Príbehy 20. storočia

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete (s Jozefom Psotkom), a jeden z mála, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. a tým jeho výkony zďaleka nekončia.

V Nitre žila židovská komunita v súlade a priateľstve s majoritou. Nacistické zverstvá toto spolužitie kruto narušili. Veľmi cenné svedectvo o Druhej svetovej vojne v Nitre priniesla pani Jurčová, ktorá udalosti navyše vnímala detskými očami: bola svedkyňou transportu židovských spoluobčanov, zverských zásahov Hlinkovej gardy a bombardovania Nitry.

Aj keď sa Štefan Zora narodil v roku 1949, jeho život bol poznačený holokaustom a tragickými rodinnými príbehmi. Mal však v sebe dostatok energie, aby sa stal hercom v detskej dramatickej skupine, absolvoval v Rakúsku medicínu a odišiel do Ameriky, kde sa stal psychológom. Tragédia holokaustu nebola len záležitosťou generácie, ktorá ho zažila ale aj tých, čo sa narodili po vojne. Potvrdzuje to aj príbeh Štefana Zoru.

Eva mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa neskôr stala významnou vedkyňou.

Väčšina ľudí si v mladosti vyberie profesiu či odbor, ktorému sa potom venujú takmer celý život. V spoločnosti nájdeme ale aj renesančné osobnosti, ktoré vystriedajú celú škálu rôznych zamestnaní a špecializácií, rozbehnú veľmi rozmanité projekty. Medzi takýchto kreatívnych jedincov patrí aj Fedor Gál, jeden z najdôležitejších ľudí Nežnej revolúcie a politiky bezprostredne po nej. Fedor Gál je aktuálny laureát Ceny Pamäti národa. 

Emil Sedlačko, čerstvý laureát Ceny pamäti národa, sa narodil tesne pred oslobodením v Trenčianskych Tepliciach. Základnú vojenskú službu absolvoval ako syn nepohodlných občanov. V auguste 1968 patril medzi hlasných oponentov vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Niekoľkokrát bol zatknutý, vypočúvaný a väznený štátnou bezpečnosťou. Dve desaťročia znášal spoločenské a politické ponižovanie. V novembri 1989 spoluzakladal nezávislé slovenské odbory. Po nástupe mečiarizmu ho lákali do HZDS, no odmietol a opäť sa stal nepohodlným. Ako dôchodca vyštudoval univerzitu tretieho veku a organizoval výstavy o tom, že sloboda nie je samozrejmosť.

Keď Červená armáda oslobodila Soblahov, obec v okrese Trenčín, Karol Mrázik sa už ako pätnásťročný pridal k nim a bojoval až do konca druhej svetovej vojny.

Zrejme iba málo rodín na Slovensku sa môže pochváliť tým, že má v rodine štyroch reprezentantov. O rodine bežkyne na lyžiach Jaroslavy Páričkovej (rodenej Kratochvílovej) to platí. Bola reprezentantkou Československa v tomto obľúbenom bielom športe nielen ona, ale aj jej manžel Andrej „Drážo“ Párička a po rokoch aj obe ich deti, ktoré nesú mená po rodičoch - Jaroslava Páričková ml. a Andrej „Drážo“ Párička ml. Ten sa dokonca prebojoval v roku 1998 na zimné olympijské hry v Nagane.

Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v päťdesiatych rokoch. Štefan ešte ako mladistvý musel na vlastnej koži okúsiť drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel viac ako päť rokov z pôvodných desiatich za vykonštruovanú špionáž a vlastizradu. Väčšinu času potom strávil v jáchymovských uránových baniach.

Krasokorčuliarka Agnesa Búřilová, rodená Wlachovská, reprezentovala Československo v krasokorčuľovaní na všetkých vrcholových podujatiach. V slovenskej olympijskej histórii má pozoruhodný primát. Sama súťažila na zimných olympijských hrách v krasokorčuľovaní v kategórii športových dvojíc. Potom na nich trénersky viedla bronzového medailistu Jozefa Sabovčíka a napokon na ZOH súťažil v ľadovom hokeji aj jej syn. V roku 2023 sa dostala do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Príbeh v roku 2024 zaznamenal Martin Rodák a spracovala ho Lucia Stankovičová Fričová.

Otčim a brat Pavla Múčku bojovali v SNP. Pavol podával partizánom informácie, zohnal im zbrane, pomohol overiť doklady, V Uhrovci zažil výpady Nemcov a vlasovcov proti partizánom. Jeho brat padol v boji.Pavol Múčka patrí medzi tých, ktorí nikdy nestratili komunistické presvedčenie.

Jedna z najvýznamnejších slovenských koncertných klaviristiek dostala v roku 1971 zákaz hrania z politických dôvodov. V roku 1984 ilegálne prešla aj s dcérou hranice do Talianska. Následne žila ako politická utečenka v Grade, Terste a Latine. O 8 mesiacov neskôr emigrovala do USA, kde obnovila svoju kariéru. Ako prvá Slovenka mala v roku 1992 sólový koncert v newyorskej Carnegie Hall. V USA aj na Slovensku publikovala odborné texty z oblasti hudobnej vedy a napísala aj svoju autobiografiu.V podcaste sú použité úryvky z komorných koncertov umelkyne.

Keď mal syn Pavla Taussiga jedenásť rokov, pripravil pre neho jeho otec darček – spísal svoj životopis. V ňom popísal, čo ako chlapec v rovnakom veku robil. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby Pavel Taussig nebýval medzi jedenástym a dvanástym rokom v Osvienčime, Mauthausene a ďalších koncentračných táboroch. Tieto zápisky po mnohých rokoch vyšli v slovenčine pod názvom Chlapec, ktorý prežil pochod smrti. Kniha vychádza z denníkových záznamov, ktoré si Pavel Taussig viedol krátko po oslobodení počas svojej rekonvalescencie v lete 1945.

Jána Rampáka už ako dospelého človeka zlákalo divadelníctvo. Účinkoval v legendárnej trnavskej Kopánke, neskôr Disku, s ktorým spolupracoval Blaho Uhlár. Bol doslova spoluzakladateľom silnej trnavskej ochotníckej scény a k divadlu mal vždy profesionálny prístup.

Marta Červená sa v roku 1970 sa stala členkou tajnej rehole Školských sestier sv. Františka z Assisi. Dňa 27. mája 1983 zažila priebeh „Akcie Vír“, ktorá pripomenula brutalitu 50. rokov. Bola obvinená a zatknutá. Väzbu absolvovala v Ústave na výkon trestu v Žiline. 11. mája 1983 bola po všeobecnom nátlaku spoločnosti prepustená po 40 dňoch väzby na slobodu.

Branislav Oláh sa narodil v Detve v rómskej rodine v roku 1974. Starý otec bol internovaný v pracovných táboroch, s bratmi bol ako partizán účastníkom SNP. Branislav sa angažoval počas Nežnej revolúcie. Od roku 2000 pracuje ako novinár, okrem toho je bloger a spisovateľ. Od roku 2006 pôsobí ako terénny sociálny pracovník.

Kristína Koníková počas 2. svetovej vojny nosila so svojím psíkom chlieb a odkazy otcovi, bratovi a partizánom do bunkrov na Starej Myjave, kde vzniklo silné protifašistické hnutie a partizánsky odboj. S rodičmi a bratom sa nikdy o jej poslaní a odvahe počas vojny nebavili, brala to ako samozrejmosť.

Scenárista a režisér Jozef Banyák Pochádzal z rómskej rodiny kováčov, počas komunizmu miništroval v kostole. Rodina z Viedne ovplyvnila jeho pohľad na svet. Vyštudoval réžiu na VŠMU, pracoval na hollywoodskych produkciách na Slovensku. Má zásluhu na desiatkach hodnotných projektov – filmov a relácií.