Príbehy 20. storočia

Pani Viera Šagátová, rodáčka z dedinky Miezgovce, mala v čase vypuknutia 2. svetovej vojny len 8 rokov. Jej otec Michal Masaryk bol v období SNP veliteľom partizánskej brigády a rodina ukrývala aj sovietskych partizánov. Viera bola svedkom represálií nemeckých vojakov a spolu s matkou a malou sestrou prežili aj vypálenie Miezgoviec 29. októbra 1944. Z ich chalupy ostali len spálené trosky. Príbeh v roku 2019 zaznamenal Filip Pavčík a spracoval Michal Roľko.

9. februára sme sa stretli v Štúdiu 12 s hosťmi diskusie: Lujzou Garajovou Schramekovou a Matejom Beránkom. Vedeli sme o eskalujúcom napätí na Ukrajine. A poznali sme agresora, Rusko. V tom čase sme verili, že k ozbrojenému konfliktu nedôjde. Situácia sa však dramaticky zmenila. Dnes je úplne nevyhnutné rozprávať sa s deťmi o vojne. Pracovať s naším vlastným strachom a ochraňovať ten ich. Súčasne je nevyhnutné rozprávať sa o dezinformáciách na internete. Dnes ešte intenzívnejšie potrebujeme súdržnú, citlivú a stále racionálnu spoločnosť. Ohliadnutie do nedávnej minulosti nám môže iba pomôcť. Diskusia vznikla v rámci projektu ODHAĽOVANIE A BOJ PROTI DEZINFORMÁCIÁM V ONLINE/OFFLINE PROSTREDÍ PROSTREDNÍCTVOM AKTIVÍT INŠPIROVANÝCH TZV. MODERNÝMI DEJINAMI SLOVENSKA A EURÓPSKOU PAMÄŤOU, ktorý podporilo Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie.

Mikuláš Bröder hovorí, že sa narodil v zlej dobe a na zlom mieste. Inak povedané, ako žid na Slovensku v období tesne pred nástupom fašistického slovenského štátu. Prežil koncentračný tábor v Novákoch aj v čase, keď z neho odvážali ľudí do táborov smrti. Po vypuknutí SNP sa ako 16-ročný pridal k partizánom a prezieravo utajil, že je žid, pretože aj medzi partizánmi bol silný antisemitizmus. Po vojne zažil pogrom v Topoľčanoch. Rodičia a mladší brat holokaust neprežili a tak sa Mikuláš rozhodol emigrovať do Izraela. Život v kibuci však s manželkou zle znášali a vrátili sa do Československa – do Prahy, kde sa samozrejme ocitli v hľadáčiku tajnej polície. Našťastie už neprišlo k žiadnym dramatickým zvratom

27. januára si celý svet pripomína Medzinárodný deň obetí holokaustu. V tento deň sme natáčali aj najnovšiu časť našej relácie Sloboda nie je happy end. Sandra Polovková sa rozprávala s Madeline Vadkerty, ktorá sa venuje výskumu listov so žiadosťami o "hospodársku výnimku". Adresované boli Jozefovi Tisovi. Madeline neostala iba pri výskume. Z množstva listov, ktoré jej prešli rukami v archíve, vybrala spolu s Jánom Púčekom 13 príbehov a vydali ich v knihe: Slovutný pán prezident (Listy Jozefovi Tisovi).

V nedeľu 23. januára zomrel len dva mesiace pred svojimi 105. narodeninami celoživotný skaut Eduard Marek. Jeho príbeh je hlbokým pohľadom do dejín skautského hnutia a represií, ktoré na skautoch páchali totalitné režimy – tí totiž vyzývali na čestnosť a pravdovravnosť, a to je pre diktatúry nemysliteľné. Pán Marek si tieto hodnoty hrdo niesol až do konca svojho života.

Dramaturgička Darina Kárová nepatrí medzi tých, ktorí veľmi revoltovali voči komunistickému režimu. O tom, aký tento režim bol, sa dostatočne presvedčil jej otec, ktorý sa z presvedčeného komunistu stal vyvrheľom zriadenia – pretože úplne nezodpovedal predstavám vazala. V 1989 - tom sa Darina stala jednou z dôležitých aktivistiek novembrovej zmeny. Zakladateľka a riaditeľka festivalu Divadelná Nitra veľmi dobre rozumie miestu kultúry a umenia v civilizovanej spoločnosti. Aj preto založila fórum Zachráňme kultúru.

Karol Sidon vyrastal na Pankráci. Nacisti popravili jeho otca a sám neskôr zažil ústrky komunistov. Sidon si svoje židovstvo uvedomil po okupácii v 1968. Po dôkladnom štúdiu v roku 1978 konvertoval. Pražským rabínom sa stal v roku 1992. Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na pražskej DAMU, komunisti mu však v čase normalizácie zakázali publikovať. Do sveta literatúry sa vrátil v roku 2014, keď vydal románovú tetralógiu Kde líšky dávajú dobrú noc (publikoval ju pod literárnym pseudonymom Chajim Cigan). V podcaste nájdete aj hudobné ukážky unikátnej slovenskej skupiny Mojše Band.

Stopa, akú výtvarník Milan Dobeš zanecháva v československom výtvarnom umení bola taká výrazná, že ju zbadali doslova na celom svete a zaradil sa medzi najvýznamnejších žijúcich svetových umelcov 60. rokov. Neskôr jeho význam neznížilo ani zatmenie normalizácie. Zručný kresliar z malého moravského mestečka mal zlý kádrový profil a len vďaka šťastiu vyštudoval bratislavskú vysokú školu výtvarných umení. V klietke železnej opony a v izolácii od aktuálnych umeleckých smerov sa dopracoval k jedinečnému umeleckému abstraktnému vyjadreniu, porovnateľnému s čímkoľvek, čo menilo históriu svetového umenia. Na svoje mobilné objekty používal optické komponenty, motorčeky, ukradnuté komunistom, bol vraj prvým bratislavským bezdomovcom, bol trikrát vyhodený a trikrát prijatý do zväzu výtvarných umelcov a napriek tomu, že doba bola zlá, vedel sa celý život kráľovsky zabávať – a možno aj v tejto ľahkosti a hravosti sa skrýva jeden z dôvodov jeho úspechu a dodnes silnému vyžarovaniu jeho diel.

Jarmila Stibicová so svojim manželom podpísali Chartu 77 hneď v prvej vlne. Jedni z mála pardubických disidentov sa tak stali pre miestne ŠtB raritou a objektom záujmu, ale aj obáv. Jarmila, jedna z výrazných dám disentu, totiž neúnavne obosielala komunistické úrady svojimi sťažnosťami, zastávala sa prenasledovaných, organizovala protesty. Je okrem iného známa tým, že sa pri zatýkaní správala neobyčajne statočne, kričala o pomoc, vytrhávala sa eštebákom, líhala si na zem. Dňa 17. novembra 2021 prevzala Jarmila Stibicová v pražskom Národnom divadle cenu Post Bellum Pamäti národa.

Aktuálna časť diskusie sa venuje veľmi dôležitej téme, ktorá nás všetkých čoraz výraznejšie ovplyvňuje. Dezinformácie a nenávisť sú s nami od vzniku civilizácie, ale ich šírenie v modernej dobe zásadne podnecujú sociálne siete. Čo s tým robiť? A dá sa vôbec niečo? O tom sa Sandra Polovková rozpráva s Tomášom Kriššákom, odborníkom na informačnú bezpečnosť z Gerulata Technologies. Aj antisemitizmus ako prejav nenávisti, ktorého najodpornejším výbuchom v modernej histórii bol holokaust, je súčasťou sveta od nepamäti. Pozvali sme preto do diskusie „profesionálneho žida“ Michaela Szatmaryho. Ten však nebude ťažobu témy zvyšovať, ale naopak. Keďže patrí medzi rešpektovaných stand-up komikov, takže sa trochu paradoxne, pri téme nenávisti aj pobavíte. Diskusia vznikla v rámci projektu ODHAĽOVANIE A BOJ PROTI DEZINFORMÁCIÁM V ONLINE/OFFLINE PROSTREDÍ PROSTREDNÍCTVOM AKTIVÍT INŠPIROVANÝCH TZV. MODERNÝMI DEJINAMI SLOVENSKA A EURÓPSKOU PAMÄŤOU, ktorý podporilo Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie.

Otis Laubert podľa vlastných slov nebol partizán, ktorý frontálne bojoval proti režimu. Jeho odpor bol v trpezlivom presadzovaní moderny, organizovaní bytových výstav celkovej rezistencie proti normalizácii. Ako sa hovorí, nezávislá kultúra sa držala vďaka ostrovčekom pozitívnej odchýlky a jeden z nich vytváral práve Laubert. Patrí medzi najvýznamnejších neakademických výtvarníkov, ktorí vypracovali doslova z undergroundu a vyslúžili si úctu laikov i odborníkov doma aj v zahraničí.

Ďalší diel diskusie Sloboda nie je happyend sa venuje občianskej spoločnosti a neziskovému sektoru. Kto vôbec tvorí túto časť spoločnosti? Čomu sa venuje? Z čoho býva financovaná? Akým útokom musí čeliť? Aj to sú témy, o ktorých sa rozprávala Sandra Polovková s riaditeľkou VIA IURIS, Katarínou Batkovou a s riaditeľkou Nadácie otvorenej spoločnosti, Andreou Erdösovou. Podporte našu prácu a tvorbu ďalších častí diskusií pravidelným finančným príspevkom 👉 https://bit.ly/319D8aI Ďakujeme

Eugen Gindl bol intelektuál v tom pravom význame, osobnosť, ktorá ovplyvnila množstvo ďalších osobností. Tento novinár, scenárista a dramatik sa podpísal pod publikáciu Bratislava nahlas, prvú otvorenú kritiku socialistického zriadenia. Ako člen koordinačného výboru VPN dosiahol, že Nežná revolúcia sa dostala z námestí na obrazovky a viedol slávne noviny Verejnosť. Celý život bol oddaný environmentalista a v internetovom veku správne pochopil zničujúcu silu dezinformácií. Eugen Gindl nás opustil len nedávno, 14. novembra 2021. Jeho odkaz v dnešných časoch, akoby pohŕdajúcich vzdelaním, žiari ako hviezda z časopisu Kozmos, ktorého šéfredaktorom bol celé desaťročia.

Na Slovensku v čase druhej svetovej vojny pôsobilo viacero hrdinov, ktorí so zbraňou v ruke povstali proti nacistickému Nemecku a osudy ktorých neostali v pamäti tak výrazne ako ich slávnejších kolegov z odboja. Vypočujte si príbeh Júliusa Kusého z Omastinej, ktorý sa len ako 18-ročný zapojil do Slovenského národného povstania a viac ako 8 mesiacov bojoval v horách za našu slobodu. Bol väznený a vypočúvaný gestapom, ale prežil, a my v Post Bellum sme mali tú česť zaznamenať jeho rozprávanie.

Peter Salner sám seba označuje doslovne za dieťa holokaustu. Historik, vedec a etnograf sa sa hlási k svojmu židovskému pôvodu, kultúre a dejinám svojich predkov a bol jedným z prvých, ktorí sa tejto téme začali venovať profesionálne. Ďakuje za to najmä rodičom, ktorí počas celého detstva dbali, aby vedel a nikdy nezabúdal na to, kým je, odkiaľ pochádza.

V novom diele diskusného formátu (podcast/video) Sloboda nie je happy end preberieme veľmi vážne témy, s ktorými v Post Bellum pracujeme denne. Príbehy ľudí, ktorí prežili tyranie nedemokracie nezostávajú v minulosti, ale súvisiaca spoločnosť ako taká a ďalšie generácie. Psychológovia tomu hovoria trensgeneračný prenos traumy a práve psychologička a psychoanalytička Michaela Hapalová bude hosťkou moderátorky Sandry Polovkovej spolu so Soňou Jánošovou. Tá ako novinárka-publicistka a spolupracovníčka Post Bellum zaznamenala príbehy ľudí, preživších holokaustu.

Režisér Ľubomír Vajdička sa narodil v roku 1944 do rodiny evanjelického kňaza. Kvôli otcovmu kňazskému povolaniu nemal možnosť študovať na gymnáziu. Bol aktívny počas nežnej revolúcie. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na VŠMU v Bratislave a patrí medzi našich najvýznamnejších divadelných tvorcov.

Spolu s rodičmi žila Alžbeta Vargová počas vojny na seredskom židovskom cintoríne, kde mali postavený dom, počas vojnových rokov zaznamenávala mená pochovaných. Spolu s bratom pomohla utiecť židovskému väzňovi. V roku 2020 dostala Cenu pamäti národa.

V júni 1944 bola Lívia Herzová ako osemnásťročná spolu s matkou deportovaná do Auschwitzu, obidve prežili selekciu doktora Mengeleho. Po troch mesiacov boli s tisíc ďalšími ženami transportované do koncentračného tábora Münchmühle, kde vyrábali výbušniny. V marci 1945 sa vydali na pochod smrti, ktorý šťastne prežili. V blízkosti západného frontu ich oslobodili Američania a strávili dva mesiace v nemeckých rodinách pri mestečku Ziegenhain. Po návrate do Tornale sa zvítali s otcom. Po vojne mohla Lívia začať žiť normálny život. Tento rok dostane Cenu pamäti národa.

Ukrajinca Levka Dohoviča Sovieti už ako štrnásťročného odsúdili do gulagu na desať rokov za „protištátne aktivity“, dokopy bol v štrnástich táboroch. Levko z tábora ušiel a dostal desať rokov navyše. Po roku sa vzbúril spolu so svojimi spoluväzňami a táto akcia skončila mŕtvymi a zranenými. V pracovnom tábore sa zamiloval do hudby a spolu s priateľmi dal dokopy spevácky zbor, čo ho nasmerovalo na zvyšok života. Nasledovalo 15 rokov komunistickej perzekúcie. Dnes žije Levko ako slobodný občan – po vojne sa presťahoval do Československa a dlhodobo žije v Košiciach. Je spisovateľ, skladateľ, dirigent. Dňa 17. novembra 2020 prijal v pražskom Národnom divadle Cenu Pamäti národa.

Hana sa narodila v koncentráku a keď mala dva dni, už bola vo vlaku smrti – v tom čase už vojna končila a nacisti sa snažili zbaviť svojich otrokov z táborov. Hana a jej mama prežili: Bola to kombinácia šťastných náhod, ale hlavne matkinej nezlomnej energie a schopnosti nájsť si v každej dobe niečo, kvôli čomu sa oplatí žiť. Túto energiu zdedila aj Hana, ktorá sa rázne vysporiadala s osudom, ktorý jej hrozil po okupácii Československa.

Spolu s rodinou ju deportovali do zberného tábora v Seredi. Našťastie ich transporty do vyhladzovacích táborov obišli. V Seredi spoznala legendárnych aktérov podzemného hnutia. Neskôr sa skrývajú v horách. Po vojne vyštudovala medicínu, žila v Prahe as manželom, ktorý bol komunistický špión - neskôr prebehol na druhú stranu. Sama z komunistických ideálov veľmi rýchlo precitla. Vysťahovali sa do Východného Berlína. Napokon emigrovala do Izraela, aby sa po mnohých rokoch vrátila do Čiech. Na otázku, aká je vlastne jej identita, či slovenská, česká alebo židovská, Anna Bittmanová odpovedá, že je človek.

Christine Stark patrí medzi druhu generáciu obetí holokaustu. Mama bola maďarská katolíčka a jej otca, syna židovských rodičov, nezachránilo pred deportáciou ani konvertovanie na katolícku vieru. Ako to už chodilo v takýchto prípadoch, perzekúciám sa nevyhli ani po vojne. Rodina Christiny navyše patrila medzi high society vďaka podnikavosti jej predkov. Napríklad starý otec včas pochopil význam filmového priemyslu a v Nitre vlastnil tri známe kiná - ako prvý na Slovensku uviedol zvukový film a ako prvý otvoril záhradné kino. Zaujímavou postavou príbehu je Christinin otec, ktorý sa z „profesionálneho syna“ bohatých rodičov stal rozhodným a konzistentným človekom, ktorého nezlomil život a vždy sa vedel vynájsť. A navyše v roku 1968 pomohol nájsť si nový domov v Nemecku desiatkam emigrantov z Československa.

Uznávaná slovenská fotografka Milota Havránková formovala niekoľko generácií fotografických tvorcov. Za bývalého režimu vyučovala a ovplyvnila mladých adeptov výtvarnej fotografie, ktorí neskôr vstúpili do povedomia ako Slovenská nová vlna. Bolo to v dobe, ktorá nepriala slobodnému vyjadreniu, keď straníci neváhali diktovať umelecké postupy a ideologicky usmerňovať tvorbu. Ani sovietska okupácia a všadeprítomné ohýbanie chrbtov ju ako umeleckú fotografku neodradili od hľadania vlastného smerovania a výrazu. Aký bol život umelkyne inklinujúcej k experimentálnej tvorbe v časoch nepodareného spoločenského experimentu zvaného komunizmus?

Známy huslista, skladateľ a kapelník Ján Berky Mrenica hovorí, že Rómovia kedysi nehrali len „svoju“ hudbu, ale prinášali ľuďom folklór ako taký. V podpoľaní, kde vyrastal, boli niektoré rómske kapely naozaj veľké hviezdy a niekedy sa odkladali kvôli ich termínom svadby. Berky rozpráva o svojich rodičoch, hlavne o legendárnom primášovi Jánovi Berkym Mrenicovi staršom a ich vzťahoch, o hudbe, rasizme a extrémizme, o rómskej problematike. V podcaste odznie hudba oboch Berkyovcov.

Významný výtvarník Miroslav Cipár akoby stelesňoval étos nežnej revolúcie: Nikdy nebol priaznivec radikálnych riešení, jeho štýl bol skôr evolučný, ale keď prišla v roku 1989 možnosť zmeniť spoločnosť, neváhal a navyše bol, podobne ako jeho blízki priatelia, pripravený. Patril k najdôležitejším aktérom nežnej revolúcie a napriek tomu odmietol všetky výhody a funkcie. Podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk.

Nežná revolúcia v roku 1989 bola úspešná, lebo boli do nej zapojení všetci. Úplne na začiatku stáli herci, ktorí dokázali dostať ľudí na námestia, ale rovnako aj výtvarníci, pretože centrom bratislavského odboja bola Umelecká beseda. Vypočujte si príbeh Ladislava Čarného, ktorý patril medzi tých, vďaka ktorým žijeme v slobodnom svete. Vypočujte podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk.

Ľubica Lacinová je úspešná žena. Pred troma rokmi obhájila svoju profesúru. Pôsobí ako vedúca vedecká pracovníčka Centra biovied na Slovenskej akadémii vied. Počas 80. rokoch sa venovala popri vedeckej práci aj fotografii a začala sa aktivizovať v ochranárskej organizácii Strom života, ktorej práca patrí medzi dôležité v rámci zmien spoločnosti. Neskôr bola spoluzakladateľkou Strany zelených, venovala sa vede a ako feministka založila Alianciu žien Slovenska. Do života našej spoločnosti nevstúpila ako človek, ktorý vytvára historické míľniky, ale o to viac napĺňala obsah demokratizácie Slovenska - spoluvytvárala a spoluvytvára vzdelanú a tolerantnú spoločnosť, teda svet, ktorý sa dnes akoby otriasal pod nápormi nevzdelaných šíriteľov nenávisti.

František Vaczula zažil v detskom veku ako Bratislavčan nemeckú okupáciu Petržalky a teror gardistov na vlastnej koži. Po vojne celú rodinu ako Maďarov vysťahovali na Moravu. Po príchode domov jeho otec odmietol podpísať prehlásenie že je Slovák, za čo si vyslúžil väzenie a prácu v jáchymovských baniach. Sám František bol uväznený po pokuse prekročiť hranice a následne ho čakala neľudská drina v pomocných technických práporoch. Jeho život bol plný ústrkov „zhora“, striedajúce sa režimy mu znemožnili poriadne vzdelanie, ale napriek tomu nezatrpkol a celý život bol užitočný ľuďom.

Lýdia Piovarcsyová sa narodila ako Steinerová. Jej rodina vlastnila vychýrený bratislavský antikvariát a dlho a úspešne ho viedla, až kým nedošlo k vzniku slovenského štátu. Na základe arizačných zákonov im antikvariát zobrali. Arizátorom sa stal slovenský spisovateľ Ľudo Ondrejov. Lýdiini rodičia zahynuli v Auschwitzi, mamu roztrhali psy pred očami spoluväzňov, otca poslali do plynu. O ich tragickom osude sa dcéra dozvedela až po vojne.

Naďa Földváriová je muzikologička, kritička a manželka významného slovenského spisovateľa Kornela Földváriho. Naďa prežila intenzívny život a zažila aj zlé veci, avšak nikdy nestratila nádej, ktorú si udržala aj vďaka hlbokej láske k manželovi, s ktorým sa počas tŕnistej cesty navzájom vždy dopĺňali a tiež aj vďaka svojej nezlomnej povahe. Nadin život je vlastne príbehom drám modernej histórie, ktoré ľudia na našom území zažívali počas dvoch diktatúr a jej príbeh je mimoriadnou „love story“ slovenskej kultúry.

Marta Györiová, za slobodna Grossmanová, patrí do druhej generácie holokaustu, ktorá prežívala a prežíva traumu svojich rodičov. Niektorí preživší svoje skúsenosti svojim deťom hovoria, iní ich vytesnili. Pani Marta o osudoch svojich rodičov veľa nevie, lebo o nich mlčali a ona sa nepýtala. Jej príbeh je však silný a viacvrstvový.

Cirkev bola pre komunistov úhlavným nepriateľom a účty si s ňou najtvrdšie vyrovnávali v 50. rokoch, keď systematicky likvidovali rehole a rehoľných bratov a sestry často pod vymyslenými zámienkami zatvárali do väzenia. Ženou, ktorá si toto všetko tvrdo odniesla a napriek tomu si zachovala pokoru, je sestra Justína Tuková. Pri jej nezlomnej viere v boha boli centrom jej vesmíru ľudia a jej zmysly života pomoc tímu, ktorí ju potrebujú. V čase vojny zažili dramatické veci, napríklad sovietske bombardovanie Prešova.

Rodine Branislava Tvarožka zobrali po prvej viedenskej arbitráži majetok a domov, on nemohol doštudovať lebo revoltoval proti režimu Slovenského štátu. Bol aktívnym účastníkom SNP, slúžil v oddieli, ktorý chránil generálov Goliana a Viesta, ale komunistický režim sa mu za to nepoďakoval – poslal ho do jáchymovského lágra. Z mnohých kritických situácií, ktoré mu oba režimy pripravili, vyviazol v duchu známeho hesla „náhoda žičí pripraveným“, pretože jeho osud významne ovplyvnila výborná znalosť nemčiny a manuálna zručnosť – tá ho zachránila pred najhorším jáchymovským peklom. Branislav Tvarožek by mal veľa dôvodov cítiť sa ako obeť, ale z jeho slov ide pokoj. Nemusí cítiť zášť voči nikomu lebo vie, že svoj život prežil správne. V roku 2015 dostal Cenu pamäti národa.

Veľkou a dôležitou skupinou pamätníkov, ktorých príbehy zaznamenávame, sú ľudia novembra – tí, ktorí v roku 1989 vniesli do našej spoločnosti zásadné zmeny. Jedna z najmladších spomedzi nich je Zuzana Mistríková, ktorá bola v čase revolúcie študentka – čerstvá tretiačka na Vysokej škole múzických umení. Tak, ako mnohí okolo nej, vstúpila do politiky len z pocitu povinnosti, že treba zmeniť veci. Po prvých voľbách v roku 1990 sa stala poslankyňou vo svojich 23 rokoch. Keď sa v spoločnosti začala po nástupe mečiarizmu šíriť agresivita a nenávisť, z politiky odišla, aj keď sa naďalej podieľala na veciach verejných v kultúrnej sfére.

Jana Marcus, rodená Natanová, sa narodila v roku 1948, tesne pred tím, ako komunisti prevzali moc. Jej rodičia sa zoznámili v koncentračnom tábore Terezín. Jana síce hrôzy koncentráku nezažila, ale antisemitizmu si ako dieťa a mladá dáma zo židovskej rodiny užila dosť. To bol aj dôvod, prečo sa v roku 1968 rozhodol nežiť v Čechách v roku 1996 sa s manželmi a troma synmi presťahovali do Jeruzalema. Janin otec bol tiež obeťou dvoch režimov: Ako Žida ho deportovali a rovnako ho, ako Žida, v 50. rokoch ho v rámci procesu s Rudolfom Slánskym zasiahnutím čistky, aj keď bol presvedčený a autentický komunista. Našťastie ho skoro rehabilitovali a stal sa riaditeľom vydavateľstva a členom olympijského výboru boxerov - známou pražskou osobnosťou. Jana Marcus je šarmantná, vtipná a vzdelaná dáma. Jej príbeh je nielen podmanivý, ale má aj všeobecnú platnosť a hovorí o tom, že každý z nás má možnosť ovplyvniť svoj život bez ohľadu na to, ako je „naformátovaný“.

Šmuel Givoni sa narodil ako Tibor Salamon v roku 1923. Jeho život by bol dobrým námetom na vzrušujúci film. Vyrastal v klasickej prešpuráckej rodine, jeho rodičia žili svojim podnikaním – mali salón na bielizeň a výbavu pre nevesty. Šmuel, vtedy Tibor, bol talentovaný plavec. O to všetko prišli so zavedením protižidovských zákonov a Šmuela navyše vyhodil ako Žida z gymnázia.

Zuzana Petreje, rodená Uličná, rozpráva o svojej pomoci partizánom počas povstania ako keby hovorila o výletoch do prírody, taká samozrejmá bola jej pomoc. Táto dáma plná života, ktorá mala v čase nášho rozhovoru 94 rokov, vždy vedela vycítiť čo je správne a robila to prirodzene a bez veľkých gest, aj keď pri tom v čase vojny riskovala život. Lebo keď ide o dobro, neexistujú alternatívy.

Rudolf Dobiáš bol ako devätnásťročný čerstvý maturant v prvom semestri na vysokej škole zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti a velezrady - s priateľmi z bývalého skautského oddielu vydávali protikomunistické letáky. Odsúdili ho na osemnásť rokov väzenia, z ktorých si odsedel sedem rokov. V zlých časoch mu bola veľkou oporou viera a jeho spoluväzni. Po putovaní niekoľkými pracovnými tábormi začínal odznova – bez pomoci priateľov, bez vzdelania. To si však doplnil a vďaka svojej húževnatosti vedel vybudovať svoj život aj po takomto drastickom prerušení v mladom veku. Vrátil sa k písaniu a v štyridsiatke debutoval. Stal sa významným spisovateľom a básnikom. Po revolúcii opisoval príbehy perzekvovaných ľudí – aj takých, ktorí nemali také šťastie ako on.

Magdaléna Zadorová ( 1919) sa narodila v Košiciach. Otec podnikal, mal neveľkú firmu na spracovanie rýb. Po tom, ako Košice pripadli Maďarsku, Sternovci prišli o podnik a rodina, aby prežila, musela popredať cenné veci. V marci 1940 sa Magdaléna vydala. Jej manžela, ktorý pochádzal z Užhorodu, po roku odviedli a pracoval ako robotník pri vojsku v Sovietskom zväze. Videli sa až po vojne. Z Košíc celú rodin odišla transportom v máji 1944 do koncentračného tábora v Osvienčime. Odtiaľ Magdu a jej dve sestry presunuli do Gleiwitzu a neskôr do Ravensbrücku, kde sa stretli aj s ďalšou sestrou Editou. Tam ich zastihlo oslobodenie a do Košíc sa vrátili v júni 1945. Krátko, 6 dní pred koncom vojny zahynuli jej otec a brat. V Košiciach sa Magda stretla s manželom. V súčasnosti, aj keď už má 101 rokov a teší sa dobrému zdraviu. V čase, keď vznikal rozhovor, mala takmer 98 rokov a ešte aktívne učila nemčinu a angličtinu.