Príbehy 20. storočia

Pred druhou svetovou vojnou žilo v Žiline približne 18 800 obyvateľov, z čoho bolo približne 3500 Židov. Početná komunita nežila izolovane, ale významným spôsobom participovala na živote a rozvoji mesta. Príchodom vojny a vznikom krutého Židovského kódexu, ktorý vstúpil do platnosti v septembri 1941, sa ich spoločenské, sociálne, ekonomické a ľudské podmienky začali drasticky zhoršovať. Bol to jeden z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe.Ako vnímala toto tragické obdobie v našej histórii detskými očami Margita Naďová?

Vypuknutie druhej svetovej vojny na život ľudí v osade Horná Stredná, skrytej hlboko v Strážovských horách, vplývalo len okrajovo. Desať rodín osady žilo svojím životom podobne ako pred vojnou. Slovenský štát im zabezpečoval falošný pocit istoty a bezpečia. Mladí slovenskí muži však už v tom čase rukovali do zložiek Slovenskej armády, ktoré po boku nacistického Wehrmachtu bojovali na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Krutosti vojny sa k ľuďom v osade dostali až vypuknutím Slovenského národného povstania. Albín Jankulík mal v tom období deväť rokov a pamätá si na vypálenie Hornej Strednej. Nemci si celú udalosť zaznamenávali kamerou a použili ako súčasť týždenných propagandistických správ.

Edite Grosmanovej nacisti zobrali detstvo. Bola v prvom transporte do koncentračného tábora Auschwitz. Pre náš podcast hovorila ako jedna z troch posledných žijúcich Sloveniek z prvých transportov. 25. marca si pripomenieme mimoriadne smutné výročie. Pred 82 rokmi odišiel zo Slovenska prvý dievčenský židovský transport. Vypravili ho z Popradu do koncentračného tábora Auschwitz.V marcové dni krátko po sebe odišli viaceré transporty. V úplne prvom transporte bolo tisíc mladých žien. Do októbra 1942 bolo z územia ľudáckej slovenskej republiky vyvezených takmer 58 000 obyvateľov židovského pôvodu. Ďalších 13 000 bolo deportovaných po potlačení Slovenského národného povstania.Deportácie a hrôzy holokaustu neobišli ani slovenských Židov, ktorí sa počas vojny, po arbitráži ocitli na maďarskom území.Edita Grosmanová je jednou z troch žijúcich Sloveniek z prvých transportov. Manželka scenáristu oscarového filmu Obchod na korze Ladislava Grosmana zažila strašné veci, ktoré sú pre nás úplne nepredstaviteľné. Prežívala krásne detstvo, a zrazu, z ničoho nič, prišlo peklo. Dnes o tom hovorí pokojným hlasom a mrzí ju jedine to, že v spoločnosti sa zasa zdvíha násilie a extrémizmus.

Alica Chladeková, rodená Grofová, je naša najúspešnejšia stolná tenistka. Mnohonásobná reprezentantka Československa bola vypočúvaná a sledovaná Štátnou bezpečnosťou. Počas celej svojej úctyhodnej kariéry bola frustrovaná pomermi v slovenskom stolnom tenise.

Pani Anna Ďurišová zažila 2. svetovú vojnu ešte ako dieťa. Bola svedkom toho, ako postupne odvádzali členov jej blízkej židovskej rodiny, aj ako sa obyvatelia jej rodnej dediny museli vysporiadať s nemeckými a neskôr rumunskými vojakmi. Rodina zažila ťažké časy komunistami nanútenej kolektivizácie a vysokých kontingentov.

Bratislavská rodáčka Felicitas Babušíková sa po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK chcela venovať vedeckej kariére v oblasti biochémie. Po bratovej emigrácii na západ v roku 1969 ju však vtedajší režim prinútil zmeniť plány a po vlastnej krasokorčuliarskej reprezentácii sa popri civilnom zamestnaní v zdravotníctve úspešne presadila ako uznávaná rozhodkyňa Medzinárodnej korčuliarskej únie. Pani Felicitas je i zakladateľkou Memoriálu Ondreja Nepelu.

Alžbeta sa narodila v Šuranoch. Začala chodiť do meštianskej školy v rodnom meste až do svojich 15 rokov. V marci 1944 bolo vytvorené Šuranské židovské geto, kde ju umiestnili aj s jej rodinou. V júni 1944 celú rodinu deportovali do Komárna, následne do Košíc, a odtiaľ do Osvienčimu. V roku 1944 bola Alžbeta aj s matkou transportovaná do továrne v Sudetoch. V roku 1945 umrela Alžbetina matka, keď ju vyhodili k železničnej trati, kam hádzali odpad z továrne. Alžbeta si zobrala za manžela Andreja Brodyho a žili v Nitre. Spolu s manželom sa presťahovali do Izraela, kde sa im narodili dve deti.

Zďaleka nielen Slovensko tápe, ako napredovať.S najznámejším vydateľom slovenskej literatúry, večným bojovníkom za slobodu všeobecne, aktérom Nežnej revolúcie v Leviciach sa zhovára Sandra Polovková nielen o minulosti, ale aj o ohrození slobody v súčasnosti. Diskusiu sme realizovali v spolupráci s občianskym združením literarnyklub.sk v rámci festivalu Cez Prah.Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Bratislavského samosprávneho kraja. Ďakujeme.Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy https://postbellum.darujme.sk/spomienky-pamatnikov-zachovavame-aj-vdaka-vam

Milada Cábová prežila krásne detstvo v Lidiciach, ale vypálenie obce jej zmenilo život. Deportovali ju aj s matkou do pracovného tábora Ravensbrück, kde so šťastím prežila strašné podmienky a v čase konca vojny aj pochod smrti. Prežili obe. Hovorí, že až keď sa jej narodili vlastné deti pochopila, aká strašná bola strata lidických matiek – 82 ich detí nacisti zavraždili a prežilo len 17.

Ešte počas štúdia architektúry dostal Václav Čeřovský vysoké štátne vyznamenanie, Československú Jánošíkovu medailu, za svoju činnosť v partizánskych oddieloch na konci nacistickej okupácie. Kvôli kresťanskému presvedčeniu ale odmietol stranícku kariéru, ktorú mu ponúkali komunisti. Nasledovalo vyhodenie zo školy a nakoniec päť rokov v jáchymovských lágroch. Štúdium dokončil až koncom šesťdesiatych rokov.

Ľubomír Ftáčnik sa narodil v Bratislave v roku 1957 ako druhé dieťa z jednovaječných dvojčiat. Vyštudoval fyziku pevných látok, ale v tejto brandži nikdy nerobil, celý život sa živil šachom. Od 13 rokov hral šach v bratislavskom klube Slovan. V roku 1977 vyhral juniorské majstrovstvá Európy a stal sa juniorským majstrom sveta, V roku 1980 sa stal veľmajstrom v šachu. Je štvornásobným majstrom Českloslovenska. Sedemkrát sa zúčastnil na šachovej olympiáde. Do roku 2003 sa pravidelne nachádzal vo svetovej stovke. Dnes učí ľudí z celého sveta šach.

Ján Zachara je najstarším žijúcim Slovákom, ktorý vyhral olympijské zlato. V časoch studenej vojny mal ako československý boxer možnosť cestovať do štátov západného bloku. Bolo to počas doby, keď súťaženie a športovú konkurenciu priamo podnecovalo politické napätie. Povojnový šport sa ešte v mnohom odlišoval od dnešného profesionálneho zápolenia.

Michal Kaňa, syn slovenských vysťahovalcov, ktorí sa usadili v srbskej Vojvodine, sa počas štúdia teológie v Ríme stal vďaka svojmu juhoslovanskému pasu tajnou spojkou Ríma s cirkvou na Slovensku. V rokoch 1978 až 1983 odovzdával tajné informácie a prevážal náboženskú literatúru, ktorá bola v tom čase v Československu zakázaná. Vyšetrovali ho v Československu, Juhoslávii i Rakúsku.

Bývalý režim a okupácia v roku 1968 vyštvali z domova množstvo talentovaných ľudí. Medzi nimi bol aj muzikant Albín Berky, ktorý môže o sebe bez preháňania povedať, že je jedným zo zakladateľov hudobného školstva v Austrálii. Síce sa cítil byť súčasťou bratislavskej scény, ale túžba po slobode bola silnejšia.

Oľga Gyarfášová uvádza v pondelok, 18. decembra, do života novú knihu AKO SME ŽILI V ROKOCH NORMALIZÁCIE s podtitulom Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. V ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! sa Sandra Polovková zhovárala s Oľgou Gyarfášovou nielen ako autorkou knihy a docentkou sociológie. Spolu s prekladateľkou Juliou Sherwood spomínajú na svoje odhodlanie a presvedčenie byť súčasťou disentu, na normalizáciu, či prenasledovanie ŠtB. Diskusiu sme realizovali v spolupráci s občianskym združením literarnyklub.sk v rámci festivalu Cez Prah. Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Bratislavského samosprávneho kraja. Ďakujeme. Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy https://postbellum.darujme.sk/spomienky-pamatnikov-zachovavame-aj-vdaka-vam

Po potlačení SNP bola Ervinova rodina v septembri 1944 deportovaná do koncentračného tábora v Seredi. Ervín a jeho brat – dvojča mali 4 roky. So šťastím sa vyhli transportom do Auschwitzu, svoje si užili v Terezíne. Celá rodina prežila a vrátila sa do Topoľčian, kde Ervín ako päťročný zažil 24. septembra 1945 pogrom na židov. Pozornosť ŠtB si neskôr „užil“ kvôli emigrácii bratov, aj kvôli svojmu pôvodu mal sťaženú kariéru. Od svojich 56 rokov sa profesionálne venoval spevu židovských piesní.

Niektoré príbehy 20. storočia odrážajú paradoxy doby a zaznamenávame aj takéto príbehy. Imrich Kružliak počas Slovenského štátu slúžil ľudáckej propagande, ale musel si zažiť svoje, aby sa postavil na správnu stranu dejín a stal sa jedným z prvých redaktorov Rádia Slobodná Európa. Bol tiež jedným z najvýznamnejších exilových literátov.

Silná emigračná vlna po auguste 1968 a v rokoch bezprostredne nasledujúcich zasiahla všetky vrstvy československej spoločnosti. Tí, ktorí prekračovali hranice na západ, volili zvyčajne nemecky hovoriace krajiny, západné Nemecko a Rakúsko, prípadne Švajčiarsko. Emigrácia do Talianska nebola príliš častá. Štatistiky hovoria, že počas dvoch rokov po auguste 1968 odišlo zo socialistického Československa okolo sedemdesiat až osemdesiat tisíc Čechoslovákov. Väčšinou to boli mladší ľudia, obyčajne vzdelaní, ktorí mali odvahu začínať v cudzine znova a nebáli sa ťažkých začiatkov. Až do jesene 1969 boli hranice na západ viac-menej otvorené, utekalo sa okrem iného aj cez vtedajšiu Juhosláviu. Jednou z čerstvých absolventiek vysokej školy, ktorá sa rozhodla emigrovať touto cestou do Talianska, bola aj Magdaléna Štefanová.

Našinci sa pod tlakom polulistov odvracajú od demokratických hodnôt.Ako sa Václav Sochor dostal z BBC do vedenia Nadácie Tipsport a prečo majú záujem natočiť príbehy športových legiend? O tom, ale aj o význame demokracie sa rozpráva v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! so Sandrou Polovkovou. Pomôžte nám nezabúdať.

Hokejový pamätník a bratislavský rodák Karol Fako patrí k najstaršej generácii slovanistov. Povojnový šport mal ešte ďaleko k modernému profesionálnemu súťaženiu a ani postavenie športovcov nebolo také rentabilné ako dnes. Napriek obdivu fanúšikov a uznaniu verejnosti sa aj tí najlepší mohli poľahky dostať do nemilosti štátnych orgánov. Fako je svedkom doby, keď ani úspešní hokejisti nemali istotu, že nebudú strhnutí prívalom dejín.

Josef Nový sa narodil v Čechách, ale väčšinu života prežil na Slovensku. Dlhé roky sa venoval fotografii a tiež lietal na vetroňoch a servisoval leteckú elektroniku. 21. augusta 1968 zdokumentoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v Žiline. Raz si ho pri fotografovaní na letisku všimli a len šťastnou súhrou náhod to nedopadlo zle. Filmový materiál mal dlhé roky odložený v hadici od vysávača a fotografie zverejnil až po Nežnej revolúcii.

Ak môžeme v československých dejinách hovoriť o dobe temna, potom sú to rozhodne päťdesiate roky 20. storočia. V tom čase dochádzalo zo strany komunistického režimu k prenasledovaniu, perzekúciám a vraždeniu nevinných ľudí.Toto je aj príbeh Karla Šlinga. Narodil sa 29. apríla 1945 v Londýne Matka bola Angličanka, Otto Šling bol Čech židovského pôvodu. Obaja boli presvedčení komunisti. Po vojne sa rodina presťahovala do Československa. Otec ako krajský tajomník KSČ v Brne spoluorganizoval „Víťazný február“. V roku 1952 bol odsúdený v antisemitskom procese s Rudolfom Slánskym a ďalšími na trest smrti. Matka bola väznená medzi rokmi 1950 a 1953. Karel s bratom Janom strávili tieto roky v detských domovoch. Všetci boli komunistami doslova prinútení k odchodu do Británie, Karel tam odišiel posledný, po podpise Charty 77.

Keď mal Ján Dorúšek 18 rokov, jeho najlepším priateľom bol Ján Gabčík. Áno, ten slávny Ján Gabčík, legendárnu postavu druhého odboja, parašutistu z výsadku „Anthropoid“, účastníka operácie, ktorá zlikvidovala Heydricha. S Jánom Gabčíkom prekročili hranice, lebo túžili bojovať v zahraničnom odboji.

Zdenka Koláriková vyrastala v rodine, ktorá už od tridsiatych rokov minulého storočia verila myšlienkam komunizmu. S manželom Michalom v roku 1968 verejne prejavili nesúhlas s okupáciou Československa a následne sa stali obeťami normalizácie: stratili zamestnanie i možnosť pracovať vo svojom odbore, boli vylúčení z komunistickej strany, ich synovia mali problémy s prihláškami na stredné i vysoké školy. Napriek tomu svoj postoj nikdy nezmenili a pohybovali sa v slovenskom disidentskom prostredí.

Znalosť histórie je účinnou zbraňou proti hoaxom.Sandra Sviteková je mladá žena, ktorá chcela byť pani učiteľkou, ale slovenské podmienky boli pre ňu neprijateľné. Preto radšej niekoľko rokov pracovala v obchode na oddelení mäsiarskych výrobkov.Popri tom sa ale nechcela histórie vzdať a veľmi efektívne využila technológie 21. storočia. Dnes už o nej môžeme hovoriť ako o jednej z najznámejších influenceriek na Slovensku.V relácii Sloboda nie je happy end! sa so Sandrou Polovkovou rozprávala o svojej ceste influencerky, o jej práci, ale napríklad aj o crossfite, ktorému sa obe Sandry venujú v bratislavskom Crossfit Proton.

Alexander Burger prežil pestrý život. Narodil sa v obci Ratkovské Bystr, odišiel tzv. balkánskou cestou do Francúzska, v libanonskom Bejrúte bol odvedený do československej armády. V Marseille nastúpil ako vojak 1. československej divízie. Zúčastnil sa obrany Francúzska, odplával z juhofrancúzskeho prístavu Séte do Liverpoolu, zúčastnil sa obliehania Dunkerque pri meste Bourbourg. Hovoril, že nebol naivný a stále rátal s tým, že vojnu neprežije. Keď sa vrátil domov, uvedomil si, že nemá žiadnu kvalifikáciu.

Zdravotná sestra Liana Hanusová si už nepamätá, či bola v službe práve to popoludnie 16. januára 1969, keď sa svetom rozletela šokujúca správa, že na hornom konci Václavského námestia sa polial benzínom a potom zapálil dvadsaťročný študent histórie na Karlovej univerzite Jan Palach. Spomína si na prvé aj posledné stretnutie s ním. Pracovala vtedy na oddelení popálenín v Legerovej ulici.

Jehuda Bacon prežil iba vďaka súhre neuveriteľých náhod a ako dieťa prežil najväčšie peklo, aké si človek môže predstaviť. Napriek tomu sa z neho stal svetoznámy výtvarník a svedčil v procesoch proti nacistom (na titulnej fotografii proti Adolfovi Eichmanovi). Už ako 13-ročný bol deportovaný do geta Terezín a previezli ho do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Březinka. Bol jedným z tzv. Birkenau Boys, ktorí robili táborový servis a na vlastné oči videli najväčšie zverstvá. V januári 1945 sa zúčastnil na pochode smrti. Po vojne žil na zámku Štiřín, v ozdravovni založenej Přemyslom Pitterom. Na jar 1946 odišiel do Palestíny.V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše band. https://mojseband.sk/

Komunisti zariadili Daliborovi Norskému komplikovaný osud. Jeho sestra bola v 50. rokoch 9 rokov väznená z politických dôvodov a on sám, napriek tomu, že bol veľmi šikovný študent, mohol sotva zmaturovať. Keď prišla revolúcia, žil už dlhšiu dobu vo Frenštáte pod Radhoštěm, kde bola veľmi veľká ruská posádka. Ako zakladateľ miestneho Občianskeho fóra si povedal, že z ich mesta odídu nenávidení paraziti ako prví z bývalých sovietskych satelitov. A dokázal to, úplne mimo aktivít Michaela Kocába, ktorého v tom čase ani nepoznal.

Rozprávanie profesora Tomáša Radila pre Post Bellum sa od iných svedectiev líši. Zatiaľ čo väčšina pamätníkov popisuje svoj životný príbeh, profesor Radil hovorí o svojej životnej téme. Popri svojej profesii neurofyziológa sa paralelne zaoberal holokaustom ako všeobecným fenoménom, ktorý zasiahol, ovplyvnil a zmenil životy miliónov ľudí vrátane jeho vlastného. Vo svojom rozprávaní opísal formálnu organizáciu deportácií, psychologickú manipuláciu s jedincami v koncentračných a vyhladzovacích táboroch, snahu rozštiepiť ľudské spoločenstvo na elementárne jednotky aj obranné mechanizmy, ktoré to vyvolalo. V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk/

Milan Kužela je hokejovou legendou, dres s jeho menom v súčasnosti tróni v Sieni slávy slovenského hokeja. Takmer celú kariéru strávil v bratislavskom Slovane, pre fanúšikov „Belasých“ je symbolom jeho zlatej éry. Napriek nespornému talentu to za komunizmu ako športovec nemal ľahké. Mnohým ležal v žalúdku práve kvôli rozhodnutiu nevstúpiť do strany.

Mnohí našinci nevedia prevziať zodpovednosť za vlastné činy a naivne veria, že ich problémy vyriešia krikľúni, ktorí sľubujú zázraky.Uprostred memoriálu Stopami ukrývaných detí diskutovala v banskobystrickej Záhrade Sandra Polovková s Martinou Strmeňovou a Miroslavou Čiernou.Debatovali o tom, ako demokraciu vnímajú ľudia v regiónoch a čo sa podarilo v regiónoch po protestoch Za slušné Slovensko.Táto časť relácie Sloboda nie je happy end! vznikla s podporou Férovej nadácie O2.

Emil Boček bol jeden z najmladších československých pilotov, pôsobiacich v RAF. Zúčastňoval sa bojových akcií pri sprievodoch spojeneckých bombardérov nad Európou a pri útočných akciách na nemecké pozície. Počas svojho operačného pôsobenia uskutočnil 26 operačných letov a nalietal vyše 73 hodín. Našťastie, po nástupe socializmu sa ho zvlášť nedotkol pohon na príslušníkov britského letectva.

Obaja Hedvigini rodičia boli zapojení do odboja, otec bol v horách, mama šila biele obleky pre partizánov. Sama Hedviga pôsobila ako partizánska spojka, nosila správy a skrývala na určenom mieste. Na jeseň 1944 rodičia v dome na povale skrývali Židov. Gardisti odviedli Hedviginho otca na výsluch do Bánoviec, bol podozrivý z pomoci odboju. Ona sama zažila neuveriteľné zverstvá nacistov a ľudákov ako dvanásťročné dievča.

Dejiny komunistického Československa poznajú tisícky prípadov, keď sa jeho občania rozhodli ilegálne prekročiť hranice a hľadať šťastie v cudzine. Pre mnohých ľudí nebolo inej cesty, než nadobro emigrovať z krajiny ovládanej diktátom jednej strany. K tomu sa odhodlal aj Alexander Stavrovsky s manželkou Juditou. Ako utečenci dostali možnosť začať nový život v Spojených štátoch. Začiatky v cudzej krajine však mali pre slovenského robotníka ďaleko od idyly.

Rodičia Pavla Foltýna pochádzajú zo židovských rodín z Jelšavy a z Revúcej. Až ako dospelý sa postupne dozvedal o traumatických zážitkoch svojej matky, ktorá prežila koncentračný tábor i pochod smrti. Otec sa počas 2. svetovej vojny dostal do pracovného tábora na Ukrajine a potom v Jelšave a neskôr sa zapojil partizánskeho odboja. Už po revolúcii odišiel so svojou rodinou do Izraela, kde aj momentálne žije a považuje ho za svoj domov, aj keď Slovensko má rád.

Mnoho z nás si možno ani neuvedomuje, aká dôležitá môže byť práca fotografa. Či už sú to fotografie zaslúžilých vojakov, ľudí preživších holokaust alebo akýchkoľvek hrdinov doby. Sú najkrajšou pamiatkou, vďaka ktorej si ich môže pripomínať každá nasledujúca generácia. S úctou a pokorou, tak ich fotografuje Yuri Dojč.

Zuzana Sternová sa narodila v Nitre v roku 1947 ako dieťa rodičov, ktorí prežili holokaust. Sama hovorí, že žije len vďaka tomu, že zomreli prví partneri jej rodičov. Dnes je jednou z najvýraznejších osobností slovenského stavebníctva a prvou profesorkou v odbore teórie a konštrukcií pozemných stavieb.

Do života Davida Sivora zasiahla 2. svetová vojna, keď bol ešte len chlapec. Viacerí členovia jeho rodiny boli deportovaní do koncentrákov, skončili tam i jeho matka a babička, ktoré sa, našťastie, z tábora v Terezíne vrátili. David prežil vo viacerých úkrytoch posledné vojnové mesiace sám, po vojne sa však rodina opäť zišla. Keď po krátkej chvíli slobody vystriedala v Československu fašistickú totalitu tá komunistická, sotva 15-ročný David odišiel do Izraela, kde sa s rodinou znova stretol až po dlhých 15 rokoch.

Tomáš Lang osirel počas druhej svetovej vojny. Kým otec zomrel na východnom fronte v ruskom zajatí, život mamičky sa skončil počas pochodu smrti. Prejavy antisemitizmu ho sprevádzali aj v povojnovom období. Napriek tomu, že vyštudoval technický smer, dlhodobo sa vo svojej knižnej tvorbe venuje práve holokaustu a antisemitizmu. 

LGBTIQ ľudia sú 2. najčastejším terčom dezinformačných webov, konšpiračných teórií. Dôsledkom bol aj teroristický útok na Zámockej.Čo sa zmenilo po útoku v Romanovom podniku? Máme nádej na to, aby sme na Slovensku všetci žili dôstojný život s rovnakými ľudskými právami a slobodami? Sledujte alebo vypočujte si ďalšiu časť relácie Sloboda nie je happy end! s Romanom Samotným. Práva queer ľudí môžete podporiť aj vašou účasťou na Dúhovom Pride. Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej spoločnosti pre všetkých - bez rozdielov.

Katarína Šimončičová sa k ochrane prírody dostala vďaka náhodnej zmienke o existencii skupiny ochranárskych aktivistov združených v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. V máji 1982 sa stala jeho aktívnou členkou a bola i pri tom, keď sa v novembri 1989 práve v tomto prostredí sformovalo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu. Za svoje zásluhy pri ochrane prírody, monitorovaní výrubov stromov i angažovaniu sa v komunálnej politike získala v roku 2013 ocenenie Biela vrana.

Danielle Vago sa narodila tesne po vojne, ale osud jej rodiny holokaust kruto poznamenal. Nielen preto, že niektorí príbuzní zahynuli, ale rodičia v strachu o svoje dcéry úplne vymazali svoju židovskú identitu a žili stále v strachu a úzkosti. Vymazanie židovstva však nepomohlo a v období v 50. rokov mal jej otec aj tak problémy. Mladučká Dana trávila s kamarátkou leto v zahraničí, keď prišli v auguste 1968 okupanti. Tým sa jej príbeh v podstate len začína.

Užitočné aktivity vznikajú aj vďaka darcom. Startlab bol donedávna na Slovensku jedinou platformou, kde ste mohli vďaka crowdfundingovým kampaniam spojiť ľudí, aby vám pomohli pri realizovaní rôznych aktivít, projektov. O tom ako pripraviť úspešnú kampaň na Startlabe sme sa rozprávali so Zuzanou Zaťovič, ktorá Startlab vedie a s hercom, Petrom Tilajčíkom, ktorý už má niekoľko úspešných kampaní za sebou. Prácu Post Bellum môžete podporiť na tomto linku https://postbellum.darujme.sk/nechceme-znova-prezivat-totality-20-storocia

Vyštudoval herectvo na konzervatóriu v Bratislave. Pôsobil vo viacerých slovenských divadlách, v Československej televízii režíroval slávne „televízne pondelky“. Pracoval v Rádiu Slobodná Európa v Mníchove a neskôr v Hlase Ameriky v USA. Je držiteľom ceny Emmy. Pre Ernesta Stredňanského bola najväčšou životnou traumou okupácia v roku 1968 a najvyššou hodnotou sloboda.

Izraelská historička Gila Fatran sa zaoberá holokaustom na Slovensku. Súčasťou jej práce je dokumentácia procesu postupného vyhladzovania Židov. Je tiež členkou komisie pamätníka Jad Vašem, ktorá udeľuje čestný titul Spravodlivý medzi národmi ľuďom, ktorí Židom pomáhali. Počas vojny na Slovensku spoznala oboje na vlastnej koži - s rodinou a neskôr sama sa skrývala, aby sa vyhla istej smrti, a prežiť sa jej podarilo aj vďaka pomoci cudzích ľudí.

Hilda Svátková sa narodila v Avive ako Tehila Steinbergerová. V roku 1938 sa s rodičmi na naliehanie rodiny vrátili na Slovensko do Michaloviec. Pred transportami do koncentračného tábora od 1942 do 1944 jej rodinu chránila výnimka. Po potlačení SNP sa ukrývala s rodinou v bunkri nad Osrblím a po objavení bunkru nemeckými vojskami boli eskortovaní do väznice v Banskej Bystrici, kde len zázrakom prežili a neskončili v jame v Kremničke. Asamozrejme, problémy so židovským pôvodom pokračovali aj po vojne. V podcaste bola použitá aj budba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk.

Judita Felediová sa narodila do židovskej rodiny a to ich malo stáť život. Vďaka tomu, že bola ešte úplne malá, sa však vyhli transportu do tábora smrti, aj keď rodičov neminul pracovný tábor v Novákoch, odkiaľ ich vyslobodilo vypuknutie SNP. Potom sa skrývali v horách a vďaka miestnym obyvateľom prežili druhýkrát. Židovský pôvod však nevedeli odpustiť ani komunisti a trpeli ním až do Pražskej jari. Po auguste 1968 s manželom emigrovali do USA. V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk/

Medzi pamätníkov, ktorých príbehy dokumentuje Post Bellum, patria aj tí, ktorí „robili revolúciu“. Boris Strečanský patrí medzi jej nenápadných, ale o to dôležitejších aktérov. Bol členom koordinačného výboru študentov FiF UK, neskôr sa orientoval na celoslovenský štrajkový výbor študentov. Po revolúcii odišiel vo februári 1990 na štyri mesiace do USA ako študentský vyslanec. Do politiky nikdy nevstúpil, našiel sa v rozvíjaní Vysokoškolskej únie Slovenska. V roku 2002 spoluzaložil významné občianske združenie Centrum pre filantropiu.

Keď mal Andrej 15 rokov, dostal sa ku slovenským brancom. Aj vďaka rozhovorom s učiteľom dejepisu na košickom gymnáziu z tejto komunity odišiel. Chcel byť kňazom, ale nakoniec vyštudoval históriu a dnes, po prekonaní vážnej choroby spolupracuje aj s Post Bellum. So Sandrou Polovkovou sa rozprával o skupine brancov, jeho motiváciách byť členom, o jeho odchode, ale aj o vážnej chorobe, ktorú mu iba prednedávnom diagnostikovali. Táto časť relácie Sloboda nie je happy end! bola realizovaná s finančnou podporou predsedu vlády Slovenskej republiky.