Dejiny

Mao Ce-tung býva označovaný za jedného z najhorších diktátorov v dejinách. Prevzatie absolútnej moci po dlhotrvajúcej občianskej vojne a následné politické kampane, ktoré uvádzal znova a znova do pohybu ako Veľký skok vpred či Kultúrna revolúcia, devastovali Čínu nevídaným spôsobom a v ich dôsledku zomierali milióny ľudí. V porovnaní s byrokratickým, brutálnym a cieľavedomým Stalinom sa môže Mao javiť ako revolučný romantik s takmer neobmedzenými možnosťami, ktorého vízie naberali podobu katastrofálnych sociálnych experimentov. Napriek tomu jeho podobizeň dodnes visí na bráne Tchien-an-men v centre Pekingu a nájdeme ju na všetkých čínských bankovách, skrátka, dodnes je symbolom komunistickej Číny. Mao Ce-tung a kult jeho osobnosti dodnes v tejto krajine pretrváva a jeho výroky predstavujú nespochybniteľný kánon a to aj napriek tomu, že dnes sa Čína javí ako prudko sa rozvíjajúca moderná a pre niektorých pozorovateľov takmer až kapitalistická krajina. Čo teda v praxi znamenala Maova vízia permanentnej revolúcie a do akej mieri je tento muž v súčasnej Číne stále prítomný? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s analytikom Filipom Šebokom z Asociácie pre medzinárodné otázky, ktorý sa venuje práve modernej Číne.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Štyri desaťročia tvorila súčasť života v komunistickom režime a bariéru, ktorú sa zdalo takmer nemožné prekonať. Vari nič necharakterizovalo túto dobu lepšie než práve železná opona – ostro strážená hranica Československa s tzv. kapitalistickými krajinami – teda so západným Nemeckom a Rakúskom. Hoci mala chrániť, v skutočnosti držala vo väzení milióny ľudí. Pohraničná stráž, ktorá dozerala na pohyb v blízkosti hraníc, sa preto stala jednou z najrepresívnejších a najobávanejších zložiek režimu. Dokladajú to stovky zabitých ľudí, ktorí neuspeli vo svojej snahe prejsť na druhú stranu a dostať sa do slobodného sveta. Takáto hranica z ostnatého drôtu, napojeného na elektrické napätie, so strážnymi psami a pozorovateľňami na každom rohu bola tiež len pár kilometrov od Bratislavy. Dnes ju pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín, na ktorom nájdeme mená všetkých, ktorí na týchto krvavých hraniciach zomreli. Ako fungovala obávaná Pohraničná stráž a v akom režime sa odohrával život v pohraničných obciach? A ako sa dnes staráme o historickú pamäť, ktorá poukazuje na zločiny komunizmu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Petrom Miklem z Ústavu pamäti národa. Tento diel podcastu Dejiny vychádza s podporou Bratislavského samosprávneho kraja, o jeho aktivitách na zachovanie historickej pamäti v okolí Bratislavy preto hovorí aj Ján Mitáč z oddelenia kultúry BSK.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stáli pri zrode americkej nezávislosti a rovnako aj pri zrode ústavy Spojených štátov. Už tradične ich označujeme za otcov zakladateľov a tento prídomok si aj po súčte všetkých pre a proti bezpochyby zaslúžia. George Washington, John Adams, Thomas Jefferson či James Madison – to sú veľké mená, ktoré nájdeme na veľkom množstve pamätníkov, no zároveň sú to prvé štyri položky na zozname amerických prezidentov.V dnešnom podcaste sa preto pozrieme bližšie aspoň na dve z týchto osobností – tak ako ich poznáme z ikonického Mount Rushmore. Kým George Washington si získal všeobecnú autoritu predovšetkým ako najvyšší veliteľ amerických vojsk počas vojny za nezávislosť, Thomas Jefferson sa presadil na najvyšší úrad aj vďaka svojmu renomé učenca a tvorcu kľúčových dokumentov.Čo teda vieme o mužoch, ktorí vložili do rodiacej sa novej Ameriky svoju generačnú pečať? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej BystriciSee omnystudio.com/listener for privacy information.

Každý jedenásty deň jedenásteho mesiaca v roku o 11 hodine sa vo Veľkej Británii zastaví na pár minút život. Ľudia si týmto spôsobom pripomínajú obete prvej svetovej vojny a v istom zmysle aj obete každej vojny. 11. november je aj u nás na Slovensku Dňom vojnových veteránov a jeho symbolom sa stal po celom svete vlčí mak. Hovorí sa, že tento neveľký červený kvet vyrastal na hroboch vojakov, ktorí padli počas bojov na západnom fronte. Nesmierne ľudské utrpenie, ktoré odštartovalo dramatické 20. storočie, tak vyjadruje tento drobný symbol a to naprieč všetkými krajinami, ktoré boli v minulosti rozdelené zákopmi, frontovými líniami i nenávistnou propagandou.Hoci k nám tento symbol a pripomienka tohto dňa prišli zo západných krajín, v rovnakej miere platia aj pre nás. Spomienka na padlých a starostlivosť o vojnových veteránov je súčasťou verejného života v každej civilizovanej krajine, o to viac, keď sa nás tieto vojnové udalosti bezprostredne dotýkali.Ako túto úlohu zvládame u nás na Slovensku? A ako nám v tomto pomáha naša historická pamäť?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Dni vojnových veteránov porozprával so Sandrou Polovkovou, riaditeľkou občianskeho združenia Postbellum, ktoré dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Omnes omnia omnino - všetci všetko a všestranne. Azda tak by sme mohli v krátkosti zhrnúť program a ideál človeka, ktorý celý život zasvätil úsiliu o rozvoj ľudskej osobnosti a jeho všeobecnej nápravy. Jan Amos Komenský je dnes už klasickou ikonou, ktorú sme sa naučili automaticky prijímať ako nespochybniteľnú autoritu akoby z hlbín vekov dozerajúcu na naše vzdelávanie a náš školský systém.Ak však odhliadneme od tohto klasického obrazu učenca, máme možnosť uvidieť aj obyčajného muža, ktorého život bol poznamenaný mimoriadne neistou dobou a veľkými osobnými tragédiami.Jan Amos Komenský bol politickým exulantom, ktorý sa pre svoje náboženské presvedčenie nemohol vrátiť do vlasti. Ešte ako mladý muž prišiel v dôsledku morovej epidémie o svoju prvú ženu a dve deti, sprevádzali ho pochybnosti, starosti o každodenný život i obavy z budúcnosti. Napriek tomu všetkému vytvoril monumentálne dielo, z ktorého sa dodnes učí celý civilizovaný svet.Pri pohľade na jeho prácu, ktorá by dokázala zaplniť knižnicu každého vzdelaného človeka, sa preto musíme pýtať, čo ho dokázalo udržať v neustálom úsilí? A v čom spočíval jeho program všeobecnej nápravy a neustáleho vzdelávania?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tomto mimoriadnom mužovi rozpráva s Jankou Medveďovou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hovoria si umelci, schádzajú sa v zafajčených krčmách, pivniciach či stodolách na vidieku, vedú poburujúce reči a provokácie proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Aj takto by mohla znieť správa Štátnej bezpečnosti o príslušníkoch neoficiálnej kultúrnej scény, pre ktorých sa vžilo všeobecné označenie „máničky“.Tieto tzv. indivíduá s dlhými vlasmi a neuniformného zovňajšku predstavovali v Československu 70. a 80. rokov jeden z mála ostrovov slobody či pozitívnej deviácie. Hoci chceli len hrať svoju muziku, komunistický režim nad nimi dvíhal obočie, sledoval, vypočúval a neraz aj zatváral do väzenia.Táto neoficiálna druhá kultúra si však napriek rozhorčeným článkom v oficiálnej tlači či kampani Socialistického zväzu mládeže získavala svojich nadšených priaznivcov. Veď napokon v prostredí všeobecnej šedi normalizácie muselo toto zakázané ovocie chutiť o to viac.Ako sa formoval hudobný underground v komunistickom Československu? A prečo bol život na okraji, aj keď prinášal problémy, taký príťažlivý?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s hudobníkom a nadšencom československého undergroundu Petrom Markovskím.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo to posledné slávne obdobie sumerskej civilizácie, keď sa jej kultúrne a architektonické bohatstvo zhmotnilo do takých pamiatok ako je stále existujúci zikkurat boha Nannu v meste Ur v dnešnom  južnom Iraku. Napokon, toto mesto dalo aj názov celej epoche. Tretia dynastia z Uru, ktorá zaznamenala svoj mocenský vzostup i pád na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l., dodnes fascinuje archeológov a historikov – priniesla prepracovanú štátnu správu, pôsobivú infraštruktúru a majestátne stavby, ktoré inšpirovali staroveké ríše aj v ďalších storočiach. Jej náhly koniec dodnes vyvoláva otázky, na ktoré sa snažia odpovedať aj slovenskí archeológovia. Čo nám z tohto ohromujúceho kultúrneho dedičstva zostalo a ako sa sumerská stopa prejavovala v dejinách Mezopotámie aj v ďalších epochách? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a archeológom Drahoslavom Hulínkom so Slovenského archeologického a historického inštitútu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mýtický vladár Minos, nepreniknuteľný labyrint a v ňom ukrytá príšera Minotaurus, ktorú napokon v slávnej gréckej báji skolí hrdina Théseus. Pre milovníka histórie a gréckej mytológie sú to azda prvé asociácie, ktoré sa mu v mysli objavia pri spomienke na Krétu.Ešte väčšiu zvedavosť u návštevníka tohto krásneho ostrova uprostred Stredozemného mora vyvolá obrovský palácový komplex v Knósse s najstaršou trónnou sálou v Európe, s fantastickými farebnými výjavmi na stenách a s bludiskom chodieb a nádvorí.Napriek mimoriadne vysokej pozornosti historikov však o nositeľoch tejto dávnej kultúry doby bronzovej vieme málo. Vedci stále nerozlúštili ich písmo a aj preto o ich politickom či náboženskom živote môžeme zatiaľ vyslovovať jedine hypotézy.Čo teda vlastne vieme o minojskej civilizácii a čo znamenala vo svojej epoche?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s archeologičkou a egyptologičkou Veronikou Dubcovou-Verešovou z Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to len zbytočná hystéria alebo nám na Slovensku hrozí skutočný bio masaker našich lesov? – to sú dve otázky a zároveň dve súradnice, v ktorých sa dnes pohybuje verejná diskusia o stave nášho životného prostredia.Pre každého z nás sú lesy asi najviditeľnejšou súčasťou obrazu našej krajiny, ten sa však za stáročia výrazne menil.Ani naša dnešná diskusia pritom nie je výnimočná či nová, podobne sa o stave lesov hovorilo aj v druhej polovici 18. storočia a výsledkom bola hoci menej známa, no o to významnejšia reforma panovníčky Márie Terézie.Tereziánsky lesný štatút, známy tiež ako Lesný poriadok, či omnoho ľudovejšie „Porádek hor“ v decembri oslávi 250 rokov.Výsledkom tejto mimoriadne úspešnej reformy bolo zachovanie a postupné rozširovania lesných porastov po celom vtedajšom Uhorsku.Ako sa postupom stáročí menil pohľad človeka na les?A ako sa osvietenej panovníčke Márii Terézii podarilo zastaviť bezohľadné drancovanie našich lesov a zmeniť ho na rozumné hospodárenie a ochranu v štátnom záujme?Vypočujte si archívny rozhovor Jara Valenta z magazínu Historicka revue s historikom Jánom Vingárikomz Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, ktorý sa venuje práve enviromentálnym dejinám územia Slovenska.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bielo-červeno-biela. to sú farby vlajky, ktorá dnes sprevádza protesty obyvateľov Bieloruska proti režimu Alexandra Lukašenka a ich túžbu po slobode. Táto kombinácia farieb však do veľkej mieri sprevádza aj náš záujem a sympatie k tejto síce nie príliš vzdialenej, ale o to viac stále neznámej krajine. V televízii i na sociálnych sieťach sledujeme davy obyčajných ľudí v uliciach bieloruských miest, vyzbrojených jedine svojimi národnými symbolmi – historickou bielo-červeno-bielou vlajkou a znakom – Pahoňom, teda bielym jazdcom s dvojkrížom na štíte. A pýtame sa samých seba, čo o tejto krajine a o bieloruskom národe vlastne vieme? Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa Bielorusko objavilo na mape Európe len nedávno po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov. A že teda ide o národ, ktorého štátnosť má len krátke trvanie. Ak sa však pozrieme hlbšie a pozornejšie do minulosti, zistíme, že jeho prítomnosť je v dejinách strednej a východnej Európy nezastupiteľná. Po dlhé obdobie tvorili práve bieloruské územia spolu s Litvou a Poľskom východný okraj západného civilizačného okruhu a aj v období keď bolo Bielorusko súčasťou ruského či sovietskeho impéria, sa u Bielorusov prejavovala snaha o vlastný národný vývoj. Moje meno je Jaro Valent, som zodpovedným redaktorom časopisu Historická revue a o tejto mimoriadne zaujímavej krajine sa budem rozprávať s historičkou Alenou Markovou z Fakulty humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme ho predovšetkým ako manžela Márie Terézie, formálneho spoluvládcu a rímsko-nemeckého cisára. František Štefan Lotrinský bol však napriek množstvu svojich titulov mužom bez faktickej politickej moci. Napriek tomu sa aj do našich dejín výrazne zapísal ako nadaný podnikateľ a obchodník, ktorý neraz vypomáhal aj štátnej pokladnici vysokými pôžičkami.Vari najvýraznejšie sa jeho prítomnosť podpísala na panstve v Holíči a blízkom okolí. A nie je to len nádherný kaštieľ, postavený v duchu viedenského tereziánskeho klasicizmu, ale aj početné manufaktúry v okolí a unikátny štvorkrídlový žrebčín v Kopčanoch. Holíčska keramika sa práve vďaka schopnostiam a vytrvalosti Františka Štefana Lotrinského stala vo svojej dobe pojmom a jeho manufaktúry na výrobu tkanín v Šaštíne zasa zásobovali cisársku armádu.Napriek obrovským majetkom však často vystupoval ako muž, ktorý si nepotrpel na dvorské cerémonie a súčasníci mu vyčítali, že vedie takmer až meštiansky spôsob života.Kto bol teda František Štefan Lotrinský a akým spôsobom ovplyvnil aj život na Slovensku? A v akom stave je architektonické dedičstvo, ktoré nám po ňom zostalo?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Radoslavom Ragačom, riaditeľom Sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Ešte nikdy v histórii ľudských konfliktov nevďačil taký veľký počet ľudí takej hŕstke“ – to sú slová britského premiéra Winstona Churchilla, ktoré predniesol 20. augusta roku 1940 pred Dolnou snemovňou britského parlamentu. Jeho slová nielen platili v tej chvíli, keď sa o Veľkú Britániu ešte len roztáčala obrovská letecká bitka, ale o to viac platili v nasledujúcich dňoch a týždňoch. Ostrovná krajina sa počas leta a začiatkom jesene 1940 premenila na pevnosť, ktorú bránili letci často na pokraji fyzických i duševných síl. A hoci sa zdala byť nemecká prevaha vo vzduchu ohromujúca, odhodlanie nikdy sa nevzdať a viera v dobrý koniec sa nakoniec vyplatili. Veľká Británia sa však ubránila aj vďaka veľkému počtu letcov, ktorí prišli brániť túto poslednú baštu slobody a demokracie v Európe z krajín, okupovaných nacistickým Nemeckom. Boli medzi nimi aj Čechoslováci, ktorí sa neraz po strastiplnej ceste do tejto krajiny zapájali do Kráľovského letectva, aby aspoň tu mohli vzdorovať čoraz viac sa rozpínajúcemu nacizmu. Ako teda vyzerali kľúčové chvíle a dni leteckej bitky o Britániu? Bola na ňu táto ostrovná krajina pripravená a prečo sa napokon nemecký plán na získanie vzdušnej nadvlády a následnej invázie nepodaril? A čo znamenalo toto čiastkové víťazstvo nad nacizmom z perspektívy celkového vývoja v druhej svetovej vojne? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Martinom Poschom z HÚ SAV a s Martou Majerčík z Memorial Association for free Czechoslovak Veterans.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pred prvou svetovou sa zdali byť tieto oblasti veľkou a ešte neobsadenou krajinou medzi Alžírskom a Egyptom. Hoci sa tieto rozsiahle historické územia Tripoliska, Kyrenaiky a Fezzánu nachádzali pod osmanskou nadvládou, v skutočnosti sa tešili veľkej miere autonómie. Spoza mora však na ne pokukovalo čoraz ambicióznejšie Taliansko a vo svojich predstavách chcelo tento priestor obsadiť a premenovať ho v duchu slávnej rímskej minulosti na Líbyu.Prvá polovica 20. storočia je tak príbehom bezohľadnej dobyvačnej talianskej politiky, ktorá nadobudla svoju najbrutálnejšiu podobu po nástupe fašizmu. Proti nemu sa naopak postavilo svojrázne islamské hnutie Sanúsíja aj z jeho duchovnými vodcami na čele, predovšetkým Omarom al-Muchátrom, zobrazenom v slávnom filme Lev púšte.Ako teda vyzeral stret talianskeho imperializmu a fašizmu s islamskými bojovníkmi v nekonečných púštnych priestoroch severnej Afriky? A ako sa tento boj na život a na smrť premietol do celkového vývoja Líbye, tak ako ju poznáme dnes?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tejto menej známej kapitole dejín európskeho imperializmu rozprával s politológom a arabistom Tomášom Michaľákom, spolupracovníkom Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zvyklo sa mu hovoriť aj blízkovýchodné Švajčiarsko. Libanon so svojou pestrou náboženskou a etnickou skladbou naozaj môže dodnes v mnohom pripomínať spomínaný európsky štát, no s tým rozdielom, ži vzájomné spolužitie jeho obyvateľov v uplynulých desaťročiach nebolo ani zďaleka harmonické. Práve naopak, krajinou otriasli viaceré vnútorné konflikty, pričom najvýraznejšie do jej života zasiahla občianska vojna z rokov 1975 – 1990. A rovnako ako vtedy i dnes, počas pretrvávajúcej krízy v Sýrii je táto krajina v centre našej pozornosti a mnohé, čo sa v nej odohráva je predobrazom celého Blízkeho východu.Avšak ak chceme skúmať korene týchto konfliktov a mimoriadne zaujímavého politického vývoja v Libanone, musíme sa pozrieť hlbšie do minulosti.Ako vlastne Libanon vznikol a akú úlohu v jeho živote hrali západné mocnosti na jednej strane či panarabské hnutie na strane druhej? Kedy po prvý raz hovoríme o Libanone ako o jednotnej krajine a aký politický model sa v nej vlastne presadil?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa porozprával s politológom a arabistom Tomášom Michaľákom, spolupracovníkom Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Tí, ktorí boli strojcami represií, sa napokon sami ocitli na ľavici obžalovaných – aj takúto podobu malo obdobie začiatku 50. rokov v Československu. Krajina sa ponorila do špirály obvinení, represií a fantastických priznaní, v ktorých sa bývalí vysokí funkcionári komunistickej strany pre seba dožadovali spravodlivého trestu a opakovali vopred naučené scenáre širokého protištátneho sprisahania. Monsterprocesy – ako sa týmto politickým súdnym procesom pred očami širokej verejnosti hovorilo – mali viacero podôb. Postihovali najskôr príslušníkov odboja počas 2. svetovej vojny, pokračovali cez predstaviteľov cirkví a postupne dopadli aj na tých, ktorí sami organizovali prvé kolo represií. V mnohom tak vývoj v Československu kopíroval čistky v Sovietskom zväze, ktoré sa zároveň stali predobrazom či modelom pre ďalšie upevnenie komunistického režimu.Koho všetkého tieto procesy napokon postihli a do akej mieri boli inšpirované či priamo nadiktované z Moskvy? A ako fungovala komunistická súdna mašinéria v Československu? Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s Ondrejom Podolcom, vedeckým pracovníkom ÚPN, ktorý tiež prednáša na Katedre právnych dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Boli stredovekými utečencami a zámienkou na mongolský vpád v roku 1241, ktorý takmer zničil stredoveký uhorský štát. Reč bude o Kumánoch, ktorí sa aj napriek mongolskej katastrofe stali trvalou súčasťou pestrej skladby obyvateľstva celej Karpatskej kotliny. Ich podivný zjav a spôsob obliekania, nomádsky spôsob života, šamanizmus a vyspelé vojenské umenie sa stali dôvodom, prečo sa zvyšok krajiny na nich díval s obavami a neraz aj s otvoreným nepriateľstvom.A hoci sa zdalo, že toto polodivoké etnikum bude len ťažkým a sotva stráviteľným sústom pre uhorskú stredovekú spoločnosť, napokon sa z Kumánov stala užitočná vojenská sila, ktorá okrem iného strážila hranice krajiny.Ako teda vyzeral stred kultúr, vier i spôsobu života v našich uhorských podmienkach? Aký bol napokon ďalší osud tohto stepného národa a ako sa zapísal do našich dejín?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával Michalom Holeščákom z Archeologického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Koncom roka 1918 sa na mape strednej Európy objavilo viacero nových štátov – medzi nimi aj stále formujúce sa Československo a na sever od našich hraníc za ešte dramatickejších okolností aj nový Poľský štát. Hoci sa tak prvá svetová vojna skončila, ani zďaleka to neznamenal pokoj zbraniam. Naopak, začalo sa nové kolo konfliktov, hraničných ale aj omnoho zásadnejších, v ktorých sa rozhodovalo o ďalšom smerovaní nielen tejto časti starého kontinentu. Vari najlepším príkladom týchto udalostí bola veľká bitka o Varšavu z polovice augusta 1920, v ktorej sa stretla Červená armáda nového boľševického Ruska a vojská obnoveného Poľska. Zázrak na Visle, tak ako sa zvykne hovoriť poľskému víťazstvu v tejto bitke presne pred sto rokmi, zastavil na čas boľševickú hrozbu, ktorá v tom čase visela na Európou. Ako však máme týmto udalostiam rozumieť dnes? Išlo aj v tejto bitke o osud celého európskeho kontinentu a ako sa na tieto udalosti pozerali predovšetkým západné dohodové mocnosti?Aká bola predstava Francúzska či Veľkej Británie o novom usporiadaní v strednej a východnej Európe po páde starých monarchií? Kto bol stúpencom a odporcom nového Versailleského systému?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Michalom Kšiňanom z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme ho väčšinou z opačnej strany, predovšetkým z amerických filmov, spracovávajúcich vo viac či menej kvalitnej podobe boje v Pacifiku počas 2. svetovej vojny. Aj po desaťročiach nás šokuje svojou krutosťou, bezohľadnosťou až fanatizmom. No zároveň vyvoláva v nás zvedavosť a otázky po jeho podstate. Ako už asi tušíte, reč bude o modernom japonskom militarizme.Ten sa však vo vyhrotenej podobe prejavoval už výrazne skôr, než pri legendárnom útoku na Pearl Harbor či neústupčivom spôsobe boja, ktorý napokon krajinu vychádzajúceho slnka priviedol k atómovej katastrofe v Hirošime a Nagasaki.Japonská okupácia Kórejského polostrova či rozsiahlych priestorov Mandžuska, imperiálna a mimoriadne krutá vojna proti Číne či v ďalších častiach východnej Ázie – to všetko nám dáva dostatok dôvodov, aby sme pátrali po vysvetlení a koreňoch japonského militarizmu.Odkiaľ sa zobral a ako súvisel s procesom tzv. westenizácie japonskej spoločnosti? A prečo si práve armáda získala v Japonsku v prvej polovici 20. storočia také dominantné a prakticky nekontrolovateľné postavenie?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Františkom Paulovičom z Katedry východoázijských štúdii FiF UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Človeka akoby sprevádzal od nepamäti – luk a šíp, boli už v dávnych dobách predlženým ramenom a okom strelca. To, čo bolo na prvý pohľad vzdialené, mohlo byť odrazu na dosah ruky. Mnohí preto považujú luk popri písme či kolese za jeden z najdôležitejších vynálezov ľudstva. Stretávame sa s ním už v starých kultúrach, ale aj v našom európskom stredoveku, kedy dobre trénovaná skupina lukostrelcov neraz rozhodovala bitku a ovplyvňovala tak výsledok celej vojny. Môže sa zdať, že práve streľba z luku je tým najprirodzenejším spôsobom boja, no vyžaduje si tréning, vytrvalosť a sústredený postoj. Luk by sme pritom v tej či onej podobe našli takmer v každej kultúre, hoci dnes patrí skôr už k športovým aktivitám. Ako však lukostreľba ovplyvňovala ľudské dejiny? A skončila sa vynálezom strelných zbraní jej éra?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa porozprával s Dávidom Filipom zo zámockej skupiny historickej lukostreľby Aquilas z Hlohovca.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Čierna kráľovná“ – tak ju neraz opisujú legendy a najrôznejšie interpretácie, ktoré s obľubou démonizujú túto postavu našich uhorských dejín. Barbora Celjská bola ženou, ktorá na svoju dobu oplývala, ako sa mnohí vtedajší pozorovatelia zhodli, až príliš veľkou voľnosťou a vzbudzovala preto nejeden raz pohoršenie. Tú jej mal neprezieravo dopriať jej manžel, uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský.V časoch jeho neprítomnosti v samotnom Uhorsku ho pritom vo vladárskych povinnostiach neraz obratne zastupovala a po jeho boku sa objavila aj pri vari najdôležitejšej udalosti tej doby, ktorou bolo zasadanie Kostnického koncilu v rokoch 1414 – 1418.Tento panovnícky pár pritom vyvolával veľkú pozornosť súčasníkov a hoci na Žigmunda padla neskôr ťarcha obvinení zo zodpovednosti za smrť majstra Jána Husa a prischla mu preto povesť nepriateľa slobody, doboví kronikári a pozorovatelia hovoria skôr o nekonvenčnom správaní oboch manželov.Aj to bol dôvod prečo sa možno práve Barbora Celjská dostala do väčšej pozornosti historikov, na jej príklade sa preto môžeme dozvedieť viac o fungovaní vtedajšej stredovekej spoločnosti.Kým bola táto neobyčajná žena? A ako vznikla jej čierna legenda?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Keď na jar roku 1945 spojeneckí americkí či britskí vojaci oslobodzovali koncentračné tábory ako Dachau, Mathausen či Bergen - Belsen, čakal ich mrazivý zážitok. Svet, do ktorého vstúpili bol plný nevysvetliteľnej hrôzy – ležali v ňom hromady mŕtvych mužov, žien a detí a obďaleč, za ostnatým drôtom postávalo len niekoľko preživších. Hoci si Spojenci už dávno dobre uvedomovali beštialitu nacistickej ideológie, rozsah zločinu, s ktorým sa stretli zoči-voči ich šokoval.Z histórie holokaustu však poznáme niekoľko prípadov, kedy utekajúci väzni koncentračných táborov či svedkovia nacistického násilia podali správu o rozsahu týchto zločinov.Otázka preto je, do akej miery sa tieto svedectvá dostávali k najvyšším spojeneckým predstaviteľom a akú váhu im prikladali? Čo vyvolala konfrontácia so skutočným obrazom tzv. konečného riešenia s nemeckou, ale aj širšou európskou verejnou mienkou a do akej miery sa po vojne učinilo spravodlivosti zadosť? A stačí to?O odkrývaní holokaustu sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historikom Ivanom Kamencom._______________Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol to neporušiteľný sľub a záväzok na celý život, hoci veľmi často uzatváraný ešte v detskom veku – aj takto by sme mohli hovoriť o manželstve ako ho poznali v stredovekom Uhorsku. V prostredí záujmov, kde v prvom rade išlo o spájanie rodín a majetkov bol priestor na vzájomnú náklonnosť či dokonca lásku len obmedzený, hoci tu a tam sa podarilo niekomu nadobudnúť aj to, čomu hovoríme manželské šťastie. Avšak mnohé, čo ešte dnes považujeme za samozrejmosť, v stredovekej spoločnosti až tak bežné nebolo a trvalo stáročia, kým sa cirkevná vierouka preniesla aj do súkromného či rovno intímneho života ľudí. Ako sa teda stredoveká spoločnosť pozerala na manželský zväzok? Bola monogamia zavedenou praxou? A aké postavenie i ďalší osud z toho vyplýval pre ženu?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Za cisára Pána a jeho rodinu“ – s týmito slovami sa narukovalo i bojovalo a tieto slová dodnes v istom zmysle symbolizujú prvú svetovú vojnu. No kým nám toto heslo pripomína nejednu scénku zo slávneho dobrého vojaka Švejka, surová vojnová realita bola o poznanie mrazivejšia, než táto jej literárna karikatúra. Nielen na frontoch ale aj v zázemí znamenala drastické dopady na obyvateľstvo – rekvirácie, neustále odvody mladých práce schopných mužov na front, biedu a všeobecný nedostatok. Miesto na kritiku a pochybnosti nebolo a úrady dôsledne sledovali a kontrolovali nálady obyvateľstva. Kým teda noviny písali o chrabrom postupe rakúsko-uhorských vojsk a víťazstve, ktoré je už na dosah, v zázemí boli ľudia už od začiatku vojny konfrontovaní s desiatkami tisíc ranených a zmrzačených vojakov. Ako v takých podmienkach udržať verejnú mienku na uzde? A ako funguje vojnová propaganda? O tej rakúsko-uhorskej sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historikom Jurajom Červenkom.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Európa sa stala hromadou trosiek, kostnicou, jedovatou a nenávistnou pustatinou“ – takto po skončení 2. svetovej vojny Winston Churchill zhodnotil stav, v ktorom sa nachádzal Starý kontinent. Vojna sa síce skončila, no bol to neradostný pohľad. Veľké európske mestá sa premenili na obhorené haldy sutín a po cestách putovali krížom-krážom milióny ľudí, ktorí hľadali svojich blízkych, vracali sa domov alebo naopak zo svojich domovov utekali.Hoci sa podarilo Spojencom svoju vojenskú kampaň proti nacistickému Nemecku zakončiť zdrvujúcim víťazstvom, už po niekoľkých týždňoch si trpko uvedomovali, že skutočný, no omnoho zdĺhavejší boj o budúcnosť Európy ešte len príde.Kým Veľká Británia po šiestich rokoch vojny už na túto úlohu sama nestačila, podstatná váha zodpovednosti spočinula na Spojených štátoch. Tie stále disponovali rozhodujúcim vojenským i ekonomickým potenciálom. Tento, ešte donedávna spiaci obor, sa tak musel v nasledujúcich rokoch sám rozhodnúť akú úlohu chce hrať vo svete.Americká politická reprezentácia si však ešte skôr musela prejsť postupnou dezilúziou najmä vo vzťahu k svojmu východnému spojencovi – Stalinovmu Sovietskemu zväzu. Akými fázami táto dezilúzia vlastne prechádzala a na čom bol založený americký program pomoci pre Európu? A ako sa prebúdzal po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra 1941 príslovečný americký spiaci obor?Odpovede na tieto otázky hľadal Jaro Valent z časopisu historická revue s politológom Tomášom Zálešákom. O americkej vojnovej skúsenosti rozpráva a s tým súvisiacom pohľade súčasných amerických generácii rozpráva aj veľvyslankyňa Spojených štátov amerických na Slovensku Bridget Brink._______________Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola manželkou uhorského kráľa Mateja Korvína a zároveň ženou, s ktorej prítomnosťou v Uhorsku sa viaže rozvoj učenosti a renesancie. Beatrix Aragónska bola krásna, vzdelaná a na ženu tej doby i mimoriadne ctižiadostivá. V mnohých smeroch rozhodne prekračovala konvencie a predstavy o postavení manželky, po boku panovníka. Hoci nemohla dať Matejovi Korvínovi tak vytúženého potomka a legitímneho nástupcu na uhorský trón, sama mala tie najvyššie ambície a pre ich naplnenie bola ochotná urobiť naozaj veľa.Aj preto si zrejme nezískala srdcia a trvalý rešpekt uhorskej šľachty či poddaných. Neraz sa o nej hovorilo ako o márnotratnej či intrigánskej žene, ktorá napokon musela nie príliš dôstojne odísť z krajiny. Napriek tomu sa o období, ktoré strávila po boku svojho manžela, hovorí ako o zlatom veku uhorských dejín.Do akej mieri sa teda dnes dokážeme pozerať na túto historickú postavu objektívne? A aké limity vymedzovala tejto ambicióznej žene vtedajšia stredoveká spoločnosť?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Homoľom z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hospodárska kríza – to je termín, ktorý sa aj pri aktuálnom dianí vo svete opätovne čoraz viac skloňuje. Ako určitá historická predloha, ku ktorej sa akoby cyklicky vraciame, nám slúži Veľká hospodárska kríza z 30. rokov 20. storočia, ktorú odštartoval krach na New Yorskej burze 24. októbra 1929.Jej dôsledky poznáme dnes už viac-menej všetci: masová nezamestnanosť, rozsiahle sociálne nepokoje a v neposlednom rade aj politická radikalizácia, ktorá nakoniec Európu doviedla k novej vojne. Z rovnakého obdobia však poznáme aj myšlienku masívnych štátnych investícii do ekonomiky či nové sociálne programy, ktoré boli neraz chápané ako daň proti revolúcii.Krajinou, ktorá bola v 30. rokoch týmto vývojom výrazné zasiahnutá bolo aj Československo so silnou priemyselnou základňou a exportne orientovanou ekonomikou.Ako si prvá republika dokázala alebo i nedokázala poradiť s týmto globálnym problémom? A ako sa kríza v hospodárstve premietla aj do politického života? Opakoval sa aj u nás model postupnej radikalizácie istých častí spoločnosti a ako k tomu prispela napríklad aj pestrá národnostná skladba našej republiky?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom, zameriavajúcim sa na hospodárske a sociálne dejiny – s Jakubom Rákosníkom z FiF Karlovej univerzity v Prahe.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Konečnou stanicou bolo pre nich napokon Slovensko – takto by sme mohli v krátkosti zhrnúť osud mnohých spojeneckých letcov počas druhej svetovej vojny.Od leta roku 1944 sa aj na naše územie sústreďovali nálety spojeneckých bombardérov. No na rozdiel od pomerne dobre zmapovanej sovietskej účasti v bojoch o Slovensko, sme ešte donedávna mali len strohé informácie o príbehoch amerických letcov, ktorých útočiskom sa po zostrelení stali slovenské hory a ľudia ochotní im nezištne pomôcť aj za cenu ohrozenia vlastného života.A práve jeden takýto osud je tragický zviazaný s rodinou Hlubockých. 20. novembra 1944 spadol v kopaniciach v katastri obce Turá Lúka neďaleko Myjavy americký stroj – bombardér B-24 Liberator. Takmer celá posádka sa stihla ešte pred pádom lietadla evakuovať a väčšinu z nich po zoskoku padákom ukryli miestni obyvatelia.Jedným z týchto amerických letcov bol aj 21-ročný James Kirchhoff, ktorý sa po viacerých zastávkach u miestnych partizánoch ocitol napokon v rodine učiteľa Stanislava Hlubockého v Starej Turej.Na tragické udalosti zo záveru vojny spomína dcéra Kveta Třetinová. Americkú účasť v leteckej vojne nad Slovenskom si priblížime s Petrom Kaššákom, ktorý knižne zmapoval príbehy tých spojeneckých letcov, ktorých osud zavial do pre nich neznámej krajiny v srdci Európy.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ak sa dnes prejdete ulicami Bruselu, ohúri vás krása a veľkoleposť viacerých verejných budov a námestí. Hoci je dnes Belgicko rozlohou menší štát než Slovensko, jeho hlavné mesto dodnes vyvoláva dojem dôstojného sídla impéria, ktoré sa kedysi rozkladalo na africkom kontinente.Kráľ-staviteľ, tak sa neraz hovorí práve o Leopoldovi II., ktorý sa výrazne zaslúžil o výstavbu tohto mesta. Málokto už ale tuší, že toto bohatstvo, krása a veľkoleposť boli vykúpené krvou tisícok či miliónov neznámych ľudí.Viac než 20-ročné obdobie existencie tzv. Slobodného konžského štátu, ktorý bol prakticky súkromným vlastníctvom tohto belgického panovníka, sa stalo synonymom pre najtemnejšie stránky európskeho kolonializmu.Honba za bohatstvom prostredníctvom obchodu s kaučukom či slonovinou a neustále drancovanie prírodných zdrojov vnútrozemia čierneho kontinentu, znamenala pre obyvateľstvo vtedajšieho Konga nesmierne utrpenie. Symbolom tzv. „Slobodného konžského štátu“ sa stala odseknutá ruka a za údajným humanizmom a šírením civilizácie v Afrike sa v skutočnosti skrývalo násilie a ešte horšie otroctvo.Ako teda bola vôbec možná katastrofa takýchto rozmerov a ako sa dnešná belgická či všeobecnejšie európska spoločnosť pozerá na Leopolda II. i celé koloniálne obdobie?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Jarmilou Brezinovou.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Táto krajina životodarného Nílu je pre nás dodnes pôsobivou inšpiráciou, a nielen pre veľké architektonické dedičstvo ako pyramídy v Gíze či chrámové komplexy v Karnaku, Luxore alebo v Abú Simbel. Aj po mnohých tisícročiach nás výjavy a nástenné reliéfy, sošky a busty ale aj rozsiahla pohrebná výbava zaskočia svojou krásou, rozmanitosťou, farebnosťou a úprimnou snahou zachytiť ľudský, no tiež priam až božský ideál.A napokon sú to aj podoby a zobrazenia egyptských žien, ktorých krása nestratila nič zo svojej čistoty. Stačí sa pozrieť na bustu kráľovnej Nefertiti, manželky faraóna Achnatona a veľmi rýchlo sa nám môže stať, že podľahneme jej uhrančivému kúzlu, rovnako silnému ako stará egyptská kliatba. Krása, s ktorou sa návštevník a milovník starého Egypta stretáva či už priamo v tejto krajine alebo v sálach múzeí s rozsiahlym zbierkovým fondom, nie je vôbec náhodná. Práve starostlivosť o fyzickú krásu bola neoddeliteľnou súčasťou tejto starovekej civilizácie, jej každodenného života i náboženských predstáv.Prečo starí Egypťania kládli taký dôraz na svoj fyzický vzhľad? A prečo bolo pre nich dôležité, aby sa fyzická podoba človeka zachovala aj po jeho smrti?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával Veronikou Dubcovou z Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola to jedna z najväčších operácii a vrcholných okamihov druhej svetovej vojny a zároveň najväčšia vyloďovacia akcia v dejinách. Nasvedčuje tomu obrovské množstvo vojenskej techniky, vojakov a s tým súvisiacej leteckej podpory sústredenej na úzkom pruhu zeme vo francúzskej Normandii. Takýmto vojenským až technickým jazykom by sme mohli opísať operáciu Overlord a 6. jún 1944. Deň D, ako sa tejto udalosti najčastejšie hovorí, však nebol len impozantnou demonštráciou síl a prehliadkou vojenského potenciálu Spojencov. Bol chvíľou, v ktorej sa dalo krájať napätie na kúsky a napokon bolo i krviprelievaním, v ktorom našli smrť tisícky mladých mužov. Išlo naozaj o veľa. Od úspechu tejto operácie závisela aj politická prestíž Spojencov na čele so Spojenými štátmi a budúcnosť starého kontinentu. Hoci otvorenie západného frontu proti nacistickej Tretej ríši bolo najvyššou prioritou a jedným z najväčších úspechov amerických, ale aj britských či kanadských vojenských dejín, ani ďalšie týždne či mesiace po vylodení neznamenali kolaps nacistického Nemecka. Spojenecké armády sa museli krok za krokom, od mesta k mestu prebíjať čoraz hlbšie do Európskeho kontinentu. Ako teda vyzerala spojenecká cesta naprieč Európou? A kto bol hrdinom tejto vojny? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s dôstojníkom Armády Spojených štátov Jakubom Andrewsom i s historikom Marekom Meškom z Masarykovej univerzity v Brne. ________________Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.See omnystudio.com/listener for privacy information.

V správny čas na správnom mieste – takto by sa dala zjednodušene charakterizovať politická úloha Vavra Šrobára v kľúčových dňoch roku 1918, keď sa rodilo Československo.Tento odhodlaný a húževnatý muž sa objavil v Prahe v pamätný 28. október, teda presne v momente, keď sa vyhlasovala republika a okamžite sa stal jednou z jej tvárí. A bol to znova Vavro Šrobár, kto tvrdo a nekompromisne na Slovensku zavádzal československú správu a dokázal spolu s prichádzajúcimi československými legionármi vytlačiť maďarské vojská.Vo svojom zámere upevniť československú moc aj na našom území bol často tvrdý, nekompromisný a nebál sa ísť aj do riskantných podnikov. Aj vďaka nemu sa práve Bratislava stala slovenským hlavným mestom, a to aj napriek odporu značnej časti jej obyvateľstva. Po necelé dva roky bol práve Vavro Šrobár najdôležitejšou personou na Slovensku a v jeho rukách sa sústredila priam diktátorská moc.Keď však 4. júna 1920 maďarská delegácia i dohodové mocnosti svojim podpisom v zámku Veľký Trianon neďaleko Paríža definitívne potvrdili koniec historického Uhorska a s ním aj južnú hranicu Slovenska, mohol si povedať, že svoj diel práce odviedol naozaj svedomito.V akých podmienkach sa teda v kľúčových rokoch 1918 – 1920 odohrával zápas o Slovensko? A akú úlohu v ňom hral práve Vavro Šrobár?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Matejom Hanulom z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pre jedných triumf, pre druhých katastrofa – možno takto by sa dala v skratke zhodnotiť udalosť spred jedného storočia, ktorá mala aj pre naše súčasné geopolitické zakotvenie zásadný význam.4. júna 1920 v priestoroch zámku Veľký Trianon neďaleko Paríža podpísali zástupcovia maďarskej delegácie a víťazných dohodových mocností po prvej svetovej vojne mierovú zmluvu. Tá definitívne ukončila existenciu historického Uhorska.Pre víťazov a politických predstaviteľov nástupníckych štátov po zaniknutej Rakúsko-Uhorskej monarchií, medzi ktoré patrilo aj Československo, to bolo logické zavŕšenie národnej emancipácie a dlhé desaťročia neriešenej národnostnej otázky. Pre maďarské politické elity, ktoré stáli na strane porazených, to bola tragédia či rovno zrada a poníženie celého národa.Slovo Trianon sa tak na dlhé roky stalo akoby strašiakom, symbolom tragédie porovnateľnej len z Moháčskou bitkou z r. 1526. U nás zasa vyvolávalo obavy z maďarskej iredenty a návratu starých poriadkov.Za akých okolností a v akých podmienkach sa teda rodila trianonská mierová zmluva? Ako ju reflektuje naša historiografia a naša historická pamäť a je vôbec možné ju aj s odstupom jedného storočia priblížiť k tej maďarskej? Je Trianon stále živým heslom aj dnes?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Romanom Holecom.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Písal sa 8. máj 1945 a Európa postupne začala oslavovať koniec vojny. Nie všade v tom čase ale utíchli zbrane.Hoci už Berlín padol a vodca Tretej ríše Adolf Hitler medzičasom vo svojom bunkri spáchal samovraždu, Praha sa stále nachádzala pod nacistickou kontrolou a v jej uliciach sa odohrávali ťažké boje českých vlastencov proti okupantom.Pražské Májové povstanie a nacistická krutosť v samom závere vojny sa môže na prvý pohľad javiť ako udalosť, ktorá už na celkový výsledok nemala žiadny vplyv. Pri bližšom pohľade však zistíme, že tu išlo o omnoho viac.V neďalekej zhruba 100 km vzdialenej Plzni sa už 3 deň nachádzala 3. americká armáda a jej veliteľ gen. Patton sa márne dožadoval povolenia k postupu na hlavné mesto obnovovaného Československa. Praha tak musela čakať až na príchod Červenej armády 9. mája.O čo teda išlo v tejto poslednej dráme druhej svetovej vojny a dočkalo by sa Československo inej budúcnosti, ak by do Prahy vstúpili ako prví Američania?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Marekom Syrným z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Ešte skôr nám ale posledné vojnové dni pripomenie svedectvo československého odbojára a neskoršieho politického väzňa Františka Wiendla.See omnystudio.com/listener for privacy information.

20. mája 1795 sa na Krvavom poli v Budíne odohrávalo smutné divadlo. Na popravisko viedli piatich mužov, ktorým prischlo označenie uhorskí jakobíni. Medzi nimi bol aj istý Ignác Martinovics, ktorého rakúske úrady označili za vodcu pripravovaného povstania nielen proti cisárovi Františkovi II., ale aj proti starým uhorským poriadkom.Vo Francúzsku už 5 rokov horela revolúcia a jej ohlasy sa rýchlosťou blesku šírili aj po uhorských mestách a stoliciach. Hoci sa celá akcia niekoľkých uhorských sprisahancov môže javiť ako bezvýznamná a prachom zapadnutá udalosť, v skutočnosti nám dáva nazrieť do atmosféry a nálad, ktoré v tom čase prevládali aj na území dnešného Slovenska. Uhorsko sa preto naozaj mohlo podobať sudu pušného prachu, ktorý môže vybuchnúť každú chvíľu.Kým teda boli uhorskí jakobíni a čo vieme o slovenskom pôvode veľkej časti z nich? Stretávali sa francúzske revolučné myšlienky so sympatiami vo vtedajšom hornom Uhorsku a ako znela slovenská verzia slávnej Marseillaisy?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Za našu i vašu slobodu“ – to bolo heslo a krédo, ktoré do veľkej miery symbolizuje udalosti, ktoré sa zapísali do dejín ako Novembrové povstanie. Na konci roka 1830 ovládla poľskú Varšavu nespokojnosť a napokon odhodlanie bojovať aj so zbraňou v ruke za svoje práva a národnú nezávislosť proti ruskej cárskej moci.Hoci je celá moderná poľská história pretkaná sériou periodicky sa opakujúcich povstaní, udalosti spred 190 rokov majú osobitný význam. Zrodil sa v nich obraz odhodlaného poľského povstalca, ktorý, opustený celým civilizovaným svetom, bojuje za svoju slobodu aj proti zjavnej presile. Novembrovú revolúciu preto často vnímame ako veľké vzopätie mladých síl a romantických ideálov, ktoré inšpirovali celú vtedajšiu Európu.Veď napokon práve s pohnutými časmi rokov 1830/31 sú spojené také veľké mená ako Adam Mickiewicz či Fryderik Chopin, ktorého Revolučná etuda ešte aj dnes v nás prebúdza vnútorne pohnutie a pocit vzdoru.Ako sa teda zrodila táto romantická revolúcia? A ako Poliaci bojovali za svoju slobodu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Akoby sa jej vojna ani netýkala – tak zvykli hovoriť o Bratislave príležitostní návštevníci spoza hraníc až nepríjemne blízkej nacistickej Tretej ríše. Zatiaľ čo na nemecké mestá už druhý rok dopadali bomby zo spojeneckých náletov, naše hlavné mesto akoby stále žilo v ľahkomyseľnej letargii. Všetko sa zmenilo 16. júna 1944, keď sa krátko po 10 hodine predpoludním po celom meste začali rozliehať mocné detonácie z rafinérie Apollo.Nálet amerických bombardérov natrvalo vyradil tento kľúčový priemyselný závod, no nielen to. O život prišli desiatky ľudí, Bratislava a s ňou i celá krajina sa prebudila do vojnovej reality.Za týmto prvým bombardovaním Bratislavy bola pritom dômyselná domáca odbojová špionáž a príbeh ako z najlepšieho hollywoodskeho filmu. Hlavnú postavu by v ňom hrala mladá a pôvabná dievčina Beatrix Pospíšilová, alias agentka Trixie, ktorá informácie strategického významu prepašovala v podväzkovom páse.Špeciálnu edíciu podcastu Dejiny otvárame rozhovorom s historikom Martinom Poschom z Historického ústavu SAV a s Jurajom Čelkom, synom statočnej ženy Beatrix Pospíšilovej – Čelkovej.________________Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny, vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zo športového redaktora som sa stal vojnový dopisovateľ, tak mohol znieť komentár nejedného novinára po futbalovom zápase, ktorý sa skôr než začal premenil na hromadnú bitku.13. mája 1990 sa na záhrebskom štadióne Maksimir stretli dvaja tradiční futbaloví rivali – Dinamo Záhreb a Červená hviezda Belehrad. Futbal sa však nehral, miesto toho tribúny i hraciu plochu ovládli násilnosti medzi políciou, chorvátskymi a srbskými fanúšikmi.Práve tento pamätný zápas stojí pre mnohých akoby na začiatku bratovražedného konfliktu. A hoci sa jeho váha v kontexte nadchádzajúcej občianskej vojny v Juhoslávii neraz zveličuje, udalosti zo štadióna Maksimir celkom jasne ilustrujú napätú atmosféru v chorvátsko-srbských vzťahoch.Dalo sa týmto násilnostiam zabrániť? A prečo sa jeden obyčajný futbalový zápas premenil na pohromu a politickú rozbušku? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Černákom.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Nemôžem ponúknuť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“ Týmito slovami sa nový britský premiér Winston Churchill prihovoril svojim krajanom 13. mája 1940. Veľká Británia sa v tom čase nachádzala v neľahkej situácii – len tri dni predtým nemecký Wehrmacht zaútočil na Belgicko a Holandsko a dovtedy neúčinná politika appeasementu Churchillovho predchodcu Nevilla Chamberlaina sa ukazovala byť príčinou nadchádzajúcej katastrofy.Do premiérskeho kresla pritom zasadol politik, ktorého sa zdráhal menovať aj samotný kráľ Juraj VI. Winston Churchill však počiatočnú nedôveru a pochybnosti, ktoré sa s ním ťahali z minulosti ako dlhé tiene jeho neúspechov, dokázal napokon premeniť na víťazstvo a jeho gesto - víťazné véčko - sa stalo symbolom odporu Britov a ich spojencov po celý zvyšok druhej svetovej vojny.V čom spočívalo tajomstvo úspechu tohto neobyčajného muža a ako sa napokon vyrovnal s obrovskou váhou zodpovednosti, ktorú na jeho plecia položila ešte neobyčajnejšia doba?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Kláštorov je tu obrovské množstvo. Všade sa páchajú viac–menej neplechy protištátne. My máme tisíc a jeden dôvodov, aby sme tomu urobili prietrž.“ Takto sa vyjadril komunistický československý prezident Klement Gottwald v predvečer ďalšieho kola represií, ktoré režim znova a znova rozbiehal proti vlastnému obyvateľstvu.Tento raz prišli na rad tí, v ktorých by sotva niekto mohol vidieť nebezpečných nepriateľov režimu – bezbranní mnísi a mníšky v kláštoroch, ktorí často vykonávali tú najmenej doceňovanú sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Akcia K a akcia R, ako sa do dejín zapísalo toto ďalšie kolo komunistických represií, sa začali pred 70 rokmi a výsledkom boli stovky väznených a neraz aj mučených mužov a žien, ktorí s politikou nemali prakticky nič spoločné.Prečo komunistický režim videl v nich svojho úhlavného nepriateľa a čo v akom politickom a spoločenskom ovzduší sa Československo nachádzalo v r. 1950?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o komunistických represiách spred siedmych desaťročí rozprával s historikom Petrom Jašekom, riaditeľom Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„OPES REGUM CORDA SUBDITORUM. Silou kráľov sú srdcia poddaných.“ Tak znelo panovnícke heslo Leopolda II., rakúskeho arcivojvodu, rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa. Poznáme ho však najmä ako nástupcu svojho staršieho brata a reformátora Jozefa II.Leopold II. by tak mohol v jeho tieni upadnúť do zabudnutia, do istej mieri ho k tomu predurčuje aj jeho krátka len dva roky trvajúca vláda. No práve tento muž mohol byť dobrým príkladom toho, ako sa aj veľké reformné úsilie môže zladiť so špecifikami a obmedzeniami tej ktorej krajiny. Dokázal to už ako toskánsky veľkovojvoda, keď s úspechom dokázal presadiť opatrenia, o ktoré sa Jozef II. doma vo Viedni ešte len usiloval. Skrátka, práve Leopold zdedil po svojej matke Márii Terézii omnoho viac taktu, zmyslu pre mieru a kompromis než jeho starší brat.Osud mu však nedožičil, aby svoje nadanie naplno využil. Jeho vláda v dedičných habsburských krajinách prišla v dobe, keď sa vo Francúzsku čoraz viac šírila revolúcia a navyše všetku svoju energiu musel sústrediť na uhasenie domácich požiarov.Aká teda bola doba, v ktorej na Leopolda II. doľahla váha panovníckej zodpovednosti a kým bol vlastne tento muž? Uchránil habsburskú monarchiu pred tým najhorším?Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej BystriciSee omnystudio.com/listener for privacy information.

„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“ To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a spoločenský vývoj aj v našich krajinách. Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný, centralizovaný a hlavne moderný európsky štát. Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy. Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv. osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom. Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc. Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr nepochopeným politickým vizionárom? Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal, odvolal? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie.Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok.Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov.Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Lodivod opúšťa loď“ – na známej karikatúre z roku 1890 takto zachytával jeden britský denník situáciu v Nemecku, keď po mnohoročnej službe opúšťal úrad nemeckého kancelára Otto von Bismarck. Práve jeho odchod do politického dôchodku presne pred 130 rokmi znamenal aj kľúčovú zmenu nielen v nemeckej, ale prakticky v celoeurópskej politike. Nemecko sa pod vládou mladého a ambiciózneho cisára Wilhelma II. postupne menilo na výbojný či rovno imperiálny štát.Na niekdajšieho tzv. železného kancelára Bismarcka a jeho ďaleko obratnejšiu zahraničnú politiku sa preto spomínalo s istou dávkou nostalgie. Napokon, dodnes ho považujeme za hlavného architekta zjednoteného Nemecka z roku 1871 a muža, ktorý dokázal vybudovať tento nový štátny útvar navzdory nepriateľstvu viacerých vtedajších európskych veľmocí.V čom spočíval jeho politický talent? Bol Bismarck mužom, ktorý túžil po nemeckej hegemónii na Starom kontinente alebo skôr človek, ktorý si uvedomoval krehkú rovnováhu v Európe a hodnotu mieru?O tomto skvelom politickom géniovi sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Evou Škorvánkovou z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to jedna z najslávnejších vojnových fotografií všetkých čias. Písal sa 23. február 1945 a po mimoriadne prudkých bojoch na hore Suribači, čnejúcej sa nad malým ostrovčekom Iwodžima v Tichom oceáne, zaviala americká zástava.Jedinečný moment jej vztyčovania zachytil fotoreportér Joe Rosenthal. 6 tvrdých a ostrieľaných mužov – „mariňákov“ spoločne zdvíhali dlhú kovovú tyč, na ktorej viali americké hviezdy a pruhy.Medzi týmito chlapmi bol aj seržant Michael Strank, rodák z Jarabiny neďaleko Starej Ľubovne na Slovensku.Dodnes je práve táto scéna vari najvýznamnejším symbolom vojny v Pacifiku a Iwodžima synonymom vojnového pekla, ktoré americkým vojakom pripravila fanatická japonská obrana.Prečo sa o tento nepatrný kúsok zeme na druhom konci sveta zvádzali také prudké boje? Čím všetkým si museli prejsť americkí vojaci a ako vyzerala cesta nášho rodáka v uniforme americkej armády až na horu Suribači? Už o pár dní neskôr, 1. marca 1945 – teda presne pred 75 rokmi - ho zasiahla črepina z delostreleckého granátu a zraneniam podľahol.Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Michaelovi Strankovi a o vojne v Tichomorí rozprával s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„My národ československý, prehlasujeme, že sa chceme usilovať, aby táto ústava i všetky zákony našej krajiny boli vykonávané v duchu našich dejín rovnako ako v duchu moderných zásad, obsiahnutých v hesle sebaurčenia; lebo sa chceme pričleniť do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový.“Tak znela časť preambuly Ústavnej listiny, ktorú československé Národné zhromaždenie prijalo presne pred 100 rokmi, 29. februára 1920.To, čo bolo ešte pred pár rokmi sotva predstaviteľné, sa na tomto slávnostnom zasadaní českých i slovenských poslancov v Prahe stalo skutočnosťou.A sotva predstaviteľným bol ešte počas prvej svetovej vojny pre mnohých nielen nový československý štát, ale aj republika so všetkým demokratickými zásadami, ktoré jej občanom prinášala.Čo však predchádzalo prijatiu tejto ústavy? Ako sa formovali predstavy Čechov a Slovákov o svojom budúcom štáte, jeho charaktere a orientácii? A z akej ústavnej i všeobecne myšlienkovej tradície vychádzali jej tvorcovia?Storočnica je dobrým dôvodom na oslavu republiky. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa preto o našej prvej ústave porozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Z učebníc dejepisu ho poznáme ako obrancu práv Slovákov a človeka, ktorý britskú verejnosť ako prvý informoval o národnostnom útlaku v Uhorsku ešte v období pred prvou svetovou vojnou.Robert William Seton-Watson bol príslušníkom vyššej spoločenskej triedy, vzdelaný, bohatý a dobre situovaný muž, ktorý už v mladosti prepadol záujmu o históriu.Štúdium i život ho nakoniec ale doviedli celkom inde, než si na začiatku predstavoval - k málo známym či takmer neznámym národom rakúsko-uhorskej monarchie a špeciálne k Slovensku, ku ktorému si napokon vypestoval osobitný vzťah.Jeho články v britskej tlači vyvolávali ohlas na medzinárodnej úrovni. A napokon bol aj dôležitým spojencom a spolupracovníkom T. G. Masaryka vo Veľkej Británii a opäť jedným z prvých, kto začal veriť v nový projekt Československej republiky.Čo ale viedlo tohto škótskeho gentlemana k tomu, aby sa s takou vytrvalosťou snažil predstaviť slovenskú otázku britskej odbornej i širšej verejnosti? A aká bola jeho úloha pri formovaní republiky?O tomto britskom gentlemanovi sa rozprával Jaro Valent z časopisu Historická revue s historičkou Editou Ivaničkovou z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo jablkom sváru po dlhé stáročia, ale neraz aj zabudnutou perlou Blízkeho východu, ktorej význam a lesk pripomenul opäť nový konflikt. Dodnes napriek tomu zostáva ikonickým, svätým mestom, ku ktorému sa s bázňou obracajú tri svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Jeruzalem je v epicentre svetovej politiky aj dnes, keď je opäť predmetom konfliktu – tento raz izraelsko-palestínskeho. Dôkazom večných sporov, ale aj vzájomného spolunažívania je už samotné jeruzalemské Staré mesto – rozdelené na židovskú, kresťanskú i moslimskú časť. Návštevníkovi ponúka obraz Blízkeho východu a jeho dramatickej histórie akoby v malom. Kto ho preto aspoň raz navštívil, nemôže sa zbaviť pocitu, že je to výnimočné miesto aké sa len tak nevidí. Odkedy vlastne hovoríme o meste Jeruzalem? Ako sa na jeho charaktere podpísala rímska či byzantská epocha, arabskí dobyvatelia či križiaci? A čo znamená toto mesto aj v dnešnej blízkovýchodnej politike?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprávať s historikom a islamológom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Od Británie až po Sýriu a Arábiu, od hustých lesov Germánie až po africké púšte – taký rozsiahly bol rímsky svet. A nielen to, pod jedinú vládu rímskeho senátu a cisára spájal zdanlivo nespojiteľné – obrovské množstvo etník, kultúr a náboženských predstáv.Rimania budovali mestá tam, kde predtým neboli, obnovovali a pozdvihovali zasa tam, kde ich predtým pri svojom dobyvačnom ťažení zborili a vypálili.Hoci aj rímske dejiny prechádzali pomerne dramatickými fázami, rímska vláda prinášala na obrovskej ploche okolo Stredozemného mora neobyčajne dlhú éru stability, relatívneho mieru a prosperity. Dodnes preto pri pohľade na rozsah a trvácnosť Rímskej ríše pociťujeme k jej tvorcom obdiv.V čom boli Rimania natoľko výnimoční, že dokázali vytvoriť jeden z najúspešnejších politických systémov v dejinách? Čo znamenalo byť rímskym občanom a ako vyzeral každodenný život Rimanov?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Žijeme v epoche úpadku, rozvratu tradičných morálnych hodnôt a spochybňovania kultúrnych výdobytkov, skrátka žijeme v dobe dekadencie. Kto je za to zodpovedný, na koho treba ukázať prstom?“ To je slovník a reč, ktorú v tej či onej podobe pozná prakticky každá generácia a s úsmevom sa nad týmito slovami môžeme povzniesť aj dnes. Veď napokon, koľkokrát sme už počuli predpovede o úplnom kolapse západnej civilizácie, kríze kapitalizmu a demokracie. A napriek tomu tu stále sú.Čo však ak sa podobný jazyk stane nielen výrazovým, ale aj politickým nástrojom? Fašizmus môže byť v takom prípade jedným z dôsledkov. Keď študujeme napríklad Hitlerovu cestu k moci, neraz sa čudujeme ako mohli také masy ľudí v kultúrne vyspelom Nemecku podľahnúť práve nacistickej ideológii.Ak sa ale pozrieme na to, akým jazykom sa nacisti k občanom prihovárali, zistíme, že ani nám nie je celkom neznámy.Fašizmus preto považujeme za čoraz naliehavejšiu hrozbu aj dnes, i na Slovensku. Čo o ňom vlastne vieme? Ako sa menil a prispôsoboval požiadavkám doby či prostredia a prečo jeho vábeniu podľahli v minulosti neraz aj tie bystrejšie hlavy? S akými lžami a stereotypmi fašizmus vlastne pracoval a pracuje?O jazyku extrému sa Jaro Valent z časopisu Historická revue porozprával s historikom a autorom knihy Fašizmus Jakubom Drábikom.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeho prísahu dodnes skladajú študenti medicíny po celom svete, zostáva preto základným etickým rozmerom pre každého lekára. Jeho snaha o tzv. diagnostiku a poukazovanie na súvislosť medzi spôsobom života pacienta a jeho zdravím, formovali aj našu laickú predstavu o medicíne ako o ušľachtilej a užitočnej vede. Nie je preto ťažké uhádnuť, že reč bude o Hippokratovi.Čo však o ňom naozaj vieme? Bol reálnou postavou, géniom, ktorý položil základy lekárskej vedy na dlhé stáročia dopredu alebo skôr hovoríme o legende, mýtmi opradenom mužovi, podobne ako napríklad v prípade Homéra? A do akej miery je medicína, tak ako ju poznáme, výsledkom gréckej civilizácie, jej filozofie a kultúry? Boli to práve starí Gréci, ktorí ako prví upriamili pozornosť na ľudské telo?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.