Príbehy 20. storočia

Oskar Winkler sa narodil v období, ktoré bolo pre židovských občanov vtedajšej ľudáckej Slovenskej republiky jedno z tých najtragickejších vôbec. Do obdobia tesne pred prijatím Židovského kódexu - právnej normy, ktorá ovplyvnila aj jeho život už v útlom veku. Prvej vlne transportov sa rodina pamätníka vyhla. Po vypuknutí Povstania a pred obnovením deportácií sa spolu s blízkymi ukrývali v bunkri v okolí Starej Ľubovne. Nemeckí vojaci ich však nakoniec v lesoch našli. Pamätník tak vo veku necelých štyroch rokov prežil útrapy koncentračného tábora. Príbeh v roku 2020 zaznamenal a spracoval Martin Rodák. V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Bandhttps://mojseband.sk

Na životoch jeho rodičov a ich širokého príbuzenstva sa dá dokumentovať spletitý a tragický, neraz až paradoxný vývoj osudu židovského obyvateľstva v Európe v prvej polovici 20. storočia. Židovská obec v Komárne sa rozvíjala až do 40. rokov, mala asi 2 500 členov a tri synagógy. Miestni židia však neunikli osudu mnohých iných z viac ako polovice Európy. Transporty z Komárna smerovali do Osvienčimu a do mesta sa po vojne vrátilo len asi 250 ľudí, teda desatina pôvodnej komunity. Anton Pasternák sa narodil až po vojne, v roku 1948, ale z jeho rozprávania vieme, čo musela jeho rodina prežívať. Sám si užil svoje kvôli emigrácii brata. V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk/

Narodila sa v Bernolákove, niekdajšom Čeklísi, a je živou svedkyňou osudov maďarského obyvateľstva na Slovensku. Zažila slovenský štát, nútené vysťahovanie do Maďarska po vojne, komunistickú šikanu kvôli tomu, že jej otec bol úspešný majiteľ veľkej obuvníckej dielne. „Ja som sa tu narodila, tu som sa vydala, odtiaľ som odišla a sem som sa mohla vrátiť,“ hovorí. „Darmo som zo starej, starobylej maďarskej rodiny, ja som Slovenka.“

Šport patrí medzi najzdravšie voľnočasové aktivity. Filip Kotvan sa profesionálne venoval ľadovému hokeju. Po ukončení tejto kariéry sa zamestnal v Úrade na ochranu ústavných činiteľov. Keďže veľmi dôverne pozná športové prostredie, rozhodol sa mu venovať naďalej. Avšak v trochu inej podobe. O problematických stránkach, význame športu pre našu spoločnosť, ale najmä o motivovaní, podpore a vzdelávaní nielen mladých športovcov a športov, ale aj trénerov, či klubov prostredníctvom novej aplikácie "mysportoffice" sa rozprával so Sandrou Polovkovu. Táto časť relácie Sloboda nie je happy end! bola realizovaná s finančnou podporou predsedu vlády Slovenskej republiky.

Príbeh Alice Weiszfeiler dokonale zobrazuje vtedajšiu šialenú dobu. Narodila sa v roku 1933 v Moravskej Ostrave do rodiny slovenského pôvodu. V roku 1939 celú rodinu vyhnali z Moravy. V Bratislave žili v Bratislave neistý život - kvôli židovskému pôvodu. Na prelome rokov 1940 a 1941 sa presťahovali do Kežmarku, kde zažili silnejúci antisemitizmus. Ukrývali sa pred nacistami. V roku 1944 boli transportovaní do koncentračného tábora. Alica prežila koncentračné tábory Ravensbrück a Bergen-Belsen. Po štúdiu v Belgicku emigrovala do Izraela. Hudobné ukážky sú doplnené o tvorbu skupiny Mojše Band. www.mojseband.sk

Zuzana sa venuje fundraisingu a komunikácii. Pomáha množstvu občianskych organizácií, je súčasťou iniciatív Kto pomôže Slovensku? a Kto pomôže Ukrajine? Spravuje neinvestičný fond Donio. Bola súčasťou prezidentskej kampane Zuzany Čaputovej, či mestskej strany Matúša Valla. Aj o politickom fundraisingu, ale najmä o tom, ako meniť Slovensko na lepšiu krajinu, sa zhovárala so Sandrou Polovkovou. Táto časť relácie Sloboda nie je happy end! bola realizovaná s finančnou podporou predsedu vlády Slovenskej republiky.

„Ja som taká, že keď nadávajú na Maďarov, tak som veľká Maďarka... Keď nadávajú na Slovákov, tak som veľká Slovenka.“ - To hovorí Eva Tokodi Adamík, príslušníčka maďarskej národnostnej menšiny žijúcej v Československu a dcéra veľmi odvážnej ženy, ktorá v neľahkých časoch pomohla v úteku za hranice rodine Reitmanovcov. Bol medzi nimi aj Ivan Reitman, známy režisér, tvorca filmov Krotitelia duchov a jeho pokračovania.

Pán Samuel Vízner bol počas vojny ešte malé dieťa a veľa si nepamätal. Matne si však spomínal, aj s pomocou rodinných fotografií, na „vojnovú sestričku“, ktorá s nimi žila. V roku 1999 – to už bol na penzii – našiel list z Izraela, vďaka ktorému trpezlivo a priam investigatívne zrekonštruoval nádherný príbeh. Jeho rodina, doslova riskujúc život, zachránili malé židovské dievčatko, ktorého rodičov sotva poznali. V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk/

Keby si niekto príbeh Marie Sidorovej vymyslel, asi by ste ho označili za nepravdepodobný. Ale ona ho naozaj zažila. Vyrastala na Ukrajine, ako mladé dievča sa priatelila s prezidentom Masarykom, v čase vojny a povstania zachránila životy takmer 40 detí a ešte stihla robiť pre partizánov a sovietskych vojakov popri práci zdravotníčky aj v spravodajských službách.

Tomáš Stern, predseda bratislavskej Židovskej náboženskej obce, sa so Sandrou Polovkovou rozpráva o minulosti, rodinnom príbehu, ale najmä o súčasnom živote židovskej menšiny na Slovensku. Za finančnú podporu vzniku tejto časti relácie ďakujeme Nadácii Slovenskej sporiteľne.

Michal Čonka prežil rané detstvo v období druhej svetovej vojny. Vo svojom rodnom kraji vo východoslovenskej dedine Piskorovce neďaleko mesta Stropkov zažil strach o život, utrpenie, zimu a hlad. V januári 1945 spali vonku okolo ohňa, pretože ich chalupa bola vypálená. Po vojne sa rodina presťahovala do Čiech za prácou. Až tu sa Michal naučil čítať. Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v ostravských hutách, neskôr ako vodič autobusu či lodník. V roku 1980 emigroval do Nemecka a dvadsať rokov strávil vo Frankfurte nad Mohanom. Michal Čonka je hrdý Róm a nikdy sa za to nehanbil.

V kultúre 90. rokov nebolo veľa takých ikon, ako divadlo Stoka. Jeho zakladajúcim členom je Vlado Zboroň, talentovaný herec, takže zaujímavým príbehom. Vlado sa narodil na Orave, kde v kultúre a politike ľudia absolútne nevenovali pozornosť a stali sa hybnou silou jednej z najvýznamnejších alternatívnych scén na Slovensku.

Hneď po vypuknutí vojny sa režisérka Viera Dubačová vybrala na Ukrajinu. Pomáhať a dokumentovať skutočné príbehy ľudí, ktorým sa z minúty na minútu zmenili životy, aby sme poznali pravdu a nepodľahli dezinformáciám. Smrť, strach, zima, hlad, utrpenie, trauma, ale aj silné odhodlanie neopustiť svoje domovy a odvážny boj voči ruskému agresorovi, sa stali jej dennými témami. Sledujte alebo vypočujte si rozhovor o aktuálnom živote nevinných ľudí na Ukrajine. Za finančnú podporu vzniku tejto časti relácie ďakujeme Nadácii Slovenskej sporiteľne.

Prudké zdraženie energií ukázalo, že drancovanie prírodných zdrojov sa bytostne dotýka každého. Juraj Rizman je aktuálne známy najmä kvôli svojmu vzťahu s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. V ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! sa s ním Sandra Polovková rozprávala o tom, ako vnímal Nežnú revolúciu, prečo sa stal aktivistom a čo sa mu v demokratickej krajine v oblasti občianskej spoločnosti podarilo. Za finančnú podporu vzniku tejto časti ďakujeme Nadácii Slovenskej sporiteľne.

Pani Lea Schreiber sa narodila v Dobšinej. Po prijatí protižidovských zákonov musela ako židovka prestúpiť do zvláštnej triedy vyhradenej židovským žiakom. Keď sa v Slovenskom štáte začalo otvorené prenasledovanie židov, jej rodine sa podarilo pred deportáciou do koncentračného tábora zachrániť útekom do hôr, neskôr sa ukrývali sa v dome istého železničiara. Hoci tieto dramatické chvíle prežila ako dieťa, dodnes si živo pamätá prežitú úzkosť a strach. O vojnových udalostiach však nehovorí ani so svojimi najbližšími. V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk/

Ako môžu filantropi pomôcť pochopiť sklamaným ľuďom, že demokracia je pre nich najlepšie riešenie. Nielen na Slovensku je dôvera v demokratický systém narušená. Budú ďalšie voľby referendom o demokracii? Ako nám môže pomôcť filantropia? A môžeme sa všetci stať filantropmi? Aj o tom sa rozprávala Sandra Polovková so zakladateľkou a spolumajiteľkou Curaprox, Luciou Paškovou a riaditeľkou Nadácie Pontis, Martinou Kolesárovou. Za finančnú podporu vzniku tejto časti ďakujeme Nadácii Slovenskej sporiteľne.

Vypočujte si podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk. V roku 1948 sa prvýkrát pokúsil o emigráciu. Uväznili ho na dva roky, ale z väzenia ušiel a tentoraz sa mu útek podaril. Prijal ponuku americkej armády, pôsobiacej v Nemecku niekoľkokrát vycestovať a aktualizovať dokumenty v tajných schránkach, za čo mu sľúbili azyl. Konfident, ktorý sa infiltroval k emigrantom, však zariadil, že ich skupinu chytili. Milan Krajčovič strávil trinásť rokov v najťažších pracovných táboroch – len preto, že chcel žiť slobodne.

Dvaja jej súrodenci emigrovali a ona si to odniesla – nemohla študovať vytúženú medicínu a ostala zdravotnou sestrou. Zvykla si a bola šťastná. Ďalší čierny bod na jej kádrovom posudku bola jej viera v boha, ktorú vôbec neskrývala a ŠtB na ňu a jej rodinu poriadalo priamo hony. Tak, že museli opustiť čerstvo postavený dom a emigrovať so štyrmi deťmi. Júlii v Amerike chýbalo Slovensko a keď sa po smrti manžela v mladom veku vrátila, nosila zasa v srdci Ameriku.

Vypočujte si podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk. Konštantín Nürnberg, ktorý prijal hebrejské meno Yeshayahu Nir, sa narodil sa v Žiline a aj keď sa počas druhej svetovej vojny vďaka známostiam darilo židovskej rodine dlho vyhnúť deportácii, v roku 1944 ich všetkých odvliekli do koncentráku Aushwitz-Birkenau. Už iba s otcom sa dočkali oslobodenia americkou armádou v tábore v Buchenwalde. Dva roky po skončení vojny odišiel do vtedajšej Palestíny, kde zakladal prvý slovenský kibuc na území Izraela. Príbeh v roku 2017 zaznamenal Filip Pavčík a spracoval Richard Dubný. V podcaste bola použitá hudba skupiny Mojše Band.

Vypočujte si podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk. Ladislav Kmetík bol človek, ktorý celý život žil v súlade so svojim presvedčením. V rámci kolektivizácie 50. rokov jeho rodinu vyhlásili za kulakov, čím sa dostala do existenčnej krízy. V období invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa naplno zapojil do letákových protestných akcií a formovania tajnej odbojovej činnosti, čo mu zničilo kariéru. Po nástupe normalizácie bol zatknutý za letákovú kampaň. Napriek tomu, a tiež vďaka svojej viere a skvelé, žil pokojný a vyrovnaný život.

Vypočujte si podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk. Počas Slovenského národného povstania Každý partizánom pomáhal ako vedel. Paulína Dubeňová vedela piecť chlieb, tak ho piekla. Za svoj život upiekla tisícky chlebov a zasadila asi toľko stromov.

Leo Žalio sa narodil v roku 1923 v mestečku Vianne v juhozápadnom Francúzsku. V 20. rokoch bola v Čechách veľká nezamestnanosť, čo donútilo Žaliových rodičov, pôvodom z Južnej Moravy, odísť v roku 1921 za prácou do Francúzska do mesta Vianne, kde sa vtedy zakladala skláreň. Jej riaditeľ, pôvodom Čiech, urobil vo svojej bývalej vlasti nábor. Leo teda prežíval detstvo vo Francúzsku. A práve tu sa pridal k partizánskemu odboju.

Keď počas 2. svetovej vojny obsadili nemeckí vojaci dom, v ktorom žila Anna Bergerová, spolu s matkou a sestrou utiekli a pridali sa k partizánskemu oddielu Čapajev. Tu pôsobila Anna ako ošetrovateľka, obe sestry pracovali aj ako spojky, tajne prenášali muníciu a získavali informácie pre odboj, do ktorého sa zapojili viacerí členovia ich rodiny. Spolu s partizánmi prežili 3 ženy aj pretrhnutie nemeckého frontu a spojenie s Červenou armádou pri Kalinove, prvej oslobodenej dedine. Ako ošetrovateľka pomáhala mladučká Anna nielen partizánom, ale aj raneným vojakom vracajúcim sa z frontu a väzňom prepusteným z koncentračných táborov.

Príbeh Alexandra Bachnára by sme dnes mohli označiť ako akčný: Pochádzal z veľmi chudobnej topoľčianskej židovskej rodiny, podarilo sa mu prežiť transport, v koncentračnom a pracovnom tábore v Novákoch sa zúčastnil ozbrojeného odboja, po vypukutí SNP so svojimi spolubojovníkmi prevzali moc a išli bojovať do povstania – tu viedol židovskú partizánsku skupinu, zloženú zo svojich spoluväzňov. A to je ešte stále len časť príbehu.

Rozhlas Štefana Horského sprevádzal vo všetkých dôležitých momentoch života. Už ako dieťa sedel počas druhej svetovej vojny s celou rodinou pri rádiu a počúval Londýn, Moskvu, Bratislavu alebo Viedeň, ktorú bolo v Devínskom Jazere pri hraniciach s Rakúskom počuť najlepšie. Vtedy ešte netušil, že ako šéfredaktorovi spravodajstva v Československom rozhlase mu práve živé vysielanie v roku 1968 zmení život natoľko, že sa už k mikrofónu ako reportér nedostane. Napriek tomu jeho láska k rozhlasu vydržala a prežil v ňom viac ako tri dekády života.

Eva Petričková žila obyčajný, spokojný život mladej ženy, matky, právničky. Život sa jej obrátil naruby, keď jej druhej dcére diagnostikovali autizmus. Vzhľadom na to, že neustále prichádzala do rôznych problematických situácií, s ktorými sa aj sama potrebovala vyrovnať, rozhodla sa založiť instragramový profil Spolu_aut. Zdieľa na ňom rôzne informácie z ich rodinného života a týmto prirodzeným spôsobom robí osvetu o ochorení, scitlivuje spoločnosť a aktivizuje sa aj advokačne. Sláva Daubnerová je dnes etablovanou divadelnou a opernou režisérkou najmä v zahraničí. Jej profesionálna cesta na Slovensku nebola vôbec jednoduchou. S úspechom v zahraničí si ju začali čoraz viac všímať aj doma. Spoznajte príbehy týchto 2 silných žien v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end!

Tereza Wiesnerová spolu so sestrou ako jedna z mála spomedzi topoľčianskych židov prežila holokaust. Dodnes má na ruke vytetované číslo z Osvienčimu, hoci viacerí židia si ho dávajú odstrániť. ,Môj dermatológ povedal, že je to hrdosť,´ hovorí plynule po slovensky bez prízvuku žena, ktorá už šesťdesiatšesť rokov žije mimo Slovenska. V roku 1949 sa totiž s príchodom komunizmu a kvôli stále prítomnému antisemitizmu s manželom rozhodli zo Slovenska odísť. Rozpráva s úsmevom, no dodáva, že vnútri to má úplne inak.

Pani Katarína Lokšová-Ráczová sa narodila do zmiešanej maďarsko-židovskej rodiny. Jej otec, Oliver Rácz, vyznamenaný titulom Spravodlivý medzi národmi, zachránil počas 2. svetovej vojny pred deportáciou do koncentračného tábora niekoľko ľudí, medzi ktorými bola aj Katarínina matka. Rodičia podporovali svoju dcéru v športe a Kataríne učaroval šerm, ktorému sa zasvätila celý svoj život. Mimoriadne úspechy dosiahla ako niekoľkonásobná majsterka Československa, ktoré reprezentovala na mnohých medzinárodných súťažiach, ale aj na 3 olympiádach. Po ukončení vrcholovej kariéry sa venovala výchove mladých šermiarskych talentov, ďalej aktívne pracovala v olympijskom hnutí a stala sa zakladateľkou slovenského Klubu fair play a národnou ambasádorkou pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy.

Eva Karvašová sa narodila v roku 1932 v Piešťanoch v rodine lekárnika. Prenasledovaný bol jej otec a tiež prvý aj druhý manžel. Otec sa angažoval v protifašistickom odboji, zatiaľ čo dievčina partizánom napájala kone. Jej prvého manžela poslali komunisti do väzenia za poburovanie a druhý bol perzekvovaný ako nepriateľská osoba. Eva Karvašová si teda na pokojný život nikdy nezvykla. Keď jej však ŠtB ponúkala „lepší život” výmenou za spoluprácu, rázne odmietla. Druhým manželom Evy Karvašovej bol známy dramatik Peter Karvaš, ktorý mal po odmietnutí sovietskej invázie v roku 1968 zákaz písať a vyučovať.

Už v detstve si užila, čo to znamená „pozornosť“ ŠtB. Známa herečka a diplomatka Magdaléna Vášaryová je vyštudovaná sociologička a na hereckú dráhu ju nasmerovalo to, že jej komunisti zakázali akademickú kariéru. Po tom, čo sa rozlúčila s herectvom, zažila priam thrillerové príbehy ako prvá porevolučná veľvyslankyňa Československa v Rakúsku. Samozrejme, zažila aj konflikty s Vladimírom Mečiarom.

Profesor Juraj Stern prežil holokaust, komunizmus, politický tlak zo strany ŠtB a v 90. rokoch sa neváhal postaviť ani Vladimírovi Mečiarovi a jeho politike, ktorá zo Slovenska spravila „čiernu dieru Európy“, ako nás v tom čase nazvala bývalá americká šéfka diplomacie Madelaine Albrightová.

Marianna Némethová, rodená Krajčírová, je nositeľkou mnohých vzácnych titulov a právom jej patrí oslovenie športová legenda, gymnastka Slovenska 20. storočia či majsterka Československa. Pani Marianna, ktorá svoj život zasvätila gymnastike, je tiež živým dôkazom toho, že keď sa túžba, cieľavedomosť a vytrvalosť stretnú s tvrdou prácou, aj zdanlivo nemožné veci sa stávajú realitou.

Magda Stančíková patrí medzi ľudí, ktorí mali za druhej svetovej vojny zomrieť kvôli ich židovskému pôvodu. V perzekúciach potom pokračoval komunistický režim, ktorý jej bezdôvodne zobral milovaného manžela na celé tri roky a zničil mu zdravie.

Nie je to tak dávno, kedy v BBSK panovala ĽSNS. Akoby ľudia zabudli na to, že Banská Bystrica a jej okolie bolo centrom SNP. "Oslavy" sa na župnom úrade prejavovali vyvesením čiernej vlajky. Predseda BBSK škrtal rozpočty divadlám, kultúrnym inštitúciám. Rušil divadelné predstavenia. BBSK je rozlohou najväčší kraj na Slovensku. Patrí doň mnoho miest a obcí, ktoré dnes írečito nazývame hladovými dolinami. Od 13. do 16. júla sme ním tretíkrát prechádzali s memoriálom STOPAMI UKRÝVANÝCH DETÍ. Ako sa darí prežiť umeniu a kultúre v tomto kraji a čo si pamätá? Aj o tom sa sme sa rozprávali s Karin Kilíkovou, spoluautorkou a riaditeľkou programovej rady projektu Prepni na Revúcu (Revúca - Hlavné mesto kultúry 2022/2023) a s Marošom Pavúkom z breznianskej Bombury. Moderuje Sandra Polovková. Za finančnú podporu vzniku tejto časti ďakujeme Nadácii Slovenskej sporiteľne.

Bol rok pred vypuknutím 2. svetovej vojny, a on ako dieťa so židovským pôvodom, sa dostal do veľmi zložitej situácie, na konci ktorej si musel aj s rodičmi doslova zachraňovať holý život sedemmesačným pobytom v bunkri v lese. Ivan Kamenec je prvý historik, ktorý sa u nás začal venovať téme holokaustu.

Vypočujte si podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk. „V byte sme počas vojny žili desiati. Z toho štyria boli ukrývaní Židia,“ spomína Emília Sasinová na život počas vojny. Jej rodina sa musela presťahovať po tom, ako časť slovenského územia pripadla Maďarsku. Väčšinu života prežila v Nitre, kde spoločne s rodičmi ukrývali v dome celkovo šiestich Židov. Štyroch nich odviedli do koncentračného tábora, vrátil sa jediný. Emília bola po revolúcii v roku 1989 v Izraeli, kde sa jej dostalo uznania za pomoc Židom.

Stanislava Melečková, ktorej celý život hovorili Sláva, a československý hádzanársky reprezentant Igor Bielik boli krásny zaľúbený pár. Po roku 1968 emigrovali, v Austrálii sa zobrali a presťahovali sa do Izraela. Sláva cítila potrebu vrátiť sa do Československa navštíviť svojich rodičov, lebo si myslela, že to zmení ich odmietavý vzťah k jej manželovi. Komunistický režim vo fáze začínajúcej normalizácie však zabránil návratu za manželom. Veľká láska bola zničená. Aj takéto komorné príbehy hovoria o obrovskej neľudskosti režimu, ktorému nebolo nič sväté.

Vypočujte si podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk. Ján Zavarský patrí medzi najvýznamnejších slovenských scénografov. Neoddeliteľnou súčasťou jeho života bola revolta proti režimu, následkom ktorej mu zobrali pas na 6 rokov a nemohol ísť ani do susedného socialistického Maďarska. Mimoriadne významná je jeho spolupráca s kultovým Divadlom na provázku.

Dodnes nie sú na Slovensku všetky práva samozrejmosťou. Menšiny LGBTIQ trpia obmedzovaním základného práva - na lásku. K jeho odopieraniu sa pripájajú ďalšie negatívne javy v oblasti legislatívy, ako aj psychické a fyzické násilie, či odmietanie ľudí priamo v rodinách. O zmenu k lepšiemu sa na Slovensku snažia celý čas v demokracii množstvo aktivistiek, aktivistov, odborníčiek a odborníkov. S Janou Jablonickou Zezulovou a Andrejom Kurucom sme sa v najnovšej časti relácie Sloboda nie je happy end! rozprávali aj o prvom československom teplom aktivistovi, Imrichovi Matášovi. Podporiť lásku môžete v sobotu, 23. júla, na bratislavskom PRIDE. Za finančnú podporu vzniku tejto časti ďakujeme Férovej nadácii O2.

Štefan Ružovič pocítil nenávisť k tyranskému komunistickému režimu veľmi skoro. Kým si jeho spolužiaci užívali bezstarostnú mladosť, on spolu s kamarátmi založil diverznú skupinu, ktorá sa zaoberala aj prevádzaním ľudí cez pohraničné pásmo v Devínskej novej vsi, ktoré dôverne poznali. Je to veľmi akčný príbeh, ktorý bohužiaľ skončil tak, ako to bolo v tých časoch bežné, ba Ružovič s kolegami mal ešte šťastie, že prevádzanie ľudí do trestov nezarátali, lebo o ňom nevedeli.

Pred rokom 1989 sa československé umenie najmä do západného sveta dostalo väčšinou náhodou alebo zázrakom. Po krátkom uvoľnení v 60. rokoch, nasledovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy a normalizácia, ktorá zatvorila všetky dvere. Aj slobodnej tvorbe. Dnes je to úplne inak. Umelci a umelkyne chodia na zahraničné stáže, rezidencie, vystavujú po celom svete. Ich diela sú kupované do svetových zbierok. Postaveniu slovenského umenia v zahraničí výrazne pomáha aj diplomacia prostredníctvom veľvyslanectiev a kultúrnych inštitútov. V najnovšej časti Sloboda nie je happy end! sme diskutovali s Jakubom Urikom, riaditeľom Slovenského inštitútu v Jeruzaleme a s grafikom, Matúšom Maťátkom. Za finančnú podporu ďakujeme Férovej nadácii O2

Aj digitálny svet môže prispievať k ochrane demokracie. Bezpečná participácia na dianí v digitálnom svete podporuje slobodu, ochranu demokracie, základných ľudských práv idúc ruka v ruke s osobnou zodpovednosťou. O digitálnom občianstve a bezpečnosti v digitálnom svete diskutovali Andrea Cox z neziskovej organizácie DIGIQ, Roman Kováč zo spoločnosti ESET a Sandra Polovková z Post Bellum. Ďakujeme, že vznik tejto časti relácie finančne podporila Nadácia ESET.

Anna Šestáková prežila druhú svetovú vojnu viac-menej bez ujmy, ale jej manžel sa dostal do hľadáčika ŠtB, úplne bezdôvodne ho uväznili, odsúdili na doživotie a ju samu vysťahovali v rámci takzvanej Akcie B. Až po šiestich rokoch odlúčenia manžela prepustili a v roku 1957 sa mohli pozvoľna vrátiť do normálneho života.

Husľová virtuózka Jela Špitková patrí medzi najvýznamnejšie slovenské hudobníčky. Jej kariéra je oslnivá, ale ani jej rodina sa nevyhla ústrkom komunistického režimu.

Ako školák prežil Otto Šimko nástup protižidovských zákonov, ktoré z nevinných ľudí spravili vyvrheľov a pripravili ich o práva. V zbernom stredisku v Žiline čakal s rodinou na transport do tábora smrti, ale vďaka šťastiu a falošným papierom sa zachránili. Okamžite po vypuknutí SNP sa pridal k partizánom. Pri akcii ho chytili gardisti a opäť hrozila deportácia, ale Otto ušiel z nemocnice. Po oslobodení vytriezvel z komunistických ideálov a užil si socialistický antisemitizmus.

Karol Natan Steiner sa narodil do bratislavskej rodiny lekára. To ich aj zachránilo pred prvou vlnou deportácií, pretože ľudia v strategických zamestnaniach a ich rodiny mali výnimky. Napriek tomu prežil ako chlapec v tábore Bergen-Belsen peklo, aké si vôbec nevieme predstaviť. Tiež prišiel o veľkú časť rodiny.

Diskusná relácia SLOBODA NIE JE HAPPY END! s divákmi na tému: Prečo pomáhame Ukrajine? Sandra Polovková sa rozprávala s pani profesorkou MÁRIOU PATAKYOVOU, ktorá bola donedávna vo funkcii verejnej ochrankyne práv a s ANDREOU NAJVIRTOVOU, riaditeľkou organizácie Človek v ohrození. Diskusiu vznikla vďaka finančnej podpore Nadácie ESET

V čase 2. svetovej vojny bol Ivan Bergida ešte malý a udalosti z tohto obdobia sa dozvedel hlavne cez rozprávanie rodičov. Osudy jeho rodiny, z ktorej mnohí zomreli, a tiež a povojnový antisemitizmus ho doviedli k emigrácii do Nemecka. Ako vývojár v IBM zažil technologicky fascinujúce obdobie zrodu mikroprocesorov. V čase nahrávania rozhovoru v roku 2021 žil v Mníchove. V podcaste bola použitá hudba skupiny Mojše Band.

Ján Prokop prežil mladosť v agresívnej atmosfére slovenského štátu. Kvôli účasti na vysokoškolskej akcii ho zatkli a vyšetrovali. Bol 9 rokov väznený v Leopoldove a neskôr v Jáchymove. Po dlhých rokoch čakania sa oženil so svojou snúbenicou, s ktorou mali dvoch synov. Popri práci sa tajne venoval akustike a ozvučil štyridsaťjeden kostolov na Slovensku.

Alžbeta Ošvátová sa narodila v malebných Čičmanoch, kde prežila krásne detstvo. V obci pocítili krutosti ľudáckeho režimu. Vďaka ťažkej dostupnosti sa obec stala základňou partizánov. 6. apríla vtrhlo do Čičman 300 Nemcov a podpálili horný koniec drevenej dediny a 65 mužov odvliekli do koncentračného tábora. Alžbeta s mamou, sestrou, krstnou mamou a jej rodinou a ďalšími dedinčanmi ušli z dediny. Tri týždne sa skrývali v horách, v pivniciach a v bunkroch. V dedine zhorelo asi 100 domov a hospodárskych budov a 500 ľudí prišlo o strechu nad hlavou. Tragédia ovplyvnila aj veľa nasledujúcich Betkiných rokov.