Ráno Nahlas 🎙

Veľká časť spoločnosti bude vidieť na vlastnej peňaženke, že sa im darí horšie. Dôsledky konsolidácie tak Robert Fico pocíti aj politicky a preto určite zvažuje i možnosť predčasných volieb ako úniku pred následkami konsolidačného balíčka. Tvrdí to exminister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. A dokedy bude udržateľná dnešná rozšafná penzijná politika?Je síce ešte len 21. januára, no prvé dôsledky vládneho konsolidačného balíčka už väčšina z nás cíti prakticky na každom kroku. Vládny balíček za takmer tri miliardy nám zvýšil sadzbu DPH na väčšinu tovarov i služieb, transakčná daň zasa ukrojí podnikateľom no a o krátky čas zaregistrujú mnohé rodiny i okresanie daňových bonusov na deti. Najväčšou obeťou vládnej podoby ozdravovania verejných financií sa pritom stali matky samoživiteľky, naopak za pomyselných víťazov by sa dali označiť živnostníci, ale i penzisti. Rozšafne nastavený penzijný systém totiž povedie k rekordne veľkej sekere v Sociálnej poisťovni. To, čo teda vláda uťahovaním našich opaskov na jednej strane získa, to na strane druhej prakticky okamžite minie na dôchodky. No a doslova za rohom nás čaká už ďalšie kolo ozdravovania verejných financií."V štátnom rozpočte je ešte stále obrovská sekera a určite musí prísť ďalší konsolidačný balíček a môže byť z pohľadu ľudí ešte horší. Zrejme sa už pristúpi aj k zvýšeniu sadzieb dane z príjmu a budú sa asi rušiť i nejaké daňové úľavy, tvrdí exminister Mihál. Obeťou sa podľa neho môže stať aj druhý penzijný pilier kde vláda môže opäť siahnuť k zásadnému zníženiu odvodov.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o vládnej podobe konsolidácie verejných financií. S exministrom práce sociálnych vecí a rodiny Jozefom Mihálom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Dnes počúvame a hovoríme o ceste Roberta Fica a jeho poslancov do Moskvy viac, ako o ekonomických dopadoch konsolidácie“, hovorí Miroslav Wlachovský, bývalý šéf diplomacie. „Cena za to je však nesmierne vysoká, pretože tak ako Robert Fico poškodil renomé krajiny, to je nevídané“, dopĺňa. V Moskve najprv Robert Fico, potom Andrej Danko a Tibor Gašpar. Po návrate hovoria najprv len o plyne a mieri, v druhej vlne však už aj o „otváraní dvierok“ pre možný výstup krajiny z Európskej únie a Nato. „Chápem, že sa mu koalícia rozpadá. Chápem, že im to nefunguje. A chápem aj to, že za rok a pol vládnutia až tak veľa toho nedosiahli okrem toho, že si zabezpečili beztrestnosť“, hovorí Wlachovský. „Konsolidačný balíček, ktorý nás gniavi, nemá žiaden rastový potenciál. Je to len výberňa peňazí, ktorá nedáva šancu slovenským podnikateľom ani ekonomike k reštartu. Spomedzi susedov sme na tom asi najhoršie. Toto sú veci, ktoré by nás mali znepokojovať. A Robert Fico a spol namiesto sceľovania spoločnosti ešte prikladajú pod kotol“, vysvetľuje. Je to podľa neho dokonalé odklonenie verejnej debaty smerom, ktorá vládnej koalícii vyhovuje. „Dnes počúvame a hovoríme o ceste Roberta Fica a jeho poslancov do Moskvy, než o ekonomických dopadoch konsolidácie“, hovorí. „Cena za to je však nesmierne vysoká, pretože tak ako Robert Fico poškodil renomé krajiny, to je nevídané“, dopĺňa Wlachovský. Hlavnom témou podcastu je však inaugurácia Donald Trumpa. Do úradu sa vráti už v horizonte hodín. Ako 47. prezident Spojených štátov. Kandidát Republikánov v Bielom dome vystrieda Demokrata Joea Bidena. Takmer 83-ročného odchádzajúceho prvého muža Ameriky nahrádza 79-ročný developer, niekdajší vlastník značky Miss Universe, ale i mediálny producent a moderátor televíznej šou, ktorý už raz Američanov presvedčil a bol aj 45. prezidentom Spojených štátov. Vtedy sľuboval migráciu vyriešiť vysokým plotom a covid skôr zľahčoval, Spojené štáty dokonca vyviedol z Medzinárodnej zdravotníckej organizácie. Teraz hovorí o bleskovom vyriešení Putinovej agresie, o colnej vojne s Čínou, o anektovaní Kanady či zaujatí Grónska… A o opravovaní Ameriky. Čo čaká svet – a nás v ňom s Donaldom Trumpom ako novým prvým mužom Spojených štátov? „Môžeme sa obávať hrozby dvíhania ciel. Európska únia patrí medzi hlavných ekonomických partnerov Spojených štátov, čo môžu narušiť clá a môže sa začať obchodná vojna. Špeciálne my na Slovensku s našou produkciou áut z toho profitovať nebudeme, práve naopak“, tvrdí Wlachovský. Budeme hľadať aj odpoveď na otázku, ako ovplyvní Vladimíra Putina s jeho krvavou agresiou voči Ukrajine. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinárka, ktorá takmer desať rokov pracovala v Moskve, menuje veci, ktoré by mal Andrej Danko vedieť o Rusku: historický problém Ruska je, že vozí delegácie do Moskvy alebo do Petrohradu, pretože tam naozaj veľa vecí funguje. No možno by pán Danko mal vedieť, že úplne nevyhnutná potravina pre ruskú kuchyňu, ako sú zemiaky, zdražela v roku 2024 skoro o 90 percent, konštatuje v rozhovore novinárka Petra Procházková, ktorá v roku 1992 odišla ako spravodajkyňa Lidových novín do Moskvy a pôsobila tam až do roku 2001.Zdá sa mi, že slovenská delegácia si v Moskve zahrala rolu gašparka v bábkovom divadle. Celkom jej rola sedela, no vôbec nič viac to neznamená, hovorí v podcaste.Približuje, že Rusko je typické obrovskou priepasťou v životnej úrovni medzi veľkými mestami a ruskou dedinou alebo malomestom. „Tam by mal človek zájsť, aby videl, aká je v miestnych obchodoch úroveň zásobovania. Mohol by tam natočiť videá, na ktorých nebude 50 druhov masla ani vynikajúce párky, ale päť druhov vodky a nejaké konzervy."Moderuje Denisa Hopková.

„Vnímam to tak, že je tu snaha zapáčiť sa novej americkej administratíve. A vzhľadom na fakt, že Meta je globálna spoločnosť, môžeme sa obávať minimálne rozšírenia takýchto trendov aj do Európskej únie a Slovensko v nej“, hovorí Daniel Milo, expert na dezinformácie a hybridné hrozby, ktorý stál ešte nedávno na čele Centra na boj proti hybridným hrozbám na ministerstve vnútra. Návrat slobody prejavu na Facebook a Instagram, koniec cenzúre na sociálnych sieťach a viac politického obsahu. Zámery, ktoré nedávno ohlásil úspešný miliardár a ich ideátor Mart Zuckerberg. A dostali nálepku kontroverznosti. Cestou k ohlásenej „slobode“ má byť koniec fact-checkerov a teda overovateľov správ, lebo „že boli politicky zaujatí“. Nahradiť ich majú tzv. Comunity Notes a teda akési korekčné poznámky užívateľov z komunity sociálnych sietí. Zuckerberg ohlásil rovnako viac politiky na svojich sociálnych sieťach a podporu novej Trumpovej administratíve. Čo to môže znamenať pre komunitu užívateľov, ktorá počíta viac ako tri a pol miliardy členov celosvetovo? Naviac v situácii, keď dezinformácie rozvracajú spoločnosti a sociálne siete vyhrávajú voľby. A z Donalda Trumpa sa stáva staronový americký prezident? Témy pre Daniela Mila, experta na dezinformácie a hybridné hrozby. „Vnímam to tak, že je tu snaha zapáčiť sa novej americkej administratíve. A vzhľadom na fakt, že Meta je globálna spoločnosť, môžeme sa obávať minimálne rozšírenia takýchto trendov aj do Európskej únie a Slovensko v nej“, hovorí Milo.„Skúsenosť zo siete X (bývalý Twitter) ukazuje, že zrušením takýchto bariér (v podobe overovania správ) k šíreniu nenávistného obsahu či falošných správ došlo k zásadnému zvýšeniu takéhoto obsahu na danej platforme“, uvádza Milo. Je podľa neho preukázané, že miera toxického obsahu narástla na sieti X o desať percent. „Ak sa niečo podobné bude diať aj na globálnej platforme, akou je Facebook alebo Instagram, nie je to dobrý signál pre nikoho, a ani pre Slovensko“, dodáva. Chcú využiť túto príležitosť, aby ich podnikanie malo čo najlepšie podmienky. To znamená mať dobrý vzťah s nastupujúcou administratívou Trumpa. Toto je podľa mňa najlogickejšie vysvetlenie. Hľadať za tým rozhodnutie, ktoré by bolo založené na nejakých dátoch o cenzúre, alebo že by boli hlasy Republikánov úmyselne umlčiavané, na to nevidím žiadne potvrdenie. Ide o politický ťah vedenia Mety, ktorá sa snaží byť na strane víťazov“, hovorí Milo. V Európe sme pred možným dôsledkami zmien v nastaveniach Zuckerbergových sociálnych sietí podľa Mila „na papieri“ chránení veľmi dobre. Hovorí pritom o Digital services acte. R ozhodujúce však bude podľa neho uplatňovanie tejto úpravy v praxi. „Veľmi veľké online platformy majú povinnosť vyhodnocovať riziká a na ročnej báze o tom majú podávať správu. Medzi systémové riziká patrí aj šírenie informácií, ktoré majú negatívny dosah na demokratické procesy, verejný diskurz a volebné procesy“, vysvetľuje. Platformy majú povinnosť robiť všetko pre odstránenie týchto rizík. V prípade, že tak neurobia, Európska komisia ich môže sankcionovať vysokými pokutami. „Otázkou je – a to bude kľúčová téma – či s novou americkou administratívou, v ktorej má Donald Trump Elona Muska ako svoju pravú ruku, bude Európska komisia ochotná aplikovať tieto sankcie voči porušovateľom“, hovorí Daniel Milo. Len v prípade spoločnosti Meta by výška sankcií predstavovala približne 8 miliár eur. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My teraz bojujeme o samotné základy demokracie v našej krajine a o naše základné ľudské práva - ako je sloboda prejavu či zhromažďovania. Toto je boj, ktorý nás čaká a ktorý si budeme musieť veľmi tvrdo obhájiť, tvrdí bývalý splnomocnenec vlády pre občiansku spoločnosť Filip Vagač. A prečo podľa neho vládna moc útočí na Tretí sektor? Pretože mu nastavuje kritické zrkadlo, hovorí Vagač.Tretí sektor patrí medzi piliere našej občianskej spoločnosti už vyše 30 rokov. Napokon, zákony o slobode prejavu a zhromažďovania boli jedny z úplne prvých, ktoré po Novembri 89 parlament prijal v ich demokratickej podobe. Mimovládne organizácie tak tvoria piliere v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, kultúry, ekológie či charity a formujú politiky týchto kľúčových segmentov verejného života. Mimovládny sektor je však - okrem médií či politickej opozície, aj čoraz väčším tŕňom v očiach aktuálnej vládnej moci. Snaha prakticky akýmkoľvek spôsobom obmedziť silu a vplyv mimovládok a dostať Tretí sektor pod kontrolu moci tak ani zďaleka nie je u konca.Vládni politici chcú dnes mimovládky rozdeľovať na ušľachtilé a tie ostatné a vytlačiť Tretí sektor z oblasti politiky, ktorú si takpovediac "vyárendovali" sami pre seba a to napriek tomu, že moc v tomto štáte pochádza od občanov, nie politických strán.Ustojí Tretí sektor tento tlak a ako snaha vlády osedlať si ich môže ovplyvniť kvalitu nášho života? A čo sa vlastne skrýva za snahou vlády?"Ten boj o naše základné ľudské práva sa neskončil a my ich budeme musieť ďalej brániť. Zostávam optimista. Verím v silu občianskej spoločnosti a jednotlivcov, ktorí sa nenechajú kúpiť a sú ochotní pre pravdu položiť aj život, ako i tomu, že v dejinách sa vždy ukázalo, že to bola tá silnejšia časť spoločnosti, hovorí Filip Vagač, ktorý pripomenul aj príklad Mahátmu Ghándiho, ktorého boj o nezávislosť Indie vyzeral na začiatku úplne beznádejne až nezmyselne, no napokon sa mu podarilo poraziť celé Britské impérium. "Na začiatku všetky takéto boje vyzerajú úplne nezmyselne no napriek tomu si myslím, že jediná cesta vedieť cez to, že človek za svoje hodnoty je ochotný bojovať, isť znova a znova na tie námestia a presviedčať ostatných pretože iná cesta neexistuje." Ráno Nahlas s bývalým Splnomocnencom vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti a dnes programovým riaditeľom Platformy pre demokraciu Filipom Vagačom.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Nemecký kancelár Olaf Scholz svojho času zožal veľku kritiku už len za telefonát Vladimírovi Putinovi, Robert Fico ťahá Slovensko do izolácie“, tvrdí Pavel Havlíček, analytik pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky. Slovenský premiér navštívil tesne pred Vianocami Vladimíra Putina. Bez vedomia prezidenta či občanov. Na námietky „netrasparentnosti“ reaguje tým, že o ceste informoval Brusel. A ak pôvodne hlava štátu bez informácií o ceste chcela o nej od predsedu vládu následnú informovanosť, najnovšie hovorí o „epizóde, na ktorú sa skoro zabudne“ a „hystérii“ na pobúrených námestiach slovenských miest. Robert Fico naviac vyťahuje „test Macronom“ – že v čom môže byť iné, ak sa s Vladimírom Putinom stretne prezident Francúzska a premiér Slovenska? A ak pôvodne avizoval zmenu stanoviska k zahraničnopolitickej orientácii krajiny, po tom, ako chce opozícia potvrdiť tú pôvodnú – európsku a transatlantickú – Robert Fico reaguje, že „nemá čas tárať o orientácii“ krajiny, veď že jeho vláda je pevne ukotvená v Európe a Nato. Ako sa javí dianie u nás za hranicami Slovenska? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky. „V slovenskej politike niečo nie je v poriadku, svedčí o tom prístup k Moskve“, tvrdí český analytik Pavel Havlíček. V Česku by to podľa neho žiadnemu politikovi ani len nenapadlo ísť za ruským prezidentom Putinom. „Toto by si u nás v Českej republike dnes nedovolil nikto z vysokopostavených predstaviteľov štátu. Verejný diskurz a spoločenská realita je úplne iná. Ponúknem jeden príklad za všetky. Taký človek ako je Tomio Okamura po napadnutí Ukrajiny prešiel všetky svoje statusy na sociálnych sieťach, v ktorých odkazoval na velikáštvo ruského diktátora Vladimíra Putina a všetky ich vymazal“, poukazuje Havlíček. „Politiky bo to bolo natoľko toxické a zničujúce, že si to nikto nemôže v Českej republike dnes dovoliť“, dodáva. Politiku vydieranie Ukrajiny zo strany Roberta Fica označuje analytik za nemorálnu. „Na to nemôže pristúpiť nielen Ukrajina, ale ani ďalšie členské štáty Európskej únie“, tvrdí Havlíček. „Práve tu sa ukazuje, ako je slovenská zahraničná politika zvlášť voči Ukrajine izolovaná“, dodáva. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Žiadny plynový Armagedon sa napriek stopnutiu ukrajinského tranzitu nekoná. Plynový šok Európe spôsobil Gazprom, nie Ukrajina. Premiér verejnosť zavádza nepravdivými číslami a do Kremľa nešiel riešiť plyn, ale vypočuť si Putinove podmienky pre náš geopolitický priestor - tak ako kedysi Vasil Biľak. Tvrdí to exminister hospodárstva Karel Hirman. Od začiatku roka na Slovensko netečie ruský plyn, ktorý k nám prichádzal cez Ukrajinu. Dôvodom je stopka od Ukrajiny, ktorá sa rozhodla nepredlžovať kontrakt s Gazpromom. Premiér hovorí o plynokríze, veští dramatické následky nielen pre Slovensko, ale i pre celú Európsku úniu. V mene obrany slovenských plynových záujmov sa dokonca vybral až do Kremľa, jeho dlhé a súkromné rokovanie s agresorom Putinom však vôbec nič vecné neprinieslo. O opozícia tak hovorí dokonca až o vlastizrade. Premiér Fico z nás robí (jeho slovníkom) úplných debilov a tajtrlíkov, ktorí tu vyskakujú ako malý psík, čo breše na statného vlčiaka a vyhráža sa mu - chránený plotom. Sme na smiech a to, čo tento pán, ktorý je momentálne slovenským premiérom, je úplne mimo, tvrdí exminister Kerel Hirman.Realitou pritom dnes je, že síce už druhý týždeň k nám ruský plyn netečie, no žiadna plynokríza sa na Slovensku nekoná a nekoná sa ani dramatický nárast ceny plynu v EÚ. Aká je teda realita tejto našej novej energetickej situácie, prečo rozhodnutie Ukrajiny nepredĺžiť zmluvu s Gazpromom nevyvolalo žiadnu podobne dramatickú reakciu v susednom Rakúsku či Česku a správa sa teda naša vláda racionálne a zodpovedne či skôr presne naopak? Aká budúcnosť čaká Slovensko i EÚ z hľadiska ceny a dostupnosti tejto skutočne strategickej komodity, prečo je plyn v USA oveľa lacnejší než v EÚ a aké sú korene cien plynu v Európe? No a napokon, prečo je za vysoké ceny plynu zodpovedné primárne Rusko a prečo je Gazprom neserióznym obchodným partnerom, ktorý plyn využíva ako ruskú geopolitickú zbraň?Témy pre exministra hospodárstva a dlhoročného experta v oblasti energetiky Karola Hirmana. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Putin nás označuje za nepriateľov, ten Putin, ktorý je vyhláseným vojnovým zločincom. Za týmto Putinom sa vydá premiér Fico. Je to poburujúce, neslušné, drzé. Je to voči obyvateľom Slovenska nebezpečné“, tvrdí Lucia Štasselová z občianskeho združenia Mier Ukrajine, ktoré stojí za aktuálnymi protestami. V stave vyhlásenej občianskej pohotovosti, pripravení však aj na občiansku neposlušnosť. A to všetko pre politiku vlády vedenej Robertom Ficom. Spájaním sa s vojnovým zločincom Vladimírom Putinom majú krajinu - a teda nás - premiér a jeho ľudia zaťahovať do „zóny ohrozenia“. Bezpeční sme však so silnými – Európskou úniou a Nato. Sú našim „ochranným štítom“, ktorý premiér Fico ničí. V skratke manifest občianskeho združenia Mier Ukrajine, ktoré stojí za občianskymi protestmi, ktoré pokračujú aj dnešný piatok – po tých spred Vianoc a po Novom roku. A ak pred Vianocami rezonovalo najmä to „dosť bolo Fica“, aktuálne už zaznievajú obavy rovno o ukotvenie krajiny sformulované do výzvy: „dosť bolo Ruska“. Za oponu organizovania protestov sa pozrieme s Luciou Štasselovou z OZ Mier Ukrajine.„Putin nás označuje za nepriateľov. Ten Putin, ktorý je vyhláseným vojnovým zločincom. Za týmto Putinom sa vydá premiér Fico. Je to poburujúce, neslušné, drzé. Je to voči obyvateľom Slovenska nebezpečné“, tvrdí Lucia Štasselová z občianskeho združenia Mier Ukrajine. „Ak chce niekoho zachraňovať, tak len seba“, opisuje premiérove možné motivácie. Na piatkovom proteste podľa nej zaznejú viaceré požiadavky, popri inom požiadavka na rešpektovanie „transparentného vládnutia“. „Aby sme vedeli, čo premiér či ten ktorý minister idú robiť, prečo, z akého poverenia. Aké stratégie tým napĺňajú“, uvádza Lucia Štasselová. Ak ich premiér a ministri nenaplnia, OZ Mier Ukrajine je pripravené na „občiansku neposlušnosť“. S protestami chcú pokračovať, nateraz na dvojtýždňovej báze. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vládnu konsolidáciu, ale i dlhodobú udržateľnosť verejných financií zásadne ohrozuje štedrý dôchodkový systém, tvrdí šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Podľa neho prakticky celá suma, ktorú štát na konsolidácií vyberie, sa okamžite rozpustí v príliš štedrom a populisticky nastavenom penzijnom systéme. Štát sa dostáva na hranu priepasti, varuje šéf NKÚ. Reč bude aj o mieri na Ukrajine.Vládnu konsolidáciu, ale i dlhodobú udržateľnosť verejných financií zásadne ohrozuje štedrý dôchodkový systém, tvrdí v rozhovore pre Aktuality šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Podľa neho prakticky celá suma, ktorú štát na konsolidácií vyberie, sa okamžite rozpustí v Sociálnej poisťovni a príliš štedrom a populisticky nastavenom penzijnom systéme. Štát sa dostáva na hranu priepasti, varuje šéf NKÚ.Je síce iba začiatok januára no plnú silu ficovho konsolidačného balíčka už cítime vo svojich peňaženkách prakticky všetci - vyššia DPH, úplne nová transakčná deň, vyššie odvody i všemožné poplatky, ale aj okresanie podpory naše deti. Táto forma konsolidácie v ktorej drvivú väčšinu záťaže preniesol štát na svojich občanov sa stretla s kritikou aj od Najvyššieho kontrolného úradu. "Konsolidačné úsilie vlády ohrozuje štedrý dôchodkový systém, významné sú aj riziká v zdravotníctve no a problémom je neschopnosť využívať Eurofondy ako i absencia akejkoľvek hlbšej koncepcie fungovania štátu ako takého, z ktorej následne vyplýva, že efektívnejšou štruktúrou, ale najmä lepším fungovaním štátnych inštitúcií by sme dokázali ušetriť sumu v rádoch miliárd, tvrdí predseda NKÚ Ľubomír Andrassy. Za jedno z najväčších ohrození dlhodobej udržateľnosti slovenských verejných financií pritom označil neudržateľnú dôchodkovú politiku"My mladej generácií ukazujeme, že je veľký otáznik, či tento štát pri takto nastavenom penzijnom systéme bude vedieť udržať Sociálnu poisťovňu v pozitívnej finančnej kondícií a je otázkou, aké dôchodky budú dostávať tí, ktorí budú do penzie odchádzať o 15 až 20 rokov. Toto je vážne memento pre politikov, ktorí nemôžu robiť ľúbivú populistickú politiku lebo ak nezmeníme systém, aby bol z dlhodobého hľadiska udržateľný, tak môže nastať situácia, že o 5 - 10 rokov nebude mať tento štát nielen na vyplácanie starobných penzií, ale ani pre invalidov či siroty."V druhej časti dnešného podcastu sa ešte vrátime k premiérovej návšteve Moskvy. Okrem plynu tam totiž Robert Fico mal rokovať aj o mieri na Ukrajine. Exminister zahraničných vecí Miroslav Wlachovský však považuje vládnou garnitúrou avizované mierové rokovania na Slovensku za falošný, prázdny a vysoko nepravdepodobný marketing. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Návšteva Vladimíra Putina nemusí vôbec súvisieť s plynom. V skutočnosti môže ísť o zbližovanie Slovenska s autoritárskym režimom“, tvrdí politológ Radoslav Štefančík. Máme po sviatkoch, ktoré ako by ani neboli. Minimálne optikou diania na politickej scéne: Robert Fico najprv o Putinovi a jeho Kremli len sníval, potom hovoril a ponúkal sa, nakoniec sa tam ocitol… Že pre plyn. A na takmer dva týždne sa potom premiér tejto krajiny stratil. Vo svojom hlavnom spravodajstve sa naňho pýtala aj poľská televízia TVN. Konštatovala pritom, že kým si „Slováci uťahujú opasky, ich predseda vlády tajne dovolenkuje v luxuse“. Postup predsedu vlády už stihol vyhnať na námestia tisíce občanov – deň pred štedrým dňom a následne hneď po Novom roku. Iniciátori pritom hovoria o „budíčku“ pre Slovensko, lebo „okupácia sa začala“! A to ešte predtým, ako z Andreja Danka – ďalšieho z koaličných lídrov – zaznelo, že on svojou cestou do Moskvy chce občanom „otvárať oči“. A že „oni dohodnú Putina“, zvyšok – a teda opozícia s exprezidentkou - nech zapracujú na Zelenskom a Trumpovi. Rysuje sa nám „mierový rok“ za asistencie dua Fico a Danko? Alebo slovenská politická špička asistuje otvoreniu západného „energetického frontu“ Moskvy voči Kyjevu? Čo nás s ňou čaká v roku, keď sa občanom začnú otvárať oči napríklad pre všadeprítomné zdražovanie? Dovidieť niekde za horizontom možnosť predčasných volieb? A sme ešte parlamentnou demokraciou, keď si tu jeden premiér manévruje bez vedomia nielen prezidenta, ale samotnej národnej rady? Témy pre politológa Radoslava Štefančíka.„Návšteva Vladimíra Putina nemusí vôbec súvisieť s plynom. V skutočnosti môže ísť o zbližovanie Slovenska s autoritárskym režimom“, tvrdí politológ. „Naviac, Robert Fico tam šiel ‚natajňáša‘. Dodnes nevieme, ako sa tam dopravil, kedy sa vrátil, respektíve kde bol medzitým“, dopĺňa. Uvádza pritom, že ako premiér má povinnosť informovať o svojej agende, nakoľko je „štedro platený z našich daní“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Digitálny svet je veľmi zradný, vytvárať v ňom falošnú realitu je dnes mimoriadne ľahké. Bude nevyhnutné vytvárať nástroje, ktoré nám pomôžu zisťovať čo je to vlastne pravda, hovorí pre Aktuality špičkový odborník na umelú inteligenciu Igor Farkaš. Ako sa brániť záplave lží na internete, prečo je Elon Musk nebezpečný a dokážu počítače myslieť?Od známeho turingovho testu, v ktorom si zakladateľ kybernetiky Alan Turing položil otázku či môžu stroje myslieť - alebo presnejšie: „či je alebo nie je možné, aby stroje vykazovali inteligentné správanie“ neuplynulo ani sto rokov a zdá sa, že dnešná doba na ňu dala presvedčivo kladnú odpoveď. Umelá inteligencia za nás píše články, prekladá cudzie jazyky, šoféruje autá, medicínsky nás diagnostikuje a prakticky kam sa pozrieme, je náš život zásadne ovplyvnený nejakou formou umelej inteligencie.Moderné systémy AI, ktoré sú založené na hlbokých neurónových sieťach, sú v podstate obrovské štatistické modely, ktoré sa naučili to, čo vedia, z obrovského množstva dát no a či sú inteligentné? Tak to my môžeme posudzovať na základe ich vonkajších prejavov - to znamená, ako ten program odpovie na moju otázku a či mi to dáva zmysel alebo nie, teda tzv. behaviorálne hľadisko. Takže, ja osobne, by som tomu prisúdil nejakú formu inteligentného správania, čo vieme ohodnotiť okom, uchom a našou hlavou, tvrdí Igor Farkaš. Dokáže AI skutočne myslieť a čo to vlastne znamená? Čo je to umelé vedomie a vieme AI naučiť aj súcitu, empatií a pochopeniu takých pojmov ako je láska, česť či sebaobeta alebo vina? Ako sa počítače učia myslieť a nechýba im pritom fyzické telo a jeho pocity? No a napokon, v duchu čapkovho citátu o zrkadle, ktoré si myslí, že človek je iba jeho predstava, bude Umelá inteligencia osudovým zlomom v dejinách civilizácie a môže ľudské spoločenstvo nielen pozdvihnúť, ale i rozvrátiť a zničiť? "Otázka či stroje môžu myslieť je v prvom rade filozofická - v prvom rade bby sme sa museli zhodnúť na tom, čo znamená myslenie, ale ak si to stotožníme s nejakou formou inteligentného správania, tak dnes stroje disponujú nejakou formou inteligentného správania," tvrdí Igor Farkaš. Podľa neho dnešné veľké jazykové modely už prešli tzv. Turingovým testom, čo ale neznamená, že tieto modely/stroje vôbec rozumejú tomu, čo robia.Témy a otázka pre jednu z našich najšpičkovejších hláv v týchto témach Igora Farkaša, vedúceho Katedry aplikovanej informatiky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Na Slovensku vidím len veľmi málo ľudí usmievať sa. Prirodzene sa usmievať. Trápi ma to. A dúfam, že prídeme na to, a skutočne všetci, že tu nebudeme večne. Že toto divadielko, ktoré sa odohráva na mnohých frontoch, nie je ani o ľudskosti ani o rešpekte“, hovorí Monika Melcová, medzinárodne uznávaná organová virtuózka, ktorá aktuálne pôsobí v Španielsku. Za štúdiom kráľa medzi nástrojmi – organa – vycestovala do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby. Koncertná umelkyňa a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v Španielsku. Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine? „Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.Medzinárodne uznávaná virtuózka reaguje aj na kauzu hudobnej úpravy štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj. „Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, čo malo byť prínosom - teda vstup súkromného kapitálu do zdravotníctva, prinieslo presný opak. Neprinieslo to zdravú súťaž, ale otvorilo to dvere k všemožným tunelom a tomu, aby peniaze zo zdravotného poistenia išli do rúk súkromníkov, ktorí rozhodujú o našom zdraví, tvrdí dlhoročný lekár Juraj Čierny. Reč bude aj o Hippokratovej prísahe, lekárskych platoch a cene života. Dlhoročný lekár, ale aj jeden z aktivistov lekárskeho protestu spred takmer 20. rokov Juraj Čierny hovorí, že aktuálnemu protestu kolegov v bielych plášťoch dobre rozumie. Oveľa menej pochopenia má pre postoj vlády pretože podľa neho sa požiadavky lekárov za tých zhruba 20 rokov veľmi nezmenili, no nezmenil sa ani vytrvalo odmietavý prístup vlád k naozaj systémovému riešeniu problémov v zdravotníctve. Tak ako pred dvadsiatimi rokmi, rovnako i dnes, pritom stojí slovenské zdravotníctvo opäť pred hrozbou možného kolapsu. Kulisy lekárskeho protestu sa síce zmenili - ako v premiérskom kresle, tak aj na strane lekárov, už sedia úplne iní apoštoli, orloj zarábania na našom zdraví sa však krúti prakticky úplne rovnako.Už teraz mám informácie o mnohých lekároch, ktorí sa do nemocníc nevrátia. Tu je však ešte oveľa väčší problém. My sme takto zavreli dvere pre mladých lekárov, ktorí do systému ani nenastúpia, tvrdí Juraj Čierny a upozorňuje, že už dnes v systéme lekári - ale i zdravotné sestry, masovo chýbajú.Dôsledkom zle nastaveného systému, v ktorom už dávno prestáva hrať prím verejný záujem, sú tak zmarené životy i hazard s tým najcennejším čo vôbec máme - našim vlastným zdravím. No a hrozba oslabenia dostupnosti i kvality zdravotnej starostlivosti je i v oblasti kde doslova ide o holé životy, v segmente záchrannej a urgentnej medicíny, teda ľudovo povedané sanitiek. Hippokratova prísaha je o tom, ako sa mám správať k pacientovi, nie, že som povinný za každých okolnosti nastúpiť do roboty, pripomína doktor Čierny a dodáva, že aj lekári žijú z peňazí, nie zo vznešených deklarácií či ustavičných a neplnených prísľubov.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s doktorom Jurajom Čiernym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch. Sú ľudia, ktorí si myslia, že musíme sa počas Vianoc správať inak ako počas roka. A že vianočné sviatky musia byť dokonalé. No dobrý pocit sa nedá vynútiť. Ak to budeme siliť, dosiahneme opak, hovorí v rozhovore psychológ a odborník na konflikty Dušan Ondrušek, ktorý má za sebou zmierovanie hlbokých konfliktov v 40 krajinách sveta.Vysvetľuje, že pre mnohých ľudí sú Vianoce komplikované, pretože prevažne ide o stretnutia s rodinami a vidíme sa aj s ľuďmi, s ktorými sa často nerozprávame „Zrazu príde príležitosť pre hlbšie dialógy, no nedajú sa nadiktovať. A nevieme rozkázať, že to bude príjemný čas. V situáciách, keď sme dlho žili mimo domova, trochu trvá, než sa vrátime k našim vzťahom." konštatuje v rozhovore.V podcaste rozoberáme, ako sa počas sviatkov vyhnúť prípadným konfliktom v rodinách a čo robiť, ak sa pohádame na politike.„Myslím si, že by sme nemali prísť za našou babkou a vytiahnuť hneď v prvej vete polarizujúcu tému. Mali by sme začat tým, že babku pochválime - akú má peknú záhradu, ako pekne varí alebo ako sa venuje vnúčatám a aké pekné pesničky ich naučila. Radšej by sme mali oceňovať čo je na nej dobré a keď sa uistíme v našom vzťahu, že je v poriadku, tak vtedy môžeme spomínať témy, ktoré nás odlišujú. No stále to vnímať ako názor a že je v poriadku mať iné názory. Nemusíme sa za každú cenu stotožniť vo všetkých názoroch," hovorí v rozhovore psychológ a v rozhovore tiž vysvetľuje,Témou rozhovoru je aj polarizácia spoločnosti. Podľa Dušana Ondrušeka sa v poslednom odbobí situácia na Slovensku výrazne vyostrila.Vidíme javy, ktoré sme tu v takejto podobe ešte nemali - a to je fragmentarizácia. „To znamená, že sa nám rozpadá spoločnosť na uzavreté podskupiny, ktoré vzájomne nekomunikujú a ani sa nepoznaj. Takže si vytvárajú stále väčšie a väčšie predsudky voči sebe," približuje.Moderuje Denisa Hopková.

„Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Monika Melcová, organová virtuózka a pedagogička, ktorá aktuálne žije v Španielsku. Jej umelecké a pedagogické pôsobenie ju zaviedlo prakticky do všetkých končín sveta.„Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť a skončia oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať. Na rozdiel od nich“, dodáva. Odišla. A teraz sa vracia. Vycestovala za štúdiom kráľa medzi nástrojmi, do krajín s bohatou organovou kultúrou. Dnes tam organ a organovú interpretáciu či improvizáciu rovno učí, alebo sedí v medzinárodných porotách. A domov na Slovensko sa vracia a nadobudnutým majstrovstvom otvára hudobné horizonty ďalším a hladí duše krásou organovej hudby. Monika Melcová. Organová virtuózka a pedagogička v španielskom San Sebastian a dánskej Kodani. Po absolvovaní konzervatória v Košiciach odišla do Viedne, pokračovala v Paríži, odskočila si do japonského Saporra a potom sa usadila v San Sebastian. Aké Slovensko nachádza, keď si tu sporadicky odskočí? A čo o ňom počuje v cudzine? „Mám pocit, že nám vládnu ľudia, ktorí si myslia, že tu budú večne“, hovorí Melcová. „Zrejme si neuvedomujú, že môžu skončiť oveľa skôr ako my. Pretože ja pokiaľ nebudem chorá môžem hrať komukoľvek a kdekoľvek, toto mi nik nemôže zobrať, na rozdiel od nich“, dodáva.Medzinárodne uznávaná koncertná umylkyňa zareagovala aj na kauzu s pripravovanou úpravou štátnej hymny v podaní Oskara Rózsu. „Príde mi to ako také dobrodružstvo na obžinkoch“, pričom naráža na komédiu Jána Palárika. „Nerešpektujeme sa a to je ten najväčší problém, z čoho som smutná.“„Nevidím absolútne rešpekt voči komukoľvek, nielen k skladateľom, hudobníkom vo filharmónii, ale ani k ostatným, ktorí sa prípadne mohli uchádzať o projekt v konkurze“, vysvetľuje svoj postoj. „Vracia ma to doby, kedy boli veci postavené do polohy: takto to bude a nič sa už s tým nedá urobiť, vy to musíte len rešpektovať“. Melcová to rovno nazýva „diktátorským“ prístupom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Od premiéra až po nového riaditeľa SNG sa všetci iba sťažujú, kto všetko ich nemá rád. Treba sa zamyslieť, čím to je, odkazuje bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Dnes je iba radovou kurátorkou, no spolu s kolegami dostala výpoveď “z organizačných dôvodov”. Galéria podľa nej smeruje k stavu, že nebude fungovať, lebo tam nebude chcieť vystavovať žiadny umelec, ktorý by si chcel zachovať renomé. Štátne symboly ako hymnu či napríklad vlajku by sme si nemali dať zobrať touto vládnou partiou, tak ako sme si zelenú farbu nedali zobrať Kotlebom, hovorí Alexandra Kusá. Čo sa vlastne v galérii aktuálne deje? Podľa nej to vystihujú slová pomsta, vyhrážky a agresivita. Nový riaditeľ sa potom nemôže diviť, že ho nikto nemá rád. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

„Hospice ako miesta dôstojného odchádzanie bez zásahu štátu nedôstojne odídu“, tvrdí Simona Stískalová zo Spišskej katolíckej charity. Je pritom poradkyňou Asociácie poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti.Predvianočný čas. Nielen čas zhonu, ale aj čas dobročinnosti, charity. A sú na ňu odkázaní mnohí. Veď len tzv. príjmovou chudobou, kde mesačné príjmy nepresiahnu necelých 480 eur, je na Slovensku postihnutý každý deviaty občan. Najviac viacdetné rodiny, rodiny, ktoré ťahá jeden rodič, či domácnosti dôchodcov. Postihnutý je zvlášť východ krajiny.Na dobročinnosť sú však dnes na Slovensku odkázaní aj ďalší – napríklad hospice ako miesta dôstojného dožitia. A to až natoľko, že zápasia o svoje prežitie. Ich zástupcovia to dali až provokatívnej polohy: Ak by mala dôstojnosť života cenovku, akú hodnotu by ste jej priradili? Od štátu pritom čakajú, že im pridá, lebo aktuálne zdravotné poisťovne pokrývajú len polovicu ich nákladov. Ak nie, obávajú sa až zániku. Aj preto sa s prosbou o pomoc a záchranu obracajú nielen na štát, ale aj širokú verejnosť. Sme tak v čase, keď sa charita spolieha na charitu? Tá inštitucionalizovaná na individuálnu. Alebo ešte inak – keď hospice ako miesta dôstojného dožitia zápasia o svoju dôstojnosť. „Zlyháva nám tu financovanie na rôznych úrovniach. Ako občania sa musíme finančne skladať na chod rôznych inštitúcií, ktoré potrebujeme pre každodenný život. Či sú to hospice, alebo seniori, ktorí si zaslúžia dôstojný život. A tiež deti so zdravotným znevýhodnením. Ako fundraiserke sa mi tu napadá jedno: čo robí štát?“, hovorí Stískalová. Asociácia zaslala svoje požiadavky ministrovi financií, rokovala dokonca s rezortom zdravotníctva, od ktorého mala prísľub riešenia. Po piatkovom večere však prišla s vyhlásením o „hlbokom rozhorčení“ z postoja rezortu a ministra. „Ministerstvo na štvrtkovom rokovaní prisľúbilo, že do 24 hodín poskytne definitívne stanovisko k financovaniu hospicovej starostlivosti, no namiesto toho posunulo iba všeobecné vyjadrenie bez konkrétnych čísel. Táto situácia je alarmujúca, keďže čas sa kráti a budúcnosť hospicov je ohrozená“, uvádza asociácia hospicov. „Hoci ministerstvo deklarovalo, že dôjde k navýšeniu cien za hospicovú starostlivosť, neuviedlo žiadnu konkrétnu sumu. Na štvrtkovom rokovaní pritom zástupcovia ministerstva uznali našu požiadavku na minimálne 230 eur za lôžkodeň, ktorú sme prepočítali s odborníkmi, ako oprávnenú. Stanovisko rezortu však ukazuje, že starostlivosť o ľudí v terminálnom štádiu choroby ich vôbec nezaujíma,“ uviedla v stanovisku Asociácia poskytovateľov hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Opakuje pritom, že ak štát nevyhovie požiadavkám, situácia bude mať katastrofálne následky. Hospice môžu od 1. januára 2025 zatvoriť svoje brány.Existujú scenáre na ich udržanie? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Kto nemá prístup k veľkým peniazom od oligarchov, nemal by sa miešať do politiky. To je signál, ktorý vysiela návrh Roberta Fica zvýšiť volebnú kauciu na pol milióna eur, hovorí politológ Pavol Hardoš. Podľa neho je to pohŕdanie občanmi. Politici nie sú schopní doručiť reálne veci ako napríklad diaľnica, a tak je pre nich ľahšie ľuďom dodať niečo symbolické. Preto sa sústredia na fiktívne problémy, ktorými odpútavajú pozornosť. Alebo dokonca vymyslia konkurenčný problém, ktorým zabávajú verejnosť, vysvetľuje politológ z Univerzity Komenského.Je Ficov návrh na polmiliónovú kauciu oligarchizáciou a posilňovaním nerovnosti, keď kandidovať by mohli iba bohatí? Ide to presne proti sociálnej demokracii, hovorí Pavol Hardoš. Dodáva, že Robert Fico je dobrý v nastoľovaní tém, o ktorých potom ľudia hovoria.Zmena volebného systému naše problémy nevyrieši, lebo aj regionálnosť sa dá obísť – napríklad si napíše trvalý pobyt u babky. Vedeli ste, že aj Robert Fico kedysi kandidoval na východe Slovenska?Prečo sme v štádiu, keď niektorí politici chcú obmedzovať rozsah ľudských práv a niektorých z nich vylučovať?Rozhovor nahrával Braňo Dobšinský.

Neviem, či by som si vybrala slovo paraziti, ale keby som mala povedať či Zdravotné poisťovne preukázali svoju opodstatnosť, tak jednoznačne poviem, že nie, nepreukázali. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková. Podľa nej je však ešte horšie to, že štát - ako regulátor poisťovní a ich zisku, zlyhal a naše záujmy neháji.Zdravotné poisťovne si nerobia robotu, ktorá sa od nich pri nastavení systému očakávala, nesmerujú zdravotníctvo k efektivite. My máme v zdravotníctve "free style", je tam obrovská sloboda a prakticky nikto tam nič nekontroluje. Štát má ale z Ústavy povinnosť splniť záväzok zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre svojich občanov a má preto právo, ale i povinnosť, do toho systému vstupovať reguláciami no a regulovať sa dá prakticky čokoľvek. Hovorí bývalá štátna tajomníčka rezortu a dlhodobá analytička zdravotníctva Jana Ježíková.Slovenské zdravotníctvo je opäť na hrane kolapsu. Ťažko skúšanú dostupnosť zdravotnej starostlivosti tentoraz otestuje staronový spor medzi nemocničnými lekármi a vládou. A aktuálna pointa? Vláda odmietla naplniť všetky záväzky vyplývajúcich z Memoranda uzavretého s Lekárskym odborovým združením, no a namiesto ďalšieho vyjednávania siahla aktuálna vláda až k hrozbe represií. Ochotu lekárov ísť až na hranu to však prakticky vôbec neoslabilo. Krajine tak hrozí mimoriadna situácia, kde sa môžeme domáhať nášho ústavného práva na ochranu životov i zdravia až pod bičom vládnej represie. Memorandum, ktoré je predmetom sporu pritom hovorí nielen o lekárskych platoch, ale je aj o systémových riešeniach, ktoré by mali zabrániť ďalšiemu plytvaniu - a pravdepodobne i rozkrádaniu, našich zdravotných odvodov. Samotní lekári totiž upozorňujú na dlhodobo nesystémové financovanie nemocníc no a na nedostatočné financovanie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti roky upozorňuje aj Najvyšší kontrolný úrad.V systéme, ktorý vykazuje nadmerné úmrtia, príliš dlhé čakacie lehoty alebo i nedostatok moderných liekov - a na ktorý sa donekonečna skladáme v stámiliónových oddlžovaniach, pritom súkromné zdravotné poisťovne dokážu i tak dodnes generovať zisk.Viac ako 20 rokov nášho zdravotníctva ukázalo, že trhové prostredie, ktoré nie je dostatočne regulované, neprináša žiadnu pridanú hodnotu. Naša skúsenosť ukázala, že zdravotné poisťovne neprinášajú efektivitu, ktorú by sme ako pacienti pocítili a štát - ako ich regulátor, zlyhal. Tvrdí bývalá štátna tajomníčka rezortu zdravotníctva Jana Ježíková Netransparentné a nespravodlivé "odmeňovanie" nemocníc je len čerešnička na torte systému, ktorý po vyše dvadsiatich rokoch preukázal, že súkromné poisťovne neprinášajú do zdravotníctva nič pozitívne, tvrdí Jana Ježíková. Ako je to vôbec možné a kde sa stala chyba, že štát rezignoval na úlohu strážcu životov a zdravia svojich vlastných občanov? Majú v tomto systéme súkromné zdravotné poisťovne ešte nejaký verejne preukazateľný zmysel a ak nie, kto je vlastne obhajcom ich záujmov a i ziskov? A napokon, ako celý tento systém funguje a dal by sa ešte nejako zmeniť ku prospechu nás - teda pacientov?"Už som počula i také, že ministerstvo reálne neexistuje pretože tie záujmy v zdravotníctve sú tak silné - a je to o príliš veľkých peniazoch, že snaha to spravodlivejšie upratať, tam už nie je."Počúvate Ráno Nahlas, s bývalou štátnou tajomníčkou rezortu zdravotníctva a aktuálne zdravotnou analytičkou Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, neteší sa z neprávosti, ale raduje z pravdy. Áno, hovoríme o láske, ako ju v známom hymne opísal Pavol z Tarzu – to ešte na prelome letopočtov. A v tejto podobe je a bola výzvou a programom pre generácie. Tá dnešná zoznam rozširuje. A síce o vetu a široký a často bolestivý obsah, ktorý sa za ňou skrýva: A nemá bolieť! Naviac, Láske, ktorá nemá bolieť bola vyhradená aj špeciálna kampaň, webové sídlo, dokonca linky s odbornou pomocou. Má dokonca svoju ambasádorku, ktorá hovorí, že „skutočná láska nemanipuluje, neponižuje a neubližuje“. Dnešné RánoNahlas tak bude o demaskovaní toho, čo v partnerských vzťahoch láska je a čo už nie je. S psychologičkou Denisou Moravčík Debreckou. „Často sa mi stáva, že keď s klientom začneme pracovať na ich obavách, neefektívnych vzorcoch správania, zlepší sa aj ich partnerský vzťah. A to aj napriek tomu, že partner sa vôbec nezmení. Už len tým, že sa nám zvýši sebavedomie, vieme lepšie komunikovať, byť asertívnejší, viac prejaviť svoje potreby. Vo vzťahu pomáha už individuálna práca na sebe“, tvrdí psychologička Denisa Moravčík Debrecká.Nahrával Jaroslav Barborák. 

Pre pozostalých je veľmi nápomocné vedieť, ako to ten, čo odišiel, chcel. A tým im uľahčíte aj všetky tie momenty, ktoré sú i tak, zoči-voči smrti, nesmierne náročné – hovorí Andrea Kutlíková zo spoločnosti Goodbye friends. Ako sa pripraviť na smrť, a prečo sa „zubatá“ stala takou tabu témou? „Ten, čo utekal pred smrťou, napokon našiel svoj pokoj práve v smrti,“ verzus „tam, kde je smrť, nie sme my a tam, kde sme my, nie je smrť.“Nech už je to tak alebo onak, smrť je absolútne jediná istota našich životov. Jediná úplne spravodlivá aj absolútne nestranná istota, s ktorou každý jeden z nás musí počítať. Napriek tomu s ňou väčšina z nás bežne vôbec nepočíta, ani na ňu radšej nemyslí. Tak či onak, ani v tomto prípade sa jej však nikto nevyhne, preto je našou celoživotnou témou – či sa nám to páči alebo nie. Je tu a musíme sa na ňu pripraviť.Ako sa na vlastnú smrť pripraviť, a ako ňou nezaťažiť našich blízkych viac, ako je nevyhnutné? Ako si zorganizovať odchod z tohto sveta – od praktických aspektov dedičstva cez pohreb až po duchovnú rozlúčku s našimi najbližšími? Nakoľko našu rozlúčku so svetom ovplyvňuje okolie alebo často dávno zabudnuté tradície? A nakoľko chceme svojim odchodom niečo vlastné odkázať svetu i svojim blízkym? No a napokon, kde je dnes Slovensko – zoči-voči smrti a jej tradíciám, a nakoľko si vieme vybrať nielen to, ako žijeme, ale i to, ako umierame, a aký odkaz odchodom z tohto sveta chceme zanechať? A chceme vôbec? Témy a otázky pre Andreu Kutlíkovú zo spoločnosti Goodbye friends. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Súdruh Disident. Vážny príbeh života bojovníka s neľudským režimom v nevážnom šate komiksu? Dva paradoxy najnovšieho vydavateľského počinu, za ktorým stojí spisovateľ Michal Hvorecký. Spojenie výrazov súdruh a disident je akoby logickým rozporom, známym „contradictio in adjecto“. V živote toho, koho označuje, však akoby nachádzal zrkadlenie. Milan Šimečka starší. Československý filozof, literárny kritiky, spisovateľ… a disident. Paradoxne pôvodne komunista z presvedčenia – a teda súdruh, ktorého neľudský režim a jeho prekuknutie vypľuli až do polohy disidenta.A ak ho vtedy nemali v láske komunisti a vtedajšia moc, dnes ho nemá v láske rovno v jeho potomkoch moc súčasná, vo svojom premiérovi formovaná vtedajšími komunistami. Čím je aktuálny príbeh muža, ktorý zomrel len pár mesiacov po Nežnej? Téma pre Michala Hvoreckého. „Veľmi dobre vystihol podstatu mocenského oportunizmu. Keď ľudia, ktorí na to nemajú - vzdelanostne, ani charakterovo - sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných“, hovorí Hvorecký. Je komiks, na ktorý sme v našich končinách zvyknutý skôr na ľahší žáner, formátom pre vážne témy? „Komiks už dávno nie je len nejaký pokleslý, ľahký žáner. Dospel a v uplynulých desaťročiach sa komiksy píšu aj na veľmi vážne témy ako migrácia, minulosť... Z nemčiny som napríklad prekladal komiks o jednom boxerovi z koncentračného tábora“, reaguje Hvorecký. Milana Šimečku považuje za jednu z najvýznamnejších osobností našich dejín a preto ponúka komiksovú podobu jeho života, aby bol „pre mladých i dospelých“. Intelektuál, pôvodne presvedčený komunista, neskôr vytriezvel z toho, čoho bol schopný režim. Augustová okupácia spojeneckých vojsk pod vedením sovietov ho priviedla k slzám. Za jej kritiku ho vylúčili zo strany. Nakoniec skončil ako bagrista. „Všímal si kolegov robotníkov, rovnako stroje, seba, ako jeho telo reaguje na drinu“, rozpráva Hvorecký. Vernosťou svojmu presvedčeniu sa podľa neho stala „živá výčitka“. „Všímal si, ako jeho bývalí priatelia zrazu prechádzajú na inú stranu chodníka, keď ho stretnú. Ako sa mu boja pozrieť do očí pretože vidia, že oni pokračujú ďalej vo svojich kariérach v akademickom prostredí alebo v strane, zatiaľ čo on je zrazu v montérkach, robotník“, vysvetľuje. Postupne našiel svoje nové prostredie, v ktorom sa cítil dobre. Bol ním disent. „Komiks sme dokončili v roku, keď sa meno Šimečka znova stalo toxickým. Skoro ako v časoch normalizácie, keď bol Milan Šimečka terčom normalizačného režimu. V jeho knihách ako Obnovenie poriadku som videl popis toho, čo prežívame teraz. Aj dnes nám vládna moc sľubuje akúsi vládu tvrdej ruky a nastolenie poriadku. A tvrdia, že máme iba poslúchať a oni to všetko za nás zariadia. Milan Šimečka podľa mňa veľmi dobre vystihol povahu mocenského oportunizmu a toho, keď ľudia, ktorí na to nemajú ani vzdelanostne, ani charakterovo, sa chopia príležitosti, hrabnú po moci a potom šikanujú ostatných.“ Nahrával Jaroslav Barborák. 

V Gruzínsku uz viac ako týžden prebiehajú masove protesty. Deje sa tak po tom, čo vládna strana Gruzínsky sen oznámila, že pozastavuje prístupové rokovanie do Európskej únie. Policajné zložky v krajine sú terčom domácej aj zahraničnej kritiky pre zaobchádzanie s protestujúcimi. Napríklad Gruzínsky ombudsman Levan Ioseliani poukázal na to, že zadržaní demonštranti majú väčšinou zranenia na tvári či v oblasti hlavy, čo podľa neho naznačuje, že policajti používajú násilie ako trest. Udalosti v Gruzínsku v podcaste budeme rozoberať s odborníkom na postovietsky priestor Jánom Cingelom.Cingel sa už štrnásť rokov sa venuje téme Gruzínska. Do krajiny pravidelne cestuje a má tam veľa známych. Tí mu hovoria, že ide najhoršie protesty pokiaľ ide o intenzitu násilia. „Obávajú sa spôsobu, akým sa snažia bezpečnostné zložky utlmiť demoštrácie," približuje.Krajina dnes stojí na križovatke, či smeruje k proruskému satelitu a diktátorskému režimu alebo či dôjde k zmene vlády, myslí si odborník. Aj z toho majú protestujúci Gruzínci strach. „Obávajú sa, akým spôsobom sa bude snažiť vláda udržať pri moci. Či to pôjde cestou upevňovania policajných štruktúr, ktoré budú prerastať do ďalších sfér riadenia štátu. Niečo ako v Rusku silovici," konštatuje.Násilie je používané forma trestu a podľa odborníka ide aj o snahu vyradiť ľudí z ďalších protestov. „Zameriavajú sa napríklad na tvár - oči, nos či ústa. Spôsobujú vážne zranenia s dlhou dobou liečenia a takto chcú aktivistov alebo opozičných politikov vyradiť z obehu. Ide o drsný spôsob, ktorý kopírujú z Ruska," hovorí tiež v podcaste Cingel.Gruzínska vláda podľa odborníka bojuje o prežitie a používa všetky prostriedky. Medzi policajnými zložkami majú byť aj v čiernom odetí neoznačení muži. „Majú kukly a ide o stavaných mužov. No a otázne je, kto sú. Je niekoľko teórii a jedna z nich hovorí, že ide o ľudí regrutovaných z protredia kriminálnych zložiek, ktoré podporujú kriminálne skupiny. Nebolo by to niečo ojedinelé, takéto skupiny zvyknú byť používané. Mafia, respektíve organizovaný zločin závisí od toho, aby mali aspoň nejakú podporu zo strany štátu."Nevylučuje, že to môže vyústiť aj do pádu vlády, pretože nespokojnosť začali vyjadrovať niektorí policajti, ale aj úradníci.Prečo by sme tomu mali venovať pozornosť? Podľa odborníka ide o ďalšiu krajinu, ktorá trpí tým, že je v susedstve s Ruskom. „Mala by to byť lekcia pre nás, kam až môže dospieť polarizácia v spoločnosti, pretože v Gruzínsku to bolo podobné, ako u nás. Niektoré zákony na Slovensku sú podobné."Moderuje Denisa Hopková.

„Sme zhrození, ako sa deklasujú inštitúcie, ktoré sme budovali roky“, tvrdí Zuzana Denková, ktorá je dnes popri svojej profesii aktívna aj v Platforme slobodného múzejníctva. Odvolaná bez udania dôvodu, aby ju nahradil okresný šéf vládnej SNS. Pred rokom sa to stalo Zuzane Denkovej, riaditeľke požiarom stigmatizovaného Banského múzea v Štiavnici. Do čela múzea ju svojho času vybral minister Budaj, ako víťazku výberového konania. Tomáš Taraba ju nahradil ju politický nominant. Písal sa december 2023. S odstupom roku sa s podobnými príbehmi akoby rozsypalo vrece: po zrušenej RTVS, aby padol neželaný riaditeľ a ministerkinej susedke na čele Bibiany odvolali šéfa národného divadla, národnej galérie, politickí nominanti namiesto odborníkov zasadli aj do Slovenského národného múzea, na čelo Betliara sa postavila niekdajšia hovorkyňa prokuratúry... A štátne šetrenie zatvára ďalšie múzeá a expozície. Paradoxne, v čase, keď vychádzajú na povrch informácie o tisícoch, ktorými sa odmeňujú niektorí ministerskí úradníci.Už druhý týždeň existuje ako vyjadrenie odporu voči takýmto krokom aj špeciálna Platforma slobodného múzejníctva. A svoju tvár a hlas je dala práve pred rokom odvolaná šéf Banského múzea Zuzana Denková. Kam kráča slovenské múzejníctvo? Aj o tom bude dnes reč. Je štvrtok, 5. december. Počúvate podcast RánoNahlas. Moje meno je Jaroslav Barborák. „Sú tu snahy o ideologický únos našich múzeí, politické nominácie sú des“, tvrdí odvolaná Zuzana Denková. Nahrával Jaroslav Barborák. 

Ruská federácia je jediný štát, ktorý vojenskou silou posúva svoje hranice na územia iných štátov. Partizán Otto Šimko dobre pochopil, kto je agresor a kto sa bráni, a je jedno, či to bolo svojho času nacistické Nemecko alebo je to dnes Putinovo Rusko, hovorí historik Stanislav Mičev. Bolo oslobodzovanie Červenou armádou predzvesťou okupácie Československa červenou totalitou?Slovenský premiér sa chystá na návštevu Moskvy. Podľa jeho vlastných slov si tým chce „na mieste činu“ uctiť víťazstvo nad nemeckým nacizmom v druhej svetovej vojne. Kritiku, že tým legitimizuje dnešný ruský imperializmus, ktorý krvavo ničí suverénnu Ukrajinu, a dokonca sa vyhráža zničením aj nás - teda Európskej únie - však už Robert Fico prehliada.„Máme tu hlásateľov proruskej politiky, ktorí tvrdia, že Rusko by na Ukrajinu nevstúpilo, nebyť toho, že Ukrajinci vraždia (na Ukrajine) ruské obyvateľstvo. Ja sa ale pýtam, prečo potom neprotestovali, keď ruská armáda v dvoch vojnách vyvraždila desaťtisíce Čečencov? Preto, lebo to asi bolo na území Ruska? No a teraz, ak sú separatisti (ktorí sa snažia bojovať proti ukrajinskému štátu) na území Ukrajiny, tak sa Ukrajina nemá brániť? To sme kam dospeli? A treba si dať dohromady aj chronológiu udalostí, pretože najprv bol Krym a až potom sa objavili separatisti na Donbase či v Luhansku,“ hovorí Mičev a pripomína, že návrhy „územie za mier“ nefungujú tak, ako to napokon ukázal už Mníchov 1938, keď po okupácii Sudet a južného Slovenska neprišiel mier, ale 1. 9. 1939 prišla vojna.Je historickou pravdou, že nás Sovietsky zväz za cenu nesmiernych obetí zbavil počas druhej svetovej vojny fašizmu - toho nemeckého, ale i toho nášho, slovenského. Stále viac sa však vo verejnom priestore vynára legitímna otázka, či toto oslobodenie nebolo iba predpolím novej okupácie, tentoraz sovietskej, a či jednu totalitu - tú nacisticky hnedú, nenahradila totalita nová - tentoraz boľševicky červená.„Obdobie od konca vojny do februára 1948 tu bola demokracia a na Slovensku komunisti voľby prehrali, no ani v rámci Československa nemali ani zďaleka víťazstvo vo vrecku. Fatálne to začalo byť vtedy, keď ČSR nakoniec odmietla ísť na parížsku konferenciu, kde sa malo rokovať o Marshallovom pláne. To bola posledná možnosť, ako to celé zvrátiť.“Bol teda príchod vojsk Sovietskeho zväzu oslobodením alebo to bola predzvesť novej okupácie, tento raz v „tábore mieru“ vedenom, údajne večným, Sovietskym zväzom? A nemaže aktuálna ruská agresia na Ukrajine všetky tie obrovské zásluhy ZSSR na porážke fašizmu v druhej svetovej vojne?„40 rokov som sa venoval tomu, aby som obhájil osloboditeľskú misiu Červenej armády na území Československa a Putin mi to v okamihu zbúral, keď jeho vojská vpadli na Ukrajinu, a teraz sa veľmi ťažko obhajuje to, že Červená armáda je osloboditeľ a nie okupant.“Témy pre bývalého šéfa Múzea SNP, historika Stanislava Mičeva. Je nutné dodať, že rozhovor sme nahrávali v čase, keď snaha premiéra ísť do Moskvy nebola verejne známa, a preto otázka na túto tému padnúť nemohla. Na aktuálnosti rozhovoru to však - vzhľadom na tému - nič nemení.Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Komunistický režim a jeho tajná polícia (Štb) tu vytvorila evidenciu tzv. „bývalých ľudí“. Takto dehumanizujúco ich nazývali. Šlo o inteligenciu, učiteľov, úradníkov, kulakov... Stačilo, že nesúhlasili s režimom“. Historik Ľubomír Morbacher vykresľuje, ako režim pred Novembrom’89 ničil ľudí. Nástrojom mu bola aj tajná Štátna bezpečnosť. Historik hovorí, že Slovensko má voči nim stále dlh. Chrániť komunistické štátne zriadenie. Pred vonkajším i vnútorným nepriateľom. Byť strážnym psom režimu, s tým, že jeho „ostré zuby“ až paralyzovali. Úlohy, ktoré dostala do vienka obávaná, pretože miestami až brutálna ŠTB. Čiže komunistická štátna bezpečnosť. Slovenský pendant ruskej KGB či nemeckej Stasi. Všadeprítomný dohľad, s prívlastkom neviditeľný, metodika registratúr dovedená k dokonalosti. Infiltrácie, zatýkania, vypočúvania aj s prvkami mučenia… To všetko v službe ideológie, ktorá držala v neslobode a strachu päť miliónov obyvateľov územia dnešného Slovenska po dobu štyroch dekád. Aj s odstupom 35-rokov od prelomového novembra’89 Ústav pamätí národa stále dopĺňa čriepky, ktoré dotvárajú obraz niekdajšej komunistickej ŠTB – najnovšie registrami jej vyšetrovateľov. Prečo je pohľad do očí aj nepríjemných dejín potrebný? Pozrieme sa na to s historikom ÚPN Ľubomírom Morbacherom. 

AI nás prinúti zmeniť to, ako medzi sebou komunikujeme, tvrdí v Ráno Nahlas informatička Mária Bieliková. Podľa nej stále dosť dobre nechápeme, čo umelá inteligencia s nami robí a ako nás ovplyvňuje. "Mali by sme venovať omnoho viac úsilia skúmaniu vplyvu AI na ľudí. Slovensko však tomto nerobí prakticky vôbec nič, tvrdí.AI – teda umelá inteligencia sa čoraz viac stáva súčasťou nášho sveta. Prekladá nám články, vyhľadáva pre nás informácie, šoféruje autonómne vozidlá, konzultuje operácie a navrhuje diagnózy, pomáha pri vzdelávani i optimalizácií prakticky akejkoľvek výroby – proste, čapkova fikcia robotov pretavená do každodennej reality. Umelá inteligencia je tak čoraz väčšia výzva, ale dnes už aj narastajúca hrozba. Kde to všetko má hranice a vie AI skutočne myslieť? „Tie stroje sa správajú ako keby inteligentné, ale správať sa a mať výstupy, ktoré človek považuje za inteligentné vôbec neznamená to, že to je inteligencia,“ dodáva Bieliková.Nakoľko sme ako spoločnosť vôbec pripravení na dobu robotickej manipulácie reality, teda na záplavu všetkých tých čoraz dokonalejších deepfakeov meniacich skutočnú realitu? Profesorka Bieliková hovorí, že báť sa treba skôr ľudí, než strojov.„Reálne sú za tým v skutočnosti ľudia a všetko to šírenie iniciujú ľudia. Aj keď potom stroje zabezpečujú, že sa to dostane tam, kde sa to má dostať. Toto je nebezpečné pretože to by normálny človek ani s veľkou armádou v takomto rozsahu nedokázal. Tie propagandy aj dezinformácie, to všetko tu predsa už tisícky rokov bolo, čo je dnes na tom desivé, je ten rozsah a rýchlosť.“ A dodáva: „Neriešme, čo je nepravda, zamerajme sa na to, čo je pravda a rozlíšenie faktov od názorov.“No a prečo sa tento štát správa k vede a výskumu tak macošsky a aké to bude mať dôsledky?„Naša občianska spoločnosť je veľmi silná a zatiaľ máme aj na univerzitách skutočne šikovných ľudí, ale to všetko je otázka možno pár rokov a môže sa to zlomiť,“ varuje šéfka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií Mária Bieliková.

Totálne inštitúcie, ako boli kedysi detské domovy v kaštieľoch, mali vo výchove detí oveľa horšie výsledky ako profesionálne rodičovstvo. Keď si človek výmenou za plat vezme k sebe domov rómske dieťa s tramou, ašpiráciou nie je Oxford, ale aby dieťa dokázalo fungovať vo vzťahoch. Profirodičia však často čelia obrovským problémom, čo by nikto nevydržal robí len pre zisk, hovorí Viliam Gyurke, kedysi šéf detského domova a dnes garant jedného z centier pre deti a rodinu (na ktoré sa detské domovy premenovali).V októbri sme publikovali podcast Ráno Nahlas s režisérom filmu Profesionálny rodič Erikom Jasaňom. Tento film zobrazuje ženu z chudobného slovenského regiónu, ktorá si vzala domov rómske dievčatko len pre peniaze a potom robila rozdiely v prístupe k nej a k vlastnému dieťaťu. Podcast o tejto téme pobúril mnohých profesionálnych rodičov, preto sme dali priestor aj druhej strane. Viliam Gyurke z pozície šéfa detského domova rozdeľoval deti do profesionálnych rodín, kontroloval ich výchovu a v prípade problémov takéto deti aj odoberal.Ako teda funguje výchova opustených detí s tramou, psychickými či zdravotnými problémami?Podcast Ráno Nahlas moderuje Peter Hanák.

Je možné, že to celé dopadne zle, ale kým sa to stane, tak by človek mal urobiť všetko preto, aby sa to nestalo. Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť, pretože toto je „Dlhá hra“ a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom zmení, hovorí Samo Marec, autor knihy o Ficovej porážke a zúfalstve Slovenska.Človek potrebuje žiť s nejakou nádejou pretože inak to nemá žiadny zmysel a ja nechcem dávať falošné nádeje, ale snažím sa popísať Slovensko také, aké je. Tak takto charakterizuje svoju najnovšiu knihu „Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poraziť Roberta Fica,“ publicista a komentátor Samo Marec.Kniha je už na svete a tak je logické sa pýtať nielen na to, ako poraziť Roberta Fica, ale i na to, či je práve tento boj dnes tým kľúčovým – a prečo vlastne, no i na to, kde sa berie to zúfalstvo zo Slovenska a či je naň skutočne dôvod.„Myslím si, že dnes potrebujeme pokoj a trpezlivosť pretože toto je tzv. Dlhá hra a nemôžeme čakať, že sa to nejakým zázrakom odrazu zmení. Ste nespokojní – alebo máte strach? Dobre, tak to pretavte do niečoho konštruktívneho,“ pripomína Marec.Platia teda slová autora Stopárovho sprievodcu galaxiou Douglasa Adamsa: „Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará,my nie. Vyhráva.“ Alebo platí skôr to masarykovské: „Demokracia nie je panovanie, ale len práca, práca na zabezpečenie spravodlivosti. A, ak má naša demokracia nedostatky, musíme prekonávať tie nedostatky, nie prekonávať demokraciu.“„My sa na Slovensku veľmi často pohybujeme medzi dvomi extrémami v závislosti od toho, ako ktoré voľby dopadnú. Tie extrémy však nevyjadrujú celú pravdu o Slovensku. Existuje veľmi veľká skupina voličov v strede, ktorí idú raz na jednu stranu, potom zasa na druhú a vedia sa „dohodnúť“ s obidvomi stranami, pretože majú voľnejšie názory i postoje. Teraz ide o to, kto ich osloví a na ktorú stranu sa pohnú,“ tvrdí Marec.Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Keď máte zaplatiť hypotéku, nutne sa začnete zamýšľať nad tým, či vám nadšenie pre školstvo stačí“. Viktor Križo opisuje rozpoloženie jedného zamestnanca v slovenskom školstve. Popri očakávanom „čiernom piatku“, ktorý v ušiach rezonuje skôr ako black friday na krajinu zasadne aj „čierna streda“. Do čiernej sa odejú slovenské školy. Minimálne ich pedagógovia. Má ísť o prejav smútku nad smerovaním slovenského školstva. Problémom nie je opäť nič iné ako peniaze. Napriek tomu, že návrh štátneho rozpočtu počíta pre školstvo s miliardou naviac. Učitelia a ich zástupcovia upozorňujú, že aj sľubovaná jednorazová odmena vo výške osemsto eur ich neuchráni pred poklesom reálnych platov. Žiadajú minimálne desaťpercentné navýšenie tarifných platov pre všetkých v školstve a viac spravodlivosti v odmeňovaní vrámci krajiny.Na dôvody školskej „čiernej stredy“ sa pozrieme s Viktorom Križom zo Slovenskej komory učiteľov. Pohne kompetentných tichý protest? Nejde o predohru ostrého štrajku?„Školstvo nie je stále prioritou. Pre žiadnu vládu doteraz tomu tak nebolo, lebo je to dlhodobá investícia a jej výsledky sa neukážu rýchlo, až v horizonte desaťročí“, hovorí Križo. Situáciu označuje za „terminálne štádium“, keď sú nespokojní takmer všetci – od učiteľov, cez žiakov až k rodičom. Protestnou „čiernou stredou“ by radi uviedli do stavu znepokojenia aj politikov a najmä tých, ktorí sú pri moci a majú dosah na zmeny. „Vidíme, že najpálčivejšie témy nie sú premiérskou témou, aspoň ak vychádzame z jeho vyjadrení“, upozorňuje predstaviteľ Slovenskej komory učiteľov. „Stratégia a tlak by mala smerovať k premiérovi Ficovi, nie k ministrovi školstva. On nemá potrebnú silu sa za nás postaviť“, hovorí. Peniaze na školstvo podľa Križa sú, len ich nevieme na Slovensku vyčerpať. „Nestačíme sa diviť, že z plánu obnovy budeme musieť vracať Bruselu desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme neboli schopní ich minúť v našom vlastnom rezorte, dostať ich do škôl“, upozorňuje. Strácajú sa podľa neho na byrokracii. Akú máte podporu? Zachytil som, že zástupcov odborov prijal prezident, či minister školstva. A vyjadril im svoju podporu. Ale keď sa pozrieme ďalej: premiér sa zatiaľ k učiteľom nevyjadril. Počuli sme jeho iné vyjadrenia voči škole v Trenčíne, ktorá chcela zorganizovať spomienku na vraždu zo Zámockej. A rezonujú mi tiež vyjadrenie ministra vnútra Šutaja Eštoka na adresu študentov z gymnázia na Bilíkovej, ktorí na stužkovej „reflektovali“ súčasnú politickú situáciu...Čiže akú máte podporu? Keď je deklarovaná zo strany ministra školstva a prezidenta, ale premiér, ako ten, kto má hýbať témami, pre neho školstvo nie je témou.Nie, veď vidíme, že tie najpálčivejšie problémy nie sú premiérskou témou. Zdá sa, že ani zdravotníctvo nie je premiérskou témou podľa jeho vyjadrení. Áno, tá stratégia a tlak by mali smerovať práve k premiérovi a nie k ministrovi školstva, lebo ako ste spomenuli, niekoľkokrát som s ním aj sedel. Myslím si, že ak je niečo...Sedeli ste s premiérom Ficom? Nie, s ministrom školstva. Je veľmi podporný a rozumie tejto problematike. Myslím si, že máme aktuálne ministra, ktorý skutočne stojí na našej strane a podporuje nás, čo je zázrak, keďže sme mali rôznych ministrov.Ale čo to je za obraz: Na jednej strane hovorí o svojej podpore, no má silu vybojovať vaše požiadavky? Vidíme, ako fungujú mocenské vzťahy v tejto koalícii. Kto akú má silu hlasu. Takže to nie je naša starosť. Môžeme hovoriť o sile hlasu Hlasu, nakoľko minister Drucker je nominantom tejto strany. Vnímate to tak, že má silu presadiť svoju podporu vašim požiadavkám? Nemá silu, aby sa za nás mohol postaviť. Jedine tak verbálne. O to viac, keď si predstavíme, že 200 miliónov ide na rezort športu. Ide o absolútne nezmyselne minuté peniaze. Ak naviac počúvame o 30-miliónových štadiónoch pri organizácii nejakých jednorazových hier! My sa len nestíhame čudovať, keď sa nám tu predstiera, že nie sú peniaze. Z plánu obnovy budeme musieť vracať desiatky ak nie stovku miliónov eur, pretože sme ich neboli schopní minúť. Táto vláda - a rovnako predošlé - ich nevie dostať do škôl. Stratia sa proste na byrokracii. Znamená to, že na ministerstve školstva nie sú ľudia, ktorí vedia „zofficeovať“ peniaze, ktoré máme k dispozícii?Presne tak. Čo to je za vysvedčenie? Ak máme takýchto úradníkov, mali by ísť odtiaľ preč?Ministra sme na to upozornili. Že sú tam osoby, ktoré nevedia pomaly za pol roka sprocesovať jeden papier. Je tam proste taký ten úradnícky duch. O ktorých odboroch rezortu školstva takto hovoríte? Napríklad o odbore stredných škôl, o odbore pedagogických odborných zamestnancov. S viacerými odbormi sme v napätí.Čiže to sú ľudia, zodpovední za to, že peniaze z plánu obnovy nemôžu ísť ďalej?Stalo sa napríklad, že peniaze na vzdelávanie učiteľov – 50 miliónov – sa vlastne ani k učiteľom nedostali. Dôvodom bol katastrofálny proces byrokracie. Riaditelia tie peniaze potom odmietali ž

Liečba rakoviny nemá u nás takú prioritu akú by mala mať a kvalita liečby je podmienená i regionálne, hovorí Hlavný odborník pre klinickú onkológiu Michal Mego. Problém sú i moderné lieky. Z hľadiska ich dostupnosti má pacient s rakovinou väčšiu šancu na vyliečenie v Prahe, než v Bratislave. Prečo u nás zbytočne umierajú ľudia s diagnózou rakoviny a ako to zmeniť?Rakovina, to slovo ešte pred pár desiatkami rokov znamenalo prakticky istý rozsudok smrti. Dnes to tak už nie je pretože pokrok v liečbe dosiahol až neuveriteľné parametre, zlomiť jej moc sa však doteraz medicíne nedarí. Onkologické ochorenia tak zostávajú druhou najčastejšou príčinou úmrtí Slovákov a Slovensko v rámci Európskej únie figuruje na popredných priečkach v úmrtnosti na nádorové ochorenia.Navyše, Slovensko má najmenej moderných inovatívnych liekov na liečbu rakoviny v rámci krajín V4 a tak sa voľba doslova "medzi životom a smrťou" na nádorové ochorenia neraz stávajú pre mnohých i finančne nedostupné. Výsledkom je záplava zbierok, v ktorých sa –namiesto poisťovní, skladáme na liečbu našich blížnych a napokon i mnohé úplne zbytočné úmrtia.„Oproti Čechom, Maďarom či Poliakom v dostupnosti moderných liekov na rakovinu zaostávame a keďže sme súčasťou Stredoeurópskeho regiónu, tak by sme ani v tomto nemali negatívne vyčnievať,“ tvrdí onkológ Mego. Podľa neho je našim problémom nielen príliš dlhá cesta pacienta k špičkovej modernej liečbe, ale i nedostupnosť inovatívnych liekov či dostupnosť kvalitnej operatívnej či podpornej liečby.Zároveň náš Hlavný odborník pre klinickú onkológiu pripomína, že do veľkej miery je to aj o nás samých, presnejšie je to i o našom životnom štýle.„Na Slovensku dominujú rakoviny hrubého čreva a pankreasu, za čo zodpovedá predovšetkým životný štýl a strava a ak by sme zmenili tieto faktory a zapojili by sme sa aj do skríningového programu – teda preventívnych kolonoskopiií tak pokles úmrtnosti by mohol byť ozaj značný,“ hovorí Michal Mego.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s prednostom Onkologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Národného onkologického ústavu Michalom Megom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Smeruje Slovensko cestou Maďarska? Aktuality sk sa spolu s maďarskými, českými a poľskými novinármi pozreli na to, ako sa politický postup maďarského premiéra Viktora Orbána šíri do okolitých krajín a ako sa ňou inšpirujú politici - a to vrátane slovenského premiéra. Jeden z autorov analýzy, novinár Peter Hanák, v podcaste približuje, že Robert Fico by chcel ísť cestou maďarského lídra, ale až tak sa mu to nedarí.Novinári z krajín V4 urobili širokú analýzu toho, čo maďarský premiér Viktor Orbán robí vo svojom politickom systéme od roku 2010, kedy sa dostal znova k moci. „Maďarskí novinári nám rozpísali, čo orbanizácia znamená. Netreba ju vnímať len cez orbanizáciu médií, pretože tým Viktor Orbán začal. No pokračoval v právnom systéme a ďalších oblastiach," približuje Peter Hanák s tým, že porovnávali čo sa v týchto oblastiach podarilo dosiahnuť vládam na Slovensku a v Česku a aj v Poľsku.V rozhovore tiež približuje, ako je Viktor Orbán veľkým vzorom pre rôznych autoritárskych lídrov pre politikov, ktorí chcú vládnuť autoritársky. „Vidíme to aj na tom, že má úspech v zahraničí. Sám seba sa snaží vykresľovať ako nejakého lídra krajnej pravice, až politického génia. A darí sa mu to, pretože Donald Trump pred voľbami povedal, že Orbán je pre neho inšpiratívny líder," dodáva Hanák s tým, že aj to bolo cieľom analýzy - zistiť do akej miery sa Andrej Babiš, Jarosław Kaczyński a Robert Fico inšpirujú práve Orbánom.V rozhovore si budete tiež môcť vypočuť, čo bol výsledok analýzy a či dochádza k orbanizácii Slovenska.Moderuje Denisa Hopková.

Vo svete sledujeme úbytok demokracie a klesá aj jej kvalita. Prečo je to tak a ako dnes fungujú autokrati? V podcaste odpovedá odborník na autokratické režimy. „Často zabúdame, že to nie je dopredu rozhodnutý proces. Nefunguje to tak, že politik si povie budem autokrat a stane sa to. Je to vždy o ostatných aktéroch v tom politickom systéme," vysvetľuje.Autokrati vždy útočia na mimovládne organizácie, média a opozíciu, vysvetľuje v podcaste odborník na autokratické režimy a tiež politológ z Univerzity Karlovej v Prahe Jaroslav Bílek. Približuje tiež, ako si autokrati vyberajú spôsoby manipulácie volieb.„Mňa napríklad v posledných rokoch veľmi zaujímalo a snažil som sa to aj vysvetliť, ako diktátori uvažujú a ako sa rozhodujú medzi tým, ako budú voľby manipulovať. V dnešnej dobe majú totiž veľmi širokú paletu nástrojov, ktoré môžu použiť. No nemôžu použiť všetky dostupné podoby volebnej manipulácie naraz," približuje v podcaste Bílek, ktorý sa tiež špecializuje na na volebnú manipuláciu a armádne puče.Podľa odborníka môže autokratom vo svete pomôcť výhra Donalda Trumpa. „Ak by sa Spojené štáty rozhodli viac izolovať, tak to rozhodne povedie k tomu, že si rôzni autokrati všade po svete budú viac dovoľovať. Budú vedieť, že im nikto neklepne po prstoch."Témou rozhovoru je aj kam smeruje Slovensko a kroky vlády Roberta Fica. „Je zjavné, že Robert Fico prekonal obrat a je oveľa ostrejší. A tiež záleží na tom, akými ľuďmi sa sa obklopuje. Keď sa pozriete na jeho dnešných spolupracovníkov, tak to tiež ovplyvňuje kultúru. Keď si vezmete, s kým dnes vládne, tak to sú často naozaj zvláštne postavy. A určite sú na Slovensku ľudia, ktorí by vutoritárskom režime chceli vládnuť a neskrývajú to," konštatuje.Moderuje Denisa Hopková.

Biela vrana Milan Olekšák: Pytliak na čele TANAPu vystihuje vedenie rezortu, odbornosť nepotrebujú, verejný záujem nevidia (podcast)„Mám pocit, že pri moci máme ľudí, ktorí si riešia osobné traumy. Je neskutočné, že niečo také vôbec pripustíme a nie sme v uliciach“, hovorí Milan Olekšák, odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras a čerstvý nositeľ ocenenie Biela vrana.Národný park Slovenský kras previedol náročným procesom zonácie, na jeho konci so štvrtinou územia v kategórii bezzásahová a teda viac chránená a ponechaná zákonom prírody. Do života uviedol reformu národných parkov.Keď od neho z ministerstva žiadali prepúšťať aj potrebných ľudí z terénu, nezakryte poukázal, kde by sa malo začať šetriť už v samotnom rezorte – na troch štátnych tajomníkoch: Kuffovcov junior a senior a Gabriele Matečnej. Nenasledovalo nič iné, ako jeho odvolanie. Ministerským prostredím, ktoré neváhalo za šéfa iného národného parku vymenovať pytliaka!Rada Bielej vrany v tom zhliadla „odvážny občiansky čin“ „vzácneho človeka, ktorý bráni pravdu, spravodlivosť a verejný záujem“. A k to ním je? Odvolaný šéf Národného parku Slovenský kras Milan Olekšák. Dnešné RánoNahlas tak bude aj o občianskej odvahe voči reprezentantom štátu paradoxne aj 35 rokov od Nežnej revolúcie. Čo vám to napadlo pri požiadavke racionalizovať či šetriť prepúšťaním upozorniť rovno na nadstav v štátnej správe rovno na pozíciách štátnych tajomníkov v rezorte životného prostredia?Príde mi to úplne logické. Myslel som, že ide o spravodlivý hnev. Čiže nie hnev, ale logika…Ak niekto vo výkonnej moci príde s tézou, že je potrebné šetrenie v rámci služieb štátu a týka sa to aj ochrany prírody, je logické, že začne od seba. Mne to príde úplne logické, pretože politici, ktorí vykonávajú výkonnú moc, slúžia všetkým občanom a mali by ísť príkladom. To znamená naozaj ten šok z tretieho štátneho tajomníka, pretože nejde len o štátneho tajomníka. Ten štátny tajomník má okolo seba celý tím ľudí. Príde mi to úplne logické, treba začať od vrchu, nie zospodu.Vy ste teda odmietli prepustiť ľudí, ktorých ste potrebovali.Áno. V Slovenskom krase sa to ešte prekrývalo s tým, že sme riešili práve delimitáciu majetku od štátnych lesov, kde som mal práve naopak povinnosť delimitovať pracovníkov štátnych lesov. Čiže navyšovať personál. Chýbala mi tam diskusia medzi ministerstvom a národným parkom, aby sa zdôvodnilo, prečo.Nevhodná mi prišla aj forma komunikácie. Veď každé prepúšťanie je zásah do života pracovníkov, predsa musí mať zdôvodnenie. Naviac má právny rámec i procesnú formu. Nerobí sa to proste spôsobom, že pošlem vám elektronickú požiadavku a vy ju splníte.Čiže, ak tu bola požiadavka prepustiť tých, ktorých bolo málo, vy ste upozornili na miesto, kde ich bolo veľa. A rovno na rezort a troch štátnych tajomníkov v obsadení Kufovci senior a junior a Gabriela Matečná. Ako sa vám prijímala požiadavka prepúšťať z prostredia, ktoré napríklad nominovalo na post šéfa Tanapu pytliaka?Tá kauza úplne presne definuje súčasné vedenie ministerstva životného prostredia a aj súčasnú personálnu situáciu na ministerstve. Jednoducho, ani teraz z pozície občana, ani ako riaditeľ, tam nevidím potrebu riešiť veci odborne. Neodborné riešenie, ktoré bolo na začiatku, pokračuje aj do týchto dní.Ilustrácia? Nevnímal som ani ako občan, ani ako zamestnanec Národného parku, okrem samotného programového vyhlásenia vlády, snahu riešiť nejaký reálny cieľ verejného záujmu. A to nielen v ochrane prírody, ale ani v oblasti ovzdušia, ochrany pôdy alebo čohokoľvek iného. Hej. Už v samotnom nastavení fungovania ministerstva od začiatku nevidím snahu riešiť verejný záujem.(...)Hovoríte teda, že má zmysel, aby ľudia zostávali aj v inštitúciách, ktoré nie sú riadené optimálne, aby tam prinášali svoj odborný vhľad a držali ich, hej?Som o tom presvedčený. Pretože nie je možné vymeniť každého jedného človeka, to určite nie. Treba, aby v organizáciách štátu fungovala aj nejaká historická pamäť. Čas ukáže, či to bolo správne.Vrátite sa do výkonných funkcií Národného parku Slovenský kras? Uvidíme, nie som veštec. Ale som pripravený pracovať pre slovenskú prírodu aj v budúcnosti. 

Podpora kvalitnej žurnalistiky je cestou, ako vytlačiť dezinfoscénu a jej tvorcov na perifériu, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály Reportérov bez hraníc. „Ukazuje, že súčasná regulácia sociálnych sietí je iba akousi náplasťou na gangrénu dezinformácií. Musíme ísť oveľa ďalej v boji proti dezinformáciám na online platformách“, hovorí. Dodáva, že nepôjdeme cestou zákazov zlého, ale podporou dobrého. A teda nie rušením dezinformátorov, ale podporou žurnalistiky, ktorá postupuje podľa najprísnejších štandardov tejto profesie. Právo na spoľahlivé informácie ako protiváha na deštruktívne schopnosti dezinformácií. Právo môcť sa spoľahnúť na to, že ponúkané informačné toky nezavádzajú, je len ďalší krok k dôvere, ktorá je nevyhnutá na pokojné a spokojné spolužitie spoločenstiev a spoločností v štátoch. A štátov medzi sebou. Toto právo na spoľahlivé informácie je už vyše týždňa v platnosti v legislatíve Európskej únie. A Únia ho teraz žiada pretaviť do právnych rámcov členských štátov. Jedným z dôsledkov by tak malo byť nielen rozšírenie štandardov klasickej žurnalistiky s povinnosťou overovania informácií či ochrany redakčnej nezávislosti, ale aj istota, aby takúto produkciu mali občania Únie zabezpečenú bez ohľadu na typ média. Ak úprava hovorí o veľkých digitálnych platformách, zasiahne vyžadovaná prax novinárskych štandardov aj dezinfoscénu? Alebo inak – postihnú požiadavky práva na spoľahlivé informácie všetkých tvorcov? Budú koncom dezinfoscény? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc, organizácie, ktorá za iniciatívou stojí.„Sme za tvrdšie opatrenia proti dezinformáciám a dezinformátorom, to ale neznamená, že chceme niekoho zakazovať. Len nechceme, aby jeho hlas bol tým rozhodujúcim“, hovorí Szalai. „Je to proste boj aj na Slovensku. Povedal by som, že Slovensko sa orbanizuje, ale aj organizuje. Takže vôbec nie je ešte prehratý“, uzatvára Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. Pripravil Jaroslav Barborák.

Ten režim si zaslúžil aby ho vyhnala ulica. Nedokázal reflektovať nálady v spoločnosti, ani o tom diskutovať. Bola v tom mocenská spupnosť a hlúposť vtedajšej „červenej šľachty,“ hovorí jeden z tých, čo boli v Novembri 89 priamo pri tom. Nebolo to však v drese VPN, on vtedy zastupoval tábor Komunistov. Peter Weiss. Ako sa z totalitnej KSS stala demokratická SDĽ a kto sa stal víťazom ponovembrovej transformácie?Veľká časť spoločnosti má pocit, že ponovembrovou transformáciou nezískala. I to je jeden z dôvodov nostalgie po bývalom režime. A došlo i k tomu, že víťazom tej transformácie sa za vlády SMERu, stala oligarchia, ktorá vyšla z ponovembrového majetkového prevratu, hovorí v Ráno Nahlas Peter Weiss.Je 17. november 1989, v Sovietskom zväze, matke boľševického teroru Lenina, Stalina i Brežneva, vládne reformátor Michail Gorbačov. Na severe od nás – v susednom Poľsku, si odborárske hnutie Solidarita, po rokoch tvrdých zápasov, vydobilo poloslobodné voľby, na juh od nás – v Maďarsku, zasa nestíhajú na hraniciach odbavovať prúdy utečencov z komunistického Nemecka no a napokon padá i symbol „Studenej vojny,“ Berlínsky múr. A čo tu, u nás, v husákovskom Československu?Miloš Jakeš kdesi v Červenom hrádku kádruje platy celebrít, symbol okupácie na prezidentskom hrade chátra, ale rameno moci, všemocná ŠTB, má stále dosť sily cenzurovať, prenasledovať za názory i vieru, no najmä, má silu zatýkať a biť na koho si len pomyslí. Moc pritom sedí na bajonetoch 100 tisícovej okupačnej armády Sovietov.Do šedivosti moci reprezentovanej „kolom v plote“ ale prichádza 17. November. Brutálny zásah štátnej moci voči bezbranným študentom pretne už i tak mimoriadne krehkú dohodu medzi chátrajúcou mocou a občanmi, ktorí ju živia. Kto z koho. Je tu November 1989. čas kedy si spoločnosť po vyše 40. rokoch útlaku a zvôle konečne povie: Dosť, už stačilo!Vláda permanentnej lži, štátom posväteného násilia a predovšetkým neslobody padá.Tesne pred Novembrom 89 bolo na Slovensku takmer pol milióna členov Komunistickej strany. Táto sila však prestala mať ochotu bojovať za udržanie vtedajšieho režimu pretože pohŕdali svojimi vlastnými straníckymi predstaviteľmi a nedôverovali im. Strana sa vlastne zrútila dovnútra a prestali byť ambície udržiavať moc, hovorí bývalý prvý ponovembrový predseda KSS a potom dlhé roky šéf SDĽ Peter Weiss. Ako však dodáva, ešte v povestnom štúdiu Dialóg mal strach, pretože moc podľa neho zvažovala aj násilné riešenia.November 89 nebola prokapitalistická revolúcia, ale antikomunistická revolúcia voči vláde vtedajšej „červenej šľachty“ a spôsobom, akým vládla. Navyše, Československo zaostávalo a napriek všetkým politickým proklamáciám nebolo schopné urobiť pokrok, tvrdí Weiss, ktorý v čase 17. Novembra pôsobil na Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.Príbehy ľudí bezmoci, ktorí režim v Novembri 89 napokon povalili poznáme už celkom dobre, aké však boli príbehy tých, ktorí stáli na tej pomyselnej „druhej strane revolučnej barikády?“ Ako novembrovú revolúciu vnímali ľudia priamo z prostredia komunistickej moci? Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je smutné, že motivácia zo strany štátu pri ohodnotení učiteľov nie je lepšia. Mladý začínajúci učiteľ z pohľadu ohodnotenie namá dôvod prísť do školstva, čo je smutné“, hovorí Martina Gánovská, učiteľka roka, ocenená nadáciou Dioníza Ilkoviča. Keď vyučovanie nekončí na vyučovaní, či v triede. Keď učiteľ nielen učí, ale aj inšpiruje a motivuje. K tomu v predmetoch, ktoré nie sú „na prvú“ pre študentov z radu „šik“. Naviac, ak o ňom môžete povedať, že spolupracuje s NASA – a teda Americkou vesmírnou a leteckou agentúrou! A to všetko v jednom ani nie okresnom mestečku pod Tatrami vo Svite. To všetko sa spája v osobe pôvodom ochranárky a už dve dekády učiteľky chémie, ktorá je čerstvou nositeľkou ceny Dioníza Ilkoviča. Hosťom dnešného RánaNahlas je Martina Gánovská. Ako byť motivátorom mladých, ako z nich vydolovať to najlepšie? Lebo, keby som ju mal parafrázovať - „učiteľ ak mladým načúva, príde na to, že sú studnicou dobrých nápadov“.Ako sa dostať cez škrupinu jedného študenta? Ako sa mu dostať pod kožu, ako ho zaujať?Ja si myslím, že vždy spájať učivo s bežným životom, nie oddelene reagovať na to, že toto sú témy, ktoré musíme prebrať a ja musím teda o tom hovoriť, ale ako to vidím v realite. Čo za tým javom je, hľadať jeho skryté významy. No a potom samozrejme je veľmi dôležité ho oceniť. Pozitívna spätná väzba je podľa mňa to, čo žiaka otvorí a čo prinesie vzájomnú dôveru medzi ním a mnou. (...)Štatistky ukázali, že tesne pred začiatkom školského roka chybalo vyše 1400 učiteľov, nejakých dvanásť riaditeľov. A keď hovoríme, že za všetkým sú peniaze, keby to finančné ohodnotenie bolo iné, bol by aj iný prístup študentov, že za svoje prvé zamestnanie si zvolia učiteľstvo, pedagogický smer? Myslím si, že áno. Bolo by to lepšie. Určite by ich to motivovalo k tomu, že áno, chcem byť učiteľom. A druhá vec, ktorá je v školstve zložitejšia, je neexistujúci kariérny postup. Akonáhle mladí učitelia nastúpia, tak sú učiteľmi až do konca svojho života. Čiže neexistuje tam kariérny postup ako v iných povolaniach. Vedeli by si predstaviť aj v školstve predstaviť takýto model? Určite, aj v dnešnej dobe existuje nejaký predseda alebo člen predmetovej komisie, čiže na základe toho by mohli postupovať učitelia, že tí, ktorí sú naozaj skvelí, vedia pracovať s deťmi, by sa mohli stať tými predsedami predmetových komisí, mohli by sa stať nejakými poradnými orgánmi vedenia školy. Na mnohých školách sa to už deje, školstvo ide týmto smerom dopredu. A verím, že to bude lepšie. Nedostatok učiteľov na Slovensku sa aj lokalizuje. Pociťujú ho hlavne v tých najväčších mestách ako Bratislava, Košice a tiež Bansko-Bistrický kraj. Je to spojené s tým, že tam sú iné pracovné možnosti a iné finančné ohodnotenia tých iných smerov. Z tohto pohľadu je postavenie a status učiteľa v menších mestách a obciach iný ako vo veľkých mestách. Určite áno, je to lepšie. V tých menších mestách a na východe sa skôr trápime s marginalizovanými skupinami obyvateľov. V akom zmysle? V tom, že deti z týchto komunít sú nemotivované. Nie sú vôbec motivované, aby študovali ďalej. Nevidia svoje budúce povolanie niekde v tom, aby pracovali. Hovoríme o rómskej komunite. Máte ich aj medzi svojimi žiakmi. V čom vidíte tú ich nemotivovanosť? Majú pocit, že si tak, či tak nenájdu zamestnanie v obore, ktorý študovali a pre ktoré sa rozhodli. Väčšina na nich pozera ešte stále cez zvláštne okuliare, že veď nepracuje, nebude pracovať, takže tá motivácia je tam veľmi, veľmi nízka. Ak sa už nájde niekto, kto je motivovaný, ten to naozaj dotiahne ďaleko. Keby ste boli poradkyňou ministra školstva, či keby vás aktuálne ako ocenentú učiteľku roka poprosil o radu, čím ich pritiahnuť do školstva? A nielen mladých, ale poprípade aj ľudí, ktorí by sa v istej fáze života rozhodovali, že chcú odovzdať svoje skúsenosti v pedagogickej činnosti? To je veľmi ťažké.Skúste sa zamyslieť.Ono je veľmi ťažké vytvoriť nejaký status učiteľa. Čiže aby to bolo všeobecne rešpektované povolanie v spoločnosti. To je podľa mňa prvá vec, ktorá musí prísť, aby sa školstvo niekde posúvalo. Čo robí z jedného povolania rešpektované povolanie? Spomínali sme už to finančné ocenenie, že má váhu. To je jedna vec. A druhá: aj tí rodičia musia vidieť zmysel vzdelania svojho dieťaťa. To znamená, že nemôže byť spoločnosť nastavená tak, že veď nech skončí akúkoľvek školu, aj tak sa zamestná úplne niekde inde. Je dôležité, aby naozaj to, čo študuje žiak na strednej odbornej škole, aby mal možnosť ďalej sa zamestnať v tomto odbore. A to veľmi súvisí aj s tým, aké požiadavky sú na trhu práce. Škola je stále troška zaostávajúca za požiadavkami trhu práce. Čiže problémom je napätie medzi požiadavkami trhu práce a tým, čo sa na školách učí. Ako to zmeniť? Školstvo sa musí stať flexibilnejším, pretože v dnešnej dobe to funguje tak, že ak sa vytvorí nejaký odbor, tak prebieha jeho experimentálne overovanie. No

Vo februári 2022, keď svet šokovala ruská invázia na Ukrajinu, sa mnohí Slováci postavili na stranu solidarity a pomoci. Medzi pomáhajucích občanov patria aj traja kamaráti – fotograf Matej Kautman, záchranár Boris Lacíka lekár Ondrej Stanek, kotrý založili o.z. Malá Veľká Dopomaha, ktorá sa zameriava na vývoz humanitárnej pomoci na Ukrajinu. Za necelé tri roky uskutočnili deväť ciest, pričom celková hodnota pomoci už presiahla 100 000 eur.Matej Kautman v rozhovore spomína na prebudenie z 24. februára 2022, keď si po desiatkach vibrujúcich notifikácií uvedomil, že Ukrajinu zasiahla vojna: „Aj keď to už niekoľko dní predtým bolo avizované... do poslednej chvíle som tomu neveril,“ priznáva.Založenie organizácie prišlo ako prirodzený krok, poháňaný túžbou urobiť niečo viac než len sledovať udalosti spoza hraníc. Matej Kautman zdôrazňuje, že ich prvé cesty viedli do relatívne bezpečného Ivano-Frankivska, no postupne začali pomáhať aj v oblastiach na východe, vrátane vojnou skúšaného Chersonu.„Cherson je mesto duchov,“ opisuje Kautman, ktorého najviac znepokojovala zvuková kulisa neustálych výbuchov. Napriek rizikám je pre neho dôležité tráviť čas s ľuďmi, ktorým pomoc prinášajú: „Je to pre nich príjemné odstrihnutie sa od hroznej reality.“Snahy občianskeho združenia však bojujú aj s výzvami pri získavaní pomoci. „Najväčší problém je získavať humanitárnu pomoc a čím ďalej, tým je to väčší problém,“ pripúšťa Kautman. Aj napriek tomu si však stanovil cieľ pokračovať v pomoci, až kým to bude potrebné: „Veľká časť krajiny je zničená a humanitárna pomoc bude potrebná aj po skončení vojny.“O vývoze humanitárnej pomoci, emocionálnych výzvach, ktoré to prináša a akí sme v skutočnosti my Slováci sme sa rozprávali s fotografom a zakladateľom občianskeho združenia Malá Veľká Dopomoha Matejom Kautmanom.Moderuje Zorislav Poljak.

My aj 35 rokov po Novembri 89 stále potrebujeme „strážiť strážcov,“ teda tých, ktorí majú v štáte monopol na násilie. Slovenský národ je ale málo citlivý na svoje práva, nebráni sa a bojí sa. Preto nabádam ľudí aby sa nebáli, veď práva, ktoré sme si v Novembri 89 vyštrngali, sú tu preto, aby nastavili štátu, a jeho moci, hranice, hovorí vo Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.Ľudské práva si treba neustále pripomínať a nebrať ich ako samozrejmosť pretože veľmi ľahko o ne môžeme prísť. Tak, ako ťažko sme si slobodu v Novembri 89 vybojovali, veľmi ľahko o ňu možeme i prísť. Treba si stále robiť test: „Dnes som slobodný, voľný, bohatý a zdravý, ale zajtra sa to každému z nás môže zvrtnúť,“ pripomína v Ráno Nahlas slovenský ombudsman Róbert DobrovodskýSnaha o privatizáciu politiky straníckymi centrálami. Ťaženie vládnej moci voči mimovládnemu sektoru, médiám i aktívnemu a kritickému občanovi. Ostrakizácia ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou, rozklad niektorých princípov právneho štátu a jeho faktická nedostupnosť pre sociálne najslabších, no a napokon i zvyšujúca sa policajná brutalita.I tak vyzera Slovensko 35 rokov po Novembri 89, ktorý definitívne zmietol režim masívne porušujúci všetky možné občianske i ľudské práva. Medzi požiadavky novembrových námestí preto patrila aj sloboda tlače, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia i ďalšie občianske práva a slobody. Čo z toho sa nám za tie tri desaťročia podarilo reálne naplniť a ideme ešte smerom k uskutočnovaniu záväzkov Novembra a našich ľudských a občianskych práv? Téma pre Verejného ochrancu práv Róberta Dobrovodského.Pozor na trend, ktorý vo svete začína pod názvom „sekuritizácia ľudských práv“ a ktorý je veľmi nebezpečný. Inak povedané, keď pod emóciou atentátov, kríz či pandémií získa vládna moc apetít obmedzovať ľudské práva. Vtedy treba byť naozaj ostražitý, varuje Verejný ochranca právPočúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Dodajme, že rozhovor sme nahrávali v pondelok. Ku košickému prípadu, v ktorom policajt na smrť dobil muža bez domova nám preto ombudsman zaslal stanovisko, v ktorom vyjadril zhrozenie a vyzval k prijatiu preventívnych opatrení na zabránenie krutému a neľudskému zaobchádzaniu. 

„Som rád, že november’89 bol, nenechajme teraz zo seba spraviť ďalšiu guberniu východu“, tvrdí lekár Vladimír Ferianec„Slovensko malo štastie na zahranično-politické smerovanie. A aktuálne ho ešte stále má, kým ho niekto nezavlečie ako ďalšiu guberniu na východ“. Obava, ktorú vyjadruje lekárska osobnosť roka 2024 Vladimír Ferianec. Svojho času „revolučne“ organizoval v Bratislave medikov. November 2024: Gynekológ a pôrodník. Unikátny operáciami detí ešte pred pôrodom v tele matky. S ružinovským tímom robí svetovú vedu bez svetových podmienok, ich vedecké články citujú vo svete. Zástupca stavu, ktorý je aktuálne v revolte voči vládnej moci porušujúcej dohody.Strih. November 1989: Piatak na medicíne, ktorý nestál bokom a rovno animoval adeptov lekárstva k revolte voči komunistickej moci a jej chápadlám, ktoré siahali všade, aj na univerzitnú pôdu. Lekár a pedagóg Vladimír Ferianec. Aký bol November spred 35ich rokov? Aká bola „revolúcia medikov“, za ktorou stál? A čo hovorí na ten 35-ročný dejinný oblúk, ktorý dnes privádza jeho kolegov až k „revolte“ podávania výpovedí? „Som rád, že November’89 bol“, opakuje Vladimír Ferianec. V rozprávaní sa totiž vracia aj k „zásadným formujúcim udalostiam“, ktoré ovplyvnili jeho pohľad na čas pred Novembrom’89. „Skončil som na ústave súdneho lékarstva, kde som robil pitevného zriadenca. To znamená pítevného sanitára. Mal som čersto 18 rokov a vtedy som sa dostal do konfrontácie s ľudským bytím a nebytím.Na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom v Petržalke je pomník istému Hartmutovi, ktorého roztrhali na hranici psi československých pohraničiarov. Vy hovoríte, že ste ho mali na pitevnom stole?Áno, bohužiaľ, bola to jedna zo zásadných formujúcich skutočností v mojom živote a významný príklad obludnosti komunistického režimu a jeho reprezentantov. Mladý východný Nemec, 19-ročný Hartmut Tauz, sa zo zúfalstva, pretože mu vo východnom Nemecku neumožnili študovať hudbu, pokúsil prekročiť hranice v Petržalke. Tam ho dobehla svorka, respektíve dvojica, tzv. samostatne útočiacich psov (supy). Spôsobili mu tak vážne zranenia, že hoci ešte žil, keď ho pohraničiari dotiahli na strážnu stanicu, tam mu neposkytli žiadnu pomoc a ešte sa k nemu správali brutálne. Následkom toho zomrel. Jeho telo sa potom ocitlo na Ústave súdneho lekárstva. Samozrejme, o takýchto veciach sa nehovorilo, tak ako o mnohých iných, s ktorými som bol, ako 18-ročný, konfrontovaný. Skonal a bol obeťou svojho sna?Proste položil život za slobodu. Inak to nemôžeme nazvať. Aj to je obraz doby pred Novembrom bezpochyby. Ale takýchto osudov bolo strašne veľa, len sa o nich nevedelo.Mali ste ďalšie také prípady na pitevom stole?Nie. Ale boli to iné situácie zúfalých ľudí, zúfalé situácie, ktoré boli priamo alebo nepriamo aj režimom spôsobené.(..)Som rád, že November’89 sa uskutočnil. A nielen v mojom živote, ale vôbec pre všetkých občanov tohto štátu. Aj tých, ktorí ho zatracujú, znevažujú a majú snahu ho dezinterpretovať. Aj pre tých, ktorí si ho nevšimli alebo v tom čase kachličkovali kúpeľne či vykonávali podobné záležitosti. Alebo ako dobrí a oddaní súdruhovia mali vtedy ambície ho zvrátiť. Vďaka nemu vyprofitovali. A vďaka nemu sa v súčasnosti majú tak, ako sa majú.A napriek tomu hovoríte, že ste rád, že sa udial?Áno, som rád, že sa udial. Na druhej strane si nemyslím, že ľudia by mali ďalej žiť v bublinách. Vytvárať si svoje mikrosvety, pretože voľby nedopadli tak, ako si predstavovali. Taktiež si nemyslím, že dobrá cesta je, že každý si bude robiť, čo chce. To proste neprichádza do úvahy. Každý musí mať svoje miesto a pre spoločnosť niečím prispieť.To je to povestné: So slobodou prichádza zodpovednosť.Hej, len to väčšinou ľudia nechcú. Chcú sa vyslovene nejako zariadiť. Je to fenomén určitej časti mladých ľudí - nejako sa zariadiť. Ani nemajú ambície získavať veľké ekonomické zdroje..., ale v podstate len preplávavajú. Ja si nemyslím, že musíme žiť systémom, kde každý jeden musí mať relevantný výsledok, napríklad že ušijem topánky, upečiem chlieb alebo vyliečim pacienta. Ale niečo musím odovzdať aj pre tých ostatných.Čiže to nastavenie človeka, že som tu pre nejaké poslanie, chcem niečo v tomto svete dokázať?Hej, ale nemôžem všetko orientovať len na seba, len pre nás a naše deti.V rozhovore sa dozviete, ako to bolo s revolúciu medikov ale aj pohľad Vladimíra Ferianca na dnešnú „revoltu lekárov“, ktorí výpoveďami upozorňujú na „kolabujúci systém“. Riešenie vidí v kontrolovaní tokov financií v zdravotníctve. V podcaste si môžete vypočuť celý otvorený rozhovor. Nahrával Jaroslav Barborák. 

Inštitúcie treba brániť, a to aj zvnútra. Tí, čo dnes ostávajú vo verejných inštitúciách, nie sú kolaboranti. Kým niekto nemusí robiť niečo proti svojmu presvedčeniu, tak prečo by mal odchádzať a vládnej moci to tak uľahčovať, hovorí bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. Zoberme si to slovenské národne späť od tých, ktorí sa ho dnes skúšajú sprivatizovať, dodáva.Od Ladislava Chudíka až po Martinu Šimkovičovú. Takto vyzeral personalizovaný oblúk riadenia slovenskej kultúry za uplynulých 35 rokov od pádu bývalého nedemokratického režimu, ktorého výročie – stelesnené Novembrom 89, si práve v týchto dňoch pripomíname.Od vízíí o slobodnej, otvorenej občianskej spoločnosti a nášho návratu do civilizovanej Európy až po slová aktuálnej ministerky o národne čistej kultúre pretože "kultúra slovenského ľudu má byť predsa slovenská a žiadna iná," upresňuje súčasná šéfka rezortu, ktorý kedysi - v zdanlivo iných časoch, viedli aj takí ľudia ako Ladislav Novomestský, Miroslav Válek - no napríklad i Vasil Biľak.Okrem mrazivých predstáv o akejsi čistej kultúre a radikálnom odmietaní dúhovej komunity – i celého jej umenia, však zatiaľ môžeme v tomto rezorte vidieť iba snahy o výrazné personálne čistky, ako i masívny odpor veľkej časti kultúrnej obce voči aktuálnej vládnej moci. Jedným zo symbolov týchto personálnych rošád – ako i odporu voči nim, je i dnes už bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá."Zatiaľ sme počuli, čo všetko sa im nepáči a jediné, čo chýbalo, bola vlajka. Čiže jediné, čo by nám chceli priniesť je stožiar s vlajkou. To je aký kultúrny statok? Nemajú čo iné priniesť. Toto sú len neustále výkriky do tmy. Toto je automatické písanie a prúd vedomia. Surrealizmus. Máme to tu." Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Natáčanie rysa je najmä o čakaní, ukázal sa nám aj po 87 dňoch“, rozpráva Jakub Mrocek, ktorý pripravuje jedinečný dokument o „neviditeľnom strážcovi“ našich lesov, ako hovorí o rysovi. „Štyri roky. 570 dní v teréne. Stovky nocí pod holým nebom. A jeden fascinujúci tvor, ktorý nás naučil vidieť svet novými očami.“Alebo:„Keď som pred rokmi sníval, že raz zbadám v prírode rysa, ani vo sne mi nenapadlo, že raz o nich budem robiť film.“ A do tretice: „Predstavujeme vám príbeh o tajomnom strážcovi našich lesov.“Toľko úryvky zo záznamov, ktoré zachytávajú proces, v ktorom sa sen premieňa na skutočnosť. Na Slovensku vznika dokument o divej šelme, na ktorom sa podieľajú aj špičkoví tvorcovia z britskej BBC. Dokument, ktorý ale nemá byť len filmom o tejto divej šelme. Ale aj príbehom o objavovaní paralel medzi človekom a prírodou, o prekonávaní vlastných hraníc. A o kráse, ktorú môžeme stratiť, ak ju prestaneme chrániť. Aspoň tak o ňom píšu tvorcovia. Čomu sa môžeme naučiť od neviditeľného strážcu našich lesov? Fotograf prírody a duša projektu Jakub Mrocek to formuluje až do vety: Mysli ako rys! Nuž dajme sa poučiť.Najprv je potrebné ho zachytiť. Na to slúži technika – kamera a fotoaparát v rukách Jabuka Mroceka a Lukáša Holáska, ktorí stoja za rodiacim sa dokumentom. Doteraz sa im podarilo zachytiť približne štyri hodiny filmového záznamu zo stretnutia s rysmi. A hoci sa to zdá málo, výpovedný je fakt, že z hodín a dní čakania sú niekedy len minúty záberov. „Striedame sa v päťdňových intervaloch pri sledovaní a výsledkom je niekedy dvadsaťsekundové stretnutie s rysom. Tragédiou je, keď sa záber nepodarí“, opisuje Jakub Mrocek. Cenný zdrojom je sieť 130 fotopascí. „Je to pre nás sieť predĺžených očí a uší v teréne“, hovorí Jakub. „Prečo ten názov - Mysli ako rys, pýtam sa. „Keď sa ocitneme na novom mieste, snažíme sa správať ako on. Kam by šiel, čo by robil… Postupne sa mi stal inšpiráciou. Je samotár, no vie byť aj hravým spoločníkom a pomocníkom pri mláďatách“, hovorí Jakub. „Rovnako po celodennej práci, aby prežil, si vie vychutnať okolie alebo sa zastaviť“, pokračuje. „Rovnako je flexibilný a prispôsobuje sa podmienkam, v ktorých žije“.Natáčanie vo voľnej prírode filmárov vystavuje aj hodinám v tichu a samote, keď striehnu na rysa. A je to čas, keď sú vystavení situáciám, keď je človek len sám so sebou. „Zrazu ten zhon vonkajšieho sveta utíchne, čas sa stane relatívnym a veľké časové plochy sa zrazu zlejú do čohosi jednoliateho. A prvotný pocit poriešiť ešte nedoriešené v práci, či inde zrazu odíde a vy ste vystavení okolitej scenérii, v ktorej by ste chceli zostať…“. Jakub Mrocek hovorí, že mu to pomáha aj v „efektivite“ v práci. „Mám čas sa tam upokojiť a premyslieť si veci a potom za dva dni urobím toľko, čo predtým za týždeň“. A aj jeho vzťahy podľa jeho slov nadobúdajú nový rozmer. „Viac sa na seba tešíme“, vysvetľuje. „Odporúčam takúto samotu“, hovorí. „Nemusíte ísť mrznúť niekam do lesa, ale ak sa viete stíšiť hoc len na pár hodín, môžu sa vám objaviť nové perspektívy“, formuluje svoju skúsenosť. Do projektu sa im podarilo prizvať aj zvučné mená zo sveta prirodopisných dokumentov. Napríklad britskú scenáristku Seu Western, ktorá má za sebou stovku titulov, medzi nimi Noc na zemi (Night on Earth, Netflix) či Planéta zem (Planet Earth, BBC). S premiérou sa počíta na jeseň 2026. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vojna s Ruskom nebude, ak bude Európa na takúto vojnu pripravená. Tá vojna je tým pravdepodobnejšia, čím je Európa slabšia. Je preto najvyšší čas, aby Európa dospela a bezpečnostne sa zobudila, hovorí v reakcií na príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu bývalý poslanec a človek, čo stál i za našich členstvom v NATO František Šebej.Do Bieleho domu - teda prakticky najmocnejšieho úradu na planéte, mieri Donald Trump. Muž plný nevypočitateľných reakcií, meniacich sa nálad, osobnej ješitnosti, ľahkovážnych no nesplnených sľubov, kupeckej mentality, ale aj kampane plnej lží a hesiel, ktoré si vzájomne odporujú a ktoré bude zrejme nemožné naplniť. Úradu prezidenta sa pritom ujíma v časoch mimoriadne nestabilnej a turbulentnej geopolitickej situácie prakticky na celej planéte. Rusko už vyše dvoch rokov pokračuje vo svojej brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine, na Blízkom východe čoraz viac eskaluje konflikt medzi Iránom a Izraelom, mení sa situácia i v Afrike no a Taiwan v obavách čaká, či sa v tejto dobe plnej rastúcej agresivity a konfrontácie neprebudí napokon i čínsky drak.Budúci americký prezident pritom sľubuje ukončiť ruskú agresiu na Ukrajine za 24 hodín, vyhráža sa vysokými clami nielen Čine, ale aj svojim európskym spojencom a jeho kľúčovým heslom je Amerika na prvom mieste, čo nápadne pripomína nielen národný protekcionizmus, ale aj éry amerického izolacionizmu.Európa je pritom síce stále ekonomickou veľmocou, bez amerického bezpečnostného - a to i jadrového dáždnika v rámci NATO, je však v bezpečnostnej oblasti iba akýmsi papierovým drakom. Donald Trump pritom v minulosti už opakovane spochybnil účelnosť Severoatlantickej aliancie a dokonca i ochotu USA angažovať sa v prípade napadnutia niektorého spojenca.Na samotnej hranici nášho kontinentu pritom stojí útočiaca ruská armáda no a verejne deklarované plány vládcu Kremľa - Putina, sa pritom opakovane neobmedzovali iba na Ukrajinu, ale poškuľovali i po akejsi obnove rozpadnutého Sovietskeho zväzu.Aká bude zahraničná politika Spojených štátov s prezidentom Trumpom? Akú stratégiu zvolí nový prezident USA v prípade ruskej agresie na Ukrajine a prečo môže byť Trump pre Putina tvrdším orieškom než Harrisová? Je reálne, že sa Amerika stiahne z NATO a čo bude musieť urobiť Európa pre svoju vlastnú bezpečnosť? Aká je vlastne budúcnosť Severoatlantickej aliancie s lídrami ako Trump, ale aj Orbán či Fico? No a napokon, bude svet s Trumpom v Bielom dome nebezpečnejším miestom pre život?Témy Rána Nahlas s bývalým predsedom zahraničného výboru NR SR exposlancom Františkom Šebejom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“. Pohľad na výsledky prezidentských volieb optikou Miroslava Wlachovského, niekdajšieho šéfa slovenskej diplomacie.Zemetrasenie na politickej scéne, historický návrat ale i šok či pochmúrne vyhliadky – niektoré z komentárov na výsledok supervolebného utorka v Spojených štátoch. A je ním Donald Trump ako staronový obyvateľ Bieleho domu a teda prezident; A senát a snemovňa reprezentantov v rukách jeho republikánov. Čo bude znamenať to jeho „opravím“, s ktorým vyhral voľby, v ktorých pôvodne „na tesno“ súperil s demokratkou Kamalou Harrrisovou, ktorá bola v záskoku za Joea Bidena.Čo je jeho voľba za správu pre svet a Slovensko v ňom? Téma pre Miroslava Wlachovského, niekdajšieho prvého muža našej diplomacie, ktorý si prešiel aj ambásadou vo Washingtone v pozícii šéfa politickej sekcie, či zástupcu misie. „Moja najväčšia obava je o demokratické inštitúcie v Spojených štátoch. Viacerí sa obávajú revanšu voči ministerstvu spravodlivosti, voči tým, ktorí sa snažili vyšetriť kauzy Donalda Trumpa“, tvrdí. Na otázku prečo vyhral, Wlachovský upriamuje pozornosť na jeho akcent na ekonomiku a domácu politiku. „To jeho Amerika first v novom šate bolo zaodeté do toho, že zníži infláciu, ako vytvorí lepšie podnikateľské prostredie“. Za najväčšiu chybu jeho rivalky Kamaly Harrisovej Wlachovský označil fakt, že „viac rozprávala o Trumpovi ako o tom, čo bude robiť sama. To nestačilo“. „Neprestane ma udivovať, že krajina s takmer 350 miliónmi obyvateľov, ktorá je lídrom slobodného sveta a jediná superveľmoc, vygeneruje do volieb na najvyššiu exekutívnu funkciu dvoch ľudí, ktorí sú pred osemdesiatkou“, konštatuje exminister. Poukazuje pritom na fakt, že s Donaldom Trumpom, ktorý má 78 rokov, pôvodne súperil Joe Biden, ktorý bude mať o pár dní 82 rokov. Keby svoje sily odhadol skôr, z demokratických primáriek mohol podľa Wlachovského vzísť silnejší protikandidát Donalda Trumpa. „Tomu mal pomôcť aj „mobilizačný poteciál“ pokusu o atentát, pri ktorom mu zranili ucho“, dodáva Wlachovský. Očakáva, že Trump bude „protekcionisticky“ pristupovať k domácemu trhu, k americkým pracovným miestam. „Zavedie clá na mnohé produkty či už z Číny alebo z Európy. Neviem, či toto je dobrá správa pre Európu a pre Slovensko v nej, ktoré sa orientuje najmä na vývoz automobilov“, vyjadruje svoje obavy Wlachovský. XxxxZnížim dane, využijem ropu, uzavriem hranice. To sú slová z Trumpovho prvého príhovoru, keď už bolo jasné, že voľby vyhral...... a nastane zlatý vek Ameriky...Nakoľko - ako poznáme Donalda Trumpa s jeho nevyspytateľnosťou - nakoľko to môže byť program pre jeho domácu politiku?Takto, Donald Trump je šouman. Je television personality, ako to o ňom hovoria. Má dar zaujať. A rozprávať. A niekedy až bezbreho. Ale základné presvedčenia, ktoré sa týkajú podnikania a bazálnej ekonomiky, on má v sebe.Je známy milionár a podnikateľ.Niektorí tvrdia, že keby peniaze, čo mu zveril otec, dal do banky, tak je možno bohatší, ako je dnes, lebo zase až tak úplne úspešný vždy nebol. Bolo tam aj niekoľko bankrotov. Chcem ale povedať, že on sa naozaj zameriava na tú ekonomickú a biznisovú stránku. Napísal aj knihu s titulom Art of deal, umenie zjednať alebo vyjednať. V nej sa dá veľa pochopiť z jeho videnia, pretože on je jeden z mála amerických prezidentov, ktorí nemali predcházajúcu politickú či vojenskú skúsenosť. Prišiel s backgroundom podnikateľa a veľa z tých reakcií, ktoré vidíme, sú vyslovene podnikateľské. Prednedávnom urobil veľký podcast so známym americkým podcasterom Joeom Rogenom. Má asi tri hodiny, ale stojí za to si ho vypočuť. Hovorí tam, že existuje také čarovné slovo tarrif.So slovenským ekvivalentom pre clá a poplatky... Môžeme očakávať, že bude naozaj protekcionisticky pristupovať k americkému trhu, k americkým pracovným miestam. Jednoducho zavedie clá na mnohé produkty, či už z Číny alebo z Európy. No a neviem, že či je to dobrá správa pre Európu a pre štát, ako je Slovensko. S otvorenou ekonomikou zameranou na vývoz a ktoré vyváža hlavne produkty automobilového priemyslu. Keď už ste spomínali, že som bol v Spojených štátoch na Zastupiteľskom úrade - bolo to medzi rokmi 2003 a 2007. V tom čase ste mohli vo Washingtone ukázať na ktorýkoľvek Volkswagen Touareg, že ten bol vyrobený v Bratislave, lebo to bola pravda. Proste my sme to tam vyvážali. Otázka je, čo bude teraz.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Nočné sanitky bez lekárov či urgentní zdravotníci iba so 180 hodinovým kurzom. Naozaj je toto cesta ako zvýšiť kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti? Reforma Záchrannej zdravotnej starostlivosti – teda ľudovo sanitiek, vyvoláva veľké obavy. Jej spoluautori kritiku odmietajú a v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality tvrdia, že do systému nepôjde ani o euro menej. Podľa nich sa peniaze i lekári využíjú efektívnejšie.Reforma záchrannej zdravotnej služby, ktorá vstúpi do platnosti od začiatku nového roka prináša veľa vážnych zmien vo fungovaní tejto doslova život zachraňujúcej časti našej medicíny. zároveň vyvoláva aj veľa rovnako tak vážnych a zásadných otáznikov no i pochybností. Ordinačné hodiny pre sanitky, teda nočné sanitky bez lekárov alebo záchranári, ktorí prešli iba 180 hodinovým certifikovaným kurzom. Je toto naozaj to, čo zdvihne kvalitu i dostupnosť záchrannej zdravotnej služby alebo tomu bude práve naopak? „Reforma rozhodne nepovedie k zvýšeniu dostupnosti a ani kvality starostlivosti o pacienta. Kvalita pôjde dole a tvrdíme, že v niektorých prípadoch to pôjde až na úkor ohrozenia zdravia a možno i života pacienta,“ tvrdil v nedávnom rozhovore pre Aktuality priamo prezident Asociácie Asociácie záchrannej zdravotnej služby a dlhoročný záchranár Matej Polák. Spoluautori reformy však tieto pochybnosti ostro odmietajú a za zmenami si i napriek kritike naďalej stoja. Podľa nich je dnes problémom rastúci trend výjazdov, ktoré nie sú pre sanitky určené, zneužívanie Záchrannej služby volajúcimi, ale aj malá efektivita využitia kvalifikovaných lekárov. Ako teda budú vyzerať ordinačné hodiny pre tento urgentný, život zachraňujúci typ medicíny a prečo prídeme v noci o lekárov v sanitkách? Naozaj stačí pre záchranára 180 hodinový – čo ako dobre certifikovaný, kurz? Ako bude vyzerať nová sieť pre záchranky a napokon, neskrýva sa za tým všetkým iba obyčajná snaha ušetriť na úkor pacientov či prekryť nedostatok kvalifikovaných lekárov?Dnešné Ráno Nahlas s Hlavným lekárom Záchrannej zdravotnej služby Jozefom Karašom a projektovým manažérom reformy Gastonom Ivanovom.Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky“. Pohľad na prezidentské voľby v Spojených štátoch optikou bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute.Exprezident Republikánov, ktorý vyprovokoval až krvavý útok na Kapitol, verzus viceprezidentka, ktorá zachraňuje Demokratov – po tom, ako neodhadli sily Joe-a Bidena. Exprezident, ktorý Putina nazýva priateľom, no rovnako, že by neváhal zaútočiť priamo do srdca Moskvy, ak by tá „šla po Ukrajine“, verzus viceprezidentka s deklarovanou podporou Zelenského. Vyše tristo miliónov Američanov si už v horizonte hodín vyberie svoju budúcnosť personifikovanú v postave nového prezidenta. Na výsledky týchto v poradí už 60tych prezidentských volieb však čaká aj svet – vzhľadom na to, že sú v čase Putinovej vojny na Ukrajine, či Netanjahuovho krvavého tiahnutia voči militantom Hamasu a Hizballáhu s rozkolísanou bezpečnostnou situáciou v širšom regióne. Čo čaká svet a s ním aj Slovensko s Donaldom Trumpom a čo s Kamalou Harrisovou? Téma pre bezpečnostného analytika Mateja Kandríka z Adapt Institute, ktorý sa čerstvo vrátil z volebnej Ameriky. „Význam Spojených štátov v dnešnom svete je enormný. Ide o superveľmoc, ktorej vplyv, záujmy, spojenectvá, ale aj nepriateľstvá majú globálny rozsah. Spojené štáty sú významným hráčom v každej časti sveta“, hovorí Kandrík. „Preto sú poctivo sledované, študované, analyzované prakticky úplne všade“, dopĺňa. Predvolebné prieskumy hovoria, že výsledky budú tesné. A podľa Kandríka tesný výsledok nahráva stratégii ich spochybnenia Donaldom Trumpom. „Vidíme to už teraz, kandidát Trump hovorí, že voľby mu môžu byť ukradnuté. Opakuje tak svoj naratív z posledných volieb, kedy to skončilo tragicky, útokom na Kapitol“, dopĺňa analytik Adapt Institute. Ak by vyhral Donald Trump Kandrík predpokladá jeho tlak na ukončenie vojny na Ukrajine, otázkou však stále zostáva ako. V prípade Blízkeho východu zas očakáva podporu tvrdej línie izraelského premiéra Benjamina Netanjahua. „Nepotešili by sa mu v Teheráne“, tvrdí analytik. V prípade víťazstva Kamaly Harris Matej Kandrík hovorí o kontinuite Bidenovej administratívy vo všetkých oblastiach. A teda podporu Ukrajine. „Od Kamaly Harris nemáme žiadne špecifické vyjadrenia a konkrétne predstavy, ako by pomoc Kyjevu mala ďalej vyzerať“. A v prípade Izraela dôraz na vyváženejšiu vojenskú operáciu a zabezpečenie humanitárnej pomoci postihnutým týmto konfliktom.Matej Kandrík však upozorňuje, že nech vyhrá voľby v USA ktorýkoľvek kandidát, vždy bude korigovaný kongresom. „Americký prezident nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu“, hovorí.Prezidentské voľby v USA však podľa analytika nevyhráva zahraničná politika, ale témy tej domácej. xxx„Nepozerajme sa len na osoby politických lídrov. Videli sme to v USA koniec koncov aj pomerne nedávno, keď sme čakali takmer pol roka na schválenie balíčka pomoci Ukrajine, ktorý vtedy blokoval kongres. O zložení kongresu sa bude tiež rozhodovať v týchto voľbách. Zastúpenie republikánov a demokratov v ňom do veľkej miery určí, ako bude tá politika vyzerať. Americký prezident - nech je ním ktokoľvek - nie je suverénom, nie je diktátorom a bude v mnohom záležať aj od povolebného zloženia kongresu. Čiže inak povedané, nech je Donald Trump akýkoľvek, nemôže si robiť, čo chce. Je viazaný samotným kongresom.Presne tak. Uvediem konkrétny príklad. Veľa sa hovorilo a špekuloval o tom, že by Donald Trump mohol nariadiť vystúpenie Spojených štátov z NATO. No nie je to právne možné. Práve kvôli tomu, že rozviazanie medzinárodných zmlúv a konkrétne tá o NATO by bolo podmienené súhlasom kongresu, kde na takýto krok si veľmi ťažko predstaviť politickú podporu. Čiže Donald Trump z pozície právomoci prezidenta nnemôže urobiť takýto konkrétny krok. A samozrejme je súhlasom kongresu podmienený v mnohých ďalších otázkach.(…)Ak by otázka znela tak, že kto z adeptov na prezidentský post viac vyhovuje záujmom Slovenskej republiky? Trump alebo Harris, kto by to bol a prečo?Domnievam sa, že z pohľadu vlády Slovenskej republiky by istá preferencia, hoci asi aj krátkozraká, mohla byť v podobe prezidenta Trumpa. Môže tam byť istá preferencia silového štýlu politiky. Vieme, že Donald Trump je v mnohých otázkach pomerne kritický a ochotný vyvíjať tlak na Európsku úniu. Vyhlásil, že on bude ten, čo zabezpečí mier na Ukrajine a vieme, že to je cieľ, ktorý opakovane zdôrazňuje aj naša vláda.V tom sú v harmónii s premiérom Robertom Ficom.Presne tak. Tam vidím isté styčné body, ktoré by mohli zafungovať. A asi by tam nebol prítomný nejaký dôraz na kvalitu demokracie, slobodné médiá, otázky ľudských slobôd, aký by sme mohli viac očakávať od demokratickej administratívy.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Najdôležitejšie veci v mojom živote boli tie, ktoré ma najviac boleli a mojim najväčším zápasom bolo, prijať tú bolesť a nazatvárať pred ňou oči. Keď ju do seba integruješ, ona nezmizne, ale stane sa tvojou súčasťou. Pretože je dôležité aby sme boli ochotní do seba integrovať aj pravdu o našej bezmocnosti a krehkosti, hovorí kazateľ Daniel Pastirčák.Tam kde som ja, nie je smrť a kde je smrť, tam nie som ja. To hovorili kedysi dávno už antickí stoici a ako k tomu oveľa neskôr dodáva alžbetínsky básnik John Donne: „Krátké zdriemnutie, k věčnosti vstaneme, smrti nebude – a smrť zahynie."Napriek týmto ubezpečeniam je však smrť tou najzákladnejšou konštantou našej existencie, vymedzuje všetky naše plány i ambície a vedomím vlastnej smrteľnosti meriame aj všetky naše nádeje i obavy. Neunikne jej nik, no často nás oveľa viac straší – a aj bolí, nie vedomie našej vlastnej smrteľnosti, ale straty, ktoré nám prináša smrť našich blízkych, no nielen blízkych, veď napokon: „Nik nie je ostrovom samým pre seba a smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva. Preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe “Dnešné Ráno Nahlas bude o smrti a o tom, ako prijať vedomie vlastnej pominuteľnosti, ale bude i o stratách, ktoré nám smrť prináša, ktorými nás samých umenšuje – no paradoxne i posilňuje a napokon, bude aj o smútku, ako prirodzenej súčasti nášho ľudského ja. S kazeteľom Cirkvi bratskej a básnikom Danielom Pastirčákom.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši Braňo Dobšinský.No a na záver vás ešte pozývame k novému seriálu Aktualít pod názvom: „Tvárou v tvár smútku." Prečítať si v ňom môžete o neľahkých osudoch ľudí, ktorí prišli o svojho blízkeho, ale odborníci vám v ňom poradia, ako sa vyrovnať so stratami. Chýbať nebudú ani reportáže z originálnych cintorínov na Slovensku a inšpiratívne rozhovory s tými, ktorí odprevádzajú ľudí na druhý svet.

„Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality. Synoda je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek“, hovorí cirkevný analytik Imrich Gazda.Ako byť živým spoločenstvom, ktoré dáva chuť spoločnostiam aj v 21. storočí? Ako prinavrátiť dôveru, ktorú strhla pliaga sexuálneho zneužívania rovno kňazmi? Ako premeniť štruktúry, aby stáli nohami pevne na zemi a stali sa prístupné nielen laikom, ale i ženám? Ako zahodiť triumfalizmus a vymeniť ho za službu posledným? Ako byť znamením Neznámeho s veľkým N, ktorý má dať zmysel rovno dejinám? Vo Vatikáne sa po troch rokoch skončil Františkov synodálny proces, či inak hľadanie odpovede na otázku: Ako ďalej? Po tom, ako sa nad ňou od októbra 2021 zamýšľali jednotlivé spoločenstvá najprv na miestnej, neskôr národnej, potom na kontinentálnej úrovni. Ako neskôr poslali svoje vízie a pripomienky do vatikánskeho ústredia a rozdebatovali ich kardináli a biskupi celého sveta na jeseň 2023. Október 2024 vo Vatikáne bol časopriestorom, aby ich dotiahli do programu, ako na to. A pri tom už boli okrem duchovných aj laici i ženy. Z vôle pápeža Františka. Aké úlohy teda stoja pred vyše miliardovým spoločenstvom katolíkov, ktorých je v Európe stále menej? Čo môže priniesť dôraz na väčšiu decentralizáciu? Prečo sa odložila otázka diakonie žien? A čo so sebou nesie Františkovo odporúčanie – „nebojte sa zašpiniť si ruky v službe“?Téma pre cirkevného analytika Imricha Gazdu z portálu Postoj. „Synoda o synodalite je ďalšou časťou cesty, ako cirkev čo najviac priblížiť k tomu, čím žije človek. Aby nežila uzavretá vo svojej bubline, odtrhnutá od reality“, vysvetľuje Gazda.Pripomienky zo Slovenska pritom tú odtrhnutosť pomenovali ako „nedostupnosť biskupov“ či ich „jednosmernú komunikáciu“. Nemáme tu podľa nich rovnako dostatočne rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu; „je tu nechuť počúvať“, „neschopnosť prijímať konštruktívnu kritiku“, nedostatok „kritického myslenia“. Ale i fakt, že slovenskí katolíci nevedia „formulovať svoje túžby“. Prekvapivo aj zo slovenského prostredia smerovala do Vatikánu požiadavka, či by službu diakona (čo je prvý stupeň služobného kňazstva) nemali zastávať aj ženy. „Túto tému máme spojenú skôr so západom, ako požiadavku skôr liberálnejších miestnych cirkví vo Francúzsku či Nemecku“, reaguje Gazda, no poukazuje, že je obsahom i pripomienok zo Slovenska. Aktuálna synoda nechala tému „diakonátu žien“ bez záveru s odkazom na ďalšie štúdium problému. Záverečný dokument však konštatuje, že „neexistujú dôvody, ktoré by bránili ženám zastávať vedúce úlohy v cirkvi“. Imrich Gazda konštatuje, že „slovenská cirkev ja na ženách závislá“. Sú podľa neho neraz jej motorom. „V prvom rade ženy potrebujú byť v cirkvi docenené“, hovorí. Upozorňuje, že v horizonte dvoch až troch dekád môžeme byť aj na Slovensku svedkami toho, že katolíci budú vo farnostiach odkázaní nie na slovenských, či poľských kňazov, ale na duchovných z Afriky či Ázie. Napovedajú to trendy záujmu o kňazskú službu v jednotlivých krajinách i fakt, že Európa podľa štatistík na rozdiel od iných svetadielov „kresťansky“ stagnuje a početne sa zmenšuje. Františkovým dedičstvom bude podľa Imricha Gazdu aj ťah na decentralizáciu či deklerikalizáciu. „Klerikalizácia je podľa Františka najväčšia choroba cirkvi. Hovorí dokonca, že je väčším hriechom ako zhýralí renesanční pápeži“. Je táto synoda úspechom či nevyužitou šancou? „Je dôležité, že sa o problémoch začalo otvorene rozprávať, to vidím ako úspech. Za čiastočný neúspech považujem fakt, že samotný koncept synodality zostáva pre mnohých vzdialený, nezrozumiteľný, neznámy“, hodnotí Imrich Gazda. Dodáva pritom, že neúspechom by bolo, keby závery synody zostali len na papieri. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mladí zdravotníci odchádzajú zo Slovenska aj preto, že sa u nás z pozície funkcií k zdravotníctvu vyjadrujú ľudia ako Peter Kotlár, hodnotí poslanec za KDH a záchranár František Majerský. Zodpovedá za to premiér, ktorý musí vyhovieť aj Kotlárovi, aby si udržal tesnú väčšinu v parlamente. Opozičný poslanec paradoxne podporuje reformu sanitiek. V rozhovore pre podcast Ráno Nahlas sa sťažuje, že parlament rieši zástupné témy miesto skutočných problémov.V rozhovore s Františkom Majerským sa dozviete aj to, či podporuje požiadavky lekárskych odborárov a aká vážna je aktuálna kríza slovenského zdravotníctva.Moderuje Peter Hanák.

„Ak má transakčná daň štátu priniesť 700 miliónov a z toho nejaké tri milióny majú ísť od mimovládneho sektora, príde mi to nedomyslené“, tvrdí Jana Žišková zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá chodí na rokovania so štátom aj v zastúpení ďalších mimovládnych organizácií. „Budeme na vás myslieť, budeme vás „výnimkovať“ – sľuby a prísľuby, ktoré zostali sľubmi a prísľubmi. Tzv. transakčná daň prešla nielen parlamentom, svojim podpisom ju odobril aj prezident. Napriek tomu, že do ich uší zaznievali obavy mimovládneho sektora.Jej vyrúbenie sa dotkne najviac zraniteľných: starých ľudí, rodín a detí z podporných zariadení, či hospicov, ako zaznievalo. „Prídeme o sumu, ktorý by nám pokryla celodennú stravu pre tridsať chorých bez domova na tri mesiace“ – vypočítalo Depaul Slovensko. A najväčší neverejný poskytovateľ sociálnych služieb – Slovenská katolícka charita hovorí, že na pomoc odkázaným bude mať menej o 135-tisíc a neraz pritom nahrádza úlohu samotného štátu!Príde na slová prezidenta o novele, ktorá by odstránila „nezamýšľané dôsledky novej dane“? A čo ak nie? Téma pre Janu Žiškovú z Charity, ktorá aj v zastúpení ďalších z mimovládneho sektora rokuje s predstaviteľmi štátu. Črtá sa nádej na odstránenie tejto „nespravodlivosti“, ako označujú novú transakčnú daň…?„Nám sa ukazuje, že dopady konsolidácie budú znášať najzraniteľnejší“, hovorí Žišková. Slovenská katolícka charita vypočítala, že ak by to tak nakoniec aj bolo, jej klienti a najmä seniori a znevýhodnení by prišli o vyše 9600 hodín opatrovateľskej služby. Alebo by distribuovali o deväť tisíc menej potravinových balíkov, ktoré smerujú aj k rodinám s deťmi. A tie s viacnásobným zdravotným znevýhodnením by prišli v jej zariadeniach o 1901 dní komplexnej starostlivosti. Charita by rovnako musela odmietnuť podporu pre 13 500 prenocovaní v nocľahárňach. Alebo 3 412 dní starostlivosti o starších ľudí v zariadeniach pre seniorov. Na približne sedemstomiliónovom výnose transakčnej dane sa pritom podľa Jany Žiškovej bude mimovládny sektor podieľať maximálne tromi miliónmi. Ide tak o necelé pol percento spomínaných úspor. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.