Ráno Nahlas 🎙

„Nie, ja si takto Olympiádu nepredstavujem!“ Reakcia na grafiku, na ktorej bežia s olympijskou pochodňou ruka v ruke zakrvavení Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Umelecká reflexia rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru, podľa ktorého budú môcť na letnej olympiáde v Paríži zápoliť aj športovci Ruska a Bieloruska. A prečo o tom teraz, vo sviatočnom čase? Toto olympijské rozhodnutie totiž dokázalo prerásť aj s odstupom mesiacov až do predvianočnej polemiky. So záverom: NIE globalizácii ľahostajnosti!A za týmto NIE stojí Tomáš Gerboc, katolícky kňaz, verbista, akademik a nadšený bežec, ktorý sa aktuálne venuje bratislavským vysokoškolákom. Prečo môže byť olympijská účasť športovcov vojnových agresorov až prejavom globálnej ľahostajnosti? A ako na ňu? „Pomôcť môže už len otázka: Čo môžem zmeniť ja, nie moje okolie“, hovorí.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Štedrá večera mala kedysi 12 chodov, naši predkovia nemali stromček ani svetielka a symbolom Vianoc bolo čosi úplne iné. Tradície sa menia a to tak rýchlo, že už teraz sú sviatky úplne iné ako boli v našom detstve a o ďalších 30 rokov budú opäť iné, naznačuje etnologička Katarína Nádaská. Najnovšou tradíciou je podľa nej trávenie Vianoc na lyžovačkách.Symbolom Vianoc len donedávna nebol stromček. Vo Vatikáne nainštalovali prvý stromček až v roku 1982. Na Slovensku chudobné rodiny žili v malých príbytkoch, kam by sa strom nezmestil. Stromčeky k nám prišli z nemecky hovoriacich krajín a najprv si ich adoptovala šľachta a až oveľa neskôr ľud. Symbolom Vianoc bol predtým betlehem. Vytláča dnes stromček betlehemy, tak ako nové tradície vytláčajú tie staré?Medzi starými tradíciami, ktoré postupne zanikajú, je napríklad obväzovanie nôh stola reťazou, sekera a čerstvo nadojené mlieko. Kde by ste to však dnes vzali? So zmenou spoločnosti sa menia aj naše tradície. Naše niekdajšie tradície sú roľnícke a v mestskom svete mnohé už nemajú miesto. Naopak, americké svetielka sme prebrali už v 90. rokoch.Čo je tradícia a čo je zvyk? Kedy sa zvyky stávajú tradíciami? Kedy sa niečo stáva tradičným? Napríklad bryndzu k nám priniesli Valasi, a teda nebola na Slovensku tradičnou, ale sa ňou postupne stala.V Japonsku majú na Vianoce tradíciu objednať si vedro vyprážaných kuracích krídel z americkej siete. Ich predkovia, ktorí bojovali proti Američanom, by určite nebola za. Ako sa teda dá vysvetliť takáto nová tradícia? Na Slovensko najväčší progres vždy nosili Slováci, ktorí pracovali v zahraničí – napríklad drotári alebo murári.Môžete si založiť a rozšíriť svoju vlastnú tradíciu? A ktoré tradície nám tu zanechal multikultúrny vývoj Slovenska, Tatári či Turci? Podľa Kataríny Nádaskej nám paradoxne najmenej zanechali Slovania.Rozhovor viedol Peter Hanák.

Smerom navrhované zmeny v trestnom práve menia charakter nášho štátu, hovorí odborníčka na verejné politiky a dlhoročná bojovníčka proti korupcii Emília Sičáková-Beblavá. Európska komisia má podľa nej veľa nástrojov, aby pritlačila slovenskú vládu k dodržiavaniu pravidiel, nielen eurofondy. Prečo sa podpísala pod list šéfke Európskej komisie?Cesta k demokracii je kľukatá a záleží, aká veľká je tá súčasná kľučka, hovorí bývalá šéfka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Univerzite Komenského. Robert Fico podľa nej doteraz zasahoval proti nezávislým inštitúciám so skalpelom, ale teraz vytiahol sekeru. Keby sme sa opýtali ľudí, či chcú štát ovládnutý jednou stranou, v referende by to neprešlo.Aktuálne nám hrozí, že spravodlivosť nebude vymáhaná voči všetkým rovnako, ale opäť tu budeme mať vládnucu triedu, voči ktorej sa spravodlivosť nebude dať vymôcť. Ak sme tu mali problém s korupciou politickej triedy a jej stíhaním, tak predsa nezrušíme jedinú inštitúciu, ktorá to vie robiť. Jedine, že by sme chceli rozviazať ruky tým, ktorí chcú korupciu páchať…Ako by mali vyzerať moderné verejné politiky v 21. storočí? A pomohla by regionálnemu rozvoju zmena volebného systému? Podľa Emílie Sičákovej-Beblavej existuje pre regióny úplne iné riešenie. Viete napríklad, čo urobil poslanec Smeru Záhorčák pre svoj región okolo Michaloviec?Ktoré pozitívne zmeny by sa dali presadiť rýchlo a lacno? Málokto vie, ž eaj Slovensko už má svoje behaviorálne analytické jednotky. Problém je však v tom, že ich nikto nepočúva a Robert Fico zrejme ani nevie, o čom je reč.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:POHODA

Keď zachraňujú životy tých, s ktorými sa zvykne spájať veta „život pred životom“, či inak - deťom, ktoré ešte nezhliadli svetlo sveta – a teda nenarodeným. Operácie v tehotnej maternici alebo liečenie detského plodu inak odsúdeného na zánik. A to aj na deťoch, ktoré sú ešte pupočnou šnúrou spojené s matkou. Odstraňovanie nádorov či transfúzie krvi ešte v štádiách spätých s vnútromaternicovým vývojom. Oblasť, o ktorej väčšina ani nepočula, na druhej strane dôverne známa tým, čo sú v čase obvykle radostného očakávania konfrontovaní s obavami o človiečika, ktorého ešte ani poriadne nevideli, sú však s ním bytostne previazaní a musia riešiť jeho zdravotné problémy.Fetálna medicína, či medicína nenarodených. Odbor, hranice ktorého technológie posúvajú stále vpred. Otvárajú pritom otázky, ktoré tu doteraz neboli – čo je ešte možné, aká miera rizika prípustná a finančná záťaž únosná. V prvej línii tohto zápasu u nás je Vladimír Ferianec, gynekológ a pôrodník a jeho tím v bratislavskej Ružinovskej nemocnici. Kam sme v starostlivosti o nenarodených zašli? Čím dokážeme inšpirovať aj Spojené štáty? A bude to u nás mať kto robiť o pár rokov? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takých Romanov tu bude ešte veľmi veľa, otvorene hovorí o nedávnej šikane s fatálnym koncom šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová. "Áno, sú tu starí ľudia, sú tu mladé rodiny, ale "dočerta", my tu vychovávame mladú generáciu, ktorá potrebuje možno trochu niečo iné, ako sme potrebovali my, ale tie deti potrebujú ochrániť - a potrebujú mať dostupnú sieť služieb odborníkov, ktorá ich ochráni, ale ktorú my nemáme. Takže, áno - deti nie sú voliči, ale raz nás všetkých vystriedajú, tak myslime nato, aby sme raz aj my neskončili na tých strechách, hovorí šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová.Iba nedávno otriasol Slovenskom prípad šikany s fatálnym koncom. Prípad 15 ročného Romana z Parchovian je však zjavne iba špičkou mohutného ľadovca, pred ktorým si - ako spoločnosť, až príliš dlho zakrývame oči. Napokon, nie tak dávno sme tu mali prípad brutálnej šikany v Miloslavove, mali sme tu dieťa, ktoré spáchalo na Zámockej ulici v Bratislave desivý teroristický útok a - napokon, máme tu i hrozivé štatistiky, ktoré potvrdzujú, že medzi skupiny najviac ohrozené samovraždami patria práve naši tínedžeri. A preto otázka znie: Zmenilo sa napriek týmto správam, o duši našich deti, v nastavení slovenskej spoločnosti niečo zásadné?V čom je teda kľúč k detskej šikane a kde sa berie v našich vlastných deťoch toľko nenávisti, že sú schopné kvôli "inakosti" šikanovať a to až k smrti svojich spolužiakov? A kde sme boli v tom čase my - my, ako spoločnosť, a my ako dospelí? No a aká je v šikane rola školy a nakoľko je to zodpovednosť nás - rodičov, ktorí deti odprevádzajú do škôl a potom ich zasa doma vychovávajú? No a keď rodič zlyhá, kde je v tomto celom úloha štátu - ako vie pomôcť deťom, ktoré na pomoc vlastných rodičov nedosiahnu lebo ich rodičia to sami nezvládajú?A záverom: Sú - napriek všetkým tým neustále sa množiacim a čoraz brutálnejším prípadom šikany, ešte stále deti našou prioritou, aspoň tak, ako to všemožne radi deklarujeme? A ak sú, prečo im potom nevieme poskytnúť adekvátnu a dostupnú sieť kompetentnej a aj odbornej pomoci? A keď áno - kde potom tá "sieť bezpečnosti" pre to najcennejšie čo vraj máme a čo si zjavne žiada našu pomoc, v skutočnosti reálne je?Šéfka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová k tomu dodáva: "To, čo sa stalo, to je odkaz. Začať bojovať za naše deti, začať ich počúvať, začať im dôverovať a nebagatelizovať to, čo sa im deje."Ráno Nahlas, tentoraz o detskej šikane, násili v spoločnosti, ktoré ovplyvňuje naše deti, dostupnosti odbornej a kvalifikovanej pomoci pre deti v problémoch, ale aj o tom, prečo i napriek desivým správám o stave duší našich vlastných deti, nie je táto téma ešte stále skutočnou a reálnou prioritou slovenskej spoločnosti. Ráno Nahlas so šéfkou Centra Slniečko Marianou Kováčovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:POHODA

„Moja skúsenosť je, že neexistuje politik, ktorému by bolo jedno, že ľudia demonštrujú“, tvrdí Erik Tabery, šéfredaktor českého Respektu. A tvrdí, že vôbec nie je dôležité, ako sa pri tom tvária. „Čím viac zdanlivého sebavedomia, tým väčší prejav neistoty“, dopĺňa. Keď pohľad zopodiaľ perspektívu len zaostrí. Prvé čo mi napadlo pri čítaní jeho editoriálu k vývoju na Slovensku. Pohľad zvonka – z Prahy – ktorý ten pohľad zvnútra a rovno žitý u nás doma na povolebnom Slovensku len sprehľadní. Nie Robert Fico, ale Peter Pellegrini ako hlavný zodpovedný za súčasný stav u nás? Stav, ktorý nezakryte pomenováva „deštrukciou štátu“. S jedinou motiváciou: dať hrádzu pred vyvodením spravodlivosti voči sebe a „našim ľuďom“. Vývoj, pred ktorým rovno vystríha doma v Česku. Lebo našliapnutú slovenskú cestu už zhliadol v Maďarsku i Poľsku. Erik Tabery, šéfredaktor časopisu Respekt a jeho pražská perspektíva diania u nás. „Myslím si, že oni už teraz reflektujú plné námestia. Je niečo iné, ak vám niekto nadáva, alebo vás kritizuje na sociálnych sieťach či rozoberá vás v novinách. Naproti tomu, ak zrazu vidíte, že stojí toľkým ľuďom za to prísť na demonštráciu!“, tvrdí. Vládna zostava na čele s Robertom Ficom však podľa neho prioritne pracuje na záchrane seba a svojich blízkych. „Ako im zabezpečiť beztrestnosť. Nefungujú podľa klasických politických kategórií“, pokračuje. Normálny politik by sa podľa Taberyho snažil o kompromis. „Normálny politik chce v spoločnosti pokoj, teda aby nebola rozdelená a kompromis môže byť riešením. To tu napríklad vôbec nevidím. Robert Fico už pre mňa nie je klasický politik. On už je akási forma klanu, ktorý rieši svoje problémy, nie tie štátne.“„V Európe by sme asi nenašli politika, ktorý mohol (po voľbách) chcieť takmer čokoľvek, nakoniec však nechcel nič“ – takto reaguje Erik Tabery na otázku o možných motiváciách Petra Pellegriniho pre opätovné spojenectvo s Robertom Ficom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My sme postupne, ako rodičia - a ako rodina, delegovali na široké okolie svoje kompetencie: Od učiteľiek klavíra či trénerov cez družiny, kamošov našich detí až po internet. Myslím si, že sme v tomto už zašli priďaleko A keď sa potom - v prípade tragédií, ktoré sa stali, pýtame kto zlyhal, tak odpoveď znie: Zlyhali sme všetci. Neujali sme sa svojej,úlohy, hovorí šéf občianskeho združenia Návrat., ktoré sa už 30 rokov venuje téme adopcií a náhradných rodín.Deti sú naše zrkadlá a preto sú pre nás príležitosťou, niečo so sebou spraviť, hovorí šéf a zakladateľ združenia Návrat, ktoré vyhľadáva a pripravuje náhradných rodičov a rodiny pre deti, ktoré o tie svoje rodiny prišli. Kedysi sa im hovorilo"štátne deti" a končili vo veľkých neútulných detských domovoch. tie sú už dnes, aj vďaka Marekovi Roháčkovi, minulosťou, ale opustených detí neubudlo - sú tu, stále medzi nami.Kto sú - a ako sa ocitli v tejto ťažkej životnej situácií? Ako pomôcť tak im, ako aj rodinám, ktoré sa ich chcú ujať? Nakoľko ešte stále adoptívni rodičia vyhľadavajú deti podľa etnického a zdravotného kľúča a ako vyzerá proces sprevádzania takýchto nových rodín? Koľko je v nás toho genetickéhoa a nakoľko nás oplyvňuje trauma z rozpadu vlastnej rodiny?No a akí sme vlastne rodičia a čo o nás a našej výchove deti a starostlivosti o ne, hovoria udalosti ako sú prípady šikany s fatálnym koncom? "Je to správa o stave našej spoločnosti, správa o tom, čoho sme sa vzdali a čoho sme sa neujali, hovorí Marek Roháček. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aktuality.sk vydali novú knihy Politika po slovensky, ktorá mapuje tri dekády slovenskej politiky od únosu cez Gorilu k vražde. Vypočujte si rozhovor s jedným z autorov a šéfom politického oddelenia Martinom Slizom, ktorý približuje prečo si politici už 30 rokov hľadajú nepriateľa, ako sa u nás vytratila úcta k ústave a prečo sú diskusie s politikmi v nedeľu.Najnovšia kniha z dielne Aktuality.sk nesie názov Politika po slovensky a mapuje vybrané fenomény v 30-ročnom príbehu slovenskej demokracie. Viac ako dve desiatky esejí odzrkadľujú zlomové míľniky, zaujímavosti i anomálie slovenskej politiky: od únosu prezidentovho syna cez Gorilu k vražde novinára a štvrtej vláde Roberta Fica.Autormi textov sú deviati komentátori, analytici a spolupracovníci redakcie Aktuality.sk, ktorý vás zavedú do zákulisia vysokej politiky.Jeden z autorov textu Martin Sliz v podcaste približuje, že kniha rekapituluje, čo sa stalo za uplynulých 30 rokov. „Rozmieňa udalosti na drobné a rozoberá jednotlivé fenomóny: napríklad fenomény prezidentov, premiérov, predsedov národnej rady. Autori kriticky hodnotia, čo sa udialo. Napríklad, akým spôsobom sa tu etabloval prezident, ktorý pôvodne vyzeral, že bude mať ceremoniálnu úlohu a nakoniec sa z neho stal jeden z mocenských hráčov."Novinár sa v knihe venoval napríklad fenoménu nedeľňajších diskusií - prečo sú práve v nedeľu a na obed. „Naša ústava mala vyše dvesto zmien za posledných tridsať rokov. Porovnal som to s americkou ústavou, ktorá má asi 250 rokov a tam tých zmien bola desatina oproti našim," približuje Martin Sliz ďalšiu kapitolu v knihe.V podcaste tiež budete počuť:- aké sú fenomény: prezidentov, premiérov a šéfov parlamentu, maďarských strán,- prečo kniha vznikla a ako vznikala.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti."Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tisíce „vlastnou hlavou“ – že vám to niečo pripomína? Hneď na úvod však zastavím tieto domáce politicko-oligarchické reminiscencie. Tisíce vlastnou hlavou totiž môžu smerovať aj inam, ako na vlastný politicko-mocenský prospech. Ak sa súcit s napadnutou krajinou/Ukrajinou spojí s tvorivosťou umelca a ašpirujúceho právnika, tisíce vlastnou hlavou môžu zachraňovať životy a rovnako kvalitu životov – tam, kde už život akoby strácal hodnotu. Hosťom RánoNahlas bude Marek Janiga, ktorého osudy Ukrajincov nenechávajú na pokoji. A to v čase, keď sa Ukrajina dostáva akoby na druhú koľaj.„Prípadné chýbajúce milióny pre Ukrajinu si my, čo tam pravidelne chodíme, vieme hneď pretaviť do praktickej pomoci, jedla, medicíny, kde by chýbali. Alebo rovno do stratených životov“, reaguje na problémy, s ktorými sa s vyše 60 miliardovou pomocou borí najväčší podporovateľ Kyjeva – Spojené štáty. Marek Janiga aktuálne študuje právo na Slovensku, predtým však študoval práve v Spojených štátoch. A bol tam aj v čase rozpútania vojny na Ukrajine. „Všetci sa zaujímali o správy z oblasti. A nakoľko môj brat pomáhal od prvých dní na hraniciach a posielal mi fotografie odtiaľ, bola to aj pre mňa viac ako živá téma“, rozpráva o prvých hodinách konfliktu. „Jednoducho som cítil, že musím aj ja niečo urobiť“. Zorganizoval tak v Detroite klavírny koncert, ktorý sám odohral a výťažok z neho poukázal práve Ukrajine. „Kedže som vtedy cítil, že pomôcť nemôžem fyzicky, dal som k dispozícii to, čo som vedel“. Klavírny recitál vyniesol prvých tri tisíc dolárov. „To mi otvorilo oči, že môžem uroviť viac“, spomínana. Ďalšiu finančnú pomoc Marek vybavil od svojich amerických priateľov a sponzorov. „Svojou hlavou“ tak pre Ukrajinu zhromaždil a nasmeroval už viac ako dvestotisíc eur. Keď sa ho pýtam, že či už má vlastný byt, ktorý má v Bratislave aj spomínanú hodnotu, reaguje, že nie. Prečo teda zbiera peniaze pre núdznych na Ukrajine a nie pre seba a prípadne pre riešenie napríklad svojej bytovej otázky? „Keď som tam prišiel prvýkrát, bolo to krátko po oslobodení Charkiva. Okolo pätnásť minút od frontovej línie. Vtedy sa ti prehodnotí všetko. Prehádže sa ti hodnotový systém. Peniaze som začal vnímať ako prostriedok, aby sa mohli mať lepšie ostatní“.Po návrate zo Spojených štátov sa totiž Marek ponúkol na Ukrajinu ako dobrovoľník. Odvtedy tam už strávil mesiace. A na Slovensku popri štúdiu práva zorganizoval platformu Pomoc Ukrajine.V podcaste ho ako študenta práva konfrontujem aj so súčasnou vnútropolitikou situáciou okolo snáh Ficovej vlády zrušiť Špeciálnu prokuratúru, nakoľko je rovnako aktívne v akademickom senáte Univerzity Komenského v Bratislave. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mýtny tender, vojenské spravodajstvo či IT tendre v rezorte školstva, vnútra či zdravotníctva. Kde sme sa pozreli, tam sa doslova šafárilo, hovorí v až šokujúco otvorenom rozhovore šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. „Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ dodáva Andrassy. A prečo poslanec Kotlár rozhodne nepatrí do vedenia NKÚ?Naša krajina má problém v tom, že tu nefungujú systémy vnútornej kontroly hospodárenia s verejnými zdrojmi. Niekto ako keby v minulosti cielene ochromil vnútorné kontrolné mechanizmy, ktoré majú zachytávať nehospodárne a neefektívne konania štátnych zamestnancov, reprezentantov jednotlivých štátnych inštitúcií no a na zlyhania týchto kontrolných mechanizmov potom absolútne nevedia zareagovať ani orgány činné v trestnom konaní," tvrdí v nebývalo otvorenom a hlboko kritickom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácií je ešte šokujúcejší. "Je to tak "ušité" preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené," tvrdí šéf NKÚPripomeňme si, že hovoríme o mýtnom tendri, bašovaní vo voijenskom spravodajstva či o IT tendroch v rezorte vnútra, školstva či zdravotníctva. Všetko prípady, v ktorých nejde o pár tisíc, ale dokopy hovoríme doslova o miliardách eur. Miliónoch až miliardách verejných zdrojov, ktoré síce boli už minuté, no výsledky my ako občania ani veľmi neevidujeme. no, a toto sa tu deje už celé dlhé roky. Podľa šéfa NKU totiž nejde o zlyhania jednotlivcov, ba dokonca ani o tú či onú vládu, ale ide o celý zle nastavený systém, v ktorom sa strácajú cez nehospodárnosť, neefektivitu alebo až iné (v tomto prípade trestnoprávne postihnuteľné) javy obrovské sumy.Ako je toto vôbec možné, prečo sa to deje a komu to môže vyhovovať? Ako je nastavený systém kontroly vynakladania verejných zdrojov a kto ho takto deravo nastavil? Ako reagujú dotknuté štátne inštitúcie na neraz veľmi nelichotivé výsledky kontroly a prečo systém nejaví snahu sa zlepšovať?Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Reč však bude i o prešetrovaní manažmentu pandémie, reakcie zodpovedných ako i o tom, prečo je poslanec SNS Kotlár nevhodným kandidátom na post podpredsedu NKÚ.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vaječná škrupina prospešná čisteniu odpadových vôd? Či prapôvod jeho „životnej“ mechanochémie v zakladaní ohňa trením? A čo je vlastne tá mechanochémia, ak sa o nej dočítame, že môže nastúpiť tam, kde tradičná chémia naráža na svoje limity? Otázky, ktoré vymedzujú životno-profesný priestor Matej Baláža, naposledy oceneného cenou Eset Science award, no ocitol sa aj v rebríčku Forbes medzi piatimi top osobnosťami v kategórii veda. Jeho domovská inštitúcia – Slovenská akadémia vied – ho pred časom zaradila medzi vedcov roka, či úspešného popularizátora. Máme vo výsledkoch jeho práce čistejšiu alternatívu, ako na odpady? A čo hovorí na vládnu opciu pre ich spaľovanie, ktoré je rovno v jej programe nazvané „najlepším riešením“? K problematike vaječnej škrupiny a jej možného využitia pri procese čistenia odpadových vôd, ako hovorí, sa dostal prostredníctvom svojho školiteľa. „V odbornej literatúre bola zaujímavá téma, kde sa riešili mušle. Je to veľmi podobný materiál ako vaječná škrupinka. Existovali práce, kde bolo ukázané, že tento materiál je možné využiť pre rôzne aplikácie a jednou z nich bolo odburávanie chlóru z PVC, či tiež na čistenie odpadových vôd“, rozpráva. Hovorí, že prekvapujúcim pri tomto výskume bola skutočnosť, do akej miery sa dala aktivovať vaječná škrupinka pre čistenie odpadových vôd. „Jej mletím sa nám podarilo túto schopnosť veľmi výrazne zvýšiť a to aj stonásobne“. Matej Baláž má za sebou aj príspevok v boji s rakovinou. „Pripravovali sme látky, ktoré sa vyskytujú v rastlinách, no vo veľmi malých množstvách, a majú protirakovinovú biologickú aktivitu. Zamerali sme sa vyvinúť syntetický spôsob na získanie týchto látok“, rozpráva oceňovaný vedec. Pri otázke na praktické využitie svojho výskumu reaguje tým, že jeho doménou je prvovýskum, ktorý sa končí vedeckou štúdiou. Po jej publikovaní je jej obsah potom k dispozícii praxi.„Náš nápad využila jedna japonská firma na výrobu sulfidu cínatého. Je to zlúčenina, ktorá sa používa do brzdových obložení“, uvádza príklad. Ekologickejšie čistenie odpadových vôd prostredníctvom vajíčkovej škrupiny na svoje využitie v praxi ešte len čaká. V programovom vyhlásení vláda konštatuje, že „spaľovne sú najlepšie riešenie pre spracovanie komunálneho odpadu“ a že „prijme strategické rozhodnutie o vybudovaní dostatočného množstva spaľovní“. Čo hovorí na zámer tejto vlády riešiť problém komunálneho odpadu cestou výstavby nových spaľovní?„Určite sa radili. (Spaľovne) budú tým najjednoduchším a zabehaným spôsobom. Vláde ide o okamžitý efekt, aby hneď bol výsledok, aby ľudia videli, že pre nich niečo robí“. „Náš prístup mechanochémie, keď si porovnáme, že môžeme získať nanočastice a spracovávať suroviny týmto spôsobom, v porovnaní s tradičnou pyrolýzou – a teda spaľovaním pri vysokých teplotách, enviromentálny príspevok nášho prístupu je určite zaujímavý“, porovnáva Matej Baláž. Problémom je však podľa neho, že si vyžaduje čas a investície. „Nie je asi až taká vôľa rozvíjať technológiu nanovovo, lebo to trvá dlho“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše vlastenectvo často vychádza z omylu, sme hrdí na importované veci, o ktorých nevieme, že nie sú slovenské. Naši hrdinovia nie sú ako svetoobčan Štefánik, ale zápecník Hlinka, ktorý v malej krajine urobil veľké zlo. V tomto máme veľa spoločné s Balkánom – hrdosť na vlastnú dutosť, hovorí režisér a občiansky aktivista Nikita Slovák.Vykašlime sa na mýty a hlúposti ako Solúnski bratia, Jánošík a panslavizmus, hovorí Nikita Slovák. Podľa neho máme ruskú vlajku a M. R. Štefánik navrhoval podstatne lepšiu. Slovensko potrebuje rebranding a veľké upratovanie, pri ktorom sa spoja rozumní ľudia.Už od normalizácie sme nechutne poddajní a skloníme hlavu, keď sa ministerke nepáči obraz alebo výstava. Netreba zakazovať, stačí, že sa vrchnosť vyjadrí a my sa preventívne podriadime. Navyše, aj v umení sa zrazu vracajú fašistické prvky – dôraz na ľúbivosť, povznášanie ducha a ľudovosť.Nikita Slovák organizoval mnohé protesty, od Jána Slotu až po podporu Ukrajiny. Mali by sme teraz ísť hromadne do ulíc a protestovať proti vláde dva mesiace po voľbách? Odpoveďou je, že by sme mali chytiť vlnu, keď sa bude dať surfovať. Robert Fico podľa neho ide ako podľa plánu sovietskej Čeky. Predpovedá, že keď ľudia pocítia Ficovu vládu vo svojej peňaženke, bude tu proti nemu aj sociálny odpor a vzniknú tlaky v koalícii. Na protestoch budú musieť byť aj rehoľné sestry, mimovládkari, ktorí pomáhajú zomierajúcim a ďalší ľudia, ktorým vláda priamo škodí.V našej lodi sú však dve diery, a tá druhá sa volá Igor Matovič. Strieda sa nám tu Caligula s Nerom, hovorí Nikita Slovák. Čo si myslí o vysielaní RTVS a aké má skúsenosti s ich prílišnou opatrnosťou? A čo má súčasné Slovensko spoločné s Knihou džunglí?Rozhovor viedol Peter Hanák.

Podceňujeme spoločenský vplyv internetových diskusií. Na veľa tém či káuz nemáme relevantné prieskumy, preto sa často chytáme toho, čo k dispozícií je a to sú práve internetové diskusie. A keď v nich preváži nenávisť, tak vznikne falošný dojem, že práve to tu dominuje, hovorí Jakub Goda z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej. Preto by mali byť podľa neho médiá aktívnejšie a internetové diskusie by mali regulovať.Internet sa stal neodmysliteľnou súčasťou našich životov, prenikol do nášho súkromia a ovplyvňuje nielen náš osobný život, ale aj to, čo si o svete myslíme a aký máme pohľad na aktuálne spoločenské dianie. Internet, presnejšie sociálne siete, zásadne zmenili aj politiku. Dnes už politici klasické média v podstate ani veľmi nepotrebujú pretože svoje posolstvá môžu voličom smerovať priamo prostredníctvom sociálnych sietí, kde im nehrozia žiadne nepríjemné, či kritické otázky a svojich oponentov dokážu účinne a bez akýchkoľvek problémov "zabanovať".Na týchto sieťach, ktoré sa falošne tvária iba ako akési platformy, ktoré nenesú - na rozdiel od klasických médií, za zverejnený obsah žiadnu zodpovednosť.Navyše algoritmami účinne živia šírenie hejtu, lží, zloby, predsudkov a dokonca i nenávisti.Nevymkol sa nám teda svet sociálnych sietí už úplne spod kontroly a dá sa tento vypustený Džin droliaci samotné základy našej civilizácie vpratať naspäť do čarovnej lampy?Aký vplyv na spoločenskú mienku majú diskusie na internete a mali by sme sa pokúsiť o ich reguláciu? Ako bude fungovať regulácia EÚ pod názvom Digital Services Act a zaberie na sociálne siete hrozba finančných sankcií? No a napokon, kde v tom celom je zodpovednosť klasických médií a ako sa na túto tému pozerajú v kancelárií hlavy štátu?Témy a otázky pre Jakuba Godu z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Stačilo 36 dní a z jednej slobodnej krajiny sa stalo dobité územie. Príbeh Poľska. Mocensky si ho vtedy pred zimou 39 rozdelili mocní Berlína a Moskvy. Stačil na to čas od 1. septembra do 6. októbra. Strih. Posun o takmer storočie. 43 dní trvá vládnej zostave s označením FICO4 nie síce totálne, no postupné mocenské ovládnutie Slovenska. Najprv sa vysporiadali s policajným prezidentom, neskôr s vyšetrovateľmi NAKA čurilovcami, stihli obísť a následne pohroziť Úradu pre oznamovateľov protispoločenskej činnosti, Ústavu pamäti národa pohrozili za trestné oznámenie na Ľuboša Blahu, Najvyššiemu kontrolnému úradu oznámili, že bude mať špeciálneho podpredsedu pre vysporiadanie sa s covidovou minulosťou, zo štyroch médií sa stali „nepriatelia“ premiérovho Slovenska, šéf regulačného úradu si zas od predsedu vlády vypočul, že je „terorista“….a takto by sme mohli pokračovať deň po dni, až by sme prišli k aktuálnej „mikulášskej“ strede, kedy by sa mali len chodbové reči a parlamentné šumy o budúcnosti špeciálnej prokuratúry a jej prvého muža Daniela Lipšica premeniť na verejnosti známe vládne materiály. Quo vadis – Kam kráčaš, Slovensko? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka, pozorného pozorovateľa jeho pohybov. Rýchlosť „bagra na demokraciu“„Aj ja som prekvapený, ako rýchlo s tým bagrom na demokraciu idú“, hovorí Štefančík. Dopĺňa, že môže ísť o stratégiu, ktorá protivníka vyradí z možnosti pohotovej reakcie. „Chcú to mať rýchlo za sebou, a bez zbytočných rečí nejakých novinárov, politológov a širokej občianskej verejnosti“, tvrdí. Koniec špeciálneho prokurátora a špeciálnej prokuratúry„Hovorili to už pred voľbami, že Daniel Lipšic napatrí na takúto funkciu. Teraz robia všetko pre to, aby ho z nej dostali. Toto nikoho neprekvapí“, reaguje na vládne zámery. Otázny však podľa Štefančíka bude dopad na samotný organizovaný zločin na Slovensku. „Zaujímavé je, že keď im bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik šiel po ruke, bol vždy k dispozícii a zametal veci ktoré zametať mal, tak celá Špeciálna prokuratúra bola v poriadku. Zrazu, ak sa rozbehne, sú tam čestní a transparentní ľudia, zrazu to prestane fungovať a niekomu to vadí“, upozorňuje Radoslav Štefančík. „Je to bager zo Súmračnej, ktorý aktuálne bagruje princípy nášho právneho štátu a chce zlikvidovať podstatu, ktorá demokraciu ešte stále drží“, pomenúva modus operandi vládnej zostavy Fico4. Dodáva však, že ak budú takto pokračovať ďalej, „s krajinou to nedopadne dobre“. Hrádzou majú byť sebavedomé médiá a živá občianska spoločnosť. „Je psou povinnosťou premiéra odpovedať aj na kritické otázky, právo na informácie tu majú všetci občania“, tvrdí politológ Štefančík.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Boj s hybridnými hrozbami v programe vlády je na smiech, ak premiér Fico prijíma „nitkoťahača“ spravodajských operácií Moskvy u nás, tvrdí expert Viktor Breiner.Paralýza či neistota. Stav, do ktorej sa dostali tímy tzv. strategickej komunikácie po nástupe vládnej zostavy Fico4. Koniec novembra časti priniesol koniec ich bežnej práce – odhaľovať, upozorňovať a edukovať o ničivom potenciáli dezinformácií a hoaxov pre chod samotného štátu. A niektorým – dnes už bývalej šéfke takéhoto úradu na úrade vlády Miroslave Sawiris – rovno vyhrážky paragrafmi. Pre nové vedenie štátu ide o „politických aktivistov“, ktorí mali údajne diktovať, čo si na Slovensku máme myslieť. Zástup „nepriateľov“ štátu sa tak rozširuje. Neprivedie to však rovno k neistote a paralýze demokracie u nás? Téma pre Viktora Breinera, ktorý svojho času stál v čele takéhoto tímu na rezorte obrany. Nútené „vyprevádzanie“ expertných tímov strategickej komunikácie zo služieb štátu označuje za „nehoráznosť“. Breiner tvrdí, že títo experti ukázali v zložitých podmienkach pandémie a Putinovej agresie voči Ukrajine, že „ak experti dostanú priestor, dokážu pracovať aj v podmienkach slovenskej štátnej správy bez politickej podpory a relevantných zdrojov“. Keby podľa Breinera politickým reprezentáciám šlo prioritne o verejný záujem, nie o svoj prospech, nezbavovali by sa len tak ľahko potenciálu expertných tímov. „Oni ich ale nachytali na hruškách“, hovorí Breiner a poukazuje na fakt, že títo experti Roberta Fica a Petra Pellegriniho a ich strany v Bruseli označili rovno za „hybridné hrozby“. Boj hybridnými hrozbami, ktorý si táto vláda napísala do svojho programu je podľa Breinera „na smiech“. „Máme tu na druhej strane premiéra Roberta Fica, ktorý sa stretáva s ruským veľvyslancom – nitkoťahačom ruských spravodajských operácií na Slovensku“, ilustruje Breiner. „To nerobí ani Viktor Orbán“, dodáva. Za vážne ohrozenie demokracie u nás označuje „normalizáciu dezinformačnej scény, z ktorej oni (vládna koalícia) chcú urobiť mainstream“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď škola nevykazuje žiadnu šikanu, tak práve na nej sa deje najviac šikany. Šikana je totiž pre školy často i reputačný problém. Máme rôzne metodiky, akčné plány a ďalšie dokumenty, problémom je, že sa to na školách často reálne neuplatňuje, hovorí odborný poradca komisára pre deti Otto Brixi. Ako si teda poradiť so šikanou, ktorá vyústila na východe Slovenska do fatálnej tragédie dieťata?Pripad samovraždy 15 ročného Romana z Parchovian postavil na nohy doslova celé Slovensko. Ako sa to mohlo stať, kde boli tí, čo by mali garantovať bezpečnosť detí v školách a najmä - čo urobíme pre to, aby sa naše deti cítili v školách ako bezpečne, tak aj spokojne? To sú otázky, ktoré si dnes musí klásť veľmi veľa rodičov, ale aj tých, ktorí za bezpečie detí zodpovedajú. Téma šikany však vôbec nie je nová, stretol sa s ňou prakticky skoro každý jeden z nás.Otázkou preto je, ako to, že ako spoločnosť dopustíme, aby touto mimoriadne traumatickou skúsenosťou, prechádzali i naše vlastné deti a ako vieme nastaviť systém tak, aby takýchto prípadov - ako je Roman z Parchovian, bolo čo možno najmenej.Šikana:Téma, ktorú si mnohí z nás nosíme hlboko vo svojom vnútri a ktorá nás môže i celoživotne ovplyvňovať - to, ako vnímame agresiu a násilie, to ako vychovávame svoje deti i v tom, čo spoločensky považujeme za dôležité a hodné zásadných riešení.Téma, či tým - ktorých my sami deklarujeme ako to najcennejšie čo máme, teda našim deťom, vieme a chceme poskytnúť pocit bezpečia. Téma, v ktorej sa pýtame na to, ako našim deťom dokážeme pomôcť vo chvíľach a situáciách, na ktoré oni sami nestačia a v ktorých sa cítia slabé, zraniteľné, ohrozené, zúfalé - a tak strašne osamelé.Téma, kde si musíme klásť otázku, čo je primárnym cieľom vzdelávacieho systému, či je to púha suma nepochybne dôležitých vedomostí - alebo chceme, aby naše deti vzdelávanie napĺňalo pocitom spokojnosti a cítili sa v školách, družinách či všemožných krúžkoch spokojne a najmä, bezpečne pred akoukoľvek formou agresie či násilia.Šikana. Téma Rána Nahlas s odbornými poradcami Komisára pre deti Ottom Brixim a Svetlanou Pavlovičovou.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Nevieme sa za seba verbálne postaviť. Máme problém povedať jasné “Nie!”, keď je nám niečo nepríjemné a máme problém aj s obhájením vlastných hraníc, keď ich niekto prekračuje, hovorí v Ráno Nahlas šefka združenia Za seba Bianka Urbanovská. Mnoho ľudí u nás, podľa nej, podlieha mylnej predstave, že sebaobrana voči agresii či sexuálnemu násiliu začína až pri reálnej fyzickej konfrontácii s agresorom. Všetko to však začína už oveľa skôr. Ako sa brániť sexuálnym agresorom a ako to naučiť naše deti?V Ráno Nahlas sme nedávno otvorili veľmi citlivú, boľavú, ale aj nesmierne dôležitú tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže. Lebo áno, i to sa u nás deje.Ešte dôležitejšie než túto tému otvoriť - a hovoriť o nej, je však edukovať potenciálne obete - ako aj ich rodiny a komunitu, ale najmä: Naučiť naše deti, ako sa takejto agresií sexuálnych predátorov účinne brániť No a práve o tom je dnešné Ráno Nahlas, so zakladateľkou a certifikovanou lektorkou občianskeho združenia Za seba Biankou Urbanovskou.“Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj, to je päť kľúčových zásad sebaobrany voči agresií či sexuálnemu násiliu, ktoré učí naše deti a mládež občianske združenie “Za seba”.Agresia a sexuálne násilie totižto nezačína až pri reálno fyzickom kontakte, respektíve agresií sexuálneho predátora. Reálna a účinná sebaobrana začína podľa šéfky združenia “Za seba” Bianky Urbanovskej začína už oveľa, oveľa skôr.Všetko sa to začína pri zdravom sebavedomí, uvedomení si hodnoty vlastného “ja”, nastavení - ale aj obhájení si osobných hraníc a osobného priestoru či pri schopnosti povedať jasné “Nie”, ak sú tieto hranice proti našej vôli prekračované (a to i tými najbližšími, trebárs i členmi našej vlastnej rodiny či komunity). Najúčinnejšou formou sebaobrany je preto čo najviac eliminovať možné riziká a konfliktu sa proste vyhnúť. “Útek nie je žiadna zbabelosť,” vysvetľuje Bianka Urbanovská. Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o tom, ako sa brániť sexuálnym predátorom, o tom, ako eliminovať hrozbu agresie a predovšetkým - ako tomu naučiť naše deti a ochrániť ich pred predátormi a agresormi?Kde teda máme najväčšie slabiny v rozpoznaní potenciálnych hrozieb a prečo sa to všetko začína už niekde v našom detstve, či doslova v najužšom rodinnom kruhu?Témy a otázky pre šéfku združenia Za seba a lektorku Bianku Urbanovskú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnes nepriatelia s premiérskym infobanom, či inak čiernou listinou nežiadaných. Predtým hyeny, idioti, slizké hady či špinavé protislovenské prostitútky. Komunikácia tretieho ústavného činiteľa smerom k novinárom. Aj v nej zaznamenal Robert Fico v ústavných funkciách vývoj. Pred ním aj iní – či už „homo vulgaris“ Igor Matovič; premiér reforiem odpísaný Gorilou - Mikuláš Dzurinda; alebo trojnásobný predseda vlády s nárokovaným titulom otec zakladateľ – Vladimír Mečiar. On neváhal na novinárov dokonca vytasiť päste! A tento takmer už tridsaťročný príbeh odovzdávania premiérskej - a neraz aj komunikačnej - štafety z bezprostrednej blízkosti sledoval a neraz na vlastnej koži zažíval náš kolega Braňo Dobšinský. Ako sa novinárčilo za Mečiara? A v čom je iný prístup Roberta Fica? Nie je to vlastne celé o tom, že politici by najradšej mali z médií a novinárov len akési rezonátory ich krokov? A kontrolná funkcia médií, ktorú im prisudzuje demokratické rozloženie úloh, ich zaujíma len do momentu, keď opustia opozičné lavice a uchopia moc? „Každá moc si postupne začne myslieť, že má patent na pravdu, že tu budú na večné časy...Ja sa na tom nesmierne bavím“, rozpráva Dobšinský. „Počkajme si dva tri roky a ich vlastní ich budú konfrontovať so sľubmi“, dodáva. Rozprávanie plné anekdotických príbehov s piatPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko je po pandémií - a po dôsledkoch vojny na Ukrajine, krajinou, kde žije veľmi veľa nešťastných a nespokojných ľudí a práve toto niektorí politici, ktorí nemajú čo ponúknuť, využívajú. Oni túto krajinu poznajú veľmi dobre a napríklad taký Robert Fico a jeho partia, prišli na to, ako ľahko tu môžu získavať lacné politické body. Hovorí vedec Pavol Čekan. Podľa neho hnev a frustrácia v nás prebila pamäť i pocit osobnej zodpovednosti.“Tie drísty o slovenskom menu, slovenskom folklóre, a furt o niečom slovenskom, prestávam tomu rozumieť. Mne primášovi ľudovej hudby, ktorý si vzal za ženu bývalú profesionálnu tanečnicu z PUĽSu, deti mu tancujú v Klnke, bude nejaký SNS človiečik, ktorý nevie ani hovoriť poriadne po slovensky, v živote by na seba nedal slovenský oblek z Ozety, nevie ani kultivovane zaspievať slovenskú ľudovú pieseň, silne pochybujem, že dokáže navariť nejaké slovenské jedlo, či rozoznať slovenské čipsy od rakúskych, určite nevie naspamäť tri najdlhšie slovenské rieky, diktovať, čo je to pravé slovenské, národné a správne pre Slováka. Vedia oni vôbec, čo je napríklad slovenská veda a inovácie? Či som tu už zašiel priďaleko?” To je úryvok zo statusu na sociálnej sieti Pavla Čekana. Poznáme ho ako úspešného slovenského vedca spojeného s pandémiou Covidu, ale aj ako podnikateľa a takpovediac dušu umeleckú a možno prekvapivo - i folklórnu.Nie tak dávno - ešte v časoch Covidu, Pavol Čekan otvorene prognózoval v Ráno Nahlas rozpad spoločnosti a to práve v dôsledku tejto pandémie. Covid je - viacmenej, už preč, bývalé vlády bojujúce s touto epidémiou sú tiež už len politickou minulosťou, no ale my sme tu ostali. Otázkou však je, aké stopy v nás táto doba zanechala a ako sa doba strachu z neviditeľného nepriateľa, ustavičných lockdownov ako i uchýlenia sa do virtuálneho sveta onnlinu premietla do tváre našej spoločnosti.Ako spoločnosť sme rozorvaní, frustrovaní, nahnevaní a hľadajúci - možno práve kvôli vštkým tým otrasom, aspoň niečo, čo je to skutočne naše a čo nás dokáže spájať. Čo je to teda to “naše” to - národné či vlastenecké? To, čo by nás ako spoločnosť malo, či aspoň vedelo spojiť, zoči voči všetkým tým náročným a zložitým výzvam dnešnej doby.V akom stave je teda slovenská veda a prečo sa jej napriek úspechom z obdobia pandémie nedostalo viac financií a ani rešpektu väčšinovej spoločnosti? Ako zastaviť pokračujúci únik mozgov a prečo sa ako spoločnosť čoraz viac a viac ponárame do bahna iracionality, konšpiračných bludov, hľadaniu politických psudospasiteľov a nie je teda dnešná doba už viacmenej vzburou voči humanistickému a osvieteneckému odkazu tradicií Európy i Slovenska?Počúvate Ráno Nahlas, s vedcom Pavlom Čekanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Izrael a radikáli Hamasu, Ukrajina a Putinovo Rusko – horúce konflikty týchto dní a v prípade druhého je ten časový horizont už na takmer dvojročnej hranici. Naviac, vojna je bezprostredne za našou východnou hranicou. „Schopnosť vedieť sa brániť a mať partnerov, na ktorých sa vieme spoľahnúť a oni na nás, je dobrým liekom na kvalitný spánok akejkoľvek krajiny“, uvádza sa v programe nedávnej úradníckej vlády. Tá aktuálna síce vojenskú pomoc Ukrajine deklarovane odmieta, slovenským zbrojárskym firmám však v prípadných dodávkach brániť nechce. Naviac – z výroby zbraní chce získať „pozitívny“ príspevok pre „rast HDP“. Ako je vlastne Slovensko s obranným priemyslom? Sme vlastne ešte schopní vojensky pomôcť Ukrajine z vyprázdnených skladov? A čo v prípade, že by sme sa potrebovali sami brániť? Témy pre Viliama Ostatníka, experta na bezpečnostno-obrannú oblasť z Adapt Institute. Robert Fico opakuje, že „áno“ humanitárnej pomoci Ukrajine, „nie“ tej „vojenskej na vládnej úrovni“. V Bruseli však podporil aj „vojenskú pomoc“ Ukrajine. A na domácej pôde deklaruje, že súkromným zbrojovkám vojenskej pomoci brániť nebude. Nejde o „hru perím“?„Vnímam to ako domácu politickú hru“, reaguje Ostatník a hovorí o predvolebných sľuboch a povolebnej realite. Ak pred voľbami zaznievalo „ani náboj na Ukrajinu“, po voľbách prichádza realita. „V povolebnej realite sa teraz bijú dve veci: voličovi chcem naplniť jeho očakávanie a poviem, že zo skladov nič nepôjde. Zároveň sa to však bije s realitou, že ide aj o veľkú komerčnú príležitosť“, vysvetľuje. „Toto zrušiť alebo zabrzdiť by bolo nielen bláznovstvo, ale je to realita, na ktorú narazil súčasný premiér“, uzatvára Ostatník. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo bolo pred voľbami už nie je také dôležité, predvolebná rétorika sa v tej jej najhoršej podobe nepretavila do PVV, hovorí o vládnom programe bývalý minister zahraničných vecí a dlhoročný diplomat Miroslav Wlachovský. Slovensko podľa neho vždy vykonávalo suverénnu zahraničnú politiku čiže vládny slogan o suverénnej zahraničnej politike považuje za prázdny. “Ak suverénny znamená rozhodnúť sa suverénne hlúpo - a nie v záujme dlhodobých perspektív Slovenska, tak potom na takúto suverénnosť môžeme škaredo doplatiť, tvrdí WlachovskýVláda sa bude riadiť heslom “Slovensko na prvom mieste,” čo znamená byť solidárny, zodpovedný a predvídateľný v zahraničnej politike so zreteľom na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky.To je krátky úryvok z vládneho programu štvrtej ficovej vlády v oblasti zahraničných vecí a medzinárodných vzťahov.Čo bude tento “Trumipzmus” znamenať v čase pokračujúcej ruskej agresie na Ukrajine a ako možno vnímať to, že vo vládnom programe niet o ruskej hrozbe ani len jedinej zmienky?Ako čítať vládne snahy o oživenie dávno zašlej slávy tzv. Vyšehradskej štvorky vo svetle principiálne odlišných postojov Poľska a Maďarska zoči voči ruskej agresií a vnímaniu bezpečnostnej hrozby z Kremľa?Ako nás môže oslabiť vládnym establišmentom deklarovaná snaha rušiť špecializované útvary štátnej správy určené na boj s hybridnými hrozbami a prečo to vlastne vláda robí?No a aký postoj zaujať k opätovnej eskalácií násilia v oblasti Blizkeho východu, ktoré rozpútal brutálny krvavý útok teroristov z Hamasu na civilistov v Izraeli?Do akého geopolitického sveta teda kráčame, aký svet sa aktuálne pred našimi očami tvorí a je vôbec Slovensko na meniacu sa bezpečnostnú situáciu - ako i zvyšujúce sa hrozby vojen, terorizmu klimakrízy či migrácie, pripravené? A je na tieto meniace sa siločiary, ako i úplne nové civilizačné výzvy pripravená nová vláda Roberta Fica? Toho istého Roberta Fica ktorý Slovensku už tri krát vládol a na zmenu krajiny mal dlhých 12 rokov.“Ak berieme politikov ako tých, ktorí by mali spravovať štát a dbať o to, aby sa jeho občania mali lepšie, tak potom sme tu vyše dekádu mali pri moci tých, ktorí tento štát nikam zásadne neposunuli. Teraz sú tu znova a mne nie je jasné, že keď im to nevyšlo tri krát, prečo by to malo výjsť štvrtý krát. Za tých 12 rokov jeho vlád k žiadnemu výraznému posunu tejto krajiny neprišlo. Najväčším hriechom vládnutia Roberta Fica je preto stratený čas,” pripomína Wlachovský.Témy a otázky pre dlhoročného skúseného diplomata a exministra zahraničných vecí Miroslava Wlachovského.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Predstava, že ľudia s intelektovým či mentálnym znevýhodnením nemajú sexuálne túžby je veľký mýtus. Nie je to pravda, v niektorých prípadoch je to u týchto detí aj skôr a silnejšie, než u bežnej populácie, hovorí Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková. Tá v Ráno Nahlas už na jar upozornila na fenomén sexuálneho zneužívania týchto detí. Špeciálne olympiády preto rozbehli program vzdelávania rodičov, ale aj detí ako najlepšej obrany voči zneužívaniu.Až 8 z desiatich dievčat, ktoré boli sexuálne zneužívané, malo nejakú formu intelektového či mentálneho znevýhodnenia. V prípade chlapcov, to bolo až v 70 % prípadov. O tomto fenoméne zneužívania tých najbezbrannejších z bezbranných hovoria aktuálne celosvetové štatistiky. A sexuálne zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí sa deje aj na Slovensku. Deje sa to, len je to téma - napriek svojej hrozivosti, neraz u nás vo verejnom priestore prehliadaná až tabuizovaná.Tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže sme v Ráno Nahlas otvorili už na jar, dnes sa k nej - pre jej závažnosť, opäť vraciame. Tentoraz však už v polohe aktívnej obrany voči sexuálnym predátorom. Pretože ešte dôležitejšie ako problém otvoriť a pomenovať, je sa tomu aktívne postaviť a naše deti - ako aj ich rodičov, naučiť ako sa voči sexuálnej agresii brániť.V tejto téme totiž panuje niekoľko veľkých mýtov. Od predstavy o páchateľoch, až po vytesnenie predstavy o sexuálnom živote a sexuálnych túžbach detí a mládeže s intelektovým, či mentálnym znevýhodnením. Podľa Evy Gažovej Vrankovej, jedna z kľúčových rád preto znie: Rozprávajte sa so svojimi deťmi aj na tieto témy a učte ich - už od šiestich rokov, čo je to súkromie. “Ten, kto prvý otvorí otázku sexu, sexuálneho zneužívania, ochrany voči nemu, ako i vzťahov medzi pohlaviami, tak ten vyhráva súboj o dôveru dieťata. Takže hovoríme rodičom, buďte to vy, pripomína Národná šéfka Špeciálnych olympiád. Problémom však podľa nej je i častá infantilizácia takýchto detí práve zo strany rodičov.   Ďalším mýtom je i predstava o sexuálnych agresoroch. Väčšina sexuálnych agresorov totižto - na rozdiel od zastaralých filmových predstáv, nie sú žiadni cudzí muži v povestných baloniakoch motajúci sa pri školách. Naopak, dlhodobé štatistiky potvrdzujú, že väčšina sexuálnych predátorov sú osoby, ktorých obete - či ich okolie a komunita, dobre pozná a dokonca k nim majú aj dôveru. A vo väčšine prípadov zneužívania je to postavené práve na zneužití tejto- a neraz i dlhodobo a opatrne, budovanej dôvery zo strany sexuálneho agresora.“Najnebezpečnejšie v dnešnej dobe je tzv. online zneužívanie (teda cez virtuálny internetový priestor) pretože naši športovci sú často na sociálnych sieťach veľmi zdatní. Práve tam si ich potom ten agresor nájde a cielene vytipuje, že ide o dieťa s nejakou formou intelektového obmedzenia a teda tam to bude mať ľahšie. Naše deti sú pre toto svoje znevýhodnenie vyčleňované zo spoločnosti a keď si ho ten agresor nájde, presne vie, čo má robiť a ako si získať jeho dôveru. Agresor sa nikam neponáhľa, ale na konci toho všetkého je potom sex. Agresor si to pritom buduje tak, aby to sexuálne zneužívanie trvalo čo najdlhšie, varuje Eva Gažová Vranková. Zároveň ale dodáva, že symptómy zneužívania sú na dieťati odhaliteľné prakticky okamžite a ide o prejavy fyzické či psychické. Tá najzákladnejšia rada preto znie: “Majte otvorené oči, vždy a všade.”Počúvate Ráno Nahlas, dnes o tzv.Safeguardingu, teda o ochrane a vzdelávaní voči hrozbe sexuálneho zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí. S Národnou šéfkou Špeciálnych olympiád Evou Gažovou Vrankovou.

„Robert Fico s Andrejom Dankom poškodzujú občanov, lebo im upierajú právo na informácie“. Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc takto reaguje na ich najnovšie kroky smerom k vybraným médiám a novinárom. „Šokuje ma, že sú pritom až bezškrupulózni“, dodáva. Nadraďujú tým podľa neho úzke stranícke záujmy nad záujmy spoločnosti.Hyeny, idioti, špinavé protislovenské prostitútky, slizké hady – to sú len niektoré z výrazov, ktorými častoval a častuje novinárov staronový premiér. V minulosti novinárov urážal a hneval sa nich, dnes z časti robí dokonca nepriateľov. A ak vybrané médiá pôvodne ani nechcel púšťať na úrad vlády, postoj transformoval a najnovšie s nimi „prerušil komunikáciu“. Neplnia si podľa neho povinnosť – pravdivo, všestranne a včas informovať „osobitne o krokoch vlády a jej predsedu“. Ich šéfredaktori však Robertovi Ficovi kontrujú: médiá sú v demokraciách kontrolórmi moci, nie jej PR oddeleniami. Ako premiér takýmto prístupom podľa nich robí z vybraných médií terče a legitimizuje útoky voči nim. James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov amerických, svojho času napísal, že „vláda ľudu bez informovanosti ľudu, alebo bez možnosti získať informácie, je iba prológom frašky alebo tragédie”. „Prístup Roberta Fica je z tohto pohľadu záťažovou skúškou pre slovenskú demokraciu“, reaguje Pavol Szalai. „Možno tu hovoriť o tlakoch, ktoré oslabujú slobodu tlače“, dodáva. A bez slobody tlače sa podľa neho oslabuje dobrá správa vecí verejných, doslova neexistuje boj proti korupcii a kontrola moci. V podcaste sa pozrieme, čo môže byť hrádzou pre takéto chúťky politikov obmedzovať nezávislé médiá. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

“Chudobu považujem za najväčšiu lekciu pre ľudské práva a slobody na Slovensku. Chudoba je následok i príčina porušovania ľudských práv,” tvrdí 34 rokov po Novembri 89 Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Zároveň pripomína, že hoci je chudoba z hľadiska ľudských práv našim najväčším problémom, do poriadku by sme mali dať aj právny rámec pre vzťahy ľudí z LGBTI komunity.Od Novembra 89 - keď padla totalita, uplynulo už 34 rokov. Máme slobodné voľby, zrušili sme 4. článok Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, na hraniciach už nemáme ostnaté ploty, mínové polia a už nestrieľame do ľudí do chrbta ostrými. Odstránili sme štátnu cenzúru, máme slobodu prejavu - ale najmä slobodu aj po prejave, máme právo zhromažďovania, v spoločnosti, v pozitívnom zmysle slova, bujnie tretí sektor -často nahrádzajúci zlyhávajúci štát.Zároveň však popri tom všetkom pozitívnom, máme i státisíce ľudí pod hranicou chudoby, máme množstvo prípadov šikanovaných, týraných a zneužívaných detí, máme enormný počet domáceho násilia, ale aj prípady týrania a šikanovania seniorov. Rómske deti sú na Slovensku aj v roku 2023 obeťami rasovej segregácie a ľudia z LGBTI komunity sú tu ešte aj dnes obeťami hejtu politikov, spoločnosti a ich práva v oblasti rodinného života stále nie sú na úrovni majoritnej heterosexuálnej väčšiny.“ESĽP nám jednoznačne odkazuje: vytvorte právny rámec pre osoby rovnakého pohlavia. Nazvite si ho akokoľvek, ale nech je to legitímne, nech je to pred tvárou štátu, ale nech sa dostane právneho uznania osôbe rovnakého pohlavia,” hovorí Róbert Dobrovodský,No a ľudia so zdravotným či mentálnym znevýhodnením - či dlhodobo chorí, chudobní alebo proste “iní” na Slovensku 2023 rozhodne nemajú rovnaké štartovacie pozície, naopak: Tieto často najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú u nás ešte stále na okraji záujmu štátu - ako i i väčšinovej spoločnosti.“Je veľmi dôležité aby nad nami všetkými, nad celou spoločnosťou, nad tou “spoločenskou zmluvou”, ktorú sme uzatvorili keď sme tvorili štát, boli ľudské práva, ktoré patria každému bez výnimky. Lebo akonáhle začne v spoločnosti systém dehumanizácie, že tebe to právo patrí a tebe už nie alebo ti patrí v nižšom rozsahu, tak to je základ tragédií, pripomína ombudsman Dobrovodský.Kam sa teda to naše Slovensko posunulo po páde komunistickej totality za tých uplynulých 34 rokov? Môžeme byť spokojný so stavom ľudských práv a ich reálnej vymožiteľnosti a kde sú naše najväčšie “achilovky” z hľadiska dodržiavania ľudských práv a medzinárodných štandardov, ku ktorý sme sa napokon my sami aj oficiálne zaviazali? A najmä: ak táto krajina nie je pre starých, zdravotne či mentálne znevýhodnených, chudobných či LGBTI komunitu, tak pre koho vlastne je?Témy a otázky pre Verejného ochrancu práv, zjednodušene ombudsmana, Róberta Dobrovodského. Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„K teroristom nemôžeme byť tolerantní. Áno, som smutný, že zomierajú Palestínčania v Gaze. Nik nemôže mať radosť z toho, že zomierajú obyčajní ľudia. Problém je však v tom, že Hamas stále existuje a z civilov si robí živé štíty. Musí byť zničený.“ Pohľad na súčasný konflikt medzi Izraelom a radikálmi Hamasu optikou židovského rabína Mišu Kapustina. Nožom dobodaná Židovka, na dverách jej bytu hákový kríž – Francúzsko; grafity Dávidovej hviezdy na domoch a podnikoch, kde žijú a pracujú Židia – Nemecko; odmietnutá rezervácia židovskej školy na nafukovací hrad – s poznámkou podnikateľa: nemôžem prijať sionistickú objednávku, nechcem krvavé peniaze – slobodu Palestíne – to je zas prípad z Austrálie. Vo svete narastá vlna antisemitizmu po Izraelskej vojenskej odvete na masaker radikálov Hamasu. „Radikáli programovo zasievajú strach. Sú presvedčení, že pravdu majú len oni a všetko ostatné je zlé. Preto chcú všetko ostatné zničiť“, rozpráva rabín Kapustin. „Slovo kompromis ani nie je v ich slovníku. Oni chcú všetko“, dodáva.Konflikt sa začal koordinovaným útokom radikálov Hamasu na ciele v Izraeli v sobotu 7. októbra a ich „besnením“. Zabili pritom vyše 1400 Izraelčanov, ďalšie dve stovky zobrali do zajatia. „Izraelom sa to neskončí. Všetci to majú pochopiť. Svoj radikalizmus a fanatizmus chcú rozšíriť aj do Európy, Ameriky. Do všetkých krajín“, rozpráva rabín. „Antisemitizmus je tu odpradávna. Je to choroba. Zatiaľ na ňu neexistuje účinný liek a pravdepodobne ho ani nikdy mať nebudeme“, dodáva.Každý jednotlivec stojí podľa neho denne pred voľbou medzi dobrom a zlom. „Antisemitizmus je voľbou pre zlo“, tvrdí rabín Kapustin. Tvrdí, že na Slovensku sa cíti bezpečne, a to aj po vražde zo Zámockej v Bratislave, keď sa v manifeste útočníka našli aj slová o „nenávisti k Židom“, ktorí mali byť tiež obeťami útoku. „Nie je možné zakázať nenávidieť. Je to právo každého. Môžeme milovať alebo nenávidieť. Odporúčam však radšej prejavovať lásku tým, ktorých milujeme, na nenávisť nám potom ani nezostane čas“, uzatvára rabín Kapustin. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mečiarizmus sa vracia, ale už v úplne inej podobe pretože tá vtedajšia podoba už dnes nie je možná. To, čo vláda voči médiám skúša je hlúposť, ktorá sa vláde určite vráti a to veľmi rýchlo, tvrdí dlhoročný novinár, bývalý viacnásobný šéfredaktor a expredseda Syndikátu novinárov Ján Füle. Podľa neho vládna moc uverila v existenciu tzv. Alternatívnych médií. Alternatívne médiá sú ale otrava, tvrdí Füle.Vláda ešte ani nezískala dôveru parlamentu a už začína napĺňať niektoré svoje predvolebné sľuby a pretavovať predvolebnú rétoriku do mocenskej praxe. Jedným z prvých terčov vládnej moci sa tak stávajú médiá. Presnejšie tie médiá, ktoré boli voči stranám aktuálnej vládnej moci, ale nielen im, kritické a za svoju úlohu vždy považovali predovšetkým kontrolu moci.Na rad tak prichádza ich demonštratívne ignorovanie vládnymi politikmi, ale Robert Fico svoj nevraživý postoj voči vybraným redakciám už pretavil aj do reálnej snahy odoprieť im prístup na Úrad vlády. Pripomeňme, že tej vlády, ktorá vládne nielen voličom vládnych strán, ale vládne všetkým občanom Slovenska a rovnako tak, je aj všetkými občanmi Slovenska i financovaná.Neblahý osud môže čakať aj verejnoprávnu RTVS kde už vládna moc netají ambíciu Telerozhlas rozdeliť, mocensky ovládnuť a znormalizovať verenoprávne médiá.Nie je to pritom nič nové, obdobne zakazoval svojim ministrom komunikovať počas svojho vládnutia i Vladimír Mečiar a rovnako tak za jeho éry zažili verejnoprávna STV i SRo svoj najväčší úpadok a stratu dôveryhodnosti. A opäť pripomeňme, že tento zápas s médiami skončil pre Vladimíra Mečiara jeho politickou porážkou v roku 1998.Rozbieha sa teda opäť ten povestný mečiarovský valec zo “Zlatej Idky” a ako môže konfrontácia vládnej moci s mediálnym mainstreamom dopadnúť? Prečo majú čitatelia, poslucháči a diváci médií označených Ficom za tzv. Nepriateľské” právo na rovnaký prístup k informáciám? Nakoľko sa vládna moc môže spoliehať na takzvanú mediálnu alternatívu a nezrátajú jej to tieto médiá, ak moc nebude schopná plniť ich predstavy? Ustojí verejnoprávna RTVS tlak moci a prečo je tak dôležité brániť a chrániť hodnoty verejnoprávnosti?No a napokon, ako to dopadne so škodoradostnými veštbami o konci mainstreamových médií a dokedy bude ľuďom postačovať alternatívna realita odtrhnutá od faktov i štandardných, overených redakčných postupov a prečo je pre demokraciu podstatná mediálna výchova?“Tak, ako nemôže nikto vyrábať párky len tak - a predávať to ako párky, tak rovnako nemôže nikto predávať informácie len tak - a tvrdiť, že to sú vlastne také alternatívne informácie no a vyskúšajte, čo to s vami spraví: Možno nezomriete, ale možno i zomriete. To je jednoducho nezmysel. Vráti sa im to, vráti sa im to určite a vráti sa im to podľa mňa veľmi rýchlo, hovorí skúsený dlhoročný novinár Ján Füle. Podľa neho nám tu už veľmi dlho zúfalo chýba mediálna výchova.Témy a otázky pre dlhoročného novinára Jána Füleho.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Fotil November’89. Ten študentský a v Bratislave. Jeho zábery brieždenia slobody videl svet. Washington či Rím mohli nazrieť za oponu toho, čo neskôr prerástlo do revolúcie slobody – Nežnej či Zamatovej. Do zákutí nepovolenej demonštrácie bratislavských vysokoškolákov, ktorí o celý deň predbehli tých pražských. Pavol Vitko. Vtedy študent žurnalistiky, dnes šéfredaktor špecializovaného armádneho časopisu Obrana. A čerstvý autor Porcelánového prasiatka, knihy o osudoch vojakov, ktorí kedysi odmietli okupáciu bratských vojsk.„Vtedy sme nevedeli, že nasledujúci deň bude 17. november, že bude Nežná revolúcia. My sme mohli prísť po víkende do školy a mohli nás predvolávať na komisie a povyhadzovať. Alebo nás mohli vyhodiť z internátov. Jednoducho to bol obrovský risk“, spomína Vitko. „O slobode a demokracii, ktorá tu chýbala, sme často diskutovali pri pive, no skandovať to rovno v uliciach hlavného mesta, to bolo úplne iné“, vracia sa v spomienkach k 16. novembru. „Bolo to vtedy až euforické“, dodáva.Pred vtedajším Pionierskym palácom sa zišlo do tristo vysokoškolákov, ktorí potom v živej reťazi prešli mestom a skončili až pred vtedajším socialistickým ministerstvom školstva. Mestom pritom skandovali heslá „Chceme slobodu“, „Chceme demokraciu“, pred ministerstvom dokonca konfrontovali vtedajšieho tajomníka ÚV KSS Gejzu Šlapku. Pavol Vitko nezabúda dodať, že o celý deň sa im vtedy podarilo „predbehnúť“ Prahu. No kým u nás sa protestný pochod študentov zaobišiel bez policajného násilia, deň na to – 17. novembra – policajti v Prahe na Národní třídě zasiahli proti študentom až brutálne. Brutalita režimu potom spustila dynamiku Nežnej revolúcie. Už deň na to v sobotu 18. novembra vstúpili študenti pražských vysokých škôl do štrajku. Pridali sa k nim herci. 19. november v Bratislave mobilizoval výtvarníkov a hercov. Prví sa stretli u Cipárovcov, druhí i Hubovcov. V rovnaký deň bolo veľké stretnutie v Umeleckej besede a herci na Malej scéne vtedy ohlásili vznik prvého štrajkového výboru na Slovensku. A ak ešte vo štvrtok 16. novembra boli študenti pripravení na to, že nasledujúci pondelok im môže priniesť aj „vyhadzov“ zo školy, udalosti nabrali úplne opačný spád. Študenti Filozofickej fakulty UK v pondelok 20. novembra obsadili aulu a vyhlásili protestný štrajk. Tam bol aj Pavol Vitko so svojim reportážnym fotoaparátom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš vzdelávací sytém nie je vôbec pripravený na “neštandardné deti”. Rolu v tom hrá najmä náš tradicionalizmus, kde tým základným argumentom proti inováciám v školstve je veta: “Veď my sme to prežili, tak to prežijú aj ďalší.” Toto je základný problém a k tomu sa pripája ešte i ustavičné politizovanie školstva, hovorí riaditeľ experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Juraj Mazák. Medzi našimi deťmi sú totižto tisícky tých, ktorí sa do unifikovanej škatuľky nášho verejného školstva jednoducho nezmestia. I oni si ale zaslúžia vzdelanie podľa ich daností i potrieb. V tomto však Slovensko žalostne zlyháva. No nemusí tomu tak byť. Ako teda na to?Je 8:00, začiatok prvej hodiny, potom príde 45 minút matematiky či slovenčiny, nasleduje zvonenie a prestávka a potom opäť 45 minút, tentoraz trebars fyziky či cudzieho jazyka. A takto stále dookola od pondelka až do piatku. Medzitým kopa diktátov, písomiek, testov a aby toho nebolo málo, po škole ešte domáce úlohy, niekedy až do neskorého večera.Kto z nás, rodičov by to nepoznal. Takto nejako zväčša vyzerá štandardizované povinné vzdelávanie našich detí, a to aj po vyše dvoch storočiach od dôb cisárovny Márie Terézie, ktorá ešte v 18. storočí s touto ideou vzdelať svojich poddaných prišla.Čo však s deťmi, ktoré sa do tejto unifikovanej školskej “uniformy” proste nezmestia? Čo s deťmi, ktoré sú skrátka íné a v niečom odlišné? Čo s deťmi, ktoré majú ADHD, nejakú formu PAS syndrómu, trpia disgrafiou, diskalkúliou, dislexiou či poruchou pozornosti až tak, že im štandardizovaný vyučovací proces viac ubližuje, než pomáha?Áno, aj takéto deti tu s nami sú a aj oni majú právo na vzdelanie, podľa vlastných schopností a možností. Je tomu tak i preto, lebo napriek ich odlišnosti, sa v nich neraz skrýva neobyčajný a úplne jedinečný talent. A vlastne, keby aj nie, položme si jednoduchú otázku. Chceme aby sa naše deti v školách trápili alebo ich chceme vidieť v ich prirodzenej zvedavosti šťastné a spokojné?Slovensko však ani v roku 20323, a ani po trpkej skúsenosti s pandémiou, nie je na takéto deti pripravené. Nie je tomu tak ale vždy a všade, i tu u nás sú mnohé pokusy, ako vzdelávanie takpovediac “ušiť na mieru” deťom, ktorým je poskytované, či už vo forme “homeschoolingu” alebo v školách ako je Slobodná demokratická škola v Košiciach.   “Bez neustáleho riadenia a prísunu podnetov poskytneme priestor pre osvedčený model slobodného vzdelávania a voľnej hry potvrdený aj najnovšími poznatkami z pedagogiky, psychológie a neurológie. Formálne sme bežná základná škola a preto päť dní v týždni bude kvalifikovaný personál sprevádzať deti svetom v slobode, inklúzii, pri zachovaní vnútornej motivácie a hojnom pobyte vonku. Dovolíme Vášmu dieťaťu učiť sa spôsobom a tempom jemu vlastným, píše sa na webe tejto vzdelávacej inštitúcie.“Menej štatistické deti” dokážu dosiahnuť svoj potenciál práve tým, že niektoré pravidlá uvoľníme, čo ale neznamená, že na nich znížime nároky. No a ten vzdelávací systém sa dá nastaviť tak, aby umožňoval individuálne stupne voľnosti pre každé dieťa tak, ako to to dieťa potrebuje a aby vedelo dosiahnuť svoj potenciál, hovorí jej riaditeľ Juraj Mazák. . “Pokiaľ sa k moci alebo na ministerstvo školstva nedostane niekto, ktorý si osobne zažil, čo to je mať dieťa napríklad s nejakou formou autizmu, a nemôcť ho umiestniť do školy, tak sa nič nezmení, dodáva Monika Kemeňová, matka štyroch deti z ktorých dve forme “homeschoolingu” túto experimentálnu školu v Košiciach navštevujú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Toto nebude pre mimovládne organizácie fatálne.Mimovládky tu prežili dve zákerné a kruté totality, fašizmus aj socializmus. Prežili a mimovládky nezomrú po zásahoch vlády ani dnes. Prežijú, akurát neurobia to, čo doteraz urobili s daňovou asignáciou a tým pádom budú ich aktivity chýbať: Budú chýbať v regiónoch, v školách, v zariadeniach pre seniorov, či v športe, kultúre alebo v aktivitách pre zdravotne znevýhodnených, odkazuje vláde šéf Komory mimovládnych organizácií Marcel Zajac.“Táto spoločnosť je rozsypaná. Nachádzame tu zásadné odlišnosti a to dokonca i v samotných rodinách, no a teraz síce všetci hovoria, že musíme túto spoločnosť spojiť, ale týmto sme neurobili nič iné, ako to, že sme priniesli do rodín nový problém. Toto bude strašná voľba a táto voľba je strašný omyl, hovorí o návrhu Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša (Hlas) oklieštiť financovanie mimovládneho sektora podpredseda Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcel Zajac.Organizácie podporujúce predčasne narodené deti, organizácie pre deti s nejakou formou vývojovej poruchy či pre deti s vážnymi zdravotnými či mentálnymi znevýhodneniami. Organizácie podporujúce umierajúce deti na ich poslednej ceste. Organizácie, ktoré zaštitujú všemožné športové či kultúrne aktivity deti, ale aj tie, ktoré sa venujú podpore zdravotne znevýhodnených alebo našim otcom a mamám na tej ich poslednej ceste: Aby z tohoto sveta odišli bez bolestí a naozaj dôstojne.Sú tam i spolky rybárov či poľovníkov, no aj organizácie podporujúce ekológiu či proste len obnovu a revitalizáciu prírody, práve v tom našom konkrétnom kúsku sveta. Spolky šachistov, filatelistov, modelárov či jednoducho zberateľov niečoho, čo nám napĺňa dušu či srdcia. Organizácie zbierajúce peniaze na ľudí s rakovinou či inými závažnými ochoreniami, ale aj podporujúce týrané ženy či bité deti. Je to približne 16 tisíc mimovládnych organizácií (a to je len ozaj malý výsek tohoto bohatého mimovládneho života), ktoré sa už dlho, prakticky rok čo rok legitímne a nenásilne uchádzajú o tzv. Daňovú asignáciu, teda o dve percentá z vašich zaplatených daní. Pokojne, nenásilne a dobrovoľne. Až doteraz.Nový minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tento zavedený a osvedčaný mechanizmus totiž plánuje zmeniť a časť týchto, tak neuveriteľne prepotrebných zdrojov, chce odkloniť smerom k tzv. Rodičovským dôchodkom.Erik Tomáš síce hovorí, že on nič nikomu neberie, stavia však donátorov pred doslova: “Sofiinu voľbu”.Inak povedané, voľbu: Buď podporíš svojich rodičov alebo dáš tieto peniaze mimovládkam: Napríklad tej, ktorá sa stará o športové či kultúrne aktivity tvojho dieťaťa, či dokonca môže prísť aj k voľbe: “Dve percentá pre tvoju mamu versus dve percentá pre organizáciu starajúcu sa o pokojný a dôstojný odchod tvojho umierajúceho dieťaťa”.Áno, i pred takéto “Sofiine voľby” nás chce stavať nová vládna moc. Aký má na to dôvod a ako to pre mimovládny sektor môže dopadnúť? A najmä, kto sú konkrétne tie povestné ficom zadefinované “sorošove” mimovládky a čo pre nás a našu spoločnosť robia,ako ju menia a čo by sa zmenilo keby prišli o naše peniaze? Bude to strašný omyl pretože mechanizmus daňových asignácií bol vymyslený pre solidaritu so spoločnosťou. My potrebujeme mechanizmus, ktorý prekračuje hranice rodín. Už je predsa dávno známe, že tie naše rodiny nestačia, ale keď budem myslieť na to, že uspokojením mňa a mojej rodiny to nekončí, tak rozvíjam komunitu: Susedia, ulica, mesto alebo inak povedané: Komunita. A o tomto je tento mechanizmus mimovládneho sektora, hovorí Marcel Zajac.Téma pre podpredsedu Rady vlády pre Mimovládne neziskové organizácie Marcela Zajaca.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Silný sociálny štát, opätovný strop pre dôchodkový vek, vyššie dôchodky pre ultra sedemdesiatnikov a trináste dôchodky v garantovanej výške tých priemerných, naviac „dôstojný“ dôchodok rovno v ústave. Ale aj „prehodnocovanie štruktúry a nastavenia viac pilierového systému dôchodkov“. Koaličné zámery štvrtej Ficovej zostavy v oblasti dôchodkov. To všetko v situácii, keď je krajina rekordne zadĺžená a pod tlakom konsolidovať – a teda sporiť. Kde to na to chce nová vládna zostava zobrať? Pri trinástych dôchodkoch vidí zdroje v tom, čo ľudia dávajú mimovládkam. Čo pri ďalších zámeroch? Neulakomí sa na miliardy z druhého piliera, ako to v jeho histórii urobila už štyrikrát? Téma pre exministra Jozefa Mihála. „Je to delostrelecká príprava na otvorenie druhého dôchodkového piliera“. Exminister Jozef Mihál reaguje na zámery aktuálnej vládnej zostavy s dôchodkami. Očakáva, že to, čo sa aktuálne mediálne deje s rodičovskými dôchodkami, s miernym časovým odstupom očakáva aj druhý dôchodkový pilier. Aktuálne je v ňom vyše trinásť miliárd dôchodkových úspor. V doterajšej histórii sa Ficovým vládam z neho podarilo presmerovať na účty Sociálnej poisťovne vyše miliardu eur. Počas štyroch otvorení systému a masívnej kampani z neho odišlo vyše 300 tisíc ľudí. „Toto je obrovské lákadlo pre politikov tohto typu“, hovorí exminsiter Mihál. V podcaste sa tiež dozviete, kde by hľadal potrebné úspory on. Nahrával Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Viac o programe zájazdu sa dočítate v článku na Aktuality.sk https://www.aktuality.sk/clanok/EbcPa7G/originalny-darcek-uz-tieto-vianoce-vymente-zoo-za-skutocnu-divocinu/?preview=731c15fbb3c3acfaec9bead8c54c951ac6b21668f976678950dd3463c576557e alebo na www.satur.skSatur 13.11.2023

Vyhlásenia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej sú desivé, hovorí filmová producentka a osobnosť Novembra 89 Zuzana Mistríková. Podľa nej kultúra a umenie sú síce výsledkom dejín, ale v nich takmer nič nie je čisto a rýdzo slovenské. „Tak ako je absurdné sa tváriť, že niekto má tisíc rokov čisto slovenský rodokmeň,“ hovorí Zuzana Mistríková. Maticu slovenskú považuje za hlásnu trúbu najpovrchnejších prúdov. Keď si ľudia budú mať vybrať, či dajú 2 percentá mimovládkam alebo rodičom, spôsobí to rozvrat a nenávisť v rodinách.Kultúra vlády buď nezaujímala, alebo ju zneužívali na propagandu. Dnes sledujeme pokus o romantizovanie kultúry národa z 19. storočia a politici majú prázdne slová. Je slovenskou kultúrou slovenský preklad Shakespeara?Čo vlastne môže pokaziť minister kultúry? Podľa Zuzany Mistríkovej to môže byť spoločenská atmosféra a vzťahy medzi ľuďmi.Prečo je problém degradácia jazyka na najvyššom poste na ministerstve kultúry? Môže sa podpora kultúry zmeniť na podporu propagandy? Ak by ministerka chcela znásilniť kultúru, musela by porušiť, alebo sa pokúsiť zmeniť množstvo zákonov. Zuzana Mistríková hovorí, že je podlé nechať ľudí vybrať si, či podporia mimovládky alebo vlastných rodičov. Najviac to podľa nej ublíži samosprávam a jednoduchším rodinám.Ak si koalícia rozdelí RTVS a politicky ovládne verejnoprávne médiá, bude to podľa nej demonštrácia moci a absurdné vyhadzovanie verejných peňazí. Vládnu propagandu ľudia nebudú pozerať a všetci sa na nej budeme zabávať ako na Rafaelovi Rafajovi v uniforme, tvrdí filmová producentka. Budeme fungovať ako v 90. rokoch a službu verejnosti budú plniť iné médiá.Ako vyzerá silná slovenská filmová jeseň a čo sa oplatí pozrieť si v kine?Čo má zmysel dnes hovoriť o Novembri 89 generáciám, ktoré nezažili totalitu?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Martin Navrátil je druhým Slovákom, ktorý dobyl južný pól, je však úplne prvým, ktorý sa k Južnému pólu dostal na vyše tisíc kilometrovej ceste od pobrežia. “Nie, toto nebola žiadna počítačová hra, kde má hrdina k dispozícií tri životy. Tam sa každá chyba veľmi kruto trestá a neodpúšťa sa, hovorí skúsený cestovateľ Martin Navrátil. A ako sa v dôsledku klimazmeny mení naša planéta?1047 kilometrov a takmer 50 nocí v stane pri priemernej teplote mínus 30 stupňov. Aj tak vyzerala cesta Martina Navrátila za jeho snom, dobyť Južný pól.Chlad, silný protivietor, únava, pocit samoty, oslepujúce slnko či tzv. Biele peklo, kde človek stráca akúkoľvek orientáciu, i tak vyzeral jeho pochod na najjužnejšie miesto našej planéty. A tam? Tam nie je absolútne nič, hovorí Martin Navrátil.Čo všetko znamená dosiahnuť Južný pól, aké nástrahy na polárnikov čakajú, ako sa vyrovnať s neustálym chladom, vetrom, pocitmi samoty, zlými podmienkami na tú najzákladnejšiu hygienu a ako sa vôbec dá pripraviť na, pre nás, až nepredstaviteľné podmienky? No a napokon, stálo to všetko za to?A ako sa mení naša pláneta tvrdo čeliaca rapídnym zmenám klímy?Ráno Nahlas so skúseným cestovateľom a polárnikom Martinom Navrátilom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„To je jeden z tých dní, keď si budete vždy presne pamätať, čo ste robili“, tak reaguje na sobotu, siedmy október. Besnenie medzi radikálmi Hamasu a Izraelom má mesiac. Po prvotných zverstvách radikálov prišla odveta – bombardovanie a pozemná operácia Izraela. Obe za sebou zanechávajú smrť, bolesť a spravodlivý hnev odplaty zo strany pozostalých...a opäť len zárodky ďalších konfliktov. Posledný víkend eskaloval ešte aj do hrozby použia atómovej bomby na vyhladenie Gazy, ako neprípustný a zavrhnutia hodný výkrik radikála vo svojej vláde ho okamžite odsúdil premiér Netanjahu. A hoci sme v našich stredoeurópskych končinách konfrontovaní najmä s vojnovým spravodajstvom tohto konfliktu, krajinu musí žiť a pracovať, aby mohla ísť ďalej. Čo urobil 7. október s Izraelom, ktorý je už pre svoju históriu odkázaný na spolunažívanie židov a arabov? Téma pre Janu Shemesh, slovenskú novinárku, ktorá si Izrael zvolila za svoj druhý domov. „O pol siedmej ráno nás zo spánku strhla siréna. A hoci sme si spočiatku mysleli, že sa susedom len omylom spustil alarm, o chvíľu sme pochopili – pre špecifiskosť toho zvuku – že sú to sirény. S manželom a dcérou sme utekali do našej tzv. bezpečnej izby, ktorú máme v byte“, rozpráva novinárka a prozaička Jana Shemesh. Podľa jej rozprávania boli doslova nalepení na televízor a s postupujúcim časom začali chápať, že „sa deje niečo hrozné, bezprecedentné, čo sme nikdy nezažili“. Ako šok prežívali fakt, že radikálom Hamasu sa podarilo preniknúť cez hraničnú bariéru a napáchať prvotné zverstvá, ktorých rozsah a krutosť začali naplno vychádzať najavo až s postupujúcim časom. Podvedomý strach prichádzal aj z faktu, že epicentrum vyčíňania radikálov bolo relatívne blízko, ani nie sto kilometrov vzdušnou čiarou. Odísť či zostať?Ak sa otázkou o možnom vycestovaní z Izraela Jana a jej rodina zaoberali pred konfliktom, aktuálna vojna a jej následky najmä v podobe narastajúceho antisemitizmu na Západe tieto úvahy zastavili. „K úvahám o vycestovaní nás ešte pred vojnou viedla slabnúca demokracia, po vojne však túto možnosť vôbec nezvažujeme. Máme strach z narastajúceho antisemitizmu, ktorý vidíme na Západe“, vysvetľuje Jana. „Neviem si predstaviť, že moja dcéra by študovala niekde na západnej univerzite a niekto ju tam – a poviem to veľmi škaredo – opľuval za to, že je Izraelčanka alebo Židovka. To je pre mňa neprijateľné!“, dopĺňa. Za hrozný označuje novinárka Jana Shemesh fakt, že v 21. storočí dostávajú Izralčania od svojej vlády výstrahy, aby zvažovali cesty do zahraničia. A ak už do zahraničia cestujú, aby nehovorili po hebrejsky. Aby nemali na hlavách jarmulky, nenosili retiazky z Dávidovou hviezdou, podľa ktorých by boli identifikovateľní. „To mi príde hrozné“, hovorí Shemesh. Napriek vojne sa život v Izraeli nezastavil. Ako sa však prejavuje aj v tých najbežnejších situáciách? Aj na to nájdete odpovede v rozhovore s Janou Shemesh. Hovoriť o radosti jej príde v tomto čase nepatričné, teší sa už z faktu, že nemusia riešiť situácie, ktorým sú vystavení v Izraeli mnohí.„Máme priateľov a známych, ktorí prakticky denne chodili na pohreby. Mám priateľky a tiež sú to spolužiaci môjho muža, ktorých deti už sú v armáde. A tí zas chodia na pohreby svojich priateľov. To sú dvadsaťročné – použijem to slovo – deti“, rozpráva Jana. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, s čím po Novembri 89. zápasíme je to, že veľké zločiny, ktoré sa tu počas fašistickej či komunistickej totality stali, sme prešli mlčaním a neboli potrestané. Prešli tu zločiny, ktoré sa tu diali s odobrením štátnej moci. Môžeme sa potom čudovať, že aj po Nežnej revolúcii tu máme zločiny, kryté štátnou mocou? Pýta sa novinárka, ktorá systematicky mapuje našu národnú pamäť Soňa Gyarfášová. Hrubá čiara za minulosťou po novembri 89 bola podľa nej chyba. Komunizmus je totiž rovnaké zlo ako fašizmus.„Ľudská pamäť je príšera; človek zabúda - pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva - a po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale je to presne naopak, pamäť má jeho!“ John IrvingČudujete sa, že je to tu u nás často: “Krok sun krok”, respektíve: “Krok vpred a potom zasa dva kroky vzad?”Deje sa to totiž zas a znova, neustále dookola. Staré známe, opakujúce sa a pritom nesmierne nefunkčné a paralyzujúce vzorce správania sa, v ktorých recyklujeme stále ten istý príbeh večných obetí pričom tí naši páchatelia zla sa opätovne vracajú do funkcií ako postavičky v orloji aby opäť a znova páchali to isté zlo, len tentoraz už pod inými heslami, v iných farbách dresov a s inou piesňou na perách.Prečo je to tak a čo to o nás hovorí?Odpoveďou môže byť aj naša obrovská nechuť čeliť vlastnej minulosti, je všemožným tieňom a naša neochota poctivo a čestne sa pozrieť do zrkadla toho, kým sme boli, z čoho koreníme a kým ako národ či spoločenstvo vlastne sme.  Nie, už žiadny “Pštrosí večierok”. Naopak, tak, ako znie titul slávneho filmu s Barbarou Streisand a Robertom Redfordom: “The way we were”. Takí sme boli.Hrdinovia, ale aj páchatelia- a občas oboje v jednom. Lebo, to sme my. Hrdinovia aj zloduchovia. Áno, aj takí sme boli.  A možno iba tzv. Bystanders, teda prihliadajúci sa - zlu, ktoré v 20. storočí lemovalo dejiny Slovenska v miere občas až neznesiteľnej. Raz to bola hnedá fašistická totalita a potom zasa totalita červená - boľševická.Čo sme sa teda z tejto zrážky s “Veľkými dejinami”, ako i nami samotnými naučili? A ako sme vlastne v tejto konfrontácii so zlom - páchanom neraz nami samotnými, historicky obstáli? A napokon, čo o týchto kapitolách našich vlastných dejín vieme a najmä: Chceme to vôbec vedieť?O našej pamäti, o tom, kým sme boli a z čoho vyrastáme ako i o tom, kde bytostne dejinne koreníme. O našich hrdinoch, ale aj o našich páchateľoch. A o tom, prečo si ich dnes tak málo všímame a oceňujeme, hoci nám ešte stále majú čo povedať. Tak prečo sa tak neradi pozeráme do zrkadla našich vlastných dejín a prečo je to tak veľmi potrebné - čeliť našej minulosti?Počúvate ráno Nahlas, s novinárkou Soňou Gyarfášovou z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Päťmesačná ministerka kultúry, skúsenosť, o ktorej hovorí ako o „neprenosnej“ a „výnimočnej“; predtým riaditeľka Divadelného ústavu, Slovenského národného divadla, Opery národného divadla a Štátnej opery v Prahe či Film Europe Media Company. Ale aj záchrankyňa starej dedinskej školy v Kokave nad Rimavicou. Kultúrna manažérka a teatrologička, ale najmä človek kultúry - Silvia Hroncová. Neprenosnosť ministerskej skúsenosti vidí v dvoch rovinách: v spolupráci so „vzácnymi kolegami“ z vlády odborníkov, ako spomína čerstvá exministerka a v tom, že v tridsiatke podriadených organizácií ministerstva kultúry stretla „veľmi zaujímavých ľudí, ktorí pracujú v kultúre“. „A boli niektoré organizácie, do ktorých som ako minister prišla až ja, hovorili mi“, spomína Silvia Hroncová. Pre jedného ministra je podľa nej dôležité nielen spoznanie rezortu, ale najmä živá komukácia s ľuďmi, ktorí v ňom pracujú. „Môžete poznať návody, ako to prostredie zlepšiť, no nezastupiteľné je spoznávať ľudí, vypočuť si ich, ich problémy, nápady a to vás môže inšpirovať k lepším riešeniam“, tvrdí. „Neprenosnosť“ svojej skúsenosti však chce prevteliť do „nových nápadov“ pre kultúru na Slovensku. Ako vidí budúcnosť verejnoprávnej RTVS? „Nebolo veľmi šťastné zrušiť tak rýchlo koncesionárske poplatky“, tvrdí exministerka Hroncová„Neprebehla diskusia a to bolo veľkou chybou“, dopĺňa. Vymeniť príspevky divákov a poslucháčov na jednej strane aktuálne zaručí pre RTVS viac peňazí, na strane druhej môže inštitúciu držať v područí politikov. Aktuálne nastavenie, keď poslanci odsúhlasili RTVS 0,17% HDP, môže parlamentná väčšina kedykoľvek zmeniť obyčajným zákonom. Na priamu otázku, či RTVS s takýmto modelom financovania nebude viac na úžitom politikom ako verejnosti exministerka opakuje, že „nebolo to šťastné rozhodnutie“. „Mali by sme sa snažiť, aby RTVS zostala verejnoprávnou inštitúciou, nezávislou od politikov“, dopĺňa. „Vyspelosť krajiny sa meria aj mierou nezávislosti verejnoprávnych médií. Uvidíme, či tento zákon bude platiť. Či RTVS po novom roku skutočne dostane sľúbených 0,17 percenta HDP“, pýta sa Hroncová. Generálneho riaditeľa RTVS by mali podľa nej voliť nie politici, ale odborníci. „Môžeme sa inšpirovať Českou repoublikou. Tam sa riaditelia ČT a Čro volia v radách“, poukazuje. Opätovné delenie RTVS? Nové povolebné usporiadanie s novou parlamentnou väčšinou strán Smer, Hlas a SNS prinieslo aj tému možného opätovného delenia RTVS. V politickom zákulisí sa hovorí aj o vplyvovom obsadení: Smer - televízna zložka, SNS - rozhlasová. Exministerka Hroncová hovorí, že by to bolo chybou. „Je veľmi dôležité, aby RTVS zostala nezávislá, apolitická a naďalej vykonávala verejnú službu“, argumentuje exministerka. „Na delenie RTVS nevidím žiadny dôvod“, tvrdí. „Malo by sa zadefinovať, čo je cieľom toho rozdelenia. Ekonomika to určite nebude, lebo náklady na rozdelenie by boli určite vyššie“, poukazuje. Čo so snahami o oslabovanie tradičných médií na úkor alternatívnych?„Musia sa ozývať profesionáli, umelci, novinári“, na druhej strane „nemožno zanedbávať vzdelávanie v oblasti mediálnej výchovy“, reaguje Hroncová. „Mám obavy o rezort pod vedením M. Šimkovičovej“„Je mi ľuto, že rezort nie je obsadený niekým, kto má ku kultúre dlhodobo vzťah, koho kultúrna obec vníma, poznám a koho rešpektuje. Ide už o predpoklady, keď sa vytvárajú podmienky pre kultúru oveľa ľahšie“, hovorí exministerka Hroncová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Ona nemá vôbec žiadne skúsenosti na poli kultúry a nemá ani žiadne odborné predpoklady aby tento rezort viedla, hovorí o novej šéfke rezortu kultúry producentka Wanda Adamík Hrycová. Problém je podľa nej ale oveľa hlbší a spočíva v dlhodobom nezáujme o rezort kultúry, ako aj v neprofesionalite štátnej správy. Bude opäť minister kultúry utekať pred umelcami s kabátom na hlave?“Snažil som sa chodiť v kruhu a dúfal som, že takto pôjdem rovno,” napísal svojho času klasik absurdnej literatúry Samuel Beckett.Protestovala, verejne a nahlas, voči nominácií Tomáša Tarabu na post ministra kultúry. Výsledkom je, že Taraba sa stal ministrom životného prostredia a do kresla šéfky rezortu kultúry zasadla bývalá moderátorka Markízy a tvár TV Slovan Martina Šimkovičová. Na čo to bolo dobré a čo môžeme od tváre TV Slovan čakať?Na verejnosti sa nová šéfka rezortu kultúry už uviedla a to listom svojmu českému rezortnému kolegovi pri príležitosti 105. výročia vzniku Československa. Ten list vzbudil (na tento typ korešpondencie) až nebývalo veľký záujem, ako aj množstvo pobavených, či dokonca až vydesených reakcií. Pôsobenie šéfky rezortu kultúry, ale bude nepochybne oveľa zásadnejšie ako i dôležitejšie, než je jeden, nie celkom vydarený, list alebo pár kontroverzných statusov na sociálnej sieti, ktorými sa aktuálna ministerka zapísala do našej verejnej mienky.Byť ministerkou kultúry znamená mať pod palcom divadlá, galérie, múzeá, knižnice, design, rôznorodé festivaly na medzinárodnej úrovni, ako i celé bohatstvo kultúrneho priemyslu či našich kultúrnych tradícií.  O tom je pôsobenie ministerstva kultúry, ktore môže značne pozdvihnúť, ale aj doslova zabiť to, kým ako kultúrny národ sme a kým by sme byť chceli, mali či mohli. A najmä, čo ako malý národ v komplikovanej geopolitickej i kultúrnej situácií Strednej Európy, chceme aby o nás Svet vedel.“Môžeš mať politického nominanta ako ministra, pokiaľ všetci okolo neho sú profesionáli, ktorí tam dlho pôsobia a rozumejú svojmu rezortu. V tom prípade to fungovať môže. Náš problém ale je, že keď sa vymení minister, tak sa vymení na ministerstve aj vrátnik. Toto je, žiaľbohu, pliaga a preto u nás štát funguje tak, ako funguje., hovorí dlhoročná úspešná filmová i divadelná producentka Wanda Adamík Hrycová na margo pôsobenia novej šéfky rezortu kultúry Martiny Šimkovičovej. Podľa nej treba dať novej ministerke šancu, zároveň však dodáva, že má aj značné obavy:“Mám hlavne obavu o rast dezinformácií a to, čo považujem za jednu z najdôležitejších agiend rezortu kultúry, a to je boj s dezinformáciami, tak to bude proste zabudnutá agenda. To sa pod Martinou Šimkovičovou asi diať nebude,” tvrdí Adamík Hrycová. Problémom však podľa nej je, i redukcia našej kultúry, tak, že sa nebude brať ohľad na pestrosť a bohatosť našich tradícií, ktoré netvoria iba fujary, valašky či krpce, ale aj nemecká, maďarská, židovská či rómska kultúra a ich tradície a kultúry.Čo budú výzvy našej kultúry pod gesciou Martiny Šimkovičovej a prečo sa ministra kultúry netreba báť? Alebo treba sa báť nového vetra na rezorte kultúry?Čo je to tá kultúra a prečo je pre nás všetkých dôležitá? Ako si definovať jej priority a kto je kompetentný do toho hovoriť? A prečo sme za 30 rokov od Novembra 1989 doteraz nedokázali nakrútiť celovečerný film o hrdinovi SNP generálovi Golianovi? No a ako to, že v susednom Česku máme seriály ako Prvá republika či Bohéma, ale my sa umelecky nevieme vrátiť ani k tak kľúčovým okamihom našich dejín, akými ú SNP, normalizácia či boj o hranice štátu v roku 1918?Témy a otázky pre producentku a prezidentku Filmovej a televíznej akadémie Wandu Adamík Hrycovú. Počúvate Ráno Nahla, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Bobšinský.

Mladý židovský otec, tlačí kočík, no cez ramenu mu visí automatická puška. Alebo: párik zaľúbencov, no on má cez plece samopal. A do tretice: trhy arabských obyvateľov Izraela bez židovských stálych zákazníkov. Obrazy Izrael týchto dní poznačené vojnou s radikálmi Hamasu.Blízkovýchodný spravodajca Českej televízie David Borek nimi ilustruje nastupujúcu nedôveru ako ovocie vojny. „Nedôvera sa vkráda aj tam, kde predtým nemala miesto: medzi židov a arabov, ktorí žili v susedstvách“, ilustruje. V Izraeli začínal ako pekársky učeň – to ešte v čase svojich štúdií. Aktuálne je pre susednú Českú republiku hlasom a tvárou verejnoprávneho spravodajstva z vojnovej oblasti, kde sa už takmer mesiac krvavo bije Izrael s radikálmi Hamasu. „Idea štátu Izrael v sebe niesla dať židom miesto, kde budú doma, bez útlaku väčšiny po skúsenostiach s pogromami v Rusku, nacizmom v Nemecku. Vrátime sa do svojej historickej vlasti a v nej budeme v bezpečí“, vysvetľuje David Borek. Pocit bezpečia pritom podľa neho stelesňovala po dlhé desaťročia izraelská armáda. „Zverstvá zo 7. októbra tento pocit vymazali. Beztrestne tam niekoľko hodín vyvádzali zvieracie gangy radikálov Hamasu, po ktorých zostávala smrť“, rozpráva Borek. „Optikou Hamasu to pritom malo zmysel. Zasievať strach, čo je presne definícia terorizmu“, dopĺňa. „Aby židia nepovažovali Izrael za krajinu, v ktorej by mali byť v bezpečí“. Tento pocit si podľa blízkovýchodného spravodajcu Českej televízie odnesie najmenej jedna generácia. Horúca fáza vojny môže mať podľa Davida Borka aj mesiace, doterajší vývoj udalostí však vyhodnocuje ako možné rozšírenie konfliktu smerom na libanonský Hizballáh. „Domnievam sa, že čelíme koordinovanému pokusu Iránu s pomocou svojich spojencov zničiť židovský štát a zároveň, čo je podstatné, zaútočiť na Západ“, uvažuje Borek. Ako sa zažíva krvavý vojnový konflikt v epicentre? A čo má napočúvané od miestnych, keď sám s nimi hovorí aj v ich rodnej hebrejčine? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Primárnou povinosťou Katolíckej cirkvi na Slovensku, je povedať, že tisova verzia kresťanstva nemá s kresťanstvom nič spoločné. Práve naopak, je to doslova antievanjelium lásky k blížnemu. Kým sa s tým nevyrovnáme, tak sa to tu bude vracať. To však môže urobiť iba cirkev, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. A ako sa vyrovnať so smrťou: Či už našou alebo našich blízkych?Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť preto: Pamätaj na smrť.Áno, práve v tieto dni, dni keď sa otvárajú brány medzi svetmi živých a mŕtvych, keď si opäť pripomíname sviatok zosnulých si mnohí z nás znova a nástojčivo kladieme otázku: Čo je to smrť a aký je jej zmysel?Je smrť definitívny koniec, zánik a zmar? Alebo je to bolesť a jazvy, keď nám Dáma s kosou vytrhne z nášho náručia našich blízkych a milovaných? Je smrť zmierenie a úľava od každodenných krížov, starostí a bied alebo je to posledný a spravodlivý odpočet či sú to azda dvere do úplne iných dimenzií presahujúcich našu obmedzenú fyzickú a materiálnu skúsenosť?V tejto dobe plnej neistôt, tak zostáva len jediná istota, istota smrti. Čo však tá smrť je a ako sa s vlastnou konečnosťou a smrteľnosťou vyrovnať? A ako v jej tieni prijať a zmieriť sa s odchodmi našich blízkych a milovaných? No a napokon, ako život v tieni našej smrteľnosti, ale aj našej snahy vytlačiť toto vedomie z našich životov, ovlyvňuje to, kým sme, ako konáme a ako vyzerá naša spoločnosť? A kde je v to všetkom miesto cirkví? Témy a otázky pre kazateľa Cirkvi bratskej, ale aj básnika a spisovateľa Daniela Pastirčáka.“Podľahli sme smiešnej pýche. Žijeme nepokornú dobu, dobu neúcty a nerešpektovania tých, ktorí majú iní názor či pohľad na život a svet. Kým sa na Slovensku nenaučíme, že kompromis nie je prejavom slabosti a že sa potrebujeme navzájom prijať a hľadať vzájomne schodný kompromis, tak dovtedy sa nám bude zas a znova opakovať ten istý príbeh, až kým to ľudí prestane baviť a odsťahujú sa odtiaľto kamsi preč,” hovorí Daniel Pastirčák.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Som smutná z Fica. Ak on hovorí, že vojna na Ukrajine nie je našou vojnou, ja tvrdím, že je aj mojou“, reaguje Eliška Horsáková, ktorá už druhý rok vozí na Ukrajinu humanitárnu pomoc, ktorú sama vyzbiera. „Veď keby náhodou Ukrajina prehrala, salámovou metódou Putina bude Slovensko prvé na rade“, dodáva. „Vedeli ste, že tanky majú vždy prednosť? Vždy vás však spoľahlivo privedú k babičkám, tam niekde obďaleč na frontovej línii.“ Status vodičky s desiatkami tisíc kilometrov na cestách i nestách Ukrajiny, ktorá sa už pomaly druhý rok bráni Putinovej agresii. A ak staronový premiér Robert Fico hovorí, že „vojna na Ukrajine nie je našou“ ona ju za „svoju“ berie. Už takmer druhý rok zháňa to, čo Putinova vojna Ukrajincom nasilu berie. A zásobuje – áno aj babičky na frontovej línii. Eliška Horsáková. „Keď mi povedia, že na odovzdávku pomoci máme štyri a pol minúty, ideš za našim autom, tu máš vysielačku a keby niečo, vyskoč z auta a ľahni si na zem, ja to rešpektujem“, rozpráva Eliška. Na Ukrajine si za ten čas, čo tam vozí humanitárnu pomoc, získala sieť kontaktov, ktoré siahajú aj do ozbrojených zložiek. Vďaka tomu sa môže príležitostne spoliehať aj na protileteckú ochranu, vyhradenú priamo jej. „V niektorých najviac ostreľovaných mestečkách a dedinách mám dohodnuté, že jedna hliadka protivzdušnej obrany má vysielačku a vie, že je tu Slovenska. Nevedia síce zmeniť všetko, no naozaj sa o mňa starajú tak, že skôr by oni zahynuli za mňa, ako by som mala zahynúť ja“. Eliška hovorí, že už vie rozoznať typ striel podľa zvuku, ktorý vydávajú. „Je to dôležité, lebo podľa toho sa vieme pripraviť, čo môže prísť“, vysvetľuje. Na východ Ukrajiny vozí aktuálne najmä potravinové a hygienické balíčky, minulú zimu to boli aj generátory. Vozí tam to, čo sama vyzbiera. Keď sa pýtam, že pri takejto práci sa aj zomiera – naposledy to boli dvaja dobrovoľníci koncom septembra, ktorých auto zasiahla strela – Eliška reaguje vetou o vďačnosti tých, ktorých stretáva. „Niektorí nemajú strechu, možno majú porozbíjané okná, polepené igelitom. Ale keď vás privíta stará žena s barlou, podá vám čaj – hoci aj v neumytom hrnčeku – uprie na vás pohľad a povie vám, že je vďačná, že som tam prišla, to sa nedá pustiť z pamäte“, rozpráva Eliška. Ak minulú zimu bol dopyt najmä po generátoroch, teraz je to „teplé oblečenie, ponožky a topánky“. Únava z vojnyUkrajinci sú podľa dobrovoľníčky Elišky Horsákovej čoraz viac unavení z ťahajúceho sa konfliktu. „Už to nie sú prvé dni a mesiace, keď boli všetci zajedno. Musia platiť šeky, verejnú dopravu. Aj ja som čoraz častejšie vystavená korupcii, ktorá sa tam vracia“, otvorene rozpráva Eliška. V podcaste budete počuť aj konkrétne podoby korupčnej chobotnice. „Je smutné, že niektorí aj na vojne zarábajú“, konštatuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja nemám strach pretože som zažil epochálny pád komunizmu. Celých 40 rokov som žil v komunizme, v mojom okolí stále niekoho zatvárali a nedalo sa predpokladať, že to niekedy skončí no v jednej chvíli to padlo ako domček z karát. Nebolo k tomu treba nič len taký tichý vánok z raja. To je taká historická skúsenosť, že keby teraz aj čokoľvek prišlo, tak mám stále vieru, že to nakoniec dobre dopadne. Samozrejme nie tak, že budeme pasívne sedieť v kúte, ale že sa pokúsime mať opäť spoločenstvá, mať hodnotovú líniu, mať vzory a ísť za nejakou ideou. Hovorí bývalý disident a dlhoročný poslanec KDH František Mikloško. Ako vidí výzzvy, ktorým bude Slovensko dnes čeliť a kde sú jeho červené čiary?Do parlamentu nastúpil krátko po páde komunistickej totality, už v marci 1990,pôsobil v ňom ako poslanec dlhých 20 rokov. Čelil snahe o ovládnutie štátu Vladimírom Mečiarom, keď kládol politický odpornásledkom tzv. “noci dlhých nožov”, zmerenému referendu, pozbaveniu mandátu jeho kolegu z HZDS Gauliedera či vyčínaniu lexovej tajnej služby. Bol pri formovaní bloku demokratických opozičných strán, ktoré pod názvom SDK napokon vladimíra Mečiara vo voľbách porazil. Dnes sa do parlamentu po 13 rokoch zasa vracia.O čom to hovorí, keď sa do politického zápasu mobilizujú už i autority prednovembrového disentu? Čo František Mikloško očakáva od štvrtej vlády Roberta Fica a čomu podľa neho budeme čeliť? Hrozí nám orbanizácia režimu a kam povedie frustrácia vládnych voličov v prípade nenaplnených predvolebných sľubov?O čo sa môžeme v našich dejinách oprieť a kde dnes ležia autority, na ktoré sa môžeme v zápase o charekter štátu odvolávať? Slovensko je rozpoltené. Ako národ sme v našich hlavách rozpoltení  Polovica chce vodcu a polovica demokraciu. Problém je, že tú jednu polovicu spája ich vodca, zatiaľ čo tá demokratická časť je rozhádaná. Tu sa ukáže zodpovednosť týchto ľudí za krajinu, či chcú ísť iba za svjomi ideovými cieľmi alebo tá demokratická časť ukáže schopnosť pre dobro krajiny sa dohodnúť, hovorí Mikloško.Nie je teda opäť čas na integráciu opozičných síl a akú rolu by v tom malo hrať jeho materské KDH? No a odolajú kresťanskí demokrati vábeniu tzv. “hodnotových” sírén z radov vládneho tábora?Počúvate Ráno Nahlas, s poslancom KDH a autoritou prednovembrového disentu Františkom Mikloškom. Pekný deň a pokoj v duši praje braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Logika vojny akoby bola silnejšia a hlas OSN volajúci po prímerí akoby zostával nevypočutý, dopredu ho však ženú príbehy žien, mužov a detí z krízových oblastí sveta, ktorým pomoc OSN „vracia ľudskú dôstojnosť“. Stanislav Šaling z UNDP - Rozvojového programu OSN. Komunikoval za OSN v začiatkoch Putinovej agresie voči Ukrajine. Predtým nasadený v tímoch krízovej reakcie v Afganistane, Kirgizsku, Pakistane, Južnom Sudáne a na Filipínach. Viedol tiež komunikačné projekty a tímy v newyorskom sídle OSN, či operáciu v Mjanmarsku. Aktuálne zodpovedný za strategickú komunikáciu Rozvojového programu OSN. Stanislav Šaling. Ako sa komunikuje za organizáciu, ktorú síce počuť, no zostáva nevypočutá? Za globálneho hráča, ktorý volá po mieri, no akoby záujmy vojny a násilia boli silnejšie?„OSN nie je nadnárodná polícia či armáda, je to globálna platforma na diskusiu suverénnych krajín“, tvrdí Šaling. Jej osobitnú silu vidí okrem toho v humanitárnej pomoci. „Napríklad len tento rok sme na Ukrajinu doručili takúto pomoc pre osem miliónov ľudí“, vysvetľuje. V konflikte medzi Izraelom a radikálmi Hamasu poskytuje v deväťdesiatke budov OSN bezpečný úkryt pre štyristo tisíc civilných obyvateľov Pásma Gazy. „Je medzi nimi tri tisíc tehotných“, tvrdí. Aj preto prichádzajú silné apely na „humanitárne prímerie“ v oblasti zo strany najvyšších predstaviteľov organizácie. V podcaste sa so Stanislavom Šalingom pozrieme aj na jeho pôsobenie hovorcu OSN pre Ukrajinu v prvých dňoch Putinovej agresie, či na jeho skúsenosti z pôsobenia v konflitkých zónach v Iraku či Mjanmarsku. „Sme špecialisti na mediáciu a pomoc ľuďom v núdzi“, hovorí Šaling. Nahrával Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Na nich je príznačné, že nevedia, čo to znamená štát. Myslia si, že štát je iba veľký bankomat, kde sa budú obsluhovať oni sami, ale každý kto trošku rozmýšla vie, že štát je predsa oveľa vážnejšie a zožitejšie spoločenstvo. Možno by im pomohlo, keby sa prestali tak vášnivo venovať bludárstvu a tmárstvu, ktoré si osvojili ako svoju politickú komunikáciu pretože realita vždy zvítazí. Všetky tie ich povery, rozprávky a fóbie, ktoré majú, sa totiž pri strete s realitou rozsypú, hovorí na margo nastupujúcej vládnej moci publicista Michal Havran. Čo nás čaká v ére Fica IV.?Slovensko prešlo predčasnými parlametnými voľbami a ako povedal kedysi dávno, ešte v 90. rokoch, jeden z klasikov slovenskej politiiky: “Je po voľbách, zvyknite si.” A tak si Slovensko zvyká na nastupujúcu vládu Fica IV. Aká bude nová vládna moc a čo nás čaká? O čom vypovedajú výsledky volieb, toré rozčesli krajinu prakticky na dve polovice? Kam sme sa týmito voľbami ako spoločnosť posunuli a akým výzvam budeme ako krajina čeliť? Kto sú naši noví mocipáni a o čo im vlastne ide? No a čomu, okrem čoraz napätejšej svetovej geopolitiky, zadrhávajúcej sa ekonomiky, práznej štátnej kasy a enormným očakávaniam vlaatných voličov, bude vládna moc čeliť? A aká éra to bude pre slovenskú kultúru v gescii SNS?Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana. Podľa neho sa slovenská spoločosť veľmi psunula i občiansky emancipovala. “My sme sa to naučili za Mečiara, pripomenuli sme si to pred piatimi rokmi a každy, kto je dnes v našej politike, musí s týmto počítať, musí počítať s existenciou tejto tzv. Tretej sily, ktorou je proste ulica slovenských miest,” hovorí Havran.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

281 miliónov. Práve toľko je podľa odhadov OSN migrantov – a teda ľudí, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoje domovy. Ak by vytvorili štát, bol by rovno štvrtý najľudnatejší – po Číne, Indii a Spojených štátoch. Najatraktívnejšou destináciou pre nich je pritom Európa. Migrácia a osobnitne tá vynútená je aktuálne bolestnou kapitolou týchto dní: už takmer dvojročná vojna na Ukrajine či vyše dvojtýždňový konflikt medzi Izraelom a Hamasom. Aj tie vyhnali z domov už milióny ľudí. A k tomu môžeme pridať opäť oživenú migrantskú vlnu, ktorá aktuálne zatvára hranice okolitých štátov nášho regiónu – a to aj toho najžiadanejšieho – Nemecka. Hrozba či príležitosť? Téma pre Líviu Styp-Rekowsku, ktorá stojí na čele misie Medzinárodnej organizácie pre migráciu v Poľsku. Keď sa jeden život zmestí do batôžka„Pri záchrannej operácii v Taliansku som stretla rodiny z Iraku, ktoré sa chceli do Európy dostať cez Stredozemné more. Každý mal malilinký batôžtek, v ktorom mali pas, najosobnejšie veci, najosobnejšie spomienky. Z ich bývalého života im zostalo len to, a to museli mať šťastie“, spomína Styp-Rekowska.Migranti a osobitne utečenci sú tak odkázaní na pomoc a citlivosť spoločností a štátov, ktorými prechádzajú. „Veľmi často sa ľudia pýtajú, prečo sem tí ľudia prišli? Vždy odpoviem: Skúste si predstaviť, že by ste boli v ich situácii. Urobili by ste presne to isté“, rozpráva. Opustiť rodnú krajinu a domov je podľa šéfky poľskej misie Medzinárodnej organizácie pre migráciu vždy výsledkom reakcie na „beznádej“ a kritický stav spoločnosti. „Určite by ste sami chceli zachrániť svoje deti, rodičov. Dať im nové možnosti, bezpečie, vzdelanie…“, dodáva. V rozhovore sa tiež dozviete: - čo môžu urobiť zatvorené hranice s migračnými vlnami- akú dôležitú úlohu zohráva v živote migranta mobil- aký je rozdiel medzi migrantami a utečencami- ako Poliaci prijímajú Ukrajincov, ktorí utekajú pred vojnou;- že neznalosť domáceho jazyka je prekážkou pre uplatnenie v obore, no je to len dočasné;- ako na neriadenú migráciuPodcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Tento štát sa nespráva voči chorým, zdravotne či inak znevýhodnením, príliš láskavo a dokonca sa nespráva tak, ako by sa mal, ani voči tým, ktorí sa o nich starajú a ktorí tým preberajú úlohy štátu, hovorí bývalá poslankyňa a dhodobá bojovníčka za práva zdravotne či inak znevyhodnených Jana Žitnanská. Pre koho je teda tento štát, ak nie je pre chorých či zdravotne a inak znevýhodnených?“Táto krajina nie je pre starých,” tak znie názov kultového filmu bratov Coenových. Slovensko však ani po vyše 30 rokoch od svojho vzniku nie je krajinou nielen pre starých, ale ani pre chorých, chudobných, zdravotne či inak znevýhodnených či proste iba akokoľvek iných. Namiesto pomocnej ruky, snahy o pochopenie či o vyrovnanie štartovacích čiar sa totiž až príliš často stretávajú s ignoranciou, výsmechom, hejtom a dokonca sa neraz stávajú i objektami závisti či nenávisti.V tejto krajine si vieme závidieť i žalúdočný vred, hvorí bývalá poslankyna Demokratov a predtým Za ľudí či KDH a dlhoročná bojovníčka za práva znevýhodnených Jana ŽitnanskáAk teda Slovensko nie je pre starých, chorých či nejako znevýhodnených, tak potom si musíme položiť zásadnú otázku: Pree koho vlastne táto krajina je? A v čom je problém, v zlom a neprajnom nastavení systému alebo jednoducho systém iba odráža naše mentálne nastavenie, teda naše sebectvo, sebazahľadenosť a neohotu k empatií, súcitu a solidarite k akejkoľvek inakosti či dokonca údajnej slabosti?Témy a otázky pre bývalú poslankyňu a človeka, ktorý náš sociálny systém, ako i jeho problémy a výzvy, pozná veľmi dobre Janu ŽitnanskúPočúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

„Niektorí majú dojem, že kampaň nebola špinavá. Podľa mňa však bola špinavšia, ako kampane, ktoré sme videli doteraz," hovorí v podcaste politický marketér Martin Burgr.Podľa neho sa počas kampane šírila neskutočná špina a prvýkrát do kampane vstúpila aj umelá inteligencia. „Zároveň sme boli prvýkrát svedkami toho, že sa rôzne prúdy, vrátane konšpiračných, dokázali spojiť v prospech jednej strany."Podľa Martina Burgra je Robert Fico z pohľadu marketingu politický fenomén. „Z akej situácie dokázal stranu vytiahnuť spät na víťaznú, je zaujímavé. Aj ťažko napodobiteľné. Na druhej strane sa mi vždy žiada povedať, že ak má neobmedzené pole pôsobnosti a nelimituje sa pravdou, tak sa hrá oveľa ľahšie," zdôrazňuje.Nemyslí si, že sa v kampani Progresívneho Slovenska udiali nejaké chyby a tvrdí, že sa poučili z neúspešnej kampane v roku 2020. „V našej kampani bola od začiatku jednota v tom, čo chceme ponúkať a ako chceme vystupovať. Dobrá kampaň má vyzerať takto. A zlá je vtedy, keď sa lieta ako šarkan vo vetre: kde zafúka tam sa ide."V podcaste budete tiež počuť:- čo rozhodlo voľby,- prečo si myslí, že bola táto kampaň špinavšia, ako tie predošlé,- prečo je ťažké zhodnotiť kampaň Smeru,- a prečo nesúhlasí s tým, že Robert Fico určoval témy počas kampane,- ako vyzerá práca volebného stratéga,- a ako vyzerá príprava kampane.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Orbanizácia. Výraz, ktorý postupne naberal na frekvencii s rastúcimi preferenciami pre Roberta Fica a jeho Smer. A po víťazných voľbách dokonca zaznelo, že „pokiaľ bude Fico premiérom, orbanizácia Slovenska je reálnou hrozbou“. Za týmto výrokom pritom stojí človek, ktorý s čoskoro štvornásobným premiérom zakladal jeho Smer. Boris Zala. Čo však takéto očakávanie v sebe skrýva? Čo všetko v sebe obsahuje pojem orbanizácie? A čo by priniesol Slovensku? Téma pre pozorného pozorovateľa diania aj u našich južných susedov – sociológa Ábela Ravasza. „Orbanizácia v Maďarsku je zmena politického režimu“, vysvetľuje Ravasz. Jej predpokladom bolo výrazné volebné víťazstvo Viktora Orbána v roku 2010, keď získal v parlamente rovno ústavnú väčšinu. „Začal postupne meniť charakter politického režimu, s tým, že moc si chce udržať dlhodobo“, dodáva. Faktom je, že Viktor Orbán je premiérom nepretržite práve od spomínaného roku 2010.Cestou bola zmena ústavy, reforma justície a ústavného súdu, ovládnutie verejnoprávnych médií, programové pretláčanie ideológie konzervatívneho nacionalizmu, či zoficiálnenie tzv. „národných oligarchov“. A cieľ? „Konsolidácia moci v rukách Orbána“, vysvetľuje Ábel Ravasz. O to všetko sa podľa neho bude viac či menej usilovať aj Robert Fico, bude mu však chýbať zásadná vec: ústavná väčšina. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Regionálny konflikt nehrozí. Nemyslím si, že by sa do toho zapojili arabské krajiny. Skôr mám obavu, čo sa bude diať v Európe a USA z pohľadu spolužitia moslimov a väčšinovej spoločnosti. Jednak sú tu obavy židovských komunít o svoju bezpečnosť, ako i hrozba nárastu islamofóbie, hovorí o ďalšom vývoji po teroristickom útoku Hamasu na Izrael šéfka Hertzlovho centra pri Karlovej univerzite Irena Kalhousová. Podľa nej nie sú vylúčené ani ojedinelé teroristické útoky v Európe.Izrael zazil najčiernejsi deň svojej novodobej histórie. Bezprecedentne nečakaný, masivny a predovšetkym až neuveriteľne brutálny útok Hamasu na uzemie Izraela si vyžiadal stovky civilnych obeti, medzi nimi aj úplne nevinné deti či ženy.Tento akt nevídaneho terorizmu postavil na nohy doslova celý Izrael a svet je v napätom očakávani masívnej a nepochybne i veľmi tvrdej odvety na uzemie Gazy, plnej civilistov i unesených izraelskych rukojemníkov. Na severe krajiny sa pritom mobilizuje ďalši nepriateľ Židovského štátu, hnutie Hizballáh. Irán oslavuje a do Stredozemneho mora priplávala úderna flotila Spojených štátov.Izrael nikdy nič také vo svojej modernej histórii nezažil, je to pre Židov najkrvavejší deň od dôb Druhej svetovej vojny. Ten šok je obrovský, to zranenie je nepredstaviteľné a tá trauma bude niečo, čím sa bude Izrael zaoberať po mnoho dekád. Samozrejme, tá reakcia na to, bude túto atmosféru odrážať. Aktuálne je tam veľmi silná potreba zaistiť, aby už Hamas naozaj nikdy nebol niečoho takého schopný, tvrdí Irena Kalhousová.Čo môžeme očakávať v najbližších dňoch a týždňoch a kam povedie táto eskalácia teroru a násilia? Ako sa to Izraelu, dlhodobo bazírujúcom najmä na bezpečnosti a ochrane svojho obyvateľstva vôobec mohlo stať, kto zlyhal a prečo? No a predovšetkým, aké to bude mať dopady na ďalší vývoj štátu Izrael, jeho politických či vojenských elit, pocitu bezpečnosti židovského obyvateľstva a aká bude vo svetle týchto udalosti budúcnosť takzvanej palestínskej otázky? Je vôbec ešte v hre vznik zmysluplného a aj Izraelom akceptovaného Palestínskeho štátu?To, čo Izrael prežil, nikto z ich myslí na veľmi dlhú dobu nevymaže. Na jednej strane sa môže oslabiť pravicová koncepcia akcentujúca silu a status quo, ale dnes nevieme čo príde potom. Nebude to vôbec jednoduché lebo aj ľudia mierovo a ľavicovo orientovaní potom, čo videli, čoho je Hamás schopný, si začnú klásť otázku: “Dá sa s takýmito susedmi hovoriť, dá sa s nimi uzavrieť mier a dá sa im vôbec veriť?” Je preto možné, že sa izraelská spoločnosť výrazne zradikalizuje, ale toto si predpovedať naozaj netrúfam. Je to ešte príliš čerstvé, hovorí renoovaná expertka z Karlovej univerzity Irena Kalhousová.No a čo my? Môžeme očakávať nárast teroristických útokov či antisemitských nálad tu u nás, v Európe?Témy a otázky pre šéfku Hertzlovho centra izraelských štúdii na Karlovej univerzite v Prahe Irenu Kalhousovú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Víťazstvo proerópskych síl v Poľsku znamená pre Slovensko, že budeme ešte viac izolovanejší. Donald Tusk sa s Robertom Ficom nebude určite objímať, hovorí v podcaste bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Poľsku Magda Vášáryová.Víťazom poľských parlamentných volieb sa stala aj tentokrát vládnuca strana Právo a spravodlivosť, no aj napriek víťazstvu nebude mať pravdepodobne s kým vládnuť. Parlamentné voľby tak priniesú veľkú zmenu v krajine. Po rokoch vládnutia strany Právo a spravodlivosť budú mať Poliaci novú vládu na čele s proeurópskou Občianskou koalíciou, ktorej sa dávajú väčšie šance na vytvorení väčšiny v parlamente. "Vyhrali sme demokraciu, slobodu, vyhrali sme naše milované Poľsko,“ povedal ešte pred ščítaním väčšiny hlasov líder Občianskej koalície Donald Tusk.

To, ako budete vládnuť predznamenáva aj spôsob ako ste súťažili vo voľbách. Tá súťaž bola nekalá, agresívna, vulgárna a nevidím žiadnu zmenu v štýle, ktorý Robert Fico používal počas celého svojho vládnutia. Nezabúdajme ani na to, že Ficová vláda  bola vždy postavená na tom, že sa orientoval iba na svojich ľudí a svoju podpornú skupinu, ktorú si potrebuje udržať i naďalej, tvrdí o našich vyhliadkach za vlády SMERu expremiérka Iveta Radičová. Už teraz, ak sa niečo kritické voči politike SMERu objaví, nasleduje obviňovanie z vlastizrady a poškodzovaní občanov, pripomína expremiérka.   Do premiérskeho kresla opäť mieri Robert Fico. Už po štvrtý krát. Vracia sa síce ako víťaz volieb, no so skúsenosťou pádu jeho vlády po masových protestoch kvôli vražde novinára, ako i skúsenostou pobytu v opozícii, v ktorej čelil aj hrozbe väzobného stíhania a mnoho “jeho ľudí” čelilo nielen hrozbe stíhania, ale aj reálnym a právoplatným rozsudkom súdov. Navyše, jeho vláda nastupuje v čase prázdnej štátnej kasy, vysokého zadlženia štátu a bude čeliť i neľahkým dopadom vysokej inflácie, energokrízy, ako aj eskalácie násilia vo svete.  Ako sa teda politik “dobrých čias” vyrovná s priehrštím vlastných veľkolepých sľubov, ktoré občanom tak štedro porozdával vo volebnej kampani a kde na ne vezme finančné zdroje? Ako sa postaví k temným démonom minulosti jeho vlastnej strany, ktorú lemoval doslova celý les korupčno klientelistických káuz a podozrení zo zneužívania moci? A nájde jeho chuť po revanši, ktorou sa v kampani ani netajil,  inšpiráciu v mečiarovských časoch permanentnej polarizácie, stihomamu vládnucej moci a snahe umlčať akýkoľvek náznak kritiky či dokonca oponentúry? No a ako odpovie na možné občianske protesty, tlak opozície , médií či mimovládneho sektora? A ako si porad so špirálou frustrácií, hnevu, hľadania nepriateľov a vysokých očakávaní svojich voličov, ktorú pomáhal rozkrúcať a živiť aj on sám? A to s “Bruselom” za chrbtom, ktorý dohliada ako na eurofondy, tak i na štandardy európskej demokracie?Témy a otázky pre bývalú premiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou