Dejiny

O jeho pôvode sa sporia Maďari, Nemci i Slováci. Sám však pôsobil viac ako svetoobčan, ktorého koncerty boli senzáciou po celej Európe. Franz Liszt bol príkladom dokonalého hudobného virtuóza, ktorého slávu možno prirovnať len k beznádejne vypredaným koncertom najväčších rockových hviezd v nedávnej minulosti. Tak ako svet kedysi ovládla beatlemánia, v 40. rokoch 19. storočia to bola práve lisztománia, ktorá nám tak po prvý raz dáva nahliadnuť do pozoruhodného fenoménu v dejinách kultúry. S istou mierou zjednodušenia ho môžeme nazvať ošiaľom, zbožňovaním či projektovaním hudobníka do pozície superstar. A ako to už býva pri superstar zvykom, aj Lisztov životný príbeh sprevádzali milostné škandály, náhle obraty a nečakaný záver. Odhliadnuc však od jeho búrlivej mladosti, musíme skonštatovať, že Franz Liszt sa stal skutočným reformátorom nielen klavírnej ale aj orchestrálnej tvorby. Scéna, keď klavirista s plným nasadaním a až na hranici fyzických možností udiera do klavíra, aby do posledného centimetra zalial koncertnú sálu svojou hudbou, nesie práve Lisztov rukopis. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s klaviristkou, hudobnou publicistkou a univerzitnou pedagogičkou Elenou Letňanovou. – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude...“ to je dobre známy text kapely Bez ladu a skladu, ktorá sa stala hitom a dáva nám tak trochu nazrieť do časov, kedy sa zrodila. Niekde medzi riadkami zároveň ponúka otázku ako prežiť v normalizačnej šedi 70. a 80. rokov a zároveň si zachovať zdravý rozum a aspoň aký taký slobodný priestor. Stratégia prežitia pre tých, ktorí sa odmietali podriadiť kánonu komunistického režimu bývala rôzna, od úteku na vidiek či jednoducho do prírody až po emigráciu mimo oficiálnu hudobnú scénu do zafajčených krčiem či garáží, kde si mohol človek slobodne a medzi svojimi povedať čo má na srdci i na jazyku. Spätne sa o nich hovorí ako o ostrovoch pozitívnej deviácie alebo jednoduchšie ako o undergrounde. Ten sa tak trochu neplánovane stal zdrojom skutočne slobodnej kultúry či jednoducho priestorom, kam bolo možné na chvíľu uniknúť a raz za čas sa slobodne nadýchnuť. Aké boli teda stratégie prežitia ľudí so slobodným duchom a čo táto nová a zakazovaná scéna priniesla do československej kultúry? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Radoslavom Ragačom z Pamiatkového úradu SR. Použitá hudba: Bez ladu a skladu, s povolením autorov Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET. – Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] - Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol veľký uhorský polyhistor, ktorý v sebe spájala poznatky a ambície svojej doby. Bol encyklopedistom, evanjelickým kazateľom, pedagógom a priekopníkom uhorského osvietenstva. S menom Mateja Bela sa nám na Slovensku spája jedna univerzita i slovenská encyklopédia Beliana. A hoci je každý biografický profil vzdialenejší v čase nutne nedokonalý, na živote tohto muža nás musí zaujať predovšetkým obrovské úsilie, ktoré ho neustále hnalo vpred. Jeho rozsiahla vedecká a literárna činnosť sa dnes zdá byť až na hrane možností jedného ľudského života. Hoci pochádzal z jednoduchých pomerov a musel čeliť ústrkom pre svoje náboženské presvedčenie, nakoniec si získal aj uznanie u samotného panovníka Karola VI. Habsburského. Život a dielo Mateja Bela nám však ponúka aj pohľad na dobu, v ktorej žil a tvoril. Ako sa rodilo jeho veľké historicko-zemepisné encyklopedické dielo o Uhorsku? A s akou odozvou sa stretávala jeho vydavateľská i pedagogická činnosť? A čo vlastne vieme o jeho pôvode. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Ivonou Kollárovou z Ústrednej knižnice a Historického ústavu SAV. – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

V samom závere vojny, keď už bol každému jasný osud nacistického Nemecka, boli jeho fanatickými spojencami. Dopúšťali sa bezmedzného násilia a stali sa stelesnením krutovlády v Maďarsku. Strana šípových krížov a jej stúpenci – nyilašovci - pod vedením Ferenca Szálasiho sú pozoruhodným a zároveň odstrašujúcim príkladom Hitlerovho spojenca v strednej Európe. Hoci tento režim zotrval na mocenskom výslní len niekoľko mesiacov, stihol sa dopustiť bezmedzného a nezmyselného násilia, ktoré sa najkrutejšie prejavilo na osude budapeštianskych Židov. Spolu s nemeckými okupačnými jednotkami navyše premenil maďarského hlavné mesto na vojenskú pevnosť, ktorého obliehanie Červenou armádou prinieslo obrovské útrapy civilnému obyvateľstvu, nesmierne škody a koniec-koncov aj poznamenalo jeho podobu. Ako sa však Maďarsko dostalo do pozície jedného z posledných Hitlerových verných satelitov a do akej mieri boli ochotné maďarské politické elity ešte vzdorovať nemeckému nátlaku. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa porozprával s historikom Antonom Hruboňom, z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Nedotknuté historické jadrá miest, unikátne dedičstvo ľudovej architektúry či jedinečné archeologické lokality – to je len zopár príkladov v zozname, ktorý obdivujeme a o ktorý veľmi stojíme. A práve Zoznam svetového dedičstva UNESCO je značkou či jednoducho originálnym modrým logom, ktorý pre každého turistu a cestovateľa predstavuje záruku výnimočnosti či potvrdenie zážitku. Získať v čo najväčšej miere takéto ocenenie je pre jednotlivé krajiny otázkou prestíže, národnej hrdosti, ale koniec-koncov aj otázkou biznisu a možného štartu turistického priemyslu v dovtedy zabudnutom regióne. Na Slovensku máme takýchto lokalít - zapísaných v zozname Svetového dedičstva UNESCO - sedem a stále dúfame, že k ním pribudnú ďalšie. Čo však rozhoduje o tom, že sa niektorá lokalita – mesto, architektonická pamiatka či archeologický park dostane do tohto exkluzívneho zoznamu? Ako vyzerá práca ľudí, ktorí pracujú na nomináciách na takýto zápis a tých, ktorí ich vyhodnocujú? A prečo tento proces trvá z pohľadu laika a verejnosti tak dlho? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o pamiatkach UNESCO rozprával s Annou Tuhárskou z Pamiatkového úradu, ktorá sa venuje ochrane pamiatok s medzinárodným statusom. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Nekonečné a monotónne sídliská, monumentálne stavby necitlivo pretínajúce historické centrá miest a veľkorysé verejné projekty, ktoré svojou dispozíciou a náročnosťou už akoby nezodpovedali dnešnej dobe – to je zopár všeobecných konštatovaní, ktoré sa nám automaticky vynárajú s pojmom socialistická výstavba. Už inak možno začneme vnímať tieto diela modernej architektúry, keď sa na ne pozrieme z pohľadu doby, v ktorej sa rodili. Socialistický človek si predsa vyžadoval aj radikálne novú architektúru, novú dispozíciu miest. Z útulného a dôverného domova akoby sa tento nový človek presunul do monumentálneho a neosobného sveta inštitúcií, úradov a amfiteátrov, ktoré manifestujú mentálny svet bývalého režimu. Nie je to ale znova tak, že rozchod z minulosťou nám znemožňuje vidieť v dielach našich architektov originalitu, veľkorysý výraz, či dokonca krásu ukrytú v betóne a železe, ktorá by obstála aj v konkurencií najvýznamnejších diel architektúry v západnej Európe? Ako je to teda s našim architektonickým dedičstvom z obdobia socializmu? A aká bola vízia ideálneho socialistického mesta? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprávať s Petrom Szálayom z Historického ústavu SAV a Alexandrou Kusou, riaditeľkou SNG. Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pri jeho mene sa nám automaticky vynoria názvy jeho troch slávnych symfónií – Tretej – Eroicy, Piatej – Osudovej a Deviatej so zhudobnenou básňou Friedricha Schillera Óda na radosť. Je modelovým príkladom génia, ktorý výrazne prekračuje svoje hudobné remeslo a posúva úlohu umelca v spoločnosti omnoho ďalej. V jeho zachmúrenej a toľkokrát modelovanej tvári akoby umenie nadobúdalo ďaleko vyššiu vážnosť, nie je to už viac len zábava či voľná kratochvíľa, ale najvyššia filozofia.  Ludwig van Beethoven bol skutočným hudobným vizionárom a svojim spôsobom aj revolucionárom. Vášnivú až cholerickú povahu prezrádzajú v jeho diele často prítomné sforzatá či skôr výbuchy hnevu a ozveny zápasu so sebou samým, so svojou pokračujúcou hluchotou i nešťastným osudom. Málokto už ale vie, že mnohé z toho čo prežil a čo miloval, ho viazalo so starým Prešporkom či s územím dnešného Slovenska.  Ako teda tvoril a žil tento hudobný velikán? A ktoré jeho slávne diela sú spojené s priateľmi a láskami z niekdajšieho Horného Uhorska?  Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s klaviristkou, hudobnou publicistkou a univerzitnou pedagogičkou Elenou Letňanovou.  – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Panovník musí byť spravodlivý i trestajúci, je mierotvorcom a zmierovateľom, no zároveň zbožným mužom odovzdávajúcim sa do Božích rúk – to je len niekoľko predstáv stredovekého človeka o posvätnosti kráľovskej moci. Stredoveký kráľ nebol len obyčajnou politickou figúrou, vykonávajúcou dedičný úrad. S jeho mocou sa spájal aj iný posvätný rozmer, v ktorý verila celá stredoveká spoločnosť. Podľa týchto predstáv vyvolený a pomazaný kráľ dokonca oplýval zázračnými schopnosťami uzdravovať. Mal byť nástrojom poriadku a rovnováhy vo svete, zároveň prostredníkom medzi každodennosťou a nadprirodzenom. A práve správny spôsob výkonu kráľovskej vlády sa stal aj predmetom dišpút učencov, ponaučení a legiend i v našom stredoeurópskom prostredí. Ako mal teda vyzerať ideálny kráľ a riadili sa stredovekí panovníci týmto vzorom? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o panovníckej moci a jej reprezentácii sa rozprával s historikom Dušanom Zupkom z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mala to byť akási moderná križiacka výprava proti komunizmu na východe, do ktorej sa mali okrem nacistického Nemecka zapojiť všetci jeho spojenci, vrátane ľudáckej Slovenskej republiky. Veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach ohlasoval gigantický boj proti „židoboľševizmu“ a najväčšiemu nepriateľovi kultúry, na ktorého mala dopadnúť prostredníctvom armád Osi „trestajúca ruka Božia“. Operácia Barbarossa, teda útok nacistickej Tretej ríše a jej spojencov na Sovietsky zväz v júni 1941, nepriniesla len druhú a ešte strašnejšiu fázu svetového konfliktu. V našich podmienkach to bol aj začiatok konca ľudáckeho režimu na Slovensku, hoci v prvej chvíli si to len málokto uvedomoval. Ešte krátko predtým bol Sovietsky zväz vnímaný takmer ako partner a uplynulé dva roky boli poznamenané snahou o štandardizáciu slovensko-sovietskych vzťahov a to v duchu novej nemeckej politiky po pakte Ribbentrop-Molotov. Mentálne kotrmelce, ktoré tak musel ľudácky režim v krátkom čase urobiť, museli pôsobiť prinajmenšom schizofrenicky. Ako však prijímalo radové obyvateľstvo správy o novej vojne na východe a do akej mieri podliehalo oficiálnej propagande? A aký príbeh vyrozprávali doma slovenskí vojaci vracajúci sa z bojov na Ukrajine či južnom Rusku, kde boli svedkami zverstiev páchaných na slovanskom obyvateľstve? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Antonom Hruboňom z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Jaké jsou hlavní zásady socialistické morálky, které musí každá dívka plniť? Musí být věrná lidu.“ To je len jedna z legendárnych filmových hlášok, ktoré sa nám automaticky viažu k obdobiu komunizmu. Ten prišiel nielen s víziou nového socialistického človeka, ale aj so špecifickejším projektom novej socialistickej ženy. Čo to však presne znamenalo? Otázka postavenia žien je súčasťou politického diskurzu už po dlhú dobu a často si ju berú ako rukojemníka najrôznejšie ideologické koncepty, vrátane toho komunistického. Režim, ktorý vládol v Československu od roku 1948 s obľubou ponúkal obraz traktoristky, komsomolky či výkonnej a pritom nepretržite sa usmievajúcej pracovníčky v závode, ktorá s ľahkosťou prekračuje vytýčený plán a pritom neraz zahanbuje aj svojich mužských kolegov. Ženy mali v porovnaní s „nespravodlivou buržoáznou spoločnosťou“ až v novej socialistickej ére zažívať skutočnú rovnosť. Aká však bola realita? Žena sa mala stať nielen angažovanou a triedne uvedomelou občiankou, ale aj výkonnou pracovníčkou, starostlivou manželkou a ešte k tomu mala napĺňať aj ideál matky, ktorá vychováva novú generáciu socialisticky zmýšľajúcich ľudí. Bolo vôbec možné aj pri najlepšom úsilí naplniť všetky tieto očakávania? A ako sa ženám skutočne žilo? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s historičkou Denisou Nečasovou z Masarykovej univerzity v Brne. Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Odkiaľ sme sa vzali, kde je náš pôvod a ako sme sa vôbec objavili na scéne dejín – to sú otázky, ktoré viac alebo menej fascinujú príslušníka každého etnika či národa. Rovnakým spôsobom sa pýtame aj my a naše otázky logicky smerujú k záhade pôvodu Slovanov a ich etnogenéze. Avšak je to práve etnogenéza Slovanov, ktorá býva až príliš často predmetom zjednodušených interpretácií, najrôznejších skresľujúcich výkladov až mýtov. Vyplýva to pochopiteľne aj z prirodzeného sklonu každého národa či etnika mytologizovať a idealizovať svoj pôvod a posunúť ho do čo najvzdialenejšej minulosti. Čo nám však o pôvode Slovanov hovorí historická veda, archeológia, ale napríklad aj genetika? A s akými dezinterpretáciami sa môže bežný laik najčastejšie stretnúť? Jaro Valent sa v podcaste Dejiny rozpráva s historikom Adamom Mesiarkinom z UK v Bratislave. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Na vysokom skalnom brale nad morom stojí muž, pravú ruku ma založenú na rozopnutom kabáte v typickej póze, o niečom dlho premýšľa a pritom hladí doďaleka na široký oceán. V jeho ozvenách spomína na všetky udalosti zo svojho mimoriadneho života, na politické vzostupy i pády, bitky a vojny, na ohromujúcu slávu a moc i trpkú porážku. V takomto romantickom duchu by sme si mohli predstaviť len jediného človeka – Napoleona Bonaparteho počas jeho vyhnanstva na ostrove sv. Heleny uprostred južného Atlantiku. Práve tu ho pred 200 rokmi, 5. mája 1821 zastihla smrť. V tomto vyhnanstve na mimoriadne nevľúdnom a vlhkom mieste, izolovanom tisícky kilometrov od zvyšku sveta strávil posledných 6 rokov svojho života. Čo o nich vieme? Stratil veľký francúzsky cisár definitívne nádej na novú budúcnosť alebo ešte dúfal vo svoj návrat? A ako trávil svoje posledné roky? Kto mu robil spoločnosť a ako hodnotil celý svoj dovtedajší život? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Prináša zábavu a vzrušenie, vzdelanie i možnosť vyjsť si jednoducho do spoločnosti – divadlo je srdcom pravého mestského života. Ponúka nielen kultúru, ale aj možnosť pre miestne elity ukázať sa. Prebúdza záujem i hrdosť, závisť aj klebety. Nie je len arénou, v ktorej sa hrajú dramatické či komediálne diela, ale aj spoločenským javiskom, kde je na očiach každý. A nebolo tomu inak ani v starom Prešporku. Veď čo by to bolo za mesto ak by nemalo dôstojnú divadelnú scénu a svoje vlastné Mestské divadlo. Prešporok nebol však hocijakým mestom. Jeho obyvatelia si ešte na konci 19. storočia uchovávali živé vedomie starej korunovačnej tradície a s nostalgiou spomínali na časy, kedy sa v tomto krásnom meste na Dunaji sústreďovali najvyššie uhorské krajinské úrady. Aj preto Prešporok túžil po sebaprezentácii, túžil po divadle, ktoré by ho dostalo na európsku kultúrnu scénu a zahnalo nemilú povesť zapadnutej provincie. Ako sa teda zrodilo Mestské divadlo v starom Prešporku, z ktorého sa neskôr súhrou dejinných udalostí stalo divadlo slovenské a národné? A čím žilo toto mesto na konci 19. storočia, keď nanovo budovalo svoje sebavedomie? Počúvate pravidelný týždenný podcast Dejiny. Jaro Valent sa za starou Bratislavou poohliadol s muzikologičkou Janou Laslavíkovou z Historického ústavu SAV. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Túto scénu poznáme dobre zo slávneho obrazu Antona von Wernera. 18. januára 1871 sa zišli najvyšší predstavitelia prusko-nemeckej armády, zástupcovia Severonemeckého spolku i ďalších nemeckých krajín v Zrkadlovej sieni vo Versailles. Scéna zachytáva chvíľu, keď pruský kancelár Otto von Bismarck dočíta proklamáciu a veľkovojvoda Fridrich Bádenský vyhlási pruského kráľa Wilhelma za nemeckého cisára. Nemecký svet prijal túto udalosť s nadšením, veď napokon priniesla naplnenie sna celých generácií o zjednotenom Nemecku. Pre Francúzov to bol čierny deň národného poníženia. Ako sa ukázalo v ďalších desaťročiach, toto vyhlásenie Nemeckého cisárstva priamo v sídle francúzskych kráľov nebolo zrejme najšťastnejším krokom. Francúzska túžba po odplate a nemecko-francúzske napätie sa stali trvalou súčasťou európskej politiky. Keď však opadlo prvé nadšenie zo zjednotenia, aj pred samotnými Nemcami vyvstávali viaceré otázky. Aký nemecký štát sa vlastne zrodil? A je výsledkom národného zápasu všetkých Nemcov alebo skôr víťazstvom pruského militarizmu? A o aké Nemecko sa vlastne predchádzajúce generácie usilovali? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Evou Škorvankovou z Katedry všeobecných dejín na FiF UK v Bratislave. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ten obraz máme ešte stále pred očami, vpred sa rúti lokomotíva s červenou päťcípou hviezdou na rozpálenom kotly. Nič ju nezastaví, ani nástrahy imperialistického kapitalizmu. Je predsa symbolom pokroku, nezlomnej vôle pracujúceho ľudu a vízie socialistickej spoločnosti. Motív lokomotívy sa opakuje – v československých filmových týždenníkoch, ale aj v celovečerných hraných filmoch. Stal sa symbolom doby a jej tempu sa malo podriadiť všetko, bez ohľadu na to, ako onen proklamovaný rozvoj korešpondoval s realitou. Filmová produkcia v Československu v 50. rokoch s obľubou využívala tento obraz, ktorý dopĺňali zábery z baní, fabrík či širokých družstevných polí a úspechy socialistickej práce. Ako teda fungovala komunistická propaganda a ako vplývala na široké masy? Vyvolávala skôr úsmev na tvári, stala sa námetom pre ľudový humor alebo dokázala presvedčiť dovtedy ešte váhajúcich obyvateľov? A ako vízii svetlých zajtrajškov zodpovedala ekonomická a sociálna realita? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s teoretikom filmu Martinom Cielom a historikom Jakubom Šloufom. Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznávam ťa podľa meča, čo má ostrie hrozivé, poznávam ťa podľa očí, čo merajú silou zem. Ty z posvätných kostí Grékov bola si nám vyňatá a jak dávno statočná buď pozdravená, sloboda! To sú slová Hymny za slobodu z pera gréckeho básnika Dionysia Solomósa, ktoré vznikli v pohnutých časoch zápasu za národnú nezávislosť a ktorú si Gréci spievajú dodnes. 25. marca si bude celé Grécko pripomínať 200 rokov od symbolického začiatku tejto revolúcie. A opäť nám ho stvárňuje ďalšie umelecké dielo – historická scéna z obrazu Theodorosa Vryzakisa, na ktorej metropolita Germanos práve 25. marca 1821 posväcuje bielo-modrú vlajku povstalcov. Grécky boj za oslobodenie spod osmanskej nadvlády a úsilie o vznik vlastného štátu inšpiroval vo svojej dobe prakticky celú Európu. Politici, ale aj umelci vyzývali k podpore Grékov a fantazírovali o obnove mýtickej Helady. Tzv. grécka múza však mala často veľmi ďaleko od reality a cesta k nezávislému gréckemu štátu viedla neraz cez potoky krvi, ale aj cez vnútorné spory a sklamanie. Ako teda vyzeral boj Grékov za svoju slobodu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Marekom Meškom. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Predstavoval vzor pravého uhorského aristokrata a zároveň spojenie tradície so záujmom o celý vtedajší svet. Gróf Emanuel I. Andrássy bol všetkým, na čo si len človek pri slove šľachtic pomyslí - mecenáš, zberateľ, dobrodruh a cestovateľ, ale aj tvorca a nadaný podnikateľ, o ktorom sa slávny maďarský spisovateľ Mór Jókai vyjadril: „Je skutočným uhorským pánom, otvorený všetkým novotám, ktorý rodový majetok svojim vlastným umom, šikovnosťou a usilovnosťou zdvojnásobil...“ Vari najlepším dokladom grófovej všestrannej činnosti a záujmov je rodový kaštieľ Andrássyovcov v Betliari a rozsiahle zbierky, ktoré dodnes zapĺňajú jeho nádherné interiéry, ale aj hrad Krásna Hôrka, starodávne sídlo, ktoré ilustruje starobylosť rodu a jeho postavenie v krajine. Emanuelov cestopis po ďalekých krajoch juhovýchodnej Ázie sa stal vo svojej dobe hitom, jeho hute zásobovali železom celú monarchiu a slávne poľovačky na jeho panstve sa stali príležitosťou na stretnutie najvyberanejšej európskej spoločnosti. Ako teda vyzeral ideál uhorského aristokrata a zosobňoval ho práve Emanuel I. Andrássy? A v akom duchovnom a kultúrnom prostredí sa pohybovala najvyššia uhorská aristokracia? Jaro Valent sa rozpráva s historikom umenia, riaditeľom aukčnej spoločnosti SOGA Júliusom Bárczim. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Beda porazeným! - to sú slová, ktoré vyriekol legendárny keltský vojvodca Brennus v pokorenom Ríme pri vážení zlata, teda rímskeho výkupného po ponižujúcej a zahanbujúcej porážke. Keltské vyplienenie Ríma okolo roku 390 pred n. l., sa v dejinách tohto Večného mesta stalo trvalou traumou, ku ktorej sa jeho obyvatelia neraz s trpkosťou vracali. Celá udalosť je pritom zahalená do veľkého množstva legiend a mýtov, dnes je preto len veľmi ťažké oddeliť pravdu od fikcie, historickú skutočnosť od neskoršej rímskej interpretácie. Ako sa však stalo, že sa Kelti dostali až tak ďaleko a čo nám o tejto udalosti hovoria antickí autori, ale aj moderná archeológia? Počúvate pravidelný týždenný podcast Dejiny. Jaro Valent sa rozprával s archeologičkou a klasickou filologičkou Andreou Námerovou. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Chápem ako; nechápem prečo. Najhorší nepriateľ človeka je jeho nervový systém.“ To je krátky úryvok z kultového románu 1984 od George Orwella. Hoci nás tieto slová prenášajú do fiktívneho románového sveta, v ktorom na všetko a na všetkých dohliada pozorné oko Veľkého brata, v istom zmysle nejde len o fantáziu, ale o pozoruhodnú reflexiu prítomnosti či dokonca až prorockú predpoveď. Keď v roku 1949 tento britský spisovateľ dokončil toto svoje vari najznámejšie literárne dielo, Európa už dobre poznala dva totalitné režimy, pričom jeden z nich prežil aj zničujúcu druhú svetovú vojnu. Komunizmus, so všetkými svojimi politickými procesmi, čistkami a Veľkým terorom mohol bez zveličenia poslúžiť ako románová predloha, ktorej leitmotívom je strach. Bez pochopenia tejto ľudskej emócie je len s ťažkosťami možné vysvetliť udalosti, ktoré sa odohrávali aj v Československu po komunistickom prevrate vo februári 1948. Na ľavicu obžalovaných sa nedostávali len skutoční či domnelí protivníci režimu, ale aj jeho poprední činitelia. Koleso násilia, ktoré sa roztočilo, postupne vťahovalo do svojich kruhov čoraz viac ľudí, prostredníctvom rezolúcií či podpisových akcií napokon aj celú populáciu, ktorá žiadala pre obžalovaných najvyšší trest. Do akej mieri dokáže človeka ovládať strach a ako s ním pracovala komunistická mašinéria na získanie a upevnenie svojho monopolu moci? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o strachu v komunizme s historikom Milanom Bártom a psychologičkou Kristínou Buškovou z Ústavu pro studium totalitních režimu v Prahe. Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jiří z Poděbrad (u nás známy ako Juraj Poděbradský) bol kráľom mnohých hendikepov, ale tiež človekom silnej vôle. Na český trón sa dostal neočakávane z radov domácej českej šľachty. Keďže nepochádzal zo žiadnej významnej panovníckej dynastie, diskvalifikoval ho spočiatku jeho nedostatočný pôvod. Prekážkou bolo aj jeho vierovyznanie, keďže ako husita a teda „kacír“ nepožíval v očiach pápeža a u väčšiny európskych monarchov dôveru. O svoje uznanie a rešpekt preto musel neustále a tvrdo bojovať, no napriek tomu svoj trón a slobodu svojich poddaných uhájil. S menom Juraja Poděbradského sa však spája aj pozoruhodný politický projekt – návrh mierovej spolupráce európskych monarchov, ktorý niektorí označujú dokonca za akéhosi stredovekého predchodcu projektu Európskej únie. Životný príbeh tohto českého panovníka tak fascinuje aj po 550 rokov od jeho smrti. Kým bol tento muž a akými problémami žila stredná Európa neskorého stredoveku? Jaro Valent sa o Jurajovi Poděbradskom rozpráva s historikom Zdeňkom Žaľuďom z Husitského múzea v Tábore. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Ešte jedno také víťazstvo a sme stratení!“- to sú slová slávneho starovekého vojvodcu, vojaka telom i dušou Pyrrha Epirského. Svetová literatúra i historiografia ich preniesla do obľúbeného slovného spojenia - Pyrrhovo víťazstvo - na vyjadrenie toho, že nie každá vyhratá bitka vedie aj k celkovému úspechu. Práve naopak, každé víťazstvo má svoju cenu a niekedy až príliš vysokú. Rozprávanie o vojne Ríma s Pyrrhom Epirským tak ponúka aj iný príbeh, príbeh o rímskej disciplíne, vytrvalosti a vernosti vlastným hodnotám. Ako ukázali udalosti zo začiatku 3. storočia pred n. l., práve tieto cnosti sa ukázali byť kľúčové a rozhodujúce. Dôležité predsa nie je vyhrať jednu či dve bitky, ale celú vojnu. A len ten, kto po prvom neúspechu a hanbe neklesne na duchu, môže raz na hlave nosiť vavrínový veniec víťaza. Čo teda urobilo Rím veľmocou? A prečo sa Pyrrhov osud nakoniec zaradil na stranu porazených? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tejto antickej dráme rozprával s historikom Michalom Habajom. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny. See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stal sa symbolom samoderžavnej vlády ruského panovníka. Dokonca aj sovietsky vodca Josif Stalin sa o ňom vyjadroval pochvalne a vyčítal mu jedine jeho zbožnosť a nedôslednosť v prenasledovaní svojich nepriateľov. Ivan IV. Hrozný naplnil po okraj to, čomu sa hovorí hrôzovláda. Svojich politických protivníkov nemilosrdne odstraňoval a krajinu vystavil nekontrolovanému násiliu svojho súkromného vojska, tzv. opričníkov. Historici sa pri hodnotení Ivanových vojenských či trestných výprav neraz prikláňajú k označeniu genocída, a hoci výrazne rozšíril územie Moskovskej Rusi, dialo sa to za cenu obrovských ľudských obetí. Súčasníkov však zrejme najviac zaujme Ivanova zložitá osobnosť a jej premena. Z pomerne rozhľadeného a vzdelaného mladíka sa postupne menil na podozrievavého muža, ktorého paranoja dosahovala chorobné rozmery. Napriek všetkému to bola práve vláda Ivana IV. Hrozného, počas ktorej sa začala expanzia Ruska na Sibír a po ktorom zostali dodnes ikonické symboly ruskej kultúry a architektúry, akým je napríklad podivuhodný Chrám Vasila Blaženého na Červenom námestí v Moskve. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Marekom Příhodom z Ústavu východoevropských studií FF Univerzity Karlovej v Prahe. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pravé kiahne, tuberkulóza, osýpky, tetanus, záškrt, detská prenosná obrna, ružienka či mumps – hovorí nám to ešte niečo a prečo tieto choroby, ktoré kedysi decimovali celé generácie pred nami, už takmer nepoznáme? Odpovedať vieme všetci – žijeme dlhšie a lepšie aj vďaka očkovaniu, ktoré bezpochyby predstavuje jeden z najväčších úspechov ľudstva. Napriek tomu rovnako ako vtedy aj dnes sa v súvislosti s očkovaním vynárajú najrôznejšie pochybnosti, dohady a predsudky. A opačne, rovnako ako dnes aj kedysi bol boj proti očkovaniu výrazom nedôvery voči vrchnosti či autoritám. Vysvetliť princíp očkovania bežnému laikovi sa môže zdať len veľmi ťažké. Avšak skúsme sa na tento vynález pozrieť inak a prejdime ešte raz cestu, po ktorej putovala moderná veda, a ktorá nám zároveň ponúka dobrodružstvo ľudského poznávania. Veda si predsa rovnako ako dnes i v minulosti brala najväčší diel informácií z pozorovania prírody, jej zákonitostí a javov, ktoré nás obklopujú, ale voči ktorým sme často slepí a hluchí, či jednoducho zaťatí vo svojom presvedčení. Ako sa teda lekári a vedci dopracovali k prvým vakcínam? Bola aj v tomto prípade na strane človeka šťastná náhoda? A aká je vlastne bilancia tohto úspechu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o očkovaní rozpráva s Matejom Gogolom z Oddelenia histórie medicíny a zdravotníctva Lekárskej fakulty UK v Bratislave. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Poklonil bych se po pás, v úctě bych poklekl před tím, kdo by mně, než se dostaví konec mých dnů, přesně vysvětlil, co je to ten socialistický realizmus. Po půl života mi otloukali uši tou formulí, a dosud nevím, co znamená, a neví to nikdo, nejmíň ze všech její teoretici a propagandisté.“ To sú úprimné slová českého spisovateľa Václava Černého či skôr povzdych umelca, ktorý musel žiť a tvoriť vo svojej dobe. Ako teda vyjadriť „novú socialistickú skutočnosť“ a aký je teda vlastne správny pomer umelca a inteligenta k pracujúcemu ľudu? Kto sú noví hrdinovia a aký je ich charakter? To sú otázky, nad ktorými musela premýšľať aj slovenská pokroková inteligencia na konci 40. či začiatkom 50. rokov 20. storočia. Najmä jej umelecká časť sa náhle vyrovnávala s netypickou situáciou - namiesto spásonosnej inšpirácie mala sledovať a navyše bezpečne a  správne pochopiť nové smernice komunistického vedenia. Pre nového socialistického človeka bolo predsa potrebné vytvoriť aj novú kultúru a umelci – dovtedy často nelichotivo vnímaní ako „povalači z kaviarní“ – sa mali zrazu naplno zapojiť do tohto výrobného procesu a premeniť sa tak na inžinierov ľudských duší. Ako teda vyzeralo umenie v službách režimu a existoval pred ním únik? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s riaditeľkou SNG Alexandrou Kusou. Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET. – Ak máte pre nám spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na [email protected] – Všetky podcasty denníka SME nájdete na sme.sk/podcasty – Podporte vznik podcastu Dejiny a kúpte si digitálne predplatné SME.sk na sme.sk/podcast – Odoberajte aj denný newsletter SME.sk s najdôležitejšími správami na sme.sk/suhrnsme – Ďakujeme, že počúvate podcast Dejiny.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hovorievame, že sme súčasťou komplexnej a vyspelej spoločnosti na vysokom stupni vývoja, moderné technológie a rozvinutý ekonomický systém nám predsa umožňujú pomerne pohodlný a podľa možností aj dlhý život. Predstava náhlej katastrofy je nám vzdialená ako dávno zabudnuté stránky z učebníc dejepisu, nanajvýš sa nám objaví v nejakom hollywoodskom scenári najnovšieho kinohitu. A tu náhle koniec či jednoducho kolaps. Možno je to pocit, ktorý prežívame práve v poslednom období. Kolaps je slovo, ktoré v nás vyvoláva predstavu náhleho zániku, voľného pádu a následného chaosu. História nám pritom ponúka k štúdiu niekoľko až ikonických príkladov zániku ríš a kultúr, ktoré sa hrdili svojím bohatstvom a slávou, no dnes o nich archeológovia už len s námahou skladajú celkovú mozaiku predstáv a poznatkov. Sme preto dnes o niečo múdrejší a vieme ako ku kolapsom celých kultúr či civilizácií dochádza? Čo je najčastejšou príčinou spoločenského a ekonomického úpadku? A čo nám hovorí a pred čím nás varuje azda najznámejší kolaps v našich dejinách – zánik Rímskeho impéria? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tejto fascinujúcej téme rozpráva s archeológom a historikom Branislavom Kovárom z Archeologického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„To, že proti zneužitiu vlády treba použiť určité prostriedky, možno nevrhá na ľudskú povahu to najlepšie svetlo. Nevrhá však na ňu zlé svetlo už samotná existencia vlády? Keby ľudia boli anjeli, nebola by vláda potrebná. A keby ľuďom vládli anjeli, nebola by potrebná žiadna kontrola vlády zvonka či zvnútra.“ To sú slová Jamesa Madisona, jedného z otcov zakladateľov a zároveň štvrtého prezidenta Spojených štátov amerických. Táto konštanta ľudskej povahy, tak ako ju Madison charakterizoval, je aj v pozadí mnohých úvah, ktoré stáli pri zrode amerického ústavného systému. A je to zároveň pozoruhodné konštatovanie, ktoré sa neustále potvrdzuje počas najrôznejších politických a spoločenských kríz, ktorými si Spojené štáty prechádzali a prechádzajú. Po viac než dvoch storočiach sú Spojené štáty americké superveľmocou s globálnou politickou zodpovednosťou, na ktorú sa upierajú oči celého sveta. Čo teda znamenal vo svojej dobe a stále znamená povestný systém bŕzd a protiváh, tak ako o ňom hovorili politickí filozofi? Vyrástol americký politický systém skôr zo skepsy o slabosti ľudskej povahy alebo naopak z viery v ľudské schopnosti a rozum? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s politológom Tomášom Zálešákom.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie. Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok. Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov. Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV. Tento diel podcastu Dejiny bol tretí najpočúvanejší v roku 2020.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Táto krajina životodarného Nílu je pre nás dodnes pôsobivou inšpiráciou, a nielen pre veľké architektonické dedičstvo ako pyramídy v Gíze či chrámové komplexy v Karnaku, Luxore alebo v Abú Simbel. Aj po mnohých tisícročiach nás výjavy a nástenné reliéfy, sošky a busty, ale aj rozsiahla pohrebná výbava zaskočia svojou krásou, rozmanitosťou, farebnosťou a úprimnou snahou zachytiť ľudský, no tiež priam až božský ideál. A napokon sú to aj podoby a zobrazenia egyptských žien, ktorých krása nestratila nič zo svojej čistoty. Stačí sa pozrieť na bustu kráľovnej Nefertiti, manželky faraóna Achnatona, a veľmi rýchlo sa nám môže stať, že podľahneme jej uhrančivému kúzlu, rovnako silnému ako stará egyptská kliatba. Krása, s ktorou sa návštevník a milovník starého Egypta stretáva, či už priamo v tejto krajine alebo v sálach múzeí s rozsiahlym zbierkovým fondom, nie je vôbec náhodná. Práve starostlivosť o fyzickú krásu bola neoddeliteľnou súčasťou tejto starovekej civilizácie, jej každodenného života i náboženských predstáv. Prečo starí Egypťania kládli taký dôraz na svoj fyzický vzhľad? A prečo bolo pre nich dôležité, aby sa fyzická podoba človeka zachovala aj po jeho smrti? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával Veronikou Dubcovou z Ústavu orientalistiky SAV. Tento diel podcastu Dejiny bol jeden z najpočúvanejších v roku 2020.See omnystudio.com/listener for privacy information.

26. septembra roku 1960 sa v Spojených štátoch amerických odohralo zaujímavé mediálne predstavenie. V prvej televíznej debate sa proti sebe postavili dvaja kandidáti na amerického prezidenta – John Fidgerald Kennedy a Richard Nixon. Kým prvý z nich pôsobil mladícky, spontánne a usmievavo, druhý naopak pred kamerami pociťoval zjavnú nervozitu. Výsledky volieb dopadli presne podľa predpovedí mediálnych analytikov, Kennedy sa stal takpovediac televíznou hviezdou a najmladším prezidentom v histórii USA a Nixon si musel na tento úrad počkať ešte ďalších 8 rokov. Napriek veľkej porážke sa Richard Nixon nevzdal a nevzdával sa vlastne po celý zvyšok svojej politickej kariéry – aj preto si vyslúžil povesť politického matadora, ale aj bezškrupulózneho politika, ktorý sa pohybuje na hrane možného a prípustného. 60. a 70. roky 20. storočia však boli obdobím, kedy sa Spojené štáty borili s veľkými problémami. Spoločnosť i najvyššiu politiku rozdeľoval predovšetkým postoj k Vietnamskej vojne, ktorá bola len jedným i keď najhorúcejším políčkom na veľkej šachovnici bipolárneho konfliktu. Toto zelené peklo – ako mu hovorili aj samotní vojaci - sa postupne premenilo na traumu, ktorá spoluurčovala americkú politiku aj v ďalších rokoch. Ako sa americká spoločnosť menila pod prívalom zlých správ o ľudských stratách, záberov surovosti vojny a akú úlohu v politike zohrala televízia a média všeobecne? A ako sa s touto situáciou vyrovnávali americkí prezidenti? Jaro Valent sa rozpráva s historikom Jakubom Drábikom z HÚ SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Žijeme v epoche úpadku, rozvratu tradičných morálnych hodnôt a spochybňovania kultúrnych výdobytkov, skrátka žijeme v dobe dekadencie. Kto je za to zodpovedný, na koho treba ukázať prstom?“ To je slovník a reč, ktorú v tej či onej podobe pozná prakticky každá generácia a s úsmevom sa nad týmito slovami môžeme povzniesť aj dnes. Veď napokon, koľkokrát sme už počuli predpovede o úplnom kolapse západnej civilizácie, kríze kapitalizmu a demokracie. A napriek tomu tu stále sú. Čo však ak sa podobný jazyk stane nielen výrazovým, ale aj politickým nástrojom? Fašizmus môže byť v takom prípade jedným z dôsledkov. Keď študujeme napríklad Hitlerovu cestu k moci, neraz sa čudujeme ako mohli také masy ľudí v kultúrne vyspelom Nemecku podľahnúť práve nacistickej ideológii. Ak sa ale pozrieme na to, akým jazykom sa nacisti k občanom prihovárali, zistíme, že ani nám nie je celkom neznámy. Fašizmus preto považujeme za čoraz naliehavejšiu hrozbu aj dnes, i na Slovensku. Čo o ňom vlastne vieme? Ako sa menil a prispôsoboval požiadavkám doby či prostredia a prečo jeho vábeniu podľahli v minulosti neraz aj tie bystrejšie hlavy? S akými lžami a stereotypmi fašizmus vlastne pracoval a pracuje? O jazyku extrému sa Jaro Valent z časopisu Historická revue porozprával s historikom a autorom knihy Fašizmus Jakubom Drábikom. Tento diel podcastu Dejiny bol druhým najpočúvanejším v roku 2020.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Od Británie až po Sýriu a Arábiu, od hustých lesov Germánie až po africké púšte – taký rozsiahly bol rímsky svet. A nielen to, pod jedinú vládu rímskeho senátu a cisára spájal zdanlivo nespojiteľné – obrovské množstvo etník, kultúr a náboženských predstáv.  Rimania budovali mestá tam, kde predtým neboli, obnovovali a pozdvihovali zasa tam, kde ich predtým pri svojom dobyvačnom ťažení zborili a vypálili. Hoci aj rímske dejiny prechádzali pomerne dramatickými fázami, rímska vláda prinášala na obrovskej ploche okolo Stredozemného mora neobyčajne dlhú éru stability, relatívneho mieru a prosperity. Dodnes preto pri pohľade na rozsah a trvácnosť Rímskej ríše pociťujeme k jej tvorcom obdiv.  V čom boli Rimania natoľko výnimoční, že dokázali vytvoriť jeden z najúspešnejších politických systémov v dejinách? Čo znamenalo byť rímskym občanom a ako vyzeral každodenný život Rimanov? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave. Tento diel podcastu Dejiny bol najpočúvanejším v roku 2020.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Bolo by iróniou osudu, keby sa moja administratíva musela zaoberať predovšetkým medzinárodnými záležitosťami.“ To sú slová Woodrowa Wilsona z roku 1913, teda krátko po tom ako po svojom veľkom víťazstve vo voľbách nastúpil do úradu prezidenta Spojených štátov amerických. Netrvalo to dlho a táto irónia sa nakoniec stala realitou. Spojené štáty, ktoré sa tradične držali stranou od európskych sporov, museli voľky-nevoľky vstúpiť do veľkého konfliktu – nazývanom prvá svetová vojna. A táto situácia sa zopakovala o dve desaťročia neskôr, keď sa Amerika za prezidentúry Franklina Delano Roosevelta ocitla po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra 1941 náhle a oboma nohami v dejisku druhej svetovej vojny. Práve zapojenie tejto krajiny zakaždým zmenilo európske či východoázijské bojisko na skutočne globálne meranie síl. Obaja americkí prezidenti pritom museli čeliť domácemu izolacionizmu, prítomnom v americkej politike po dlhé obdobie. K svetovým udalostiam sa však postavili ako málokto - s veľkou dávkou idealizmu, ktorý akoby sa tak stal druhým pólom americkej zahraničnej politiky. Ako sa teda povestný americký spiaci obor prebúdzal a ako vkročili Spojené štáty do ringu dvoch svetových vojen? A ako si s touto mimoriadnou úlohou poradili americkí prezidenti? Moje meno je Jaro Valent, som šéfredaktor časopisu Historická revue a rozprávať sa budem s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme to z ešte nedávnych dôb. Usmiati pracujúci muži a ženy, kúdoly dymu valiace sa z komínov fabrík novej socialistickej industriálnej éry a heslá o lepších zajtrajškoch a o novom lepšom človeku. Všetko sú to obrazy a zároveň sny, ktoré dnes vo výtvarnom umení pre nás charakterizuje termín socialistický realizmus. Jedným z takýchto obrazov, namaľovaný na Slovensku začiatkom 50. rokov bolo aj monumentálny obraz s názvom Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi. Sovietsky vodca obklopený nadšeným davom v ňom vystupuje takmer ako nadpozemská či rovno sakralizovaná bytosť. Táto scéna sa tak v mnohom až nápadne podobá tradičným alegóriám cností či svätcov. Osud tohto obrazu, ktorý v neskorších rokoch destalinizácie náhle zmizol, tak v istom zmysle odráža aj náš rozporuplný vzťah k tejto epoche dejín. Komunizmus so svojou symbolikou a predstavou radikálnej premeny skutočnosti rovnako môže predstavovať to, čo by sme mohli nazvať ako nové či dokonca náhradné politické náboženstvo. Bolo to skutočne tak? A kde máme hľadať korene javov, v ktorých sa pradávne ľudské túžby po lepšom a bezbolestnom svete premieňajú do moderných totalitných ideológií? Rozprávam sa s politológom Tomášom Zálešákom. Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Bolo vzácnosťou, ak mŕtveho odprevádzalo do kostola desať - dvanásť mužov“, ba „mnohí sa pobrali na druhý svet bez svedkov“. Tak spomína taliansky spisovateľ Giovanni Boccacio na pohromu, ktorá sa prevalila Európu v polovici 14. storočia. V bezprostrednom dotyku smrti a strachu pred morovou epidémiou sa rozpadali ľudské vzťahy a často i blízki ľudia sa na seba dívali s podozrením a nedôverou. Táto morová epidémia, známa ako čierna smrť však nebola ani zďaleka jedinou pohromou, ktorá sprevádzala dejiny Európy. Tie sú naopak plné morových rán, cholerových pandémií a nákaz neznámeho pôvodu. Ako sa teda stredovek či novovek dokázal vyrovnať s neustálou hrozbou smrti a ako vtedajší ľudia bojovali s neznámym a často démonizovaným nepriateľom neviditeľnej choroby? Jaro Valent sa rozpráva s historičkou Tünde Lengyelovou z HÚ SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„V Spojených štátoch a na celom území, podliehajúcich ich jurisdikcii, je zakázané otroctvo a nevoľníctvo, pokiaľ nejde o výkon trestu za spáchaný a riadne dokázaný zločin.“ Tak znie 13 dodatok Ústavy Spojených štátov amerických prijatý z roku 1865. Napriek svojej stručnosti a strohej formulácii bol tento dodatok výsledkom dlhého boja a osobného príbehu človeka, ktorý ovplyvnil americký národ ako málo kto. Abraham Lincoln bol mužom v správnej chvíli na správnom mieste a napriek tomu, že pochádzal z jednoduchých pomerov amerického stredozápadu, vypracoval sa nielen na najvyšší úrad v krajine, ale stal sa tiež autoritou, ktorú ani po viac ako jeden a pol storočí nikto nespochybňuje. S povesťou outsidera, ktorý svoje vynikajúce vzdelanie nadobudol usilovným samoštúdiom, úspešnou právnickou praxou a svojimi mimoriadnymi životnými skúsenosťami, mohol Abraham Lincoln osloviť naozaj každého človeka v Amerike. Jeho politické prejavy sa stali senzáciou vo svojej dobe a napriek hlbokej kríze, ktorým Spojené štáty v polovici 19. storočia prechádzali, dokázal zmobilizovať podstatnú časť svojho národa. Posunúť svoju krajinu k zásadnej morálnej premene a zároveň ju udržať napriek občianske vojne a vnútorným rozporom pohromade sa zdala byť mimoriadne ťažká úloha. Abraham Lincoln ju zvládol. Jaro Valent z časopisu Historická revue so preto o tomto výnimočnom americkom prezidentovi rozpráva s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mao Ce-tung býva označovaný za jedného z najhorších diktátorov v dejinách. Prevzatie absolútnej moci po dlhotrvajúcej občianskej vojne a následné politické kampane, ktoré uvádzal znova a znova do pohybu ako Veľký skok vpred či Kultúrna revolúcia, devastovali Čínu nevídaným spôsobom a v ich dôsledku zomierali milióny ľudí. V porovnaní s byrokratickým, brutálnym a cieľavedomým Stalinom sa môže Mao javiť ako revolučný romantik s takmer neobmedzenými možnosťami, ktorého vízie naberali podobu katastrofálnych sociálnych experimentov. Napriek tomu jeho podobizeň dodnes visí na bráne Tchien-an-men v centre Pekingu a nájdeme ju na všetkých čínských bankovách, skrátka, dodnes je symbolom komunistickej Číny. Mao Ce-tung a kult jeho osobnosti dodnes v tejto krajine pretrváva a jeho výroky predstavujú nespochybniteľný kánon a to aj napriek tomu, že dnes sa Čína javí ako prudko sa rozvíjajúca moderná a pre niektorých pozorovateľov takmer až kapitalistická krajina. Čo teda v praxi znamenala Maova vízia permanentnej revolúcie a do akej mieri je tento muž v súčasnej Číne stále prítomný? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s analytikom Filipom Šebokom z Asociácie pre medzinárodné otázky, ktorý sa venuje práve modernej Číne.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Štyri desaťročia tvorila súčasť života v komunistickom režime a bariéru, ktorú sa zdalo takmer nemožné prekonať. Vari nič necharakterizovalo túto dobu lepšie než práve železná opona – ostro strážená hranica Československa s tzv. kapitalistickými krajinami – teda so západným Nemeckom a Rakúskom. Hoci mala chrániť, v skutočnosti držala vo väzení milióny ľudí. Pohraničná stráž, ktorá dozerala na pohyb v blízkosti hraníc, sa preto stala jednou z najrepresívnejších a najobávanejších zložiek režimu. Dokladajú to stovky zabitých ľudí, ktorí neuspeli vo svojej snahe prejsť na druhú stranu a dostať sa do slobodného sveta. Takáto hranica z ostnatého drôtu, napojeného na elektrické napätie, so strážnymi psami a pozorovateľňami na každom rohu bola tiež len pár kilometrov od Bratislavy. Dnes ju pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín, na ktorom nájdeme mená všetkých, ktorí na týchto krvavých hraniciach zomreli. Ako fungovala obávaná Pohraničná stráž a v akom režime sa odohrával život v pohraničných obciach? A ako sa dnes staráme o historickú pamäť, ktorá poukazuje na zločiny komunizmu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Petrom Miklem z Ústavu pamäti národa. Tento diel podcastu Dejiny vychádza s podporou Bratislavského samosprávneho kraja, o jeho aktivitách na zachovanie historickej pamäti v okolí Bratislavy preto hovorí aj Ján Mitáč z oddelenia kultúry BSK.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stáli pri zrode americkej nezávislosti a rovnako aj pri zrode ústavy Spojených štátov. Už tradične ich označujeme za otcov zakladateľov a tento prídomok si aj po súčte všetkých pre a proti bezpochyby zaslúžia. George Washington, John Adams, Thomas Jefferson či James Madison – to sú veľké mená, ktoré nájdeme na veľkom množstve pamätníkov, no zároveň sú to prvé štyri položky na zozname amerických prezidentov.V dnešnom podcaste sa preto pozrieme bližšie aspoň na dve z týchto osobností – tak ako ich poznáme z ikonického Mount Rushmore. Kým George Washington si získal všeobecnú autoritu predovšetkým ako najvyšší veliteľ amerických vojsk počas vojny za nezávislosť, Thomas Jefferson sa presadil na najvyšší úrad aj vďaka svojmu renomé učenca a tvorcu kľúčových dokumentov.Čo teda vieme o mužoch, ktorí vložili do rodiacej sa novej Ameriky svoju generačnú pečať? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej BystriciSee omnystudio.com/listener for privacy information.

Každý jedenásty deň jedenásteho mesiaca v roku o 11 hodine sa vo Veľkej Británii zastaví na pár minút život. Ľudia si týmto spôsobom pripomínajú obete prvej svetovej vojny a v istom zmysle aj obete každej vojny. 11. november je aj u nás na Slovensku Dňom vojnových veteránov a jeho symbolom sa stal po celom svete vlčí mak. Hovorí sa, že tento neveľký červený kvet vyrastal na hroboch vojakov, ktorí padli počas bojov na západnom fronte. Nesmierne ľudské utrpenie, ktoré odštartovalo dramatické 20. storočie, tak vyjadruje tento drobný symbol a to naprieč všetkými krajinami, ktoré boli v minulosti rozdelené zákopmi, frontovými líniami i nenávistnou propagandou.Hoci k nám tento symbol a pripomienka tohto dňa prišli zo západných krajín, v rovnakej miere platia aj pre nás. Spomienka na padlých a starostlivosť o vojnových veteránov je súčasťou verejného života v každej civilizovanej krajine, o to viac, keď sa nás tieto vojnové udalosti bezprostredne dotýkali.Ako túto úlohu zvládame u nás na Slovensku? A ako nám v tomto pomáha naša historická pamäť?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Dni vojnových veteránov porozprával so Sandrou Polovkovou, riaditeľkou občianskeho združenia Postbellum, ktoré dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Omnes omnia omnino - všetci všetko a všestranne. Azda tak by sme mohli v krátkosti zhrnúť program a ideál človeka, ktorý celý život zasvätil úsiliu o rozvoj ľudskej osobnosti a jeho všeobecnej nápravy. Jan Amos Komenský je dnes už klasickou ikonou, ktorú sme sa naučili automaticky prijímať ako nespochybniteľnú autoritu akoby z hlbín vekov dozerajúcu na naše vzdelávanie a náš školský systém.Ak však odhliadneme od tohto klasického obrazu učenca, máme možnosť uvidieť aj obyčajného muža, ktorého život bol poznamenaný mimoriadne neistou dobou a veľkými osobnými tragédiami.Jan Amos Komenský bol politickým exulantom, ktorý sa pre svoje náboženské presvedčenie nemohol vrátiť do vlasti. Ešte ako mladý muž prišiel v dôsledku morovej epidémie o svoju prvú ženu a dve deti, sprevádzali ho pochybnosti, starosti o každodenný život i obavy z budúcnosti. Napriek tomu všetkému vytvoril monumentálne dielo, z ktorého sa dodnes učí celý civilizovaný svet.Pri pohľade na jeho prácu, ktorá by dokázala zaplniť knižnicu každého vzdelaného človeka, sa preto musíme pýtať, čo ho dokázalo udržať v neustálom úsilí? A v čom spočíval jeho program všeobecnej nápravy a neustáleho vzdelávania?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tomto mimoriadnom mužovi rozpráva s Jankou Medveďovou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hovoria si umelci, schádzajú sa v zafajčených krčmách, pivniciach či stodolách na vidieku, vedú poburujúce reči a provokácie proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Aj takto by mohla znieť správa Štátnej bezpečnosti o príslušníkoch neoficiálnej kultúrnej scény, pre ktorých sa vžilo všeobecné označenie „máničky“.Tieto tzv. indivíduá s dlhými vlasmi a neuniformného zovňajšku predstavovali v Československu 70. a 80. rokov jeden z mála ostrovov slobody či pozitívnej deviácie. Hoci chceli len hrať svoju muziku, komunistický režim nad nimi dvíhal obočie, sledoval, vypočúval a neraz aj zatváral do väzenia.Táto neoficiálna druhá kultúra si však napriek rozhorčeným článkom v oficiálnej tlači či kampani Socialistického zväzu mládeže získavala svojich nadšených priaznivcov. Veď napokon v prostredí všeobecnej šedi normalizácie muselo toto zakázané ovocie chutiť o to viac.Ako sa formoval hudobný underground v komunistickom Československu? A prečo bol život na okraji, aj keď prinášal problémy, taký príťažlivý?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s hudobníkom a nadšencom československého undergroundu Petrom Markovskím.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo to posledné slávne obdobie sumerskej civilizácie, keď sa jej kultúrne a architektonické bohatstvo zhmotnilo do takých pamiatok ako je stále existujúci zikkurat boha Nannu v meste Ur v dnešnom  južnom Iraku. Napokon, toto mesto dalo aj názov celej epoche. Tretia dynastia z Uru, ktorá zaznamenala svoj mocenský vzostup i pád na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l., dodnes fascinuje archeológov a historikov – priniesla prepracovanú štátnu správu, pôsobivú infraštruktúru a majestátne stavby, ktoré inšpirovali staroveké ríše aj v ďalších storočiach. Jej náhly koniec dodnes vyvoláva otázky, na ktoré sa snažia odpovedať aj slovenskí archeológovia. Čo nám z tohto ohromujúceho kultúrneho dedičstva zostalo a ako sa sumerská stopa prejavovala v dejinách Mezopotámie aj v ďalších epochách? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a archeológom Drahoslavom Hulínkom so Slovenského archeologického a historického inštitútu.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mýtický vladár Minos, nepreniknuteľný labyrint a v ňom ukrytá príšera Minotaurus, ktorú napokon v slávnej gréckej báji skolí hrdina Théseus. Pre milovníka histórie a gréckej mytológie sú to azda prvé asociácie, ktoré sa mu v mysli objavia pri spomienke na Krétu.Ešte väčšiu zvedavosť u návštevníka tohto krásneho ostrova uprostred Stredozemného mora vyvolá obrovský palácový komplex v Knósse s najstaršou trónnou sálou v Európe, s fantastickými farebnými výjavmi na stenách a s bludiskom chodieb a nádvorí.Napriek mimoriadne vysokej pozornosti historikov však o nositeľoch tejto dávnej kultúry doby bronzovej vieme málo. Vedci stále nerozlúštili ich písmo a aj preto o ich politickom či náboženskom živote môžeme zatiaľ vyslovovať jedine hypotézy.Čo teda vlastne vieme o minojskej civilizácii a čo znamenala vo svojej epoche?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s archeologičkou a egyptologičkou Veronikou Dubcovou-Verešovou z Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to len zbytočná hystéria alebo nám na Slovensku hrozí skutočný bio masaker našich lesov? – to sú dve otázky a zároveň dve súradnice, v ktorých sa dnes pohybuje verejná diskusia o stave nášho životného prostredia.Pre každého z nás sú lesy asi najviditeľnejšou súčasťou obrazu našej krajiny, ten sa však za stáročia výrazne menil.Ani naša dnešná diskusia pritom nie je výnimočná či nová, podobne sa o stave lesov hovorilo aj v druhej polovici 18. storočia a výsledkom bola hoci menej známa, no o to významnejšia reforma panovníčky Márie Terézie.Tereziánsky lesný štatút, známy tiež ako Lesný poriadok, či omnoho ľudovejšie „Porádek hor“ v decembri oslávi 250 rokov.Výsledkom tejto mimoriadne úspešnej reformy bolo zachovanie a postupné rozširovania lesných porastov po celom vtedajšom Uhorsku.Ako sa postupom stáročí menil pohľad človeka na les?A ako sa osvietenej panovníčke Márii Terézii podarilo zastaviť bezohľadné drancovanie našich lesov a zmeniť ho na rozumné hospodárenie a ochranu v štátnom záujme?Vypočujte si archívny rozhovor Jara Valenta z magazínu Historicka revue s historikom Jánom Vingárikomz Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, ktorý sa venuje práve enviromentálnym dejinám územia Slovenska.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bielo-červeno-biela. to sú farby vlajky, ktorá dnes sprevádza protesty obyvateľov Bieloruska proti režimu Alexandra Lukašenka a ich túžbu po slobode. Táto kombinácia farieb však do veľkej mieri sprevádza aj náš záujem a sympatie k tejto síce nie príliš vzdialenej, ale o to viac stále neznámej krajine. V televízii i na sociálnych sieťach sledujeme davy obyčajných ľudí v uliciach bieloruských miest, vyzbrojených jedine svojimi národnými symbolmi – historickou bielo-červeno-bielou vlajkou a znakom – Pahoňom, teda bielym jazdcom s dvojkrížom na štíte. A pýtame sa samých seba, čo o tejto krajine a o bieloruskom národe vlastne vieme? Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa Bielorusko objavilo na mape Európe len nedávno po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov. A že teda ide o národ, ktorého štátnosť má len krátke trvanie. Ak sa však pozrieme hlbšie a pozornejšie do minulosti, zistíme, že jeho prítomnosť je v dejinách strednej a východnej Európy nezastupiteľná. Po dlhé obdobie tvorili práve bieloruské územia spolu s Litvou a Poľskom východný okraj západného civilizačného okruhu a aj v období keď bolo Bielorusko súčasťou ruského či sovietskeho impéria, sa u Bielorusov prejavovala snaha o vlastný národný vývoj. Moje meno je Jaro Valent, som zodpovedným redaktorom časopisu Historická revue a o tejto mimoriadne zaujímavej krajine sa budem rozprávať s historičkou Alenou Markovou z Fakulty humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme ho predovšetkým ako manžela Márie Terézie, formálneho spoluvládcu a rímsko-nemeckého cisára. František Štefan Lotrinský bol však napriek množstvu svojich titulov mužom bez faktickej politickej moci. Napriek tomu sa aj do našich dejín výrazne zapísal ako nadaný podnikateľ a obchodník, ktorý neraz vypomáhal aj štátnej pokladnici vysokými pôžičkami.Vari najvýraznejšie sa jeho prítomnosť podpísala na panstve v Holíči a blízkom okolí. A nie je to len nádherný kaštieľ, postavený v duchu viedenského tereziánskeho klasicizmu, ale aj početné manufaktúry v okolí a unikátny štvorkrídlový žrebčín v Kopčanoch. Holíčska keramika sa práve vďaka schopnostiam a vytrvalosti Františka Štefana Lotrinského stala vo svojej dobe pojmom a jeho manufaktúry na výrobu tkanín v Šaštíne zasa zásobovali cisársku armádu.Napriek obrovským majetkom však často vystupoval ako muž, ktorý si nepotrpel na dvorské cerémonie a súčasníci mu vyčítali, že vedie takmer až meštiansky spôsob života.Kto bol teda František Štefan Lotrinský a akým spôsobom ovplyvnil aj život na Slovensku? A v akom stave je architektonické dedičstvo, ktoré nám po ňom zostalo?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Radoslavom Ragačom, riaditeľom Sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR.See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Ešte nikdy v histórii ľudských konfliktov nevďačil taký veľký počet ľudí takej hŕstke“ – to sú slová britského premiéra Winstona Churchilla, ktoré predniesol 20. augusta roku 1940 pred Dolnou snemovňou britského parlamentu. Jeho slová nielen platili v tej chvíli, keď sa o Veľkú Britániu ešte len roztáčala obrovská letecká bitka, ale o to viac platili v nasledujúcich dňoch a týždňoch. Ostrovná krajina sa počas leta a začiatkom jesene 1940 premenila na pevnosť, ktorú bránili letci často na pokraji fyzických i duševných síl. A hoci sa zdala byť nemecká prevaha vo vzduchu ohromujúca, odhodlanie nikdy sa nevzdať a viera v dobrý koniec sa nakoniec vyplatili. Veľká Británia sa však ubránila aj vďaka veľkému počtu letcov, ktorí prišli brániť túto poslednú baštu slobody a demokracie v Európe z krajín, okupovaných nacistickým Nemeckom. Boli medzi nimi aj Čechoslováci, ktorí sa neraz po strastiplnej ceste do tejto krajiny zapájali do Kráľovského letectva, aby aspoň tu mohli vzdorovať čoraz viac sa rozpínajúcemu nacizmu. Ako teda vyzerali kľúčové chvíle a dni leteckej bitky o Britániu? Bola na ňu táto ostrovná krajina pripravená a prečo sa napokon nemecký plán na získanie vzdušnej nadvlády a následnej invázie nepodaril? A čo znamenalo toto čiastkové víťazstvo nad nacizmom z perspektívy celkového vývoja v druhej svetovej vojne? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Martinom Poschom z HÚ SAV a s Martou Majerčík z Memorial Association for free Czechoslovak Veterans.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pred prvou svetovou sa zdali byť tieto oblasti veľkou a ešte neobsadenou krajinou medzi Alžírskom a Egyptom. Hoci sa tieto rozsiahle historické územia Tripoliska, Kyrenaiky a Fezzánu nachádzali pod osmanskou nadvládou, v skutočnosti sa tešili veľkej miere autonómie. Spoza mora však na ne pokukovalo čoraz ambicióznejšie Taliansko a vo svojich predstavách chcelo tento priestor obsadiť a premenovať ho v duchu slávnej rímskej minulosti na Líbyu.Prvá polovica 20. storočia je tak príbehom bezohľadnej dobyvačnej talianskej politiky, ktorá nadobudla svoju najbrutálnejšiu podobu po nástupe fašizmu. Proti nemu sa naopak postavilo svojrázne islamské hnutie Sanúsíja aj z jeho duchovnými vodcami na čele, predovšetkým Omarom al-Muchátrom, zobrazenom v slávnom filme Lev púšte.Ako teda vyzeral stret talianskeho imperializmu a fašizmu s islamskými bojovníkmi v nekonečných púštnych priestoroch severnej Afriky? A ako sa tento boj na život a na smrť premietol do celkového vývoja Líbye, tak ako ju poznáme dnes?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tejto menej známej kapitole dejín európskeho imperializmu rozprával s politológom a arabistom Tomášom Michaľákom, spolupracovníkom Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zvyklo sa mu hovoriť aj blízkovýchodné Švajčiarsko. Libanon so svojou pestrou náboženskou a etnickou skladbou naozaj môže dodnes v mnohom pripomínať spomínaný európsky štát, no s tým rozdielom, ži vzájomné spolužitie jeho obyvateľov v uplynulých desaťročiach nebolo ani zďaleka harmonické. Práve naopak, krajinou otriasli viaceré vnútorné konflikty, pričom najvýraznejšie do jej života zasiahla občianska vojna z rokov 1975 – 1990. A rovnako ako vtedy i dnes, počas pretrvávajúcej krízy v Sýrii je táto krajina v centre našej pozornosti a mnohé, čo sa v nej odohráva je predobrazom celého Blízkeho východu.Avšak ak chceme skúmať korene týchto konfliktov a mimoriadne zaujímavého politického vývoja v Libanone, musíme sa pozrieť hlbšie do minulosti.Ako vlastne Libanon vznikol a akú úlohu v jeho živote hrali západné mocnosti na jednej strane či panarabské hnutie na strane druhej? Kedy po prvý raz hovoríme o Libanone ako o jednotnej krajine a aký politický model sa v nej vlastne presadil?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa porozprával s politológom a arabistom Tomášom Michaľákom, spolupracovníkom Ústavu orientalistiky SAV.See omnystudio.com/listener for privacy information.

Tí, ktorí boli strojcami represií, sa napokon sami ocitli na ľavici obžalovaných – aj takúto podobu malo obdobie začiatku 50. rokov v Československu. Krajina sa ponorila do špirály obvinení, represií a fantastických priznaní, v ktorých sa bývalí vysokí funkcionári komunistickej strany pre seba dožadovali spravodlivého trestu a opakovali vopred naučené scenáre širokého protištátneho sprisahania. Monsterprocesy – ako sa týmto politickým súdnym procesom pred očami širokej verejnosti hovorilo – mali viacero podôb. Postihovali najskôr príslušníkov odboja počas 2. svetovej vojny, pokračovali cez predstaviteľov cirkví a postupne dopadli aj na tých, ktorí sami organizovali prvé kolo represií. V mnohom tak vývoj v Československu kopíroval čistky v Sovietskom zväze, ktoré sa zároveň stali predobrazom či modelom pre ďalšie upevnenie komunistického režimu.Koho všetkého tieto procesy napokon postihli a do akej mieri boli inšpirované či priamo nadiktované z Moskvy? A ako fungovala komunistická súdna mašinéria v Československu? Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s Ondrejom Podolcom, vedeckým pracovníkom ÚPN, ktorý tiež prednáša na Katedre právnych dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty UK v Bratislave.See omnystudio.com/listener for privacy information.