomila si zásadnú vec: Na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová, ktorá po pätnástich rokoch odišla z STVR. Bola dušou odporu, odišla však paradoxne na vlastnú žiadosť. A to krátko po tom, ako sa verejnoprávna RTVS zmenila na STVR, (keď zišlo z toho, že bude STaR). Zmena, naordinovaná vládnou reprezentáciou, lebo tá potrebovala svojevedenie. Nový zákon tak narysoval novú inštitúciu s novým riadiacim pavúkom, aby sa toho starého mohli zbaviť. Zámer, ktorý vyvolal vlnu odporu už na samom začiatku. A bola pri ňom. Hovorila vtedy o svojej obave zo „spolitizovania verejnoprávnosti“, či o jej „únose“. Obavy sa vtedy premietli do vyše 1200 podpisov zvnútra verejnoprávnej RTVS. Nasledovala aj štrajková pohotovosť, či symbolická verejnoprávnosť v čiernom. Napriek tomu sa STVR stala skutočnosťou. A hoci v nej operuje Iniciatíva za verejnoprávnosť a nezávislosť, ktorá sa z času na čas kriticky vyjadrí, tváre a hlasy odporu z STVR zväčša odišli, alebo boli „odídené“. Alebo mlčia. Ako sa spätne pozerá na svoj príbeh s verejnoprávnosťou? Soňa Weissová, ešte donedávna šéfka zahraničnej redakcie rozhlasového spravodajstva, kritik zmien, ktorá neváhala odmietnuť ponúkané peniaze za mlčanlivosť. A pre niektorých aj „synonymum rozhlasu“.„Po novom zákone o STVR nevidím dôvod, prečo by som tam mala zostať“, hovorí Weissová. „Nemala som pocit, že budem môcť naďalej slobodne tvoriť“, dodáva. Weissová spomína, že sa pristihla pri obave, že sa časom poddá „démonovi súhlasu“, ako o ňom čítala u Dominika Tatarku. „Hlavný hrdina sa tam pristihol pri tom, že súhlasí s vecami, s ktorými by inak nesúhlasil. Alebo aj okolie ho prinútilo k tomu, aby s tým súhlasil“, vysvetľuje. „Uvedomila si tiež zásadnú vec: na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Overujeme každú zbierku, ktorá k nám príde. Ak je to napríklad niekto, kto potrebuje zdravotnú liečbu, musí nám dať k nahliadnutiu zdravotné správy, cenové kalkulácie a potrebujeme príbeh aj fotografie, hovorí správkyňa slovenského Donia Zuzana Suchová. Rovnako je tak podľa nej zaručené, že v zbierkach nefigurujú iní darcovia než tí, ktorých si môžeme na internete sami skontrolovať. Ako však priznáva, majú aj "blacklist" podvodníkov.Zbierky na lieky na tie najzávažnejšie ochorenia pri ktorých vás vaša vlastná zdravotná poisťovňa nechala na holičkách, zbierky na zdravotné pomôcky, liečbu, rekonvalescenciu alebo dokonca na prípady, v ktorých vás postihla povodeň či ste jednoducho vyhoreli. No zbiera sa i na vydávanie kníh, zakladanie médií alebo na všemožné komunitné projekty. I tak dnes vyzerá slovenská realita, v ktorej dobrovoľná vzájomná pomoc, spolupatričnosť a solidarita neraz nahrádza kolabujúci či chladne neosobný štát.Jednou z platforiem na ktorých takéto zbierky prebiehajú je i Donio. "Pomáhame meniť príbehy, na ktorých záleží. Zmeň svoj príbeh, alebo pomôž iným." To je základné heslo tejto fundraisovej platformy. O tom, čo o nás hovorí to, na čo sa zbierame, kde sú hranice tohto typu zbierok, ako si overujú realitu toho, na čo sa zbiera, ale i to, ako na zbierky vplýva spoločenská a politická situácia no a napokon, akí vlastne sme v našej dobročinnosti? O tom budeme v dnešnom rannom podcaste hovoriť so správkyňou slovenského Donia Zuzanou Suchovou.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„V hebrejčine je obsahom pojmu pokánie cesta naspäť, k svojim počiatkom. Inak – vrátiť sa k sebe samému, k takému, aký som v skutočnosti“, hovorí rabín Miša Kapustin. A takúto cestu k sebe podľa neho potrebuje aj Slovensko zmietané rozdelením. Rabín pritom používa obraz „pohľadu do zrkadla“.Aj on bol terčom vraha zo Zámockej. A cez neho aj komunita za ním. Komunita, ktorá je na Slovensku síce menšia ako tá vietnamská či tá z Číny, no historicky je so Slovenskom previazaná od nepamäti.Miša Kapustin, hlavný liberálny rabín Slovenska. A za ním dvojtisícová komunita židov. Menšina národnostná i náboženská.Ako sa žije s vedomím, že ste „terčom“? S vedomím, že ste boli na zozname radikála, ktorý neváhal zabíjať len z nenávisti k inakosti? Naviac terčom v čase, keď sa takýmito terčami stávajú ďalší. Mimovládne organizácie, kultúrne inštitúcie či novinári. A rovno pričinením vládnych politikov, ktorí z nich robia či už „krvilačných bastardov“, alebo podhadzujú anonymnej mase sveta sociálnych sietí videá s útokmi na nich. Ako na takúto realitu terčov? A ako z nej? Téma pre židovského rabína Mišu Kapustina. „Bohužiaľ podobné veci (vražda na Zámockej) sa môžu opakovať. Nikdy nevieš, čo má kto v hlave. Toho mladého muža si totiž predtým všimol len málokto. A málokto ho bral vážne“, upozorňuje rabín Kapustin. V tomto vidí možné zdroje radikalizácie. Cestou de-radikalizácie je potom podľa neho opak prehliadania jednotlivcov a opak toho, že sa im nedáva váha. Nebezpečenstvom pre jednu spoločnosť vidí v prejavoch nenávisti a vulgarizmu. „Viem, prečo sa to robí. Nenávisť totiž spája ľudí ľahšie, ako prejavy priazne či argumenty. Kto tu už číta programy strán. Ale ak voči oponentovi použiješ nenávistné prejavy, k tomu jednoduchou rečou, si vypočutý oveľa rýchlejšie“, ilustruje Kapustin. Konštatuje pritom, že takýto postup síce môže vyhrávať voľby, no neprináša dobré výsledky. „Odporúčal by som, aby sme sa viac pozerali do zrkadla. Aby každý jeden nezabudol, kto vlastne je. Zrkadlo to ukáže. Lebo často zabúdame, kto sme, kvôli funkciám, maskám, ktoré si nasadzujeme...To vystaveniu sa zrkadlu je prvá vec, ktorú by som odporučil. A druhá je, aby sme nestrácali ľudskosť“, hovorí rabín Miša Kapustin. A dodáva, že jeho tretím odporúčaním je menej kritiky len pre samotnú kritiku. „Kritika je stratou času, ak za ňou nie sú ďalšie kroky. Ak ale vieš, aký bude druhý a tretí krok, vtedy má význam“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku, presnejšie v Bratislave, vzniklo nové vedecko intelektuálne centrum a jeho meno je Therapolis. Projekt má ambíciu prepájať intelektuálno vedecké kapacity Slovenska, s cieľom vytvoriť synergie presahujúce slovenský región. Ako však udržať najlepšie mozgy tu u nás, doma?Therapolis, tento projekt má ambíciu prepájať špičkové výskumné tímy, odborníkov, odborníčky, inovátorov a inovátorky z rôznych odborov, krajín a sektorov. Chceme tak prispieť k riešeniu problémov v oblasti zdravia a kvality života občanov v meste, resp. v regióne.Naším cieľom je priniesť unikátne výstupy výskumu a vývoja, ktoré budú prepojené na vzdelávanie a inovácie v politikách a službách s priamym dopadom na obyvateľstvo, ale aj spolupráca s partnermi zo všetkých regiónov Slovenska ako aj zo zahraničia.To je nový projekt občianskeho združenia Therapolis kde nájdeme také známe a špičkové mená vedy akými sú Alexandra Bražinová či Silvia Pastoreková alebo Emília Beblavá či Matej Kačaljak a Miroslav Beblavý.O čom projekt Therapolis je a aké výsledky od neho môžeme očakávať? To už je téma dnešného ranného podcastu Aktualít s dvomi iniciátormi projektu Renátou Hall a Martinom Kahancom.Počúvate Ráno Nahlas,pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Keď sa dozviete, že máte onkologickú diagnózu, zavriete oči a budete čakať ako to dopadne? S klimatickou krízou je to podobné, mali by sme sa pozrieť pravde do očí, hovorí o čoraz častejších extrémoch počasia, akými boli napríklad nedávne povodne či letné horúčavy klimatológ Pavol Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.Nedávne ničivé povodne v susednom Česku, Poľsku či Rakúsku. Doslova vražedné letné horúčavy s mnohými tropickými nocami. Dlhé obdobia sucha, striedané prudkými búrkami no a zimy, v ktorých sa nám o snehovej pokrývke môže len snívať.„V tomto období sa v prejavoch počasia len potvrdilo to, čo sa v súvislosti s prejavujúcou sa klimatickou zmenou podmienenou činnosťou človeka tvrdilo už pred pár desaťročiami. V prejavoch počasia tak budú pribúdať krajné až extrémne situácie,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas klimatológ Pavol Faško.Bude takéto prejavy počasia novým normálom a ako bude vyzerať Slovensko v ére klimatických zmien? Má ešte ľudstvo čas sa klimatickej krze reálne postaviť a aké opatrenia budeme musieť urobiť tak, aby sa nám v takto nezvyklom počasí dalo udržateľne žiť? No a napokon, aký odkaz má pre popieračov klimakrízy človek vedy a faktov? „Treba oddeľovať to, čo je nazývané ako prirodzené kolísanie klímy na zemi v historických epochách, od toho, čo sa deje teraz - a čo je spôsobené činnosťou človeka v približne posledných dvoch storočiach. Ten proces, ktorý teraz prebieha, prebieha neporovnateľné rýchlejšie ako bolo kolísanie klímy v dejinách Zeme. Ak sa napríklad priemerná ročná teplota vzduchu u nás zmeni za sto rokov (1950-2050) o 4 až 5 stupňov Celzia, tak to bude taká zmena teplotných podmienok, aká sa pri prirodzenom kolísaní klímy udiala za 100 tisíc rokov. To je ten problém, tá rýchlosť zmien. No a toto popieračí klimatických zmien nechcú brať do úvahy,“ hovorí klimatológ zo SHMÚ Pavol Faško.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga.Svojho času „nejaký študent s pubertálnymi vyrážkami“ – to optikou premiéra Fica, keď ON vyzýval rovno dekana právnickej fakulty k diskusii o Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorú dekan označil za „kriminogénny faktor“. Rovnako svojho času mladý študent, ktorý pre napadnutú Ukrajinu vyzbieral tisíce eur. Na počiatku pritom sám odohral klavírny koncert s trojtisícovým obnosom – a to rovno v Spojených štátoch. Aktuálne študent práva, ktorý sa na akademické skusy vybral do francúzskeho Štrasburgu. Napriek tomu naďalej organizuje pomoc Ukrajine a rovnako neprestáva hovoriť o veciach verejných. Marek Janiga, ktorý si odskočil na Slovensko, aby za päť dní absolvoval štyri diskusie. A to v rôznych mestách. Ako vidí svoju krajinu z metropoly europarlamentu – zo Štrasburgu, ktorý je na pomedzí dvoch zabehnutých demokracií – Francúzska a Nemecka. „Ak sa na to pozrieme spätne: novela novelizovanej novely trestného zákona hovorí sama za seba“, poukazuje Janiga. Svojho času bol iniciátorom diskusie o zmenách v trestných kódexoch na univerzitnej pôde. Premiérova verejná kritika spustila proti nemu vlnu útokov na sociálnych sieťach, voči čomu sa spätne bráni aj trestnými podaniami. „Právnici, ktorí ma zastupujú, vyhodnotili, že to môže napĺňať znaky niektorého z trestných činov – či už nebezpečné elektronické obťažovanie alebo neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi, ohováranie, šírenie neprávd“, ilustruje Marek Janiga. „V zdravej spoločnosti sa nemôže stať a pokiaľ sa to deje, malo by sa to vyšetriť“, dodáva. Študent práva Janiga však dáva do pozornosti argumentáciu prokuratúry. „Uvedením sa do mediálneho priestoru som sa mal ja ako oznamovateľ sám vystaviť útokom voči svojej osobe. Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga, s tým, že nie je verejne činná osoba. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vidím tam silné prvky konzervativizmu, nacionalizmu a to nie je niečo, čo je prítomné v modernej sociálnej demokracií a rovnako nie je to ani súčasťou odborového hnutia, kritizuje odvrátenie sa Smeru zo sociálnodemokratických pozícií prezidentka KOZ Monika Uhlerová. Konsolidačný balíček KOZ odmieta a kritizuje i nechuť vlády k dialógu.KOZ ostro odmieta vládny konsolidačný balíček. V jeho obsahu, ale aj forme jeho schválenia, kde vláda podľa odborov rezignovala na zmysluplný dialóg so sociálnymi partnermi a bremeno uťahovania opaskov prakticky bez diskusie preniesla na bedrá tých najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Kde je ten deklarovaný sociálnodemokratický a ľavicový charakter vládneho SMER-u, pýta sa v Ráno Nahlas šéfka odborárov.„Rada predsedov odborových zväzov KOZ odmieta schválený konsolidačný balíček vlády. Konsolidácia je síce nevyhnutná, no musí byť spravodlivá a postupná. V žiadnom prípade nesmie zasiahnuť najzraniteľnejšie skupiny.Zvýšenie DPH, miestnych daní či pokles daňových bonusov len zhorší situáciu bežných ľudí. V čase, keď ešte stále bojujeme s infláciou a zvyšovaním cien, musíme hľadať riešenia, ktoré nezaťažia najviac pracujúcich a rodiny.Vláda musí prehodnotiť svoje kroky a začať skutočný dialóg so sociálnymi partnermi. Ak má konsolidácia prispieť k rozvoju Slovenska, musí byť spravodlivá pre všetkých.“To je výňatok z aktuálneho stanoviska Konfederácie odborových zväzov k vládnej predstave ozdravenia verejných financií. Konfederácia odborových zväzov, ktorá bola dlhé roky vnímaná aj ako akýsi tichý koaličný partner ficovho SMER-u, a predlžená ruka jeho záujmov prostredníctvom odborárskych bossov, sa tak postupne profiluje do pozície reálneho oponenta vládnej politiky. Podľa prezidentky KOZ Moniky Uhlerovej už ficov SMER dávno nereprezentuje modernú sociálnodemokratickú politiku a preto ani záujmy odborov.Odbory boli vždy symbolom pokroku a univerzalistického rozširovania práv, pripomína šéfka KOZ a kritizuje umelé rozdeľovanie spoločnosti predstaviteľmi aktuálnej vládnej moci, ktorý vo svojej rétorike stavajú proti sebe napríklad predstaviteľov kultúrnej obce a robotníctva. Navyše, to všetko stavia voči sebe skupiny, ktoré sú na jednej lodi a nie sú si nepriateľom. Ten skutočný nepriateľ je niekde úplne inde, hovorí prezidentka KOZ Monika Uhlerová.Počúvate Ráno Nahlas, s prezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť ako to ten, čo odišiel, chcel a tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak - zoči voči smrti, nesmierne náročné, hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť a prečo sa "zubatá" stala takou tabu témou?"Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti," verzus" "Tam, kde je smrť, nie sme my a tam kde sme my, nie je smrť."Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá a aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu, väčšina z nás s ňou bežne vôbec nepočíta a ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nevyhne vôbec nikto a preto je našou celoživotnou témou - či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.Ako sa na vlastnú smrť pripraviť a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta - od praktických aspektov dedičstva, cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície a nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko - zoči voči smrti a jej tradíciám a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec? Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú so spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Toto všetko sú kroky, ktoré utlmia našu ekonomiku a to je veľmi zle pretože našou jedinou šancou je ekonomický rast. Veď, prečo by sme nemali rásť ako bratia Česi či napríklad Rumuni? Viete aký pokrok urobilo Rumunsko? No a my stojíme na mieste a tento konsolidačný balíček ešte viac zabrzdí našu ekonomiku, hodnotí vládny konsolidačný balíček bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. Podľa neho na vládnu konsolidáciu doplatí drvivá väčšina rodín a najviac si uťahovanie opaskov odnesú tí najslabší – viacpočetné rodiny a rodiny samoživiteliek a samoživitelov. Tým pádom, samozrejme, aj ich deti. Naopak, s niekoľko miliardovou sekerou v Sociálnej poisťovni, sa jedným z pomyselných víťazov konsolidácie stávajú penzisti.Naši dôchodcovia si na niečo zvykli, ale budú si musieť odvyknúť. A ono sa to i stane, ale tí, ktorí sú dnes pri moci, sa to budú snažiť všemožne a dlhodobo ututlávať, pripomína exminister.No a aký dosah bude mať celkom nová daň z finančných transakcií? "Doplatíma na ňu v podstate úplne všetci, vrátane zamestnávateľov či dokonca i neziskových organizácií," tvrdí Jozef Mihál.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o konsolidačnom balíčku, transakčnej dani i spore medzi nárokmi penzistov a možnosťami ekonomiky, čiže daňovníkov živiacich rodiny.S exministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefom Mihálom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tu je v opozícií Harabin či Republika a to znamená, že vláda je pod tlakom ešte krajnejšej pravice než aký ona sama produkuje. Fico vie, že sa neudrží pri moci tým, že bude doručovať sľubované výsledky vládnutia a tak namiesto toho, musí čoraz viac ukazovať nepriateľov a údajných vinníkov, tvrdí bývalý šéf SDĽ Peter Weiss. Podľa neho ide o veľmi nebezpečnú politiku pretože premiér sa ocitol v špirále radikalizácie, ktorú už nemá pod kontrolou.Vláda uvalila na bedrá občanov viac ako dva a pol miliardový konsolidačný balíček. Ficov kabinet pri tom poruší viacero sociálno-demokratických princípov a dokonca i jasných sľubov z úst samotného premiéra. Namiesto diskusie o tom, ako ekonomicky, ale i celospoločensky dostať Slovensko z nelichotivých a doslova až posledných miest v životnej úrovni vo všetkých možných merateľných parametroch, sa však vláda rozhodla ísť cestou hľadania vnútorných nepriateľov a eskalovania konflitktov. Z politických oponentov, ale i médií či občianskej spoločnosti sa tak postupne stávajú nielen oponenti moci, ale priam nepriatelia štátnosti v slovníku nápadne podobnom normalizačnej moci v ére bývalého režimu.Izolácia Slovenska sa však čoraz viac prejavuje aj na medzinárodnom poli, kde vládnej politike deklarovaných siločiar na všetky štyri svetové strany prestávajú rozumieť i naši najvernejší spojenci a v panteóne našich strategických väzieb sa tak čoraz viac ocitajú výhradne Rusi, ktorí vedú brutálnu vojnu s našim východným susedom a Maďari, ktorí zasa nepokryte poškuľujú po revízií Trianonu.Máme dočinenia s krízou vládnutia. Je to zrkadlo celkového úpadku strategických politických elít od Novembra 89. Zároveň však platí, že toto je najslabšia vláda SMERu v histórií. Je to nekoncepčná vláda, je to vláda, ktorá sa nedrží ani svojho vlastného vládneho programu a je to vláda, ktorá stratila i svoj sociálno-demokratický charakter. Jej vládnutie sa dnes celkom podriaďuje politike ukazovania na ideologického nepriateľa a jeho vytvárania, tvrdí bývalý predseda Strany demokratickej ľavice a exdiplomat Peter Weiss. A aký je podľa neho dôvod takejto politiky? Robert Fico sa dostal po roku 2020 spať k moci tým, že sa orientoval na čoraz viac radikálnejších voličov, ktorých pritom on sám radikalizoval, no a dnes sa sám ocitol vo vleku ich radikalizmu, tvrdí Weiss.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, hovorí Irena Kalhousová, riaditeľka Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. Takmer 42-tisíc obetí na strane Palestíny, 1200 v Libanone, milióny utekajúcich pred vojnou v Pásme Gazy, vyše milióna vysídlencov na pomedzí Libanonu a Sýrie, 728 mŕtvych izraelských vojakov – bilancia vojnového besnenia, ktoré odštartovalo iné besnenie: teroristický útok militantov palestínskeho hnutia Hamas zo 7. októbra minulého roku. Vtedy bojovníci Hamasu beštiálne pozabíjali 1160 prevažne civilistov, do zajatia zobrali ďalších 251 rukojemníkov, z ktorých je stovka ešte stále v Pásme Gazy a nevie sa, koľko ich je pri živote. Vojnové besnenie, ktoré nedáva pokojne spávať nielen obyvateľom regiónu, ale do pozoru stavia svetové spoločenstvo. Logika vojny totiž hovorí, že raketové útoky Iránu spred pár dní si žiadajú opäť ozbrojenú odvetu Izraela a táto už má mať pripravenú ozbrojenú odozvu Teheránu, ako to zaznieva z tých končín. Ako a kedy sa to skončí? Sú vôbec reálne ciele zničiť Hamas, či Hizballáh, ktoré si dal premiér Netanjahu a nezatiahnuť do väčšieho konfliktu Irán, ktorý ich financuje, aby oni zaňho ničili Izrael?Otázky, na ktoré sa pozrieme s Irenou Kalhousovou, riaditeľkou Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. „Keď som to začala sledovať, nevedela som si predstaviť, o aký hrozný útok ide. Myslela som si, že to len niekoľko členov Hamasu preniklo do Izraela, kde páchajú činy. No bola som v tom, že sa to skončí do niekoľkých hodín, pretože ich vytlačí izraelská armáda“, spomína si na vtedy sobotné ráno 7. októbra spred roka expertka na izraelsko-palestínske vzťahy. „Že šlo o taký masívny útok, ktorý potrvá vo svojej „horúcej“ fáze viac ako deň, a že výsledkom bude toľko mŕtvych, to som si nevedela predstaviť“, dopĺňa. „Vtedajšia politicko-bezpečnostná doktrína Izraela jednoducho neverila tomu, že Hamas je pripravený urobiť niečo, čo by nabúralo status quo. Čo by viedlo Izrael k odpovedi, ktorá by mohla ohroziť pohodlie najvyšších predstaviteľov Hamasu“, hovorí Irena Kalhousová. „Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, uzatvára. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už mám toho dosť! Avizuje v Ráno Nahlas možnú právnu obranu voči útokom vládnej moci novinárka a občianska aktivistka Marta Šimečková. "Tak sa mi zdá, že sa už nemôžem tváriť, že sa nič nedeje len preto, že niekto, kto sa dostal na scénu len vďaka svojmu výnimočnému talentu, ktorý spočíva v tom, že nemá žiadne zábrany aby z lží a manipulácií uplietol tie svoje súvislé kopance a pľuvance," vysvetľuje Marta Šimečková..Ich mená, mená členov jej rodiny, zaplnili verejný priestor s intenzitou a mierou dovtedy priam nevídanou. Stali sa predmetom škandalizovania, očierňovania i politickej propagandy až nápadne pripomínajúcej časy 50. rokov minulého storočia. Ide pritom o rodinu, ktorá už desaťročia vyrýva na Slovensku vo verejnom priestore hlbokú intelektuálnu stopu. Šimečkovci. A medzi nimi aj mama predsedu Progresívneho Slovenska a manželka novinára z denníka N Marta Šimečková."Toto je nie je nehybnosť, toto je niečo o trochu horšie, hovorí pre Ráno Nahlas v narážke na jedno z kľúčových diel Milana Šimečku "Koniec nehybnosti" pojednávajúcom i o normalizačnej stagnácii Marta Šimečková.Hoci sa meno jej manžela, jej syna i meno jej svokra - a napokon i meno jej samej, stalo jedným z najfrekventovanejších v našom verejnom priestore za ostatné mesiace a stalo sa predmetom škandalizovania, očierňovania - ako i bohapustej demagógie zo strany vládnej moci, ona sama vieru v túto krajinu vôbec nestratila."Áno, náš život za to stojí, stojí za to urobiť si túto krajinu - v ktorej sme sa narodili a do ktorej patríme, lepšou. Veď napokon, stálo to za to i obrovskému počtu ľudí pred nami, ktorí za to zaplatili strašným spôsobom, tak prečo by to nemalo stáť za to práve nám," hovorí novinárka, občianska i ľudskoprávna aktivistka Marta Šimečková."Niekoľko gombíkov sa tu zaiste zaplo zle, niečo sa určite stalo zle - a nielen tu, ale nemyslím si, že je to už uzavretý príbeh. Napokon, Slovensko sa už v minulosti vedelo dostať z veľmi hnusných a zdanlivo nebezpečných situácií. Je ale pravdou, že pokrok nejde lineárne, ale skôr akousi špirálou a preto by sme si nemali robiť ilúzie, že to nebude stáť obete a čas, tvrdí Šimečková.Zároveň avizuje možnú právnu obranu voči vytrvalým útokom vládnej moci voči nej, ako i voči členom jej rodiny."Už toho mám pomaly dosť a preto uvažujem i o nejakej právnej obrane. pretože ako teraz kolujú po sociálnych sieťach všelijaké tie múdre citáty, tak jeden z nich hovorí, že Kráľovstvo lží nie je tam, kde sa klame, ale tam, kde sa lož akceptuje. Človek by sa preto nemal toho kráľovstva lží zúčastňovať tým, že to klamstvo akceptuje, že sa s tým zmieri alebo sa bude tváriť, že sa to nedeje a to ani tým, že sa nebude brániť," hovorí Marta Šimečková.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je to facka pre slobodu tlače na Slovensku“, reaguje na žalobu premiéra na Petr Bárdyho a vydavateľstvo Ringier Pavol Szalai z parížskej centrály medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. „Pred pár dňami som si prevzal na pošte žalobu. Žaluje ma Robert Fico. Za moju knihu Fico – posadnutý mocou.“Úryvok zo štvrtkového textu Petra Bárdyho, šéfredaktora a komentátora Aktualít, zároveň autora knižných titulov či už o Igorovi Matovičovi ako o Homo vulgaris, alebo o Odvahe k ľudskosti prezidentky Zuzany Čaputovej. Stotisícová žaloba právnikov premiéra Roberta Fica pritom nenapáda nič z obsahu vyše tristostranového príbehu o zákutiach politiky okolo aktuálne najsilnejšieho muža krajiny. Nenapáda práva k stovkám fotografií. Vadí im obálka knihy a konkrétne Ficova podobizeň na nej. „Neuveriteľné“, „nehodné premiéra jednej krajiny Európskej únie“, ale i „môžete si za to sám“ – reakcie, ktoré žaloba vyvolala. Zaznievajú aj hlasy o tzv. slappových – a teda „šikanóznych“ či odstrašujúcich žalobách, ktoré sa cez anglický výraz slap posúvajú významovo až k „facke“. Sme na Slovensku svedkami takejto facky pre slobodu slova? A čím sú ohraničení novinári a na druhej strane objekty ich záujmu politici? Téma pre Pavla Szalaia z medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc. „Tu vo Francúzsku pred každými voľbami vyjdú o každom kandidátovi minimálne dve knihy, okrem tej, ktorú o sebe napíšu oni. Keď som tejto žalobe hovoril kolegom vo Francúzku, tak sa veľmi začudovali, že také niečo je možné na Slovensku“, hovorí Szalai. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Knihy sú iba sčasti tovar, z veľkej časti ale ide o kultúrne bohatstvo a ako k takému by sme sa k nim mali aj správať. Dôležitá vec je to i z pohľadu štátu či národa pretože to kultivuje ľudí, vytvára to celkovú kultúru, prispieva to k vzdelanosti a lepšiemu pochopeniu sveta i nás samých, tvrdí zakladateľ kultového kníhkupectva Artfórum Vladimír Michal. Cenou za zdravšie verejné financie by mali byť aj drahšie knihy. V pôvodnom návrhu konsolidačného balíčka to tvrdila vláda, ktorá sa hlási ako k sociálnodemokratickým, tak i národnobuditeľským hodnotám. Napokon, minister financií to povedal celkom jasne: „Musíme povedať, že knihy ako také, sú doménou bohatších vrstiev obyvateľstva.“ Vláda sa tak síce slovne zaštituje panteónom našich národných buditeľov, z ktorých mnohí boli práve ľudia knihy, skutkami však prístup ku knihám ľuďom chcela prakticky sťažiť.Ako to kedysi napísal už Ray Bradbury: „Nemusíte knihy páliť, aby ste zničili kultúru. Stačí, ak ľudia knihy prestanú čítať.“ Vládna koalícia napokon svoj zámer prehodnotila a od vyššej DPH na knihy ustúpila, téma je však už na stole.O čom teda takéto uvažovanie vládnej garnitúry vypovedá a v akom stave je dnes vlastne slovenský knižný trh? Prečo je kniha doslova grunt akejkoľvek kultúry a ako zmeniť prosté čítanie na „dobrodružstvo myslenia“?Aké knihy čítame, skutočne knihy kupujú len bohatí, čo robí knihu dobrou knihou, kto a ako mieša edičný plán Artfóra a kde sú hranice slobody slova pre renomovaného vydavateľa a kníhkupca? No a napokon, kam sa uberá slovenská kultúra i demokracia na prahu 35. výročia Novembra 89?Témy Rána Nahlas so zakladateľom kultového kníhkupectva Artfórum Vladimírom Michalom. Dodajme, že rozhovor sme nahrávali koncom septembra, odvtedy vláda svoj zámer prehodnotila a knihy vysokou sadzbou DPH zaťažiť už neplánuje. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nie jeden valec, ale dva majú byť obrazom Slovenska po prvom roku tejto vládnej koalície, tvrdí Grigorij Mesežnikov. Poukazuje pritom na obraz „valca zo Zlatej Idky“, ktorý je známy z čias Vladimíra Mečiara. „Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú diviť!“ - tak sa zastrájal Mečiar na aktíve funkcionárov svojho hnutia v Zlatej Idke pri Košiciach. Odvtedy je to podľa politológa „kód na všetko nedemokratické“. Bol na zozname vraha zo Zámockej. Vo februári 2008 ho zas fyzicky napadli za bieleho dňa v Bratislave, pričom mladý útočník naňho pokrikoval antisemitské heslá. A hoci nepochádza zo Slovenska – viac ako 15 rokov sa spolupodieľal na príprave Súhrnnej správy o stave spoločnosti – áno, tej slovenskej. Od Novembra 89 je jeho hlas prítomný v našom verejnom diskurze – vtedy bol pri vzniku vyhlásenia sovietskych občanov žijúcich v Bratislave na podporu požiadaviek VPN. Neskôr stál pri zrode Inštitútu pre verejné otázky, kde sa k nim vyjadruje dodnes. Grigorij Mesežnikov.Aká by bola jeho správa o stave spoločnosti Po Roku od posledných parlamentných volieb? Ako vidí krajinu pod správou tria Fico-Pellegrini-Danko, ktorej hrá opozičnú úlohu iné trio: Šimečka-Majerský-Grohling?Dnešné RánoNahlas bude o formulácii takejto správy o stave Slovenska. Jeho obrazom je podľa Grigorija Mesežnikova valec o odvolávkou na Mečiarov „valec zo Zlatej Idky“. „Slovo valec sa zakódovalo na označenie nejakej nie veľmi demokratickej politiky. Ale oproti rokom 2006 a 2007 je to, čo sa odohráva dnes, je rádovo nebezpečnejšie“, tvrdí politológ. A hovorí, že ak by vydávali Súhrnnú správu o stave Slovenska dnes, dali by na jej obálku nie jeden valec, ale dva. Obálka z roku 2007 totiž nahnevala Roberta Fica. Grigorij Mesežnikov hovorí, že za aktuálny stav krajiny je popri premiérovi Ficovi rovným dielom zodpovedný Peter Pellegrini. „Stál za všetkým nedemokratickým, čo sa prijímalo, ešte keď nebol prezident“, ilustruje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.